Vitráže Katedrály svätého Martina v Bratislave

Svätyňa katedrály obsahuje deväť vitrážových okien – tri na severnej stene, päť na južnej stene a okno na čelnej stene. Spomedzi okien severnej steny sú významné dve okná – tzv. okno manželských párov a tzv. okno kanonikov.

Hornú časť okna manželských párov zdobia postavy svätého Jozefa a Panny Márie, dolnú časť okna rozdeleného prútmi na štyri zvislé polia vypĺňa šestnásť erbov rozdelených do ôsmich dvojíc. Predstavujú kolekciu rodových znakov významných šľachtických uhorských rodov (dominujú príslušníci rodu Dessewfyovcov a Wenkheimovcov) existenčne spätých s Bratislavou. Pod každou dvojicou aliančných erbov, spojených hodnostnou korunou, je dátum uzavretia sobáša a mená oboch snúbencov.

Aliančné erby na tzv. okne manželských párov

1. Aladár Andráši a Leontina Wenkheimová

2. Jozef Véčei a Blanka Dessewffyová

3. Emil Dessewffy a Paulína Wenkheimová

4. Ján Ziči a Mária Krayová

5. Maximilián Hoyos a Terézia Wenkheimová

6. Aurel Dessewffy a Palma Károlyová

7. Ľudovít Windischgrätz a Valéria Dessewffyová

8. Filip Lamberg a Mária Wenkheimová

1. Erb Aladára Andrášiho je nesprávny (prišlo k zámene s erbom Maximiliána Hoyosa v spodnej tabuľke). Aladár, člen významnej rodiny Andrášiovcov, pochádzal zo Zemplínskej župy, vlastnil majetky na Krásnej Hôrke. Bol gemerským a zemplínskym županom; zúčastnil sa maďarskej buržoáznej revolúcie. Zomrel v roku 1903 v Budapešti. 21. júna 1862 sa v Dome svätého Martina oženil s barónkou Leontinou Wenkheimovovou. Rod Wenkheimovcov, uvádzajúci svojich predkov už v 17. storočí, pochádzal z dnešného stredného Nemecka.
2. Jozef Véčei (Vécsey) (nar. 3.2.1829) bol synom hlavného župana Satumarskej župy; najprv nastúpil vojenskú kariéru, neskôr pôsobil v župnej správe a bol c. k. komorníkom. 4. decembra 1861 uzavrel v Dóme sobáš s Blankou Dessewffyovou, členkou široko rozvetvenej uhorskej šľachtickej rodiny. Jej príslušník, šarišský hlavný župan Samuel Dessewffy, získal v roku 1756 baronát a v roku 1775 titul grófa.
3. Gróf Emil Dessewffy bol c. k. komorníkom a významným národohospodárom. Bol členom Uhorskej akadémie vied (od roku 1855 do svojej smrti 10.1.1866 bol jej predsedom). Činný bol aj v politike; o. i. podieľal sa na príprave dokumentov pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní. 18. júna 1838 sa v Pešti zosobášil s Paulínou Wenkheimovou, dcérou hlavného župana Aradskej župy.
4. Ján Nepomuk Ziči (Zichy) bol príslušníkom popredného aristokratického rodu, ktorému patrilo na území dnešného Slovenska množstvo panstiev (o. i. vlastnili dnešné Rusovce). Narodil sa v Cíferi c. k. komorníkovi grófovi Karolovi Zičimu a jeho prvej manželke Antónii Baťányovej. Zomrel v roku 1911 v Budapešti. 17. júna 1848 sa v Dóme oženil s Máriou Krayovou, príslušníčkou rodu pochádzajúceho zo Šarišskej župy. Jej predok Pavol (1735 – 1804) dosiahol významnú vojenskú kariéru. Rod mal baronát od roku 1762. Mária svojho manžela prežila o dva roky.
5. Maximilián Hoyos (erb patrí nad ním uvedenému Aladárovi Andrášimu) bol príslušníkom grófskeho rodu pochádzajúceho zo španielskej Kastílie. Uhorský indigenát získali v roku 1827. Maximilián sa narodil v švajčiarskom Horne pri Bodamskom jazere; bol dragúnskym kapitánom, neskôr c. k. komorníkom. 17. apríla 1873 sa zosobášil s Teréziou Wenkheimovou, s ktorou mal neskôr päť detí. Keď Terézia zomrela mala osemdesiat osem rokov a svojho manžela prežila o takmer šesťdesiat rokov.
6. Aurel Dessewffy, politik, národohospodár, člen Uhorskej akadémie vied si 16. októbra 1869 v Dóme vzal za manželku grófku Palmu Károlyovú. Károlyovci patrili k pôvodnej uhorskej šľachte; svojich predkov uvádzali už od 13. storočia. Baronát získali v roku 1609, grófsky titul v roku 1712.
7. Ľudovít Windischgrätz (tiež Windisch-Grätz) pochádzal zo štajerského šľachtického rodu. V hierarchii šľachtických titulov rod dosiahol vrchol, keď v roku 1822 získal kniežací titul. Z príslušníkov rodu vynikol Alfréd I. Windischgrätz, potlačovateľ revolúcie v Prahe a vo Viedni v rokoch 1848 – 1849. Jeho synom bol Ľudovít Jozef Mikuláš Kristián, donátor vitráže. V čase sobáša, 8. februára 1870, bol plukovníkom dragúnskeho regimentu. Zomrel 14.3.1904 v hodnosti generálporučíka. Za manželku mal Valériu Dessewffyovú, dcéru Emila Dessewffyho a Paulíny Wenkheimovej (donátori tretej vrchnej vitrážovej tabuľky).
8. Otec grófa Filipa Lamberga, komorníka a majora milície, vlastnil v Prešporku dnešný Balassov palác na Panskej ulici. Fasádu budovy dodnes zdobí (už iba kópia) erbu Lambergovcov. Filip si 19. augusta 1869 vzal za manželku ďalšiu príslušníčku rodu Wenkheimovcov, Máriu, s ktorou mal jednu dcéru.

