Vostok 6

• Irina Soloviovová, pilot

• Valentina Ponomariovová, pilot

Vostok 6 vyštartoval o 12:29:52 moskovského času (14:29:52 miestneho času a 09:29:52 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Vzlet rakety prebiehal bez problémov, o čom svedčia aj pomerne pokojné hlásenia Tereškovovej počas štartu. Vostok 6 sa dostal na obežnú dráhu vo výške 180,9 – 231,1 km nad povrchom. Po navedení kozmickej lode na obežnú dráhu kozmonautka ohlásila, že sa cíti dobre a všetky systémy fungujú perfektne. Neskôr si spomínala, že preťaženie počas štartu bolo menej ako 5 g. Cez okná kozmickej lode mohla vidieť Zem, pričom zazrela aj tretí stupeň rakety Vostok, ktorý ju vyniesol na obežnú dráhu. „Tu Čajka [volací znak Tereškovovej]. Vidím Zem a tretí stupeň rakety!“ Ohlásila nadšená kozmonautka.[2][5][6]

Tereškovová na azerbajdžanskej poštovej známke z roku 2013 pri príležitosti 50. výročia jej letu

Počas jej prvého obletu Zeme boli lode Vostok 6 a 5 od seba vzdialené podľa niektorých prameňov iba 5 km. Potom sa však vplyvom nebeskej mechaniky začali od seba vzďaľovať. Podobne ako pri predchádzajúcom skupinovom lete aj Tereškovová a Bykovskij navzájom medzi sebou komunikovali cez rádio. Už o 13:00 moskovského času (10:00 svetového času), čiže asi hodinu a pol po štarte Vostoku 6, sa Tereškovovej podarilo nadviazať rádiový kontakt s Valerijom Bykovským v lodi Vostok 5. O hodinu neskôr moskovská televízia triumfálne vysielala televízne zábery na Tereškovovú v kozmickej lodi. Vostok 6 sa však nepodarilo naviesť na takú obežnú dráhu, akú si pôvodne predstavovali v riadiacom stredisku. Dráhy lodí Vostok 6 a 5 boli značne odlišné a do väčšej blízkosti sa preto dostali iba dvakrát, a tak v skutočnosti nemožno hovoriť o skupinovom lete. Sovietska propaganda o tom však mlčala, najmä keď zahraniční komentátori vyslovovali kvôli tradičnému nedostatku oficiálnych informácií fantazijné úvahy o možných cieľoch nového sovietskeho kozmického experimentu. Nezdalo sa im totiž, že by malo ísť len o reprízu rok starého skupinového letu Vostoku 3 a 4. Hovorili tak o možnom manévrovaní a veľmi tesnom priblížení oboch lodí. Nikto zo zahraničných komentátorov ale nemohol vedieť, že kozmické lode Vostok nemôžu meniť charakteristiky svojej obežnej dráhy, pretože aj to bolo vtedy ešte predmetom prísneho utajenia. Nikto okrem zasvätených vtedy ani nepoznal tvar lode Vostok, nehovoriac o podrobnostiach jej konštrukcie.[2][3][5]

Pri oficiálnom stretnutí pred štartom naliehali niektorí členovia štátnej komisie na Tereškovovú až zbytočne dôrazne, že jej let musí byť jednoznačne úspešný, bez toho, aby kohokoľvek z nich napadlo, ako tým ovplyvnia psychiku už dosť vystresovanej kozmonautky. Úplná pravda o priebehu jej letu sa po desaťročia prísne utajovala. Sovietski cenzori sa snažili, aby nič neoslabilo povesť statočnej prvej kozmonautky sveta. Až s odstupom času sa tak let Vostok 6 začal označovať ako „nepodarený kozmický výlet“.[2]

