Valerij Fiodorovič Bykovskij

Narodil sa 2. augusta 1934 v mestečku Pavlovskij Posad v Moskovskej oblasti ako syn Fiodora Fiodoroviča Bykovského a Klavdie Ivanovnej.[3] Valerij Bykovskij vyštudoval desaťročnú školu a hneď zamieril k letectvu. Neskôr do oddielu kozmonautov. Patril k veľmi živým a trochu neukázneným ľuďom, ale bol aj veľmi schopný a obratný letec. Oženil sa ešte v prípravnom výcvikovom období s Valentinou Suchovovou a mali dve deti.

Do vesmíru prvýkrát vyštartoval 14. júna 1963 v jednomiestnej kozmickej lodi Vostok 5. Dva dni po Vostoku 5 vyštartoval Vostok 6 s Valentinou Tereškovovou, ktorá sa stala prvou ženou vo vesmíre. Podobne ako pri predchádzajúcom skupinovom lete (Vostok 3 a Vostok 4) aj Bykovskij a Tereškovová navzájom medzi sebou komunikovali cez rádio. Vostok 6 preletel okolo Vostoku 5 vo vzdialenosti iba 5 kilometrov počas jedného zo svojich obehov okolo Zeme. Keďže obežné dráhy oboch lodí boli značne odlišné a Vostoky nemohli meniť charakteristiky obežnej dráhy, začali sa obe telesá od seba rýchlo vzďaľovať. Počas letu sa Bykovskij stal aj členom komunistickej strany.[3] Vo Vostoku 5 strávil na obežnej dráhe takmer 5 dní, počas ktorých obletel Zem celkovo 81-krát, čím sa tento let stal najdlhším letom jedného kozmonauta v histórii. Pristál 19. júna 1963 neďaleko obce Karatal v Severokazašskej oblasti Sovietskeho zväzu.

Valerij Bykovskij a Valentina Tereškovová medzi nadšenými deťmi, 1963

Po svojom prvom kozmickom lete začal študovať na Vojenskej leteckej inžinierskej akadémii profesora N. J. Žukovského a pokračoval vo výcviku. Bol vybraný do skupiny kozmonautov pre sovietsky mesačný program. V apríli 1967 mal veliť kozmickej lodi Sojuz 2, ktorá sa mala obežnej dráhe spojiť so Sojuzom 1 s Vladimirom Komarovom na palube. Kozmonauti Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev mali vystúpiť do otvoreného vesmíru a prejsť do Sojuzu 1, v ktorom mali potom s Komarovom pristáť. Štart Sojuzu 2 bol zrušený potom, čo sa Vladimir Komarov na obežnej dráhe dostal do vážnych problémov. Loď sa mu nakoniec podarilo úspešne naviesť späť do atmosféry, ale po zlyhaní hlavného aj záložného padáku návratový modul dopadol príliš veľkou rýchlosťou a Komarov zahynul. Podobný problém s padákmi bol objavený aj na návratovom module Sojuzu 2, čo znamenalo, že ak by Bykovskij so svojou posádkou nakoniec vyštartoval, zahynul by pri pristátí ako Komarov. V roku 1968 úspešne zakončil štúdium na vojenskej leteckej akadémii.

Dňa 15. septembra 1976 spoločne s kozmonautom Vladimirom Aksionovom vyštartoval na palube kozmickej lode Sojuz 22. Hlavným cieľom takmer 8-dňového letu bola skúška multispektrálnej kamery MKF-6 vyrobenej v NDR. Išlo o prvý let v rámci medzinárodného programu Interkozmos. Návratový modul Sojuzu 22 úspešne pristál 23. septembra 1976 v kazašskej stepi neďaleko Celinogradu.

Valerij Bykovskij (vľavo) a Sigmund Jähn po pristátí návratového modulu Sojuzu 29, 1978

Tretí a zároveň posledný vesmírny let uskutočnil tiež v rámci programu Interkozmos. Dňa 26. augusta 1978 v hodnosti plukovníka vyštartoval s kozmonautom z NDR, Sigmundom Jähnom, v kozmickej lodi Sojuz 31. Po dvoch dňoch letu sa kozmická loď spojila s vesmírnou stanicou Saľut 6, kde v tom čase pracovala druhá základná posádka – Vladimir Kovaľonok a Alexandr Ivančenkov. Celé kvarteto kozmonautov plnilo zadaný pracovný sedemdenný program, ktorý zahrňoval nielen radu televíznych reportáží, ale hlavne 37 vedecko-technických experimentov. Sedem z nich bolo lekárskeho charakteru (zmeny sluchu, reči, chuti, vnímanie času), 3 biologické, ďalšie technologické a dôležité snímkovanie rôznymi druhmi kamier a analyzátorov. Pretože bolo rozhodnuté, že svoju loď ponechajú základnej posádke a odletia v ich skôr pripojenej, museli uskutočniť výmenu anatomicky tvarovaných osobných kresiel medzi loďami a premiestniť aj osobné vybavenie. Naložili výsledky uskutočnených experimentov a v lodi Sojuz 29 sa obaja kozmonauti dňa 3. septembra 1978 odpojili od stanice a v ten istý deň úspešne pristáli v kazašskej stepi neďaleko Džezkazganu. Valerij Bykovskij vo vesmíre strávil celkovo 20 dní, 17 hodín a 48 minút. Z oddielu aktívnych kozmonautov odišiel v januári 1982.

Po odchode spomedzi aktívnych kozmonautov pôsobil do roku 1988 ako vedúci testovací inžinier v rámci oddielu CPK. V rokoch 1988 až 1990 bol riaditeľom sovietskeho strediska vedy a kultúry v Berlíne. Od roku 1990 bol na dôchodku a medzi jeho hlavné záľuby patrili politika a šport.[4] V roku 2003 sa v Nemecku zúčastnil slávnostnej akcie na počesť nemeckých kozmonautov, ktorej sa zúčastnilo 13 kozmonautov.

Valerij Bykovskij bol tiež vášnivým športovcom: