Vostok 1
Vostok 1 (oficiálne iba Vostok; rus. Восток) bol sovietsky pilotovaný orbitálny kozmický let v rámci programu Vostok a prvý kozmický let s ľudskou posádkou vôbec. Vostok vyštartoval 12. apríla 1961 s kozmonautom Jurijom Gagarinom na palube. Obletel Zem a po 106 minútach úspešne pristál na padáku.[1][2]
| Údaje o misii | |||||
|---|---|---|---|---|---|
| Názov misie: | Vostok | ||||
| COSPAR ID: | 1961-012A | ||||
| Kozmická loď: | Vostok-3KA (výr. č. 3) | ||||
| Nosná raketa: | Vostok-K 8K72K (výr. č. Je103-16) | ||||
| Volací znak: | Кедр (Kedr – céder – borovica limbová) | ||||
| Posádka: | 1 | ||||
| Kozmodróm (rampa): | Bajkonur, Kazachstan (LC-1) | ||||
| Štart: | 12. apríl 1961, 06:06:59,7 UTC | ||||
| Pristátie: | 12. apríl 1961, 07:53 UTC 26 km juhozápadne od mesta Engels v Rusku 51°16′14″S 45°59′50″V | ||||
| Trvanie: | 1 hodina, 46 minút | ||||
| Počet obehov: | 1 | ||||
| Apogeum: | 327 km | ||||
| Perigeum: | 181 km | ||||
| Doba obehu: | 89,44 minút | ||||
| Inklinácia: | 64,57° | ||||
| Vzdialenosť: | 40 868,6 km | ||||
| Hmotnosť: | 4 725 kg (kozmická loď pri štarte) | ||||
| Fotografia posádky | |||||
 Jurij Gagarin | |||||
| Navigácia | |||||
| |||||
|
Pozri aj Kozmonautický portál | |||||
Posádka
(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)
Záložná posádka
Rezervná posádka
Údaje o kozmickej lodi
Vostok 1 bola kozmická loď určená pre jedného kozmonauta, vypustená rovnomennou raketou z kozmodrómu Bajkonur. Hmotnosť bola 4 725 kg, dĺžka 5 a priemer 2,3 metra. Označenie podľa katalógu COSPAR dodatočne pridelené v tvare 1961-012A. Pred jej letom bolo vypustených v rokoch 1960 – 1961 päť testovacích exemplárov.
Prípravy na štart
Noc pred štartom ležali kozmonauti Jurij Gagarin a German Titov na lôžkach v malom drevenom fínskom domčeku na kozmodróme Bajkonur a ani minútu nespali. Spánok však predstierali, aby neznepokojili lekárov. Po polnoci prišiel oboch znova skontrolovať hlavný konštruktér Sergej Koroľov. Šéflekár Jevgenij Karpov ho uistil, že obaja „orlíci“ skutočne spia, načo Koroľov, tiež neschopný zaspať, odišiel na štartovaciu rampu, kde okolo 03:00 moskovského času (05:00 miestneho času) začali prípravy rakety na štart.[3]
V stredu 12. apríla 1961 o 05:30 moskovského času (07:30 miestneho času) kozmonautov prebudil lekár Karpov. Gagarin a Titov sa pritom tvárili, že sa preberajú z hlbokého spánku. Karpov sa zvedavo opýtal: „Ako ste spali?“ „Ako ste nás učili,“ odpovedal Gagarin a vyhol sa tak priamej odpovedi. Karpov kozmonautom priniesol darček – kytice stepných tulipánov od Klaudie Akimovovej, ktorá v dome žila počas mesiacov, kedy bol prázdny. Potom si Gagarin a Titov ľahko zacvičili, umyli sa, oholili a sadli si k raňajkám, ktoré pozostávali z túb kozmickej stravy. Všetci pritom žartovali, ako im takéto občerstvenie úžasne „chutí“. V tubách bolo spracované mäsové pyré a džem z čiernych ríbezlí. To všetko doplnené kávou.[3]
