Historická veda

Pozri Dejiny

• všeobecné dejiny (univerzálne, svetové dejiny): o všeobecných dejinách hovoríme, ak sa dávajú do súvisu aspoň dejiny Európy, Ameriky a Ázie; tu sa historická veda zaoberá zákonitosťami vývoja ľudstva ako celku, zisťovaním (a) prečo majú tieto zákonitosti u rôznych krajín/národov rôzne formy, (b) ako jednotlivé krajiny/národy v dejinách na seba pôsobia
• regionálne dejiny:
  • v širšom zmysle: dejiny jednotlivých krajín alebo národov
  • v užšom zmysle: dejiny subštátnych útvarov: krajov, žúp, okresov, obcí, miest, mestských častí a pod.

• monografické dejiny: štúdium príčin a dôsledkov jednotlivej udalosti alebo predmetu (spoločenská vrstva, rodina ...)
• biografické dejiny: štúdium života, diela a pôsobenia jednej osoby

Dnes už historickí vedci často špecializujú, rozlišujeme teda najmä:

• politické dejiny
• dejiny práva a ústavné dejiny
• hospodárske dejiny a sociálne dejiny
• dejiny krajín a miest
• dejiny kultúry

Niektoré geograficky a kultúrne vymedzené disciplíny historickej vedy sú už dnes pomerne samostatné vedné odbory, napr. egyptológia, byzantológia, predkolumbovská história Ameriky (pozri Mezoamerika)

Ďalšia častá špecializácia je založená na chronologickom členení dejín (pozri hore).

Ďalšia zas na kontinentoch a širších regiónoch:

• Dejiny Európy
• Dejiny Afriky
• Dejiny Latinskej Ameriky
• Dejiny Ázie
• Dejiny Stredného Východu
• Dejiny Oceánie
• Dejiny Australázie (Austrália, Nová Guinea, Mokronézia, Melanézia, Polynézia)

a pod.

Samozrejme, že existujú aj rôzne iné vecné členenia okrem hore uvedených špecializácií. Sú spravidla sekundárne. Dnes najbežnejšie sú:

• Dejiny vedy
  • Dejiny techniky
  • Dejiny medicíny
  • Dejiny matematiky
  • Dejiny fyziky
  • Dejiny astronautiky
• Dejiny umenia
  • Dejiny hudby
  • Dejiny maliarstva
• Dejiny literatúry
• Dejiny náboženstva
  • Dejiny kresťanstva
  • Dejiny islamu
• Dejiny filozofie, Filozofia dejín
• Dejiny filmu
• Dejiny divadla
• Dejiny sexuality
• Vojenské dejiny
• Dejiny školstva

a pod.

A samozrejme, že existuje aj Geografická história, Geologická história a pod.

Sem patrí napríklad:

• marxistická história
• feministická história

a pod.

V socialistických krajinách (vrátane Česko-Slovenska) došlo k značným deformáciám historickej vedy. Najmä v oblasti súčasných dejín vládnuce komunistické strany často v konečnom dôsledku sami rozhodovali o ich prezentácii. Predpísaným základom historickej vedy bolo marxistické chápanie dejín (historický materializmus):

• pre dejiny je určujúca ekonomika, väčšina ostatných faktorov (ako náboženstvo a pod.) sú len "nadstavba"
• svet sa všade vyvíja v týchto fázach: pravek, otrokárska spoločnosť, feudalizmus, kapitalizmus (vrátane imperializmu), socializmus, komunizmus, pričom socializmus bol chápaný ako cieľová a „najvyššia“ fáza („perspektívne“ najvyššia fáza bol komunizmus)
• spoločnosť sa delí na „triedy“, medzi ktorými dochádza k „triednym bojom“

V praxi sa však aj vedci z týchto krajín spravidla venovali serióznemu odbornému výskumu a zapájali sa do medzinárodných diskusií.

No aj na západe sa niektoré (pôvodné) marxistické myšlienky presadili u mnohých historikov (napr. E.P. Thompson, E. Hobsbawm). Ide najmä o zdôrazňovanie dôležitosti ekonomických faktorov v dejinách, ktoré ovplyvňujú kultúru a tá je zas podstatná pre dejiny.

• písomné pramene:

1. písomné pramene úradného charakteru: toto je najväčšia a najdôležitejšia skupina
2. písomné pramene súkromnej povahy: dôverná korešpondencia, denníky, poznámky a zápisky; mnohé sa vydávajú knižne formou memoárov (pamätí) napísaných samotným autorom alebo neskôr historikmi
3. rozprávacie pramene: chronologické zápisy, čiže anály (letopisy), a kroniky a v cirkevnej oblasti legendy
4. periodická tlač, dobová beletria, divadelné hry, texty piesní a pod.

• hmotné pramene:

1. bez nápisov: predmety, stavby (dokumentujú spôsob života, zamestnania, bývania, pochovávanie a pod.) a priame telesné pozostatky (dokumentujú chorobnosť spoločnosti, antropologické charakteristiky a pod.): tieto skúma predovšetkým archeológia, dnes samostatná veda
2. s nápismi: obelisky, víťazné oblúky a pod.

• obrazové pramene:

1. mapy, plány, grafika, vlastné obrazové pramene
2. fotografie, filmy, videá, DVD

• zvukové pramene: zvukový valček, platňa, páska, CD, DVD a pod.
• iné elektronické médiá: počítačové texty a pod.
• ústne dochované pramene (súhrn ústne šírených informácií vytvára istú tzv. tradíciu/tradície):

1. prejavy ľudovej slovesnosti (povesti, historické piesne, porekadlá, príslovia…)
2. ankety, spomienky a zozbierané informácie na rôzne historické témy