Druhým zaujímavým vitrážovým oknom v presbytériu je štvordielne tzv. okno kanonikov v jeho severovýchodnom rohu, ktoré chrámu venovalo deväť kanonikov Bratislavskej kapituly (podľa toho okno dostalo pomenovanie). Celkovo má vitráž iba jednoduchú ornamentiku; zaujímavá je však jeho spodná časť obsahujúca v textovej podobe pôvodné datovanie 1867, zoznam kanonikov-donátorov v latinskej podobe mien a text pripomínajúci renováciu v roku 1966. Políčko úplne vpravo obsahuje obraz otvorenej knihy (resp. slávnostnej listiny) opatrenej dvoma pečaťami, ktorej text prekrýva stuha v maďarských národných farbách s visiacich odznakom. Text listiny hlása titulatúru rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka I., ktorý 26. mája 1831 udelil členom Prešporskej kapituly na pamiatku korunovácie svojho syna Ferdinanda V. v Dóme v septembri 1830 čestný kapitulský odznak (Kapitelzeichen). Odznak tvoril bielo olemovaný grécky kríž, s koncami zahrotenými v tupom uhle, s jedným zlatým dubovým listom, prekrytý bielym emailovým medailónom s vyobrazeným svätým Martinom z Tours. Kruhopis medailónu nesie nápis PATRONUS COLLEGIATAE ECCLESIAE POSONIENSIS.

Zoznam kanonikov-magistrov na tabuľke vitrážového okna

Jozef Prúnyi (1793 – 1867) pochádzal z Brezna, vyštudoval filozofiu a teológiu (bol profesorom filozofie a dogmatiky na bohosloveckom seminári). V roku 1847 sa stal titulárnym ostrihomským kanonikom v Trnave a o šesť rokov neskôr bratislavským kanonikom. Bol autorom niekoľkých učebníc z oblasti filozofie.

František Urbánek (1790 – 1880) sa narodil v Banskej Štiavnici. Okrem cirkevnej dráhy bol významným ovocinárom-pomológom. Študoval v Bratislave, Trnave a vo Viedni. Po vysvätení za kňaza v roku 1831 pôsobil ako kazateľ v jezuitskom kostole, neskôr sa stal kanonikom (v roku 1857). Ako farár pôsobil v Ivanke pri Dunaji, v dnešných Jaslovských Bohuniciach a v Majcichove.