Po raňajkách obaja kozmonauti podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Potom sa autobusom presunuli k montážnej budove MIK, kde si obliekli skafandre SK-1. Titov sa začal obliekať ako prvý, Gagarin až po ňom, aby sa v skafandri potil čo najkratší čas. Obliekanie skafandra SK-1 znamenalo nasadiť si elektródy biologických čidiel, spodné prádlo, samotný skafander modrej farby, helmu a nakoniec žiarivo oranžový overal. Gagarinovi pritom niektorí technici začali podávať do ruky lístočky. „Podpíšete sa mi, prosím?“ Gagarin bol zmätený: „Je to naozaj nutné?“ Karpov sa pozrel na Gagarina a povedal mu: „Začni si na to zvykať, po lete budeš takých papierov podpisovať milióny...“[3]
Keď už mal Gagarin oblečený skafander, jeden z prítomných zažartoval, že pri pristátí by si Gagarina v jeho futuristickom obleku mohli spliesť s pilotom amerického výškového prieskumného lietadla, aké bolo zostrelené rok predtým na špionážnej misii neďaleko Sverdlovska (dnešný Jekaterinburg). Nápad sa nakoniec vzal vážne a na poslednú chvíľu sa rozhodlo, že nad priezor helmy sa azbukou namaľujú veľké červené písmená „СССР“ (v latinskom prepise: SSSR, čo je skratka názvu rus. Союз Советских Социалистических Республик – Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik, čiže Zväz sovietskych socialistických republík). Úlohy sa podujal jeden z technikov, ktorý bol známy svojím krasopisným písmom. Autenticitu príbehu dokladá množstvo fotografií, na ktorých je Gagarin v prilbe pred a po namaľovaní nápisu. Gagarin vraj „umelca“ pri maľovaní prosil, nech dáva pozor, aby mu na nos nenakvapkala červená farba.[4][5]
Následne autobus s Gagarinom a Titovom v skafandroch, Grigorijom Neľubovom a Andrijanom Nikolajevom v uniformách sovietskeho letectva a s niekoľkými lekármi odišiel k štartovacej rampe. Podľa spomienok niektorých prítomných autobus cestou k rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese Gagarin vykonal malú potrebu. Pravdivosť tejto udalosti sa nikdy nepodarilo spoľahlivo overiť a na záberoch z jazdy autobusom pochopiteľne chýba. Každopádne sa časom z tohto úkonu stala tradícia, ktorá sa v ruskej pilotovanej kozmonautike dodržuje dodnes.[3]
Keď autobus zastavil pri rampe, Gagarin a Titov sa rozlúčili. Tradičný ruský spôsob lúčenia zahŕňa aj vzájomný bozk na líca, čo však v objemných prilbách nebolo možné. Obaja sa len buchli helmami a zasmiali sa tomu. Potom Jurij vystúpil z autobusu a šiel k rampe, kde ho už čakal hlavný konštruktér Sergej Koroľov, hlavný teoretik sovietskej kozmonautiky Mstislav Keldyš a niekoľko ďalších funkcionárov. Koroľov oblečený v tmavom kabáte s červenou páskou na rukáve a tmavým klobúkom na hlave sa s Gagarinom rozlúčil niekoľkými povzbudivými slovami. Následne Gagarin vyšiel po schodoch smerom k výťahu, naposledy sa otočil a zamával. O chvíľu už šiel hore výťahom k rakete s inžinierom Olegom Ivanovským. Po vystúpení z výťahu ho už čakal metodik výcviku kozmonautov Mark Gallaj, náčelník raketového oddielu Vladimir Šapovalov a dvaja mladí príslušníci obsluhy rampy. Gagarinovi pomohli usadiť sa do sedadla kozmickej lode Vostok, pripútali ho a napojili na systémy komunikácie a udržiavania životných podmienok. Rozlúčili sa s ním poklepaním ruky na prilbu a potom začali s uzatváraním kabíny. O 07:10 moskovského času (09:10 