Voschod 2

• Dmitrij Zajkin, veliteľ
• Jevgenij Chrunov, druhý pilot

• Viktor Gorbatko, veliteľ
• Piotr Kolodin, druhý pilot

• 08:28:13 UTC – Beľajev začal vypúšťať vzduch z prechodovej komory.
• 08:32:54 UTC – Beľajev otvoril poklop na prechodovej komore.
• 08:34:51 UTC – začiatok výstupu, Leonov vystúpil z prechodovej komory.
• 08:47:00 UTC – koniec výstupu, Leonov sa vrátil do komory.
• 08:48:40 UTC – Beľajev zatvoril a zaistil poklop prechodovej komory.
• 08:51:54 UTC – Beľajev začal napúšťať vzduch do prechodovej komory.

Leonov po návrate do kabíny načrtol prvé skice toho, čo pozoroval počas výstupu, zapísal hlásenie do palubného denníka a Beľajev potom na ďalšom oblete odhodil už nepotrebnú prechodovú komoru. Odpálenie komory však spôsobilo, že kozmická loď sa začala otáčať viac, ako sa počítalo. Oproti očakávaným necelým 2° za sekundu sa kabína otáčala až o 17° za sekundu. V orientačnom systéme kozmickej lode bohužiaľ nebol k dispozícii dostatok paliva a kozmonauti tak museli nepríjemnú rotáciu vydržať až do konca letu. Potom nastal čas na odpočinok. Kozmonauti sa najedli, pričom sa aj zabávali. Po kabíne lietali guľôčky džúsu z čiernych ríbezlí a Beľajev s Leonovom ich chytali priamo do úst. Podobne aj lyžička so syrom sama priplávala tam, kam ju kozmonaut nasmeroval.[3][4]

Umelecké zobrazenie kozmickej lode Voschod 2 a Leonova v otvorenom vesmíre na sovietskej poštovej známke z roku 1980

Následne si Leonov všimol, že vo vnútri kabíny stúpa tlak kyslíka. Automatizovaný systém podpory života zrejme zaregistroval pomalý pokles tlaku v kabíne a začal dovnútra fúkať kyslík. Bežný tlak kyslíka mal byť 160 mm ortuťového stĺpca, ale postupne stúpol až na 460 mm/Hg. V prípade skratu alebo elektrickej iskry by sa interiér kabíny s tak vysokou koncentráciou čistého kyslíka premenil na ohnivú pec. Súčasne klesol tlak v nádržiach environmentálneho systému zo 75 na 25 atmosfér. Situácia so zásobou kyslíka sa začínala ľahko vyostrovať. Rýchle výpočty ale našťastie ukázali, že vystačí minimálne na ďalších 24 hodín. Jediné, čo mohli kozmonauti urobiť, bolo znížiť teplotu a vlhkosť vzduchu v kabíne a čakať. Nakoniec obaja zaspali. Po zobudení s úľavou zistili, že tlak kyslíka klesol pod kritickú hranicu. Dodnes nikto presne nevysvetlil, prečo bol v kabíne tak vysoký tlak kyslíka. Pravdepodobne netesnil poklop, ktorým Leonov vystúpil z kabíny a potom sa do nej vrátil. Našťastie sa situácia stabilizovala sama, keď zvýšený tlak v lodi zrejme pritisol poklop na prírubu, čím ho utesnil. Na 14. oblete Beľajev ohlásil, že tlak v nádržiach sa drží na 25 atmosférach a neklesá. Počas 17. obletu Zeme mal začať automaticky riadený zostup. Automatický orientačný systém síce v príslušný okamih zastavil nepríjemnú rotáciu lode, ale niekoľko minút pred plánovaným brzdiacim zážihom loď začala opäť rotovať. Očividne zlyhal senzor orientácie na Slnko, ktorý bol zrejme kontaminovaný spalinami po pyrotechnickom odpálení prechodovej komory. Kozmonautom tak zostával manuálne riadený brzdiaci manéver, ale na 17. oblete to už nemohli stihnúť. Odloženie zostupu o jeden oblet však znamenalo, že Voschod 2 pristane ďaleko od pôvodne plánovanej oblasti. V prípade problémov mohla loď ešte pristáť na 22. a 23. oblete. Keďže jedna z týchto zostupových dráh viedla ponad Moskvu, Leonov sa Beľajeva zo žartu spýtal, či sa chce pokúsiť o pristátie na Červenom námestí.[1][3][4][6]