Jozef Csernák (? – 1871) bol od roku 1860 bratislavským kanonikom. Pôsobil ako člen výboru Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Jozef Pantocsek (1804 – 1884) sa narodil vo Voderadoch. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Trnave. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach Slovenska a Maďarska, bol predstaveným viedenského Pázmanea. Od roku 1861 bol kanonikom v Bratislave a neskôr rektorom školy Kolégium Emericanum na dnešnej Kapitulskej ulici. Získal hodnosť titulárneho prepošta. Významne sa zapísal do kultúrnych dejín Slovenska – bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej, Spolku svätého Vojtecha a jedného z patronátnych gymnázií (v Kláštore pod Znievom). Ako národne uvedomelý kňaz spolupracoval s ďalšími kultúrnymi dejateľmi – Martinom Hamuljakom a Jánom Hollým – na kultúrnom pozdvihnutí národa. Patril k aktívnym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu. S jeho menom sa stretávame tiež pri donátorstve okna v severnej lodi nad vchodom do kostola.

Michal Schumichraszt (1821 – 1869) pochádzal z aristokratickej rodiny; stal sa doktorom filozofie. Patril k stálym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

František Horeczký (Horetzky, Horecký) (1819 – 1905) pochádzal z barónskej rodiny Horeczkovcov. Po štúdiu teológie vo Viedni a vysvätení v roku 1845 pôsobil v Budíne, Čachticiach a na ďalších miestach. Od roku 1864 bol bratislavským kanonikom, neskôr titulárnym prepoštom, gymnaziálnym komisárom a profesorom cirkevných dejín a práva na bohosloveckom seminári. Od roku 1882 pôsobil ako mestský farár. Patril k predstaviteľom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu. S jeho menom sa môžeme stretnúť na pamätnej tabuli venovanej bratislavským kanonikom na dome na Kapitulskej ulici č. 18. S menom baróna Františka Horeczkého sa stretávame ešte na jednej vitráži – bol donátorom okna v ľavej lodi tesne pri kaplnke svätého Jána Almužníka.

Imrich Miksik (1792 – 1871) pochádzal z Nitry kde aj vyštudoval bohoslovecký seminár. Pôsobil na viacerých miestach Slovenska, od roku 1863 bol titulárnym ostrihomským kanonikom; o rok neskôr sa stal kanonikom v Bratislave. Bol činný aj literárne – patril k mladšej generácii bernolákovcov.

Jozef Blásy (? – 1879) bol od roku 1865 kanonikom Bratislavskej kapituly. Neskôr sa stal kustódom kapituly, konzistoriálnym prísediacim v Trnave a diecéznym cenzorom. Patril k stálym členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Karol Rimely (1825 – 1904) pochádzal z Ostrihomu, študoval v Bratislave, Trnave a vo Viedni. Po vysvätení za kňaza v roku 1848 v rodnom meste prednášal cirkevné dejiny a cirkevné právo. Po tom ako sa v roku 1867 stal bratislavským kanonikom, bol menovaný do funkcie učiteľa následníka trónu Rudolfa a jeho sestier. Dosiahol významnú cirkevnú kariéru – bol titulárnym opátom (1870), mestským farárom (1889), pápežským prelátom (1892) a biskupom v Banskej Bystrici (1893). Písal aj práce s historickou tematikou. Zaujímavosťou je fakt, že v roku 1892 vysvätil jaskyňu lurdskej Panny Márie na Hlbokej ceste v Bratislave. Pôsobil tiež v Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Podľa historických záznamov dnešná tretia okenná tabuľka pri renovácii v roku 1966 (dokladá to text Renovatum a. d. 1966) nahradila pôvodnú, ktorá bola poškodená. Text na nej obsahoval mená ďalších popredných hodnostárov Bratislavskej kapituly, ktorí sa zaslúžili o výzdobu svätyne – Andreja Lipthaya, Petra Méhesa, Karola Heillera a Antona Geramba.

Záver presbytéria presvetľuje trojdielna vitráž, ktorej výzdobu tvoria tri postavy – v strede patróna chrámu svätého Martina po pravici s prvým uhorským kráľom Štefanom I. a po ľavici s Ladislavom I. Okno v hornej časti zdobí svätoštefanská koruna, pripomínajúca historickú funkciu Dómu ako korunovačného chrámu. Okno pochádza z roku 1867.

Rodový erb Scherzovcov na spodnej tabuľke vitráže v presbytériu Dómu. Na modrom poli je červené kosmé brvno s tromi bielymi šesťcípimi hviezdami. V hornej časti štítu je zlatá kotva, v spodnej na zelenej pažiti zlatý úľ s deviatimi letiacimi včelami. Klenot tvorí biely stojaci žeriav držiaci v pravej končatine kameň

Do južnej steny svätyne je zasadeným päť vitrážových okien, spomedzi ktorých prvé a piate (v smere od záveru presbytéria) majú iba jednoduchú ornamentálnu výzdobu; prvé okno okrem toho obsahuje v spodnej časti nápisy o obnovovaní výzdoby v roku 1966 a pôvodné datovanie, rok 1867, piate je bez nápisov i erbov.

