Asteroid

Asteroidy sa delia do skupín a rodín na základe charakteristík ich obežných dráh. Je zaužívané pomenovávať skupinu asteroidov po jej prvom členovi, ktorý bol objavený. Skupiny sú relatívne voľné dynamické „spojenia“, zatiaľ čo rodiny sú oveľa „pevnejšie“ a sú výsledkom katastrofického rozpadu veľkého asteroidu niekedy v minulosti.

V roku 1975 Clark R. Chapman, David Morrison a Ben Zellner vyvinuli taxonomický systém, založený na farbe, schopnosti odrážať žiarenie a tvare spektra. Tieto vlastnosti pravdepodobne zodpovedajú zloženiu materiálu na povrchu asteroidu. Pôvodne klasifikovali len tri typy asteroidov:

• asteroidy typu C – uhličité, 75% známych asteroidov
• asteroidy typu S – kremičité, 17% známych asteroidov
• asteroidy typu M – kovové, väčšina zostávajúcich asteroidov

Tento zoznam bol odvtedy rozšírený, aby zahŕňal množstvo iných typov asteroidov. Toto množstvo stále postupne rastie s tým, ako sa študujú nové asteroidy.

Pôvodne boli spektrálne označenia založené na záveroch o zložení asteroidov:

• C – uhličitan (angl. carbonate)
• S – kremičitan (angl. silicate)
• M – kovový (angl. metallic)

Toto viedlo k veľkému omylu, že typ asteroidu NESVEDČÍ o jeho zložení. Zatiaľ čo asteroidy rôznych spektrálnych klasifikácií sú pravdepodobne zložené z rôznych materiálov, nie je zaručené, že asteroidy v rámci jednej taxonomickej jednotky majú podobné zloženie.

Vedci však neboli schopní dohodnúť sa na novom taxonomickom systéme asteroidov, čoho výsledkom je, že spektrálna klasifikácia uviazla.

Metódy objavovania asteroidov sa počas posledných dvoch storočí drasticky zlepšili.

V posledných rokov 18. storočia vytvoril barón Franz Xaver von Zach skupinu 24 astronómov, aby na oblohe našla „chýbajúcu planétu“, ktorá sa, podľa predpokladov Titius-Bodeovho zákona, mala nachádzať približne vo vzdialenosti 2,8 astronomických jednotiek od Slnka. Táto snaha bola následkom objavu sira Williama Herschela z roku 1781, ktorý objavil planétu Urán vo vzdialenosti „predpovedanej“ zákonom. Bolo potrebné, aby boli pripravené rukou kreslené mapy oblohy pre všetky hviezdy zverokruhu až po dohodnutý limit zreteľnosti. Počas nasledujúcich nocí sa mala obloha znova zmapovať a dúfalo sa, že sa tým podarí odhaliť nejaký pohybujúci sa objekt. Očakávaný pohyb chýbajúcej planéty bol asi 30 uhlových sekúnd za hodinu, čo bolo pre pozorovateľov ľahko rozoznateľné.

Ironicky, prvý asteroid 1 Ceres nebol objavený členom tejto skupiny, ale skôr náhodou v roku 1801. Ďalšie tri objavy (2 Pallas, 3 Juno, 4 Vesta) boli uskutočnené počas niekoľkých nasledujúcich rokov, posledne menovaný asteroid Vesta bol objavený v roku 1807. Po ďalšich ôsmich rokoch hľadaní, ktoré neprinášali ovocie, väčšina astronómov sa nazdávala, že ďalšie už neexistujú, a preto s ďalším hľadaním prestala.

Ale, Karl Ludwig Hencke vytrval a v roku 1830 začal hľadať ďalšie asteroidy. O 15 rokov neskôr našiel asteroid 5 Astraea, čo bol prvý nový asteroid po 38 rokoch. O menej ako dva roky našiel tiež 6 Hebe. Následne sa pridali aj iní astronómovia a odvtedy bol každý rok nájdený aspoň jeden nový asteroid (okrem vojnového roku 1945). Význačnými hľadačmi asteroidov v tomto období boli: John Russell Hind, Annibale de Gasparis, Karl Theodor Robert Luther, Hermann Mayer Salomon Goldschmidt, Jean Chacornac, James Ferguson, Norman Robert Pogson, Ernst Wilhelm Leberecht Tempel, James Craig Watson, Christian Heinrich Friedrich Peters, Alphonse Louis Nicolas Borrelly, Johann Palisa, Paul Henry, Prosper Henry a Auguste Charlois.

V roku 1891 použil Maximilian Franz Joseph Cornelius Wolf prvýkrát astrofotografiu na zisťovanie asteroidov, ktorá vyzerá ako tenké prúžky svetla na fotografickej doske s dlhou expozíciou. Toto v porovnaní s predchádzajúcimi vizuálnymi metódami drasticky zvýšilo rýchlosť objavov: sám Wolf objavil 248 asteroidov, počnúc 323 Brucia, zatiaľ čo všetkých dovtedy objavených asteroidov bolo len niečo viac ako 300. O storočie neskôr bolo stále identifikovaných, očíslovaných a pomenovaných len niekoľko tisíc asteroidov. Vedelo sa, že ich existuje oveľa viac, ale väčšina astronómov sa nimi nezaoberala, nazývajú ich „háveď nebies“.