Na druhom oblete mala Tereškovová vykonať cvičné zorientovanie kozmickej lode pomocou manuálneho riadenia, čím mala simulovať prípravu na brzdiaci manéver. Let síce riadila jednoduchá automatika usmerňovaná diaľkovými povelmi z riadiaceho strediska, ale kozmonauti museli zvládnuť manuálne riadenie pre prípad, že by došlo k nejakej poruche pristávacej automatiky. Tereškovová priznala, že obidva pokusy o zorientovanie lode do správnej stabilnej polohy sa jej nepodarili a loď sa stále otáčala. „Všetky dôležité manévre sme sa učili neustále dookola, ale nikdy som vlastne úplne presne nevedela, čo sa má v akom poradí robiť,“ povedala po rokoch. Počas tretieho obletu sa s Tereškovovou rozprával prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov. Chruščov prvej kozmonautke sveta pogratuloval a zaželal dobrý let. Tereškovová neskôr žartovala: „Nikita Sergejevič Chruščov sa stal skutočným radistom; v našom rozhovore sme dodržiavali všetky pravidlá rádiovej komunikácie. Používali sme volacie znaky a hlásenia končili slovami ‚prepínam‘.“[2][5]

Kazašská poštová známka z roku 2013 zobrazujúca televízny záber na Tereškovovú v kozmickej lodi Vostok 6

Doobeda 17. júna Kamanin začal svoju zmenu na komunikačnom stanovišti v Ťuratame. Dozvedel sa, že obaja kozmonauti sa počas ôsmich hodín dobre vyspali, pričom Tereškovová mala pulz 64 až 72, zatiaľ čo u Bykovského namerali 48 až 56 úderov za minútu. Bykovskij oznámil, že bez problémov komunikoval nielen so zemou, ale aj s Tereškovovou na palube Vostoku 6. „Spieva mi piesne,“ povedal. Tereškovovú ale trápili počas letu psychické i zdravotné problémy, na ktoré sa z kozmickej lode opakovane sťažovala a žiadala tiež predčasné ukončenie letu a pristátie. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov ale trval na tom, že let sa musí uskutočniť podľa pôvodného plánu a v celkovej dĺžke, čo sa podarilo schváliť na druhý deň letu Vostoku 6, ale rozhodnutie o presnom čase pristátia sa odložilo na večer 18. júna. Tereškovová už prestala vyžadovať predčasný návrat. Neustálu nevoľnosť a strach vraj skúšala prekonať spevom, ale Valerij Bykovskij bol presvedčený, že v slúchadlách počul skôr zúfalý plač než spev. Podľa niektorých pamätníkov medzi vzlykaním dokonca niekoľkokrát zanariekala: „Ach, mamička, mamička“. Potom znova opakovane prosila riadiace stredisko, aby let ukončili. Bykovskij neskôr uviedol, že napriek všetkému úsiliu nemôže na oblohe nájsť Tereškovovej loď. Tereškovová zase povedala, že nadviazala kontakt s Bykovským na nočnej strane Zeme a v jednom okamihu uvidela hviezdu trikrát jasnejšiu ako Vega, o ktorej si myslela, že by to mohol byť Vostok 5. V polovici druhého dňa letu Vostoku 6 sa však rádiový kontakt medzi oboma loďami úplne prerušil, pretože obe telesá sa od seba vzďaľovali, hoci Tereškovová ešte stále mohla počuť niektoré správy adresované Bykovskému.[2][5]