Na 18. oblete posádka musela použiť okno Vzor, ktoré bolo nutné na overenie správnej polohy lode v priestore. Okno síce bolo na rovnakom mieste ako v lodiach Vostok, lenže vo Voschode boli sedadlá otočené o 90° od pôvodnej osi a z pohľadu kozmonautov tak bol Vzor teraz na ľavej strane kabíny. Z toho dôvodu bolo pre Beľajeva veľmi ťažké zorientovať loď zo svojho sedadla. Beľajev a Leonov si teda uvoľnili bezpečnostné pásy a veliteľ sa položil naprieč sedadlami. Leonov ho pridržiaval, aby mal čo najpevnejšiu oporu a hýbal sa čo najmenej. Beľajevovi sa nakoniec podarilo zorientovať loď do požadovanej polohy pre brzdiaci zážih. Avšak v okamihu, keď Beľajev zapálil brzdiaci motor, boli obaja kozmonauti zjavne mimo svojich kresiel, čo spôsobilo, že starostlivo vypočítaný manéver prebiehal s posunutým ťažiskom kabíny voči jej projektovanej polohe. Zážih brzdiaceho motora očividne trval podľa plánu, ale kvôli posunutému ťažisku kabíny bola zostupová dráha lode plochejšia, ako sa predpokladalo. Znamenalo to tiež, že Voschod 2 preletí aj novo zvolenú pristávaciu oblasť. Podľa balistikov loď mierila niekde do pohoria Ural. Voschod medzitým klesal do horných vrstiev atmosféry. Keď kozmonauti začali pociťovať prvé náznaky narastajúceho preťaženia, zistili, že na nich pôsobí z úplne iného smeru, ako očakávali. Namiesto toho, aby ich tlačilo do sedadiel, viseli v popruhoch. Pohľad z okna im vzápätí odhalil, čo sa deje. Návratová kabína bola ešte stále spojená s už nepotrebným prístrojovým úsekom. Podobný prípad sa stal už predtým aj Jurijovi Gagarinovi, Germanovi Titovovi a Valerijovi Bykovskému. Našťastie, rovnako ako v predošlých spomínaných prípadoch, sa obe sekcie nakoniec oddelili a návratová kabína sa sama prirodzene stabilizovala do správnej polohy. Preťaženie počas zostupu vzrástlo až na 8 g. Dopad kabíny úspešne zbrzdili padáky a krátko pred dotykom so zemou aj raketové motorčeky.[1][3][4][6]

Návratový modul s posádkou pristál do zasneženej tajgy po vyše jednom dni letu, 19. marca o 12:02:17 moskovského času (09:02:17 svetového času), 180 km severne od mesta Perm v Rusku. Po pristátí kozmonauti zistili, že ich vstupný poklop je zablokovaný mohutnou brezou. Po chvíli pretláčania ho nakoniec otvorili. Vyskočili z kabíny a zapadli do snehu až po brady. Na bajkonurskom veliteľskom poste vtedy nikto nevedel, v akom stave sú. Sledovacia stanica v Alma-Ate síce zachytila slabé Leonovovo vysielanie pomocou telegrafného kľúča: „VN... VN... VN...“, čo znamenalo Vsio normaľno (Všetko v poriadku), ale inak sa o ich osude viac nevedelo. Krátko po pristátí začal nad kozmonautmi krúžiť vrtuľník, ktorý zachytil ich núdzové vysielanie. Nepatril však pátracím a záchranným jednotkám, a tak jeho posádka nemohla urobiť nič iného, ako predať ich polohu príslušným miestam. Až štyri hodiny po pristátí posádka jedného z vrtuľníkov ohlásila, že medzi dedinami Sorokovaja a Ščučino je v lese červený padák a dvaja kozmonauti. Kozmonautov videli sedieť a jesť, pričom loď pristála v hustom lese, ďaleko od obývaných miest a v okolí je hlboký sneh. Teraz až bolo isté, že kozmonauti v poriadku pristáli a sú nažive.[1][3][4][6]

Čoskoro nad nimi krúžilo toľko strojov, že Leonov sa obával, aby sa nezrazili. Lesný porast však bol v tej oblasti príliš hustý na to, aby tu kdekoľvek v blízkosti mohlo pristáť lietadlo alebo vrtuľník. Ich posádky tak kozmonautom začali zhadzovať aspoň niektoré z dôležitých vecí na prežitie v tajge, napr. zimné oblečenie, tupú sekeru, nádoby s horúcou kávou, fľaše koňaku. Teplé bundy a nohavice sa ale zachytili v korunách stromov a nádoby s horúcou kávou sa roztrieskali o konáre. Takisto väčšina fliaš koňaku sa rozbila. Jedna však padla do hlbokého snehu a prežila. Leonov potom žartoval, že do múzea v Hviezdnom mestečku sa nikdy nedostala. Podľa spomienok Leonova sa obaja vyzliekli donaha, vyžmýkali spotené oblečenie a zase si ho obliekli, keďže to nové im zostalo na stromoch. Leonov mal po pristátí v skafandri po kolená potu. Nožmi odrezali pevné súčasti skafandra a obalili sa kusmi izolačnej tkaniny z vnútorného obloženia Voschodu. Použili tiež kusy popruhov z pristávacieho padáka. Takto vybavení sa dokázali pohybovať vo vonkajšom prostredí a získať drevo na oheň. Beľajev sa na základe Leonovovej rady rozhodol, že si nad ohňom zohreje tubu s čokoládou, ktorá však explodovala a raketovo vystrelila do snehu vo vzdialenosti asi 50 m. Leonov si tiež pamätal, že neďaleko videl číhať svorku vlkov. Keď v tajge nastala tma, kozmonauti vošli späť do svojej kabíny a prikryli sa padákmi, ktoré im našťastie poskytli dostatok tepla počas celej noci, keď teplota klesla na -25 °C. Ráno k nim na lyžiach prišiel záchranný oddiel, ktorý na mieste vybudoval malý zrub, v ktorom nad ohňom umiestnili veľkú nádobu. Beľajev a Leonov si do nej vliezli a poriadne sa vykúpali. Až na tretí deň sa všetci na lyžiach vydali do 9 km vzdialeného stanovišťa k improvizovanej pristávacej ploche vrtuľníka. Aby tu vrtuľník mohol pristáť, bolo nutné vyrúbať väčšie množstvo stromov. Vrtuľník ich následne odviezol do mesta Perm, odkiaľ potom odleteli lietadlom na Bajkonur. Potom sa ešte museli vyrúbať aj ďalšie stromy, aby nákladný vrtuľník mohol vyzdvihnúť návratovú kabínu.[1][3][4][6]