Z umelecko-historického hľadiska sú významnejšie zvyšné tri vitrážové okná – v smere od záveru svätyne – okno Scherzovcov, okno obchodníckej gildy a okno Majthényiovcov.

Okno Scherzovcov je prútmi rozdelené na štyri polia. Okrem spodného pásu tabuliek je celé okno vyplnené jednoduchou ornamentálnou výzdobou. Nápisy na tabuľkách a erb identifikujú donátorov okna, ktorými boli traja synovia významného prešporského obchodníka Filipa Scherza de Vaszója (1778 – 1857) – Jozef, Ján a Karol. Kým prví dvaja pokračovali v otcových šľapajach, najmladší Karol (1807 – 1888) sa preslávil najviac. Stal sa podhradským farárom a dómskym kaplánom. Bol známy svojou ľudomilnosťou.

Filip Scherz de Vaszója pochádzal zo západomaďarského Šopronu, v roku 1805 sa stal bratislavským mešťanom. Bol významným obchodníkom s koloniálnym tovarom. V prvej polovici 19. storočia patril k najväčším prešporským daňovým poplatníkom. V roku 1825 bol povýšený do šľachtického stavu a získal predikát „de Vaszója“ (podľa obce Vaszója v Aradskej župe; dnes obec Văsoaia v západnom Rumunsku), kde získal v roku 1813 majetok.

Okno obchodníckej gildy dostalo svoje pomenovanie podľa spoločenstva zvaného Bratislavská obchodnícka gilda, ktoré vzniklo v roku 1699 na základe privilégia cisára a uhorského kráľa Leopolda I. Vo februári 1874 gilda zanikla a od 8. júna 1874 sa datuje činnosť Bratislavského obchodného spoločenstva, do ktorého vstúpilo niekoľko členov obchodníckej gildy.

Štvordielne okno má, podobne ako ostatné okná, v hornej časti ornamentálnu výzdobu. Spodná časť na dvoch krajných tabuľkách nesie texty s abecedne usporiadaným zoznamom donátorov a vročenie – 1865. Vnútorné tabuľky obsahujú erby – vľavo znak obchodníckej gildy, vpravo znak, na ktorom na červenom štíte je zlatá vztýčená okrídlená palica, okolo ktorej sa zospodu ovíjajú dva strieborné hady.

Zoznam donátorov obsahuje mená významných prešporských obchodníkov, ktorí (okrem Jozefa Paluďaia) boli všetci členmi Bratislavskej obchodníckej gildy. Hneď prvý v zozname – Teodor Edl st. (1815 – 1882) bol okrem významného obchodníka (vlastnil obchod so strižným tovarom, bol prezidentom Obchodnej a živostenskej komory a spolumajiteľom hámru v neďalekej Borinke, zaslúžil sa o rozvoj hospodárskych a remeselníckych škôl) aj popredným mešťanostom (spolu s Heinrichom Justim a Karolom Heillerom mal veľkú zásluhu na zveľaďovaní mesta). Bol tiež členom mnohých mestských spolkov. jeho synom bol Teodor Edl ml. Edlovci boli pochovávaní na Ondrejskom cintoríne.

Ďalším na zozname je Ján Fischer (ide o meno dvoch Fischerovcov – otca a syna). Starší z nich bol od roku 1816 členom gildy; obchodoval s koloniálnym tovarom a šumivým vínom. Za zásluhy o rozvoj obchodu bol povýšený do šľachtického stavu. Ján Fischer ml. zdedil otcove obchody; okrem toho bol členom niekoľkých obchodníckych a finančných inštitúcií (napr. Bratislavskej mlynskodolinskej spoločnosti). Bol tiež členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Heinrich Hofer obchodoval s koloniálnym tovarom a farbami. Patril mu obchod U troch bielych levov stojaci na mieste dnešného Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Okrem obchodných aktivít sa tiež angažoval aj spoločensky – bol napr. členom Cirkevného hudobného spolku ako aj Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Karol Neiszidler pochádzal z Ostrihomu. Po účasti na revolúcii v rokoch 1848/1849 sa usadil v Bratislave, kde ho v roku 1859 prijali do obchodníckej gildy. Vlastnil dva obchody s koloniálnym tovarom – U čierneho psa na dnešnej Obchodnej ulice a jeho filiálku na dnešnom Námestí SNP. Bol povýšený do šľachtického stavu s predikátom „Ujlaki“. Angažoval sa aj politicky – ako poslanec krajinského snemu. Jeho meno figurovalo v predsedníctvach niekoľkých finančných inštitúcií (napr. po vzniku Bratislavskej všeobecnej sporiteľne sa stal jej prvým riaditeľom). Po smrti ho pochovali na Ondrejskom cintoríne.