Tereškovová sa sťažovala nielen na úpornú bolesť hlavy, ktorá, ako už dnes vieme, je nepríjemným sprievodným javom sprevádzajúcim adaptáciu človeka na mikrogravitáciu, ale trápila ju v podstate stála nevoľnosť, sprevádzaná zvracaním, a tiež narastajúca intenzívna bolesť v pravej nohe, vystreľujúca do kolena, zrejme od pevných šnurovacích topánok skafandra. Cítila, že noha jej takmer odumiera, keďže v kresle si ju nemohla natiahnuť a narovnať do pohodlnejšej polohy. Na tretí deň letu bola podľa nej táto bolesť takmer neznesiteľná. Vadili jej tiež lekárske snímače, ktoré mala prilepené k telu, predovšetkým ju veľmi svrbel snímač na hlave, ale nemohla sa k nemu dostať, pretože rozmernú helmu skafandra si nemohla dať dole. Ťažká prilba ju vraj nepríjemne tlačila svojimi okrajmi, na čo si po lete sťažoval aj Valerij Bykovskij. Sťažovala si tiež na údajne príliš utiahnuté popruhy sedadla. Z toho dôvodu si toľko priala vrátiť sa späť na Zem, aby jej trápenie už skončilo, hoci po kozmickom lete predtým nesmierne túžila. Do televíznej kamery sa musela usmievať, ale niektoré zábery, ktoré boli uvoľnené až o niekoľko rokov neskôr, dokazujú, že kozmický let bol pre ňu značne stresujúci. Do vysielačky však pri verejnej komunikácii opakovala, že „let je normálny a cíti sa výborne“.[2][5]

Dňa 18. júna sa rozhodlo, že Vostok 6 s Tereškovovou vykoná brzdiaci zážih na 49. oblete a Vostok 5 s Valerijom Bykovským sa vráti na 82. alebo 98. oblete. V prípade poruchy pristávacej automatiky bude mať Tereškovová ešte možnosť vykonať brzdiaci manéver manuálne na 51. a 54. oblete. Problém bol v tom, že kozmonautke sa zatiaľ nepodarilo správne zorientovať loď do polohy pre návrat. V priebehu dňa sa s ňou niekoľkokrát rozprával generál Nikolaj Kamanin, ktorý priznal, že Tereškovová znie unavene. Keď potom neskôr Vostok 6 letel v smere od západu ponad Leningrad k oblasti kozmodrómu, Tereškovová vôbec neodpovedala na naliehavé výzvy z leningradského spojovacieho strediska. Pri spojovacom pulte v hlavnom riadiacom stredisku sedel Kamanin. Rozhodol sa teda počkať na nasledujúci oblet, čo však znamenalo, že o nové spojenie sa bude možné pokúsiť až za hodinu a pol. „Čo sa deje?“ Pýtal sa potom Kamanin, keď sa Vostok 6 priblížil do oblasti rádiovej počuteľnosti. Svoju otázku dokonca niekoľkokrát zopakoval a akonáhle prišiel signál z televíznej kamery, na obrazovkách uvideli, že Tereškovová tvrdo spí. Kamanin prikázal zapnúť zvukový signál. V kabíne Vostoku 6 sa rozoznela siréna. Tereškovová sa ozvala, ale mala veľmi unavený hlas. „Čo sa stalo?“ Vypytoval sa Kamanin. „Prečo neodpovedáte?“ „Zaspala som,“ odpovedala. „Som veľmi unavená. Zaspala som.“ Nahnevaný Kamanin sa jej pýtal: „Prečo ste nevykonali nácvik ručnej orientácie pre zostup lode?“ „Pokúšala som sa, ale nič z toho nebolo, pretože som naozaj veľmi unavená,“ snažila sa vysvetliť Tereškovová a poprosila: „Nechajte ma trochu odpočinúť. Zajtra ráno to urobím. Všetko sa podarí.“ Vostok 6 medzitým mieril na svojej obežnej dráhe opäť za obzor a mimo oblasť rádiového spojenia. Na Zemi sa novinári na celom svete predbiehali v nadšenom opise letu prvej odvážnej kozmonautky, pričom nikto z nich nemohol vedieť, aký je jej skutočný stav. Kremeľ o problémoch mlčal a slávil úspech. Rozhovory Tereškovovej s Kamaninom uvádzali pozemných kontrolórov do zúfalstva, ale v riadiacom stredisku s tým aj tak nemohli nič poriadneho urobiť, takže Kamanin sa ešte pred prerušením rádiového spojenia pokúsil trocha upokojiť vypätú situáciu. Začal hovoriť ústretovým otcovským tónom a prešiel k tykaniu: „Ľahni si a odpočívaj, ale zajtra ráno už musíme všetko zvládnuť.“ Sergej Koroľov neskrýval svoju frustráciu a uvedomoval si, že Tereškovová si s ručnou orientáciou svojej kozmickej lode vôbec nevie rady a že aj to málo, čo sa dokázala počas výcviku naučiť, zabudla pod neúprosným tlakom strachu. Nikolaj Kamanin preto do riadiaceho strediska zavolal kozmonautov Jurija Gagarina, Germana Titova, Andrijana Nikolajeva a konštruktéra orientačného systému Borisa Raušenbacha, a prikázal im, aby počas 45. obletu (návrat sa plánoval na 49. oblet) s Tereškovovou všetko znova a poriadne ešte raz precvičili.[2][5]