miestneho času) tak už Gagarin sedel na svojom mieste a nadviazal spojenie s riadiacim strediskom. Používal pridelený volací znak „Kedr“ (Кедр – céder – borovica limbová), pričom riadiace stredisko bolo „Zaria-1“ (Заря – svitanie alebo žiara). Pri udržiavaní kontaktu s Gagarinom sa striedali veliteľ oddielu kozmonautov Nikolaj Kamanin, hlavný konštruktér Sergej Koroľov a kozmonaut Pavel Popovič, ktorí mu na skrátenie čakania púšťali do slúchadiel pesničky. Len čo obsluha rampy dokončila uzatváranie kabíny, zazvonil na jednom zo stĺpikov horného poschodia rampy poľný telefón. Ivanovskij ho zdvihol. Volal Koroľov, ktorý vtedy sedel v bunkri riadenia štartu, a pýtal sa ho, prečo nehlási postup prác na Vostoku a či uzavreli poklop. Ivanovskij mu odpovedal: „Uzavreli sme ho pred niekoľkými sekundami, Sergej Pavlovič.“ „Tak ako to, že nemáme KP-3?!“ Zakričal Koroľov. KP-3 bola skrutka s tlakovým kontaktom, ktorá signalizovala hermetické uzatvorenie kabíny. Koroľov prikázal obsluhe rampy: „Odstráňte matice! Otvorte poklop! Poriadne prezrite kontakty!“ V momente, keď sa nad Gagarinovou hlavou znova otvoril poklop, bol pokojný, pretože Koroľov ho ubezpečil, že poklop treba otvoriť ešte raz, ale nejde o nič vážne. Keď Gallaj a Ivanovskij nazreli dovnútra kabíny, Gagarin si spieval pesničku Rodina slyšit, Rodina znajet (Vlasť počuje, vlasť vie). Naklonil ruku tak, aby zrkadielkom na rukáve mohol sledovať činnosť obsluhy rampy pri poklope a povzbudivo sa na nich usmial. Problém s hermetickým uzatvorením kabíny sa Ivanovskému podarilo vyriešiť rýchlo a bez problémov. Koroľovovi tak mohol ohlásiť opätovné uzatvorenie poklopu. KP-3 tentokrát signalizovala hermetické uzatvorenie. Obsluha rampy už mohla odísť. Kvôli zdržaniu s poklopom však bola na obslužnej veži v momente, kedy sa začala odkláňať od rakety. Našťastie mali po ruke poľný telefón a zišli výťahom do bezpečia. Len čo zišli dole, začala sa obslužná veža odkláňať už nadobro. Gagarin medzitým pokojne čakal na štart a do riadiaceho bunkra ohlásil: „Nálada je výborná, cítim sa výborne.“ V bunkri sa na uzavretom televíznom okruhu ukázala jeho usmievavá tvár. Medzitým v neďalekom bunkri pre pozorovateľov technici pomáhali Titovovi vyzliecť už nepotrebný skafander. Keď boli uprostred práce, zazneli v ampliónoch záverečné povely pred štartom. Okamžite zabudli na Titova a vyšli z bunkra von, aby mohli sledovať štart na vlastné oči. Titov vyšiel za nimi s mrzutým výrazom.[3]
Priebeh letu
Štart
Posledné sekundy pred štartom sprevádzali povely: „Kľúč na štart... preplach... zážih... predbežný... hlavný...“ Vostok vyštartoval o 09:06:59,7 moskovského času (11:06:59,7 miestneho času a 06:06:59,7 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Sergej Koroľov pritom vykríkol: „Vzlet!“ Jurij Gagarin mu odpovedal dnes už legendárnym výkrikom: „Ideme!“
| „ | Počul som piskot a stále silnejší hrmot, pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy. Nastal zápas medzi raketou a zemskou gravitáciou. Hluk nebol silnejší, než je možné počuť v tryskovom lietadle, bolo v ňom však veľa muzikálnych tónov a farieb, ktoré žiaden skladateľ nikdy nezapísal do nôt, a ktoré žiaden hudobný nástroj ani ľudský hlas nemôže nikdy reprodukovať... | “ |