Okno obchodníckej gildy

Menoslov donátorov

Erb obchodníckej gildy

Erb s hadmi

Tabuľka s vročením 1865

Jozef Paluďai (1846 – 1915) bol príslušníkom významnej bratislavskej obchodníckej a hoteliérskej rodiny. Meno rodu preslávil najmä Jozefov otec Jakub Michal, ktorý bol známym veľkoobchodníkom s vínom a od roku 1844 vlastnil hostinec na Železnej studienke, o štyri roky neskôr získal hostinec U zeleného stromu, neskorší hotel Carlton. Chýrne vína so značkou Palugyay boli známe dokonca aj v zámorí. Rod vlastnil v Bratislave niekoľko palácov. Jozef mal dvoch bratov – Františka a Karola. Všetci patrili k významným mešťanostom, aktívnym vo verejnom a spoločenskom živote. Paluďaiovci boli tiež veľkými ľudomilmi a mecénmi cirkvi (boli donátormi vitráží nielen v Dóme ale aj v blumentálskom kostole a Kostole svätého Ladislava.

Jozef Predl obchodoval s farbami. Do gildy bol prijatý v roku 1855. V roku 1867 sa stal členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Karol Römer obchodoval s farbami, so semenami a s poľnohospodárskymi plodinami, ktoré predával v obchode na Lazaretskej ulici a v obchode s firemným štítom U Jonáša vo veľrybe v budove u milosrdných bratov.

Posledným zo zoznamu obchodníkov je Štefan Sommer (1824 – 1914), ktorý okrem obchodníckych aktivít (bol hodinárom a členom predstavenstva sporiteľne) pôsobil v Cirkevnom hudobnom spolku ako aj v Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu.

Figurálna výzdoba okna Majthényiovcov

Poslednou významnou vitrážou v presbytériu je tzv. okno Majthényiovcov rozdelené prútmi do štyroch polí. Na rozdiel od predchádzajúcej vitráže v hornej časti okrem ornamentálnej obsahuje aj figurálnu výzdobu, ktorú tvorí dvojica anjelov v krajných poliach a postavy prvého uhorského kráľa Štefana I. a matky prvého kresťanského cisára Konštantína I. svätej Heleny. Obe krajné tabuľky v spodnej časti vitráže nesú rodové erby, dokladajúce donátorov okna, ktorými boli Štefan Rakovský a jeho manželka Helena Majténiová (k ich postavám sa viaže aj figurálna výzdoba v podobe svätcov – osobných patrónov manželského páru). Druhá spodná tabuľka (pod postavou sv. Štefana) obsahuje votívny latinský nápis s vročením 1883. Tabuľka vpravo (pod postavou sv. Heleny) obsahuje citát z Biblie, kde je však chybne uvedený zdroj (na vitráži sa uvádza 18. verš 115. žalmu; v skutočnosti uvedený citát sú 18. a 19. verš žalmu 116): „Vota mea, Domino reddam in conspectu, omnis Populi ejus in atriis domus, Domini, in medio tui Jerusalem. Ps., CXV, v. 18“ („Čo som Hospodinovi sľúbil, splním pred všetkým jeho ľudom, v nádvoriach domu Hospodina, v tvojom strede, Jeruzalem.“).

Svätý Štefan je zobrazený v tradičnej ikonografii – odetý do korunovačného plášťa s uhorskými kráľovskými insígniami v rukách. Svätá Helena drží v rukách všeobecne známy atribút – kríž – domaľovaný v mieste križovania ramien tromi navzájom prekríženými klincami – symbolom Kristovho ukrižovania. Oboch svätcov identifikujú aj nápisy pri ich nohách.