Keď sa ráno 19. júna Valentina zobudila, odopla si bezpečnostné pásy, aby mohla lepšie dočiahnuť na manuálne riadenie lode. Po konzultáciách so zemou sa jej počas 45. obletu konečne podarilo cvične zorientovať kozmickú loď ako pred skutočným pristávacím manévrom a udržať jej polohu po dobu 15 minút. Kozmonautke to zdvihlo sebavedomie a dostala sa do veselšej nálady. Upokojili sa aj v riadiacom stredisku. V prípade nutnosti by Tereškovová mohla ručne riadený zostup predsa len zvládnuť.[2][7]

O 09:39:40 moskovského času (06:39:40 svetového času) vyslali pozemní kontrolóri k Vostoku 6 príkazy na spustenie automatickej pristávacej sekvencie. Kozmická loď sa najprv sama stabilizovala a zorientovala. Následne sa v určenom okamihu zapálil jej brzdiaci motor. V riadiacom stredisku však znovu stúpala nervozita. Tereškovová totiž mlčala. Neohlásila dokončenie orientácie lode podľa Slnka, ale ani zapálenie brzdiaceho motora a rozdelenie jednotlivých úsekov kozmickej lode. Až s určitým oneskorením začali z kontrolných monitorovacích a spojovacích staníc prichádzať informácie, že palubná aparatúra Vostoku 6 úspešne prijala všetky povely z riadiaceho strediska a tiež ich aj vykonala. Správu odovzdávala palubná telemetria, ale Valentina naďalej mlčala. Tereškovová neskôr vysvetlila, že prostredníctvom telegrafického vysielača morseovej abecedy telegrafovala všetky dôležité míľniky pristávacej sekvencie, ale tieto signály podľa nej nikto nepočúval. Zaujímavosťou je, že keď po nej pristával Valerij Bykovskij, pristátie „telegrafoval“, čo naznačuje, že oboch kozmonautov k tomu inštruovali. Bykovskij ale potvrdzoval všetky míľniky pristávania aj prostredníctvom hlasového rádiového kanálu.[2][7]