Až do roku 1998 boli asteroidy objavované v štyroch krokoch. Po prvé, oblasť oblohy sa odfotografovala širokouhlým ďalekohľadom. Robili sa vždy dve fotografie typicky s odstupom jednej hodiny. Počas niekoľkých dní bolo možné vyrobiť početné množstvo párov fotografií. Po druhé, dva filmy tej istej oblasti sa skúmali pomocou stereoskopu. Mierny posun každého telesa obiehajúceho Slnko bol pozorovaný na dvojici filmov. Obrázok telesa sa pod stereoskopom javil byť nepatrne „plávajúci“ ponad hviezdy v pozadí. Po tretie, len čo sa podarilo identifikovať pohybujúce sa teleso, jeho pozícia sa presne zmerala použitím digitalizačného mikroskopu (t. j. mikroskop, ktorý dokáže zdigitalizovať údaje a zobraziť ich napr. na počítači). Táto pozícia sa merala relatívne voči hviezdam, ktorých poloha bola známa.

Tieto tri kroky neznamenajú objavenie asteroidu: pozorovateľ zatiaľ našiel len „úkaz“, ktorý dostal dočasné označenie. Posledným krokom je poslanie pozícií a času meraní Brianovi Marsdenovi z Centra planétok (angl. Minor Planet Center). Dr. Marsden má počítačové programy schopné spočítať, či tento úkaz spája úkazy predchádzajúce jedinou obežnou dráhou. Ak áno, pozorovateľ posledného úkazu je prehlásený za objaviteľa a dostane právo pomenovať asteroid hneď, ako sa očísluje (toto podlieha ešte schváleniu Medzinárodnej astronomickej únie, angl. International Astronomical Union).

Keď je obežná dráha asteroidu potvrdená, dostane tento číslo a neskôr mu môže byť pridelené meno (napr. 1 Ceres). Niekoľko prvých je pomenovaných po postavách z grécko-rímskej mytológie, ale keď sa tieto mená začali míňať, boli použité aj iné: slávnych ľudí, manželiek objaviteľov a dokonca aj televíznych postáv. Nepísaná tradícia používania iba ženských mien trvala až kým bol pomenovaný asteroid 334 Chicago. I tak, zvláštne feminizované mená sa objavovali v zoznamoch aj počas nasledujúcich rokov.

Asteroid číslo 9822, objavený na Mt. Palomar, Medzinárodná astronomická únia (IAU) pomenovala názvom 9822 Hajduková 4114 T-1 podľa slovenskej astronómky Dr. Márie Hajdukovej. V roku 2001 Medzinárodná astronomická únia iný asteroid, číslo 11657, sa rozhodla pomenovať názvom Antonhajduk, podľa slovenského astronóma Dr. Antona Hajduka, ako ocenenie jeho práce.

Niekoľko skupín má mená s bežným námetom, napr. Centauri, asteroidy obiehajúce medzi Saturnom a Neptúnom, sú všetky pomenované podľa legendárnych kentaurov, a Trójania (trójske asteroidy) podľa hrdinov z Trójskej vojny. V roku 2003, nová skupina asteroidov, Apoheles, bola objavená po tom, čo sa zistilo, že asteroid 2003 CP₂₀ má obežnú dráhu vždy bližšie k Slnku ako obežná dráha Zeme.

Záujem identifikovať asteroidy, ktorých obežné dráhy pretínajú obežnú dráhu Zeme, a ktoré sa tak môžu so Zemou zraziť, sa zvyšuje. Tri najdôležitejšie skupiny asteroidov blízko Zeme sú asteroidy Apollo, asteroidy Amors a asteroidy Atens. Bolo už navrhnutých viacero metód vychýlenia týchto asteroidov z ich obežných dráh.

Do tejto skupiny asteroidov blízko Zeme patrí aj 433 Eros, ktorý bol objavený už v roku 1898 a 30. roky 20. storočia priniesli príval podobných objektov. V poradí, v akom boli objavené, sú to: 1221 Amor, 1862 Apollo, 2101 Adonis a konečne 69230 Hermes, ktorý sa v roku 1937 priblížil na 0,005 astronomických jednotiek k Zemi. Vtedy si astronómovia začali uvedomovať možnosť dopadu takéhoto telesa na Zem.

Dve udalosti v neskorších desaťročiach ešte zvýšili stupeň znepokojenia: zvyšujúce sa akceptovanie teórie Waltera Alvareza o vyhubení dinosaurov následkom dopadu asteroidu na Zem a pozorovanie zrážky kométy Shoemaker-Levy 9 s Jupiterom v roku 1994. Americká armáda tiež odtajnila informácie, že armádne satelity, vybudované na zistenie jadrového výbuchu, zistili stovky nárazov telies veľkých 1 až 10 metrov do horných častí atmosféry.

Všetky tieto úvahy pomohli podnietiť spustenie vysoko efektívnych automatických systémov, pozostávajúcich z CCD (angl. Charge-Coupled Device) fotoaparátov a počítačov priamo napojených na ďalekohľady. Od roku 1998 bola týmito automatickými systémami objavená veľká väčšina asteroidov.

Zoznam takýchto systémov zahŕňa:

• Lincoln Near-Earth Asteroid Research (LINEAR) tím
• Near-Earth Asteroid Tracking (NEAT) tím
• Spacewatch
• Lowell Observatory Near-Earth-Object Search (LONEOS) tím
• Catalina Sky Survey
• Campo Imperatore Near-Earth Objects Survey (CINEOS) tím
• Japanese Spaceguard Association
• Asiago-DLR Asteroid Survey

Sám systém LINEAR objavil do mája 2004 viac ako 40 500 asteroidov .

Na ochranu Zeme pred asteroidmi plánuje NASA v roku 2021 realizovať projekt DART, ako testovaciu misiu ochrany pred asteroidmi a veľkými meteoritmi, zmenou dráhy planétky (65803) Didymos.