Štefan Rakovský (tiež Rakovszký) (1832 – 1891) pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Bol vysoko vzdelaným mešťanostom (mal právnické vzdelanie). Mal veľkú zásluhu na kultúrnom pozdvihnutí obyvateľov mesta. Bol jedným zo zakladateľov Mestského múzea, ktorému pri založení venoval svoje bohaté súkromné zbierky. Prispieval do viacerých periodík odbornými článkami z oblasti histórie. Po smrti ho pochovali na Ondrejskom cintoríne. 16. júna 1857 sa vo Viedni oženil s Helenou Majthényiovou (1839 – 1903), pochádzajúcou zo starého uhorského barónskeho rodu, dcérou c. k. komorského radcu a hlavného župana Tekovskej župy Augusta Majthényiho a jeho manželky Júlie Szentiványovej. Manželia Rakovskí obývali palác na Laurinskej ulici.

Okrem donátorstva uvedenej vitráže Štefan a Helena Rakovskí prispeli v roku 1867 na rekonštrukciu pôvodných kovových dvierok neogotického pastofória vo svätyni chrámu.

Spodná časť výzdoby okna Jozefa Danka. Donátor kľačí po pravej strane anjela pod postavou svojho osobného patróna - svätého Jozefa

Stredná figurálna časť okna venovaného dómskemu farárovi Karolovi Heillerovi. Je na nej zobrazený Heillerov osobný patrón sv. Karol Boromejský pri udeľovaní eucharistie počas morovej epidémie v Miláne v roku 1576

Do južného múru katedrály je zasadených šesť vitrážových okien. Pri pohľade smerom ku svätyni je prvým oknom vo východnej stene lode okno, ktorého donátorom bol kanonik Bratislavskej kapituly Jozef Danko. Okno je veľmi bohaté nielen svojou ornamentálnou ale aj figurálnou výzdobou. Jej ústrednou tematikou je obraz Piety. Nad obrazom Piety sedí na tróne uprostred gotickej architektúry uhorský kráľ Ladislav I.; v tympanóne nad ním je umiestnený erb Uhorska. Po oboch stranách trúchliacej Panny Márie s ukrižovaným Kristom stoja svätci – vľavo svätý Hieronym v červenom plášti sprevádzaný tradičným atribútom – levom a vpravo svätý Jozef, osobný patrón donátora. Medzi nimi stojí anjel držiaci stuhu s nápisom a letopočtom 1875. Celkom dolu čítame nápis Orate pro donatore Josepho Danko E. M. S. Canonico in hac Ecclesia renato, zaznamenávajúci meno donátora, ktorý sa na vitráži nechal spodobniť v póze večného adorátora, kľačiac po pravej strane anjela pod svätým Jozefom. Knihy pri jeho nohách odkazujú na Dankovu literárnu činnosť.

Jozef Danko (1829 – 1895) sa okrem cirkevnej kariéry (bol bratislavským a ostrihomským kanonikom, teológom a pedagógom na Imrichovom kolégiu) venoval aj histórii umenia a zberateľstvu umeleckých predmetov.

V poradí ďalším oknom je vitráž z roku 1874, ktorej ústredným motívom je výjav Zvestovanie Panne Márii. Výjav sa odohráva v malej miestnosti s otvoreným oknom s výhľadom do okolitej krajiny, kde archanjel Gabriel oznamuje Panne Márii, že sa stane Božou matkou. Udalosť z nebies sleduje Boh Otec, pod ktorým sa vznáša holubica – symbol Ducha svätého.

Tabuľky v spodenj časti trojdielnej vitráže informujú o donátoroch, roku vzniku okna – 1874 a roku renovácie – 1972. V záznamoch Bratislavskej kapituly sú ako donátori vitráže uvedení súrodenci Anton a Katarína Lindenmayerovci. Bližšie údaje o oboch osobách však nedostatočné (vie sa, že Anton Lindenmayer bol členom Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu).

Obrazy svätých Petra a Pavla pod Svätou trojicou dominujú vitráži, ktorej donátorom bol Michal Gervay (1819 – 1896). Gervay bol uznávaným prestaviteľom uhorského poštovníctva a riaditeľom kráľovských pôšt. Okrem tejto vitráže Dómu venoval aj okno s motívom archanjela Michala v kaplnke svätej Anny.