Návratová kabína Vostoku 6

Vostok 6 medzitým klesal do horných vrstiev atmosféry. Guľová návratová kabína sa oddelila od už nepotrebného prístrojového úseku s brzdiacim motorom a naďalej klesala. Keď kabínu s kozmonautkou obklopila horúca plazma, Tereškovová videla za oknom kúsky horiaceho materiálu a cítila tiež, že do vnútra jej prúdi dym. Potom začala žiara, ktorú pozorovala cez okná, pomaly blednúť. Narastajúci hukot rozrážaného vzduchu jej napovedal, že kabína už letí stále hustejšími vrstvami atmosféry. V oknách uvidela modrú oblohu a čakala ju ešte obávaná katapultáž z kabíny padajúcej voľným pádom. Guľová kabína padala k zemskému povrchu rýchlosťou takmer 800 km/h. Kozmonautke sa automaticky sklopil priezor prilby, dotiahli sa popruhy kresla a otvoril sa prívod kyslíka do skafandra, ktorý bol nezávislý na palubných zdrojoch. Vo výške asi 7 km nad zemou sa odpálil poklop vstupného otvoru a o dve sekundy neskôr sa Tereškovová v poriadku katapultovala z padajúcej kabíny. Pol sekundy po uvedení kresla do pohybu sa otvoril malý stabilizačný padáčik. O ďalšie tri sekundy neskôr sa roztvoril osobný padák a oddelila sa chrbtová časť kresla so záložným padákom a núdzovými zásobami zabalenými do neveľkého balíka, v ktorom bol aj malý jednoduchý nafukovací čln. Automatika uvoľnila pásy kresla. V ďalších desiatich sekundách sa odpútala schránka s núdzovým vybavením a zostala visieť na 15 m dlhom lane pripevnenom k osobnému padákovému systému kozmonautky. Opustená kabína sa rútila voľným pádom až do výšky okolo 4 km, kedy sa jej otvoril padák. „Podo mnou bolo veľké jazero, takže mi napadlo, že vyslali ženu do kozmu a ona sa im nakoniec utopí,“ spomínala neskôr Tereškovová. Vietor jej však pomohol a odvial ju ďalej. Pristála po takmer troch dňoch letu, 19. júna o 11:20 moskovského času (08:20 svetového času), 200 km západne od mesta Barnaul v Altajskom kraji.[2][7]

Po dosadnutí na chrbát ju veľký padák chvíľu ťahal po zemi, než sa jej podarilo odopnúť jeho popruhy, pričom si poudierala tvár o okraj prilby a zranila nos. Na tvári tak potom mala viacero viditeľných modrín. Po rokoch najskôr tvrdila, že sa len zašpinila, keď si po pristátí chcela v blízkom lesíku nazbierať jahody, ale potom si spomenula, ako ju padák ťahal po zemi. „Nepribližujte sa. Kde to som?“ Povedala Tereškovová s pištoľou namierenou na pastiera, ktorý ju po pristátí objavil. Vykonala tak podľa rozkazu, pretože nebolo isté, či pristane na území ZSSR, a v čase vesmírnych pretekov sa nesmela dostať do rúk napríklad Američanom. Pastier jej rovnako stroho odpovedal, že pristála v Altajskom kraji v srdci Ruska. V riadiacom stredisku v tých chvíľach panovala napätá atmosféra. Asi dve hodiny po predpokladanom čase pristátia prišla od pátracích a záchranných jednotiek dôveryhodná správa, že Tereškovová je nažive a v poriadku asi 620 km severovýchodne od kazašskej Karagandy. Nadšení miestni dedinčania, ktorí sa zišli z celého okolia, kozmonautku medzitým dopravili k jej kabíne. Na tomto mieste ju asi hodinu po pristátí našli prví členovia pátracej a záchrannej jednotky. Vyčerpaná a hladná Tereškovová rozdala miestnym svoju kozmickú stravu a oni jej ponúkli čierny chlieb, domáce zemiaky, cibuľu a konské mlieko. Podľa niektorých zdrojov sa Tereškovová chcela kozmickej stravy zbaviť, aby tak skryla skutočnosť, že počas takmer troch dní na obežnej dráhe skoro vôbec nejedla. Údajne tiež upratala vnútro kabíny a urobila poznámky do letového denníka tak, aby to vyzeralo, že ich robila počas letu. Lekárka Ľubov Mazničenková zo záchrannej skupiny, mimochodom držiteľka svetového rekordu v zoskoku padákom, očividne protestovala proti tomu, keď sa o tejto hrubej nedisciplinovanosti dozvedela. Nielen preto, že Tereškovová mohla ohroziť svoje zdravie, ale aj preto, že po rozdaní palubných zásob sa už nedalo zistiť, koľko a či vôbec počas trojdňového letu kozmonautka jedla.[7][8][9]