| – Gagarinov opis štartu Vostoku[3] | ||
„Kedr [volací znak Gagarina], tu Zaria-1 [volací znak Koroľova], sedemdesiat sekúnd po štarte, ako sa cítite?“ „Cítim sa dobre, a vy?“ Žartoval Jurij. „Všetko je normálne,“ odpovedal Koroľov po krátkom zaváhaní. V čase 119 sekúnd po štarte sa oddelili postranné urýchľovacie bloky prvého stupňa nosnej rakety. Keď sa v čase 154 sekúnd po štarte oddelil aerodynamický kryt, Gagarin mohol po prvýkrát vidieť von. Uvidel pod sebou širokú rieku niekde na Sibíri a vykríkol: „To je krása!“ V čase 290 sekúnd po štarte dohoreli motory druhého, resp. centrálneho stupňa a malé pomocné motorčeky dolaďovali rýchlosť zostavy. Gagarin vtedy na malú chvíľu po prvýkrát pocítil stav beztiaže. Vzápätí sa zapálil tretí stupeň, ktorého motor dohorel v čase 8 minút a 36 sekúnd. Krátko po jeho vypnutí Gagarin zacítil ľahký otras. Kozmická loď Vostok sa oddelila od tretieho stupňa a pomaly začala rotovať. O 09:18:28 moskovského času (06:18:28 svetového času) sa človek po prvýkrát ocitol na obežnej dráhe Zeme.[3]
Na orbite
Riadiace stredisko potvrdilo dosiahnutie obežnej dráhy až 25 minút po štarte, ktorý nebol úplne bezproblémový, ako sa spočiatku zdalo. Nesprávne zafungovali meniče napätia v centrálnom stupni nosnej rakety, následkom čoho Vostok nabral o 0,25 m/s vyššiu rýchlosť, čo prinieslo zvýšenie apogea dráhy o viac ako 85 km. Namiesto plánovaného letu vo výške 180 – 230 km nad povrchom Zeme sa kozmická loď dostala na dráhu s výškou 181 – 327 km.[1] Plánovaná obežná dráha (180 × 230 km) umožňovala aj v prípade zlyhania brzdiaceho motora TDU samovoľný návrat lode do atmosféry počas 5 – 7 dní, čo bolo vzhľadom na zásoby vody, kyslíka a energie na 10 dní vyhovujúce. Vostok ale bol na obežnej dráhe 181 × 327 km.[1] V tomto prípade sa čas samovoľného návratu pohyboval v rozmedzí 15 – 20 dní. Gagarin nevedel nič ohľadom charakteristík obežnej dráhy kozmickej lode a nikto mu pri jeho otázkach o obežnej dráhe nedal priamu odpoveď. Medzitým si užíval pozoruhodný výhľad z Vostoku a radostne zakričal: „Vidím Zem! Vidím mraky! Je to krásne, to je nádhera!“ Jeho nadšenie sa prenieslo aj na obsluhu pozemných sledovacích a komunikačných staníc. Spojenie sa však na chvíľu prerušilo, ale o niekoľko sekúnd sa vrátilo do normálu.[3]
Vostok letel pod kontrolou automatického systému. Pre prípad jeho zlyhania bola kozmická loď vybavená záložným manuálnym riadením. Lekári a inžinieri si neboli istí reakciou ľudského organizmu na stav beztiaže a pre istotu bolo manuálne riadenie zamknuté zariadením, ktoré pozostávalo zo šiestich gombíkov s číslami 1 až 6. Trojmiestny kód na odomknutie (125) bol v zapečatenej obálke na palube, ak by predsa len bolo v núdzovej situácii potrebné aktivovať manuálne riadenie. Markovi Gallajovi to však nedalo a tesne pred štartom kód Gagarinovi prezradil, a dokonca napísal na písaciu podložku, aby ho mal stále pred očami. Neskôr vyšlo najavo, že to isté tajne urobil už predtým aj hlavný konštruktér Sergej Koroľov.