Takmer priamo oproti hlavnému vchodu je umiestnená dvojica vitráží tvoriaca ideovú jednotu. Obe spája osoba mestského farára a hlavného iniciátora puristickej prestavby Dómu – Karola Heillera (1811 – 1889). Okno vľavo vypĺňa obraz svätého Karola Boromejského, Heillerovho osobného patróna, pri udeľovaní eucharistie počas morovej epidémie v Miláne v roku 1576. Letopočty na stuhe pod mestským znakom Bratislavy označujú dvadsaťpäťročné pôsobenie Karola Heillera vo funkcii mestského farára. Nemecký text v spodnej časti vitráže ozrejmuje Heillerove zásluhy na reštaurovaní Dómu. Okno pri príležitosti štvrťstoročnice Heillerovho pôsobenia v dóme vo funkcii farára v roku 1874 venovala Autonómna katolícka cirkevná obec.

Trojdielne okno vpravo má rovnako bohatú figurálnu výzdobu, ktorej dominuje postava svätej Cecílie držiacej v rukách tradičný atribút – organ, medzi dvojicou anjelov. Pod svätou Cecíliou je poprsie biblického kráľa Dávida s lýrou (Dávid je považovaný za patróna hudobníkov a spevákov). Z nemeckého textu v spodnej časti vitráže vyplýva, že okno dal Karolovi Heillerovi, ako svojmu predsedovi, opátovi, jubilujúcemu mestskému farárovi a veľkému podporovateľovi chrámovej hudby vyhotoviť Cirkevný hudobný spolok.

Cirkevný hudobný spolok v Bratislave bol najstarším, najväčším a jedným z najdlhšie existujúcich hudobných spolkov v Uhorsku. Jeho účinkovanie je ohraničené rokmi 1828 – 1953. Medzi jeho členmi nachádzame mnohých významných mestských predstaviteľov, ktorých mená poznáme aj z ďalších vitráži v katedrále – okrem Karola Heillera, ktorý spolku svojho času predsedal, cirkevným protektorom bol ostrihomský arcibiskup Ján Simor, pokladníkom bol Teodor Edl st. Významný kapelníkom spolku v rokoch 1921 – 1948 bol Alexander Albrecht. Podľa historických záznamov mal spolok v roku 1873 štyristo sedemdesiatsedem členov[1].

Karolovi Heillerovi je venované aj posledné, dekoratívne zdobené rozetové okno na južnej strane kostola, pochádzajúce z roku 1874.

Zoznam učiteľov školy, tzv. normálky, ktorí venovali vitráž nachádzajúcu sa nad oltárom svätého Ondreja v severnej lodi katedrály

Počtom skromnejšie zastúpenie vitráží v severnej lodi katedrály reprezentujú tri okná; v smere od svätyne je to okno venované barónom Františkom Horeczkým, okno venované učiteľmi bratislavskej školy – normálky a okno Jozefa Pantocseka.

Prvé okno (nachádzajúce sa tesne pri kaplnke svätého Jána Almužníka), podľa torza erbu v spodnej časti stredného poľa, Dómu venoval kanonik Bratislavskej kapituly František Horeczký, ktorého meno sa objavuje aj na zozname kanonikov-magistrov kapituly na jednej z vitráží v presbytériu. Prvá tabuľka okna obsahuje logo Československej obchodnej banky, jedného zo sponzorov reštaurátorských prác v chráme v 90-tych rokoch 20. storočia, tretia tabuľka má na štíte zachovanú časť pôvodného votívneho nápisu s datovaním 1874.

Z hľadiska dejín školstva a školských zariadení na území mesta je zaujímavé okno, ktoré v roku 1874 vzniklo z podpory bratislavskej školy – normálky – a jej učiteľov. Na štyroch textových tabuľkách vitráže, umiestnenej nad oltárom svätého Ondreja, je okrem votívneho nápisu uvedený abecedne usporiadaný zoznam dvadsiatich ôsmich osôb – učiteľov vzdelávacieho ústavu, ktorý pripravoval budúcich učiteľov na nižšom stupni škôl. V Bratislave v druhej polovici 19. storočia popri cirkevných ľudových školách pôsobila škola, tzv. normálka (Normalhauptschule) s nižšou reálkou (Realschule) pri svätom Martinovi, tri hlavné školy (pri svätom Ladislavovi, Imrichovi a Štefanovi), dve chlapčenské ľudové školy a dve dievčenské ľudové školy na predmestiach (Nové mesto a Mesto Márie Terézie).