Kozmonaut Alexej Leonov bol v čase Gagarinovho letu v službe na sledovacej stanici v meste Jelizovo na Kamčatke. Ďalšia bola v Petropavlovsku, juhovýchodne od Jelizova. Keď sa Vostok dostal do dosahu stanice v Petropavlovsku, Gagarin ohlásil: „Pozdrav Blondínovi!“ Prezývkou „Blondín“ si priatelia doberali predčasne plešatejúceho Leonova. Telemetriu z Vostoku previedli v Petropavlovsku a ostatných staniciach do šifrovaného kódu a odoslali do Moskvy, kde ju dekódovala skupina špecialistov pomocou obrovských počítačov. Všetci si chceli byť istí, že kozmická loď i kozmonaut sú úplne v poriadku, pretože potom sa s Vostokom na dlhé minúty stratí spojenie na ultrakrátkych vlnách.[3]
Necelú pol hodinu po štarte už Vostok letel nad Tichým oceánom. Gagarin počul v slúchadlách iba šum statickej elektriny a kontakt so stanicou v Chabarovsku na krátkych vlnách bol takmer nepočuteľný. O 09:37 moskovského času (06:37 svetového času) kozmická loď vletela do zemského tieňa. Gagarin sa pozrel cez okno a vzápätí uvidel jasné hviezdy, oveľa jasnejšie ako na Zemi. Do palubného denníka zapísal niekoľko postrehov a potom sa podľa plánu napil trocha vody. Fascinovane sledoval, ako sa voda, ktorá unikla zo slamky, sformovala do vlniacej sa gule a plávala v priestore. Pokúsil sa tiež zjesť pyré z pripravených túb. V beztiažovom stave nemal s jedením žiadne problémy.[3]
O 09:50 moskovského času (06:50 svetového času) Gagarin zacítil, ako sa loď pomaly prevracia. Začala fáza orientácie kozmickej lode na Slnko pomocou automatického systému PVU Granit. V 57. minúte letu loď dosiahla maximálnu výšku 327 km. O 10:02 moskovského času (07:02 svetového času) prerušil hlásateľ Jurij Levitan vysielanie Rádia Moskva a svojím typickým hlbokým hlasom informoval svet o lete prvého človeka na obežnú dráhu Zeme. Správa sa bleskovo rozšírila do celého sveta a vzápätí začali spontánne oslavy. Po prvýkrát v dejinách sa ľudstvo na niekoľko okamihov zjednotilo, a to bez ohľadu na presvedčenie, rasu či pôvod. Potom, čo Vostok o 10:09 moskovského času (07:09 svetového času) vyletel zo zemského tieňa, mohol Gagarin ako prvá ľudská bytosť na obežnej dráhe Zeme na vlastné oči sledovať východ slnka. Približne v tom čase došlo tiež k mimoriadnemu povýšeniu Gagarina do hodnosti majora. O 10:18 moskovského času (07:18 svetového času) ho v komunikácii zo Zeme oslovujú už ako „major“. Medzitým sa tiež už pripravoval na návrat.[3]
Pristátie
Brzdiaci zážih začal o 10:25:48,2 moskovského času (07:25:48,2 svetového času) nad západným pobrežím Afriky v blízkosti Angoly, 8 000 km od určeného miesta pristátia. Zostup bol komplikovaný. Brzdiaci motor TDU nepracoval plánovanú dobu, pretože ventil slúžiaci na prefúknutie spaľovacej komory pred zážihom motora sa poriadne nezavrel a časť paliva ním unikla. Motor preto zhasol už o sekundu skôr, keď spomalil loď o 132 m/s, namiesto toho, aby sa vypol po spomalení o 136 m/s (po 45 sekundách v prevádzke). Prítok okysličovadla do spaľovacej komory pokračoval ešte 4 sekundy, kým ho automatika nevypla a jeho nepravidelný výtok vyvolal rotáciu lode. Gagarin neskôr napísal: „Loď sa začala otáčať a ja som to ohlásil na Zem. Znepokojujúca rotácia však po chvíli ustala a všetko sa vrátilo do normálu.“
Pretože sa neuskutočnilo riadne vypnutie motora po 45 sekundách v prevádzke, nenastalo ani oddelenie prístrojového úseku, ktoré malo nasledovať o 10 sekúnd neskôr. Až keď rotujúci Vostok začal letieť hornými vrstvami atmosféry sa nad Stredozemným morom približne o 10:35 moskovského času (07:35 svetového času) aktivovali miniatúrne nálože, umiestnené na štyroch obručiach, pútajúce návratovú kabínu k prístrojovej sekcii. Podľa niektorých zdrojov zafungoval predprogramovaný núdzový signál na oddelenie. Ďalšie zdroje sa zasa zmieňujú o nejakej tepelnej poistke, ktorá sa aktivovala aerodynamickým ohrevom. Po oddelení prístrojového úseku Gagarin cítil, ako kabína rotuje stále rýchlejšie. Počul praskanie, o ktorom si nebol istý, či pochádza z konštrukcie lode, alebo sa pôsobením tepla rozťahuje materiál tepelného štítu. Vďaka zámerne vychýlenému ťažisku kabína automaticky zaujala správnu polohu voči rozrážanej horúcej plazme. Rotácia okolo zvislej osi však stále pokračovala (aj keď už v menšej miere) počas zostupu atmosférou. Nepredstavovala ale už žiadne riziko. Potom začala žiara, ktorú Jurij pozoroval cez okná, pomaly blednúť. Narastajúci piskot mu napovedal, že kabína už letí stále hustejšími vrstvami atmosféry. V oknách uvidel modrú oblohu a čakala ho ešte obávaná katapultáž z kabíny. Približne vo výške 7 km sa odpálil vstupný poklop a Gagarin sa v poriadku katapultoval.[pozn. 1] Pod sebou videl široké koryto rieky Volga, pristával neďaleko Saratova.
Anichajat Tachtarovová s päťročnou vnučkou Rumijou Nurskanovovou sadili v tom čase zemiaky na poli kolchozu Leninská cesta pri dedine Smelovka, 26 km juhozápadne od mesta Engels v Saratovskej oblasti. Priamo pred nimi zrazu z oblohy spadla na padáku do oráčiny postava v oranžovej kombinéze a bielej prilbe s červenými písmenami „СССР“. Onen človek v oranžovej kombinéze sa zdvihol zo zeme a kráčal k nim. Najprv sa ho báli, ale Gagarin k nim prehovoril: „Som váš, priatelia, som od nás!“ Anichajat sa ho spýtala: „To si spadol z vesmíru?“ Rozosmiaty Gagarin odpovedal: „Predstavte si, že áno!“ Tachtarovová pomohla Gagarinovi otvoriť vzduchotesný zámok jeho prilby a ponúkla mu mlieko z plechovky, ktorú mala so sebou na obed. Na pole medzitým už bežali ostatní kolchozníci a kričali Jurijove meno.
Vzhľadom na vyššie uvedené odchýlky v činnosti motorov loď nedoletela do plánovanej pristávacej oblasti juhozápadne od Kujbyševa (dnešná Samara), ale pristála asi 300 km juhozápadne od plánovaného miesta. Napriek tomu sa za krátky čas na mieste objavili vojaci. Niektorí v lietadlách, iní zoskočili na padákoch. Gagarina previezli na neďalekú leteckú základňu Engels. Na mieste, kde sa Jurij Gagarin prvýkrát dotkol nohami oráčiny, sa do večera toho istého dňa objavil stĺpik s ceduľou, na ktorej bolo napísané: „Nedotýkať sa 12.04.61 10 h 55 m mosk. čas.“[pozn. 2] Jurij Gagarin sa stal celosvetovo známou a uznávanou celebritou.
Poznámky
- Dodnes nie je úplne jasné, či Gagarin aktivoval ručné spustenie katapultovacej sekvencie, pretože jeden z hlavných lekárov z obdobia začiatkov sovietskeho kozmického programu, Vladimir Jazdovskij, vo svojom denníku tvrdí: „Gagarin po nadviazaní rádiového spojenia ohlásil, že preťaženie je stále veľmi silné a že kabína sebou hádže zo strany na stranu. Varovali sme ho, aby sa nekatapultoval príliš skoro, ale on sa katapultoval skôr, ako mal, v nezistenej výške.“[6]
- Podľa súčasných zdrojov Gagarin v skutočnosti pristál o 10:53 moskovského času.[1][2]
Referencie
- ZAK, Anatolij. Orbital flight of the Vostok spacecraft [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-09-06]. Dostupné online. (angličtina)
- ZAK, Anatolij. Landing of the Vostok spacecraft [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-09-06]. Dostupné online. (angličtina)
- ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 29. díl – Jurij Gagarin [online]. kosmonautix.cz, 2013-11-04, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online. (čeština)
- ZAK, Anatolij. The launch of Vostok spacecraft [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-09-09]. Dostupné online. (angličtina)
- ŠAMÁREK, Ondřej. Kosmický šatník 1. díl [online]. kosmonautix.cz, 2015-11-16, [cit. 2020-09-09]. Dostupné online. (čeština)
- TOUFAR, Pavel. Gagarinovi zatajili parametry letu, aby nedostal strach. Hrozilo udušení [online]. technet.idnes.cz, 2016-04-12, [cit. 2017-10-13]. Dostupné online. (čeština)
Externé odkazy
- Vostok 1 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
- Vostok 1 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
- Kritické momenty kosmonautiky 1. díl – Vostok 1 (po česky)
- Vesmírné osudy 29. díl – Jurij Gagarin (po česky)
- Prvý let človeka do vesmíru (po slovensky)