Spomedzi osôb uvedených na zozname okennej vitráže sú najvýznamnejšie prvé dve mená – Ján Bolla a Anton Brandl. Ján Bolla (1806 – 1881), pochádzajúci zo zemianskej rodiny, sa okrem pedagogickej činnosti významne zaslúžil o výskum flóry okolia Bratislavy. Bol spoluzakladateľom Bratislavského lekársko-prírodovedného spolku a neskôr predsedom jeho botanickej sekcie. Anton Normann Brandl (1817 – 1893) pôvodom z českého Litomyšlu sa v roku 1845 usadil v Bratislave a prežil tu zvyšok života. Bol sochárom a reštauratérom, patril k významným pedagógom výtvarného umenia na niekoľkých bratislavských školách. Dodnes z jeho prác možno obdivovať napr. sochu Štefana I., umiestnenú v priečelnej nike kapucínskeho kostola svätého Štefana na Kapucínskej ulici v Bratislave.

Trojdielna vitráž v južnej predsieni je jediným oknom presvetľujúcim tento priestor. Stredná časť obsahuje postavu žehnajúceho Krista, pod ktorým je latinský citát z Biblie: „Pacem religio vobis, pacem meam do vobis, non guomodo mundus dat, ego do vobis. Joan. XIV. 27“ (Jn 14,27). Obe krajné tabuľky obsahujú úryvky v maďarčine z Matúšovho evanjelia.

Motív svätého Juraja s drakom zdobí vitráž v kaplnke svätej Anny

Severná kaplnka svätej Anny obsahuje tri vitrážové okná. Kým dve vitráže v jej závere majú iba jednoduchú ornamentálny výzdobu, na najväčšom okne priamo oproti vchodu je vyobrazený archanjel Michal v zbroji, zadupávajúci draka do pekelného ohňa. V ľavej ruke drží štít, na ktorom čítame latinský nápis, ktorý je prekladom hebrejskej pôvodiny archanjelovho mena QUIS ET DEUS? (Kto je Boh?).

Donátorom okna bol Michal Gervay, ktorý v postave archanjela Michala nechal vyobraziť svojho osobného patróna.

Za protipól vitráže v závere presbytéria sa považuje okno vo veži umiestnen za chorom. Jeho tri polia obsahujú ako ornamentálnu tak aj figurálnu výzdobu. V strednej časti je žehnajúci Kristus, držiaci v ľavej ruke otvorenú knihu na stránkach s písmenami gréckej abecedy ? (alfa) a ? (omega), t. j. počiatok a koniec (slová zo Zjavenia svätého Jána: „Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec, prvé i posledné“ (Zj 22,13)). Pod jeho nohami je text zo 115. žalmu: NON NOBIS DOMINE, NON NOBIS SED NOMINI TUO DA GLORIAM (Nie pre nás Pane, nie pre nás, ale pre slávu Tvoju a Tvojho mena).

Na krajných tabuľkách vitráže dominujú dve postavy kľačiacich kňazov s biskupskými insígniami doplnené rodovým erbom, patriacim donátorovi vitráže. Bol ním biskup Arnold Ipoly-Stummer (1823 – 1886), pochádzajúci z Kosíh nad Ipľom, ktorý sa okrem duchovnej kariéry (pôsobil na viacerých miestach Slovenska, na sklonku života bol biskupom v Veľkom Varadíne, kde aj zomrel) venoval histórii výtvarného umenia a archeológii. Bol známy svojím angažovaním sa vo veciach ochrany pamiatok a pamiatkovej starostlivosti; jeho zásluhou vzniklo viacero múzeí, bol autorom odborných publikácií o dejinách stredovekých kráľovských miest, bol aktívnym členom Uhorskej akadémie vied. Svojimi cennými radami prispel aj pri regotizácii Dómu svätého Martina.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vitráže Katedrály svätého Martina v Bratislave

• Oršulová, J.: Vitráže v Dóme svätého Martina v Bratislave I., článok v Zborníku Slovenského národného múzea, XCV, str. 63 – 88, Vydavateľstvo SNM – Národné múzejné centrum, Bratislava, 2001, ISBN 80-8060-084-8
• Oršulová, J.: Vitráže v Dóme svätého Martina v Bratislave II., článok v Zborníku Slovenského národného múzea, Bratislava, ročník XCVI – 2002, str. 45 - 73, Vydavateľstvo SNM – Národné múzejné centrum, Bratislava, 2002, ISBN 80-8060-108-9
• Haľko, Jozef, Komorný, Štefan: Dóm - Katedrála sv. Martina v Bratislave, LÚČ, Bratislava, 2010, ISBN 978-80-7114-805-0
• Cónová, Ilona a kol., Vitráže na Slovensku, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2006, ISBN 80-8085-215-4