Tatra K2

Modernizácia zásadnejšieho charakteru električiek K2 prevádzkovaných v Česku a na Slovensku prebiehajú postupne od roku 1995, v súčasnej dobe sú už skôr uprednostňované novostavby električiek na dokladoch pôvodných starších vozňov.

Novostavby modernizovaných električiek K2 sú vykonávané od polovice prvého desaťročia 21. storočia. Vozidlá sú oficiálne vedené ako rekonštruované, fakticky ide ale o novostavby električiek (v niektorých prípadoch sú použité napr. pôvodné podvozky).

Prototyp električky K2 bol vyrobený v roku 1966 a pre skúšobné jazdy v Prahe bol označený číslom 7001.[4] Tento vozeň bol neskôr preznačený na č. 7000 a následne vystavený na Medzinárodnom strojárskom veľtrhu v roku 1966[4] a na konci toho istého roka bol odovzdaný do Mostu, kde skúšky pokračovali aj počas roka 1967.[17] Na prelome rokov 1967 a 1968 bol odpredaný do Brna, kde bol s číslom 607 zaradený začiatkom roka 1968 do bežnej prevádzky.[18] V roku 1969 bol predznačený na číslo 1007, vyradený bol ako prvý brniansky vozeň K2 (okrem požiarov) v roku 1988 a následne bol zošrotovaný.[18]

Historická Tatra K2 v Brne

Tatra K2YU v Brne

Najväčším prevádzkovateľom električiek K2 sa stal Dopravní podnik města Brna (DPMB). Do moravskej metropoly bolo prvých šesť vozňov (č. 601–606) dodaných začiatkom roka 1967, ich pravidelná prevádzka začala 19. februára toho istého roku.[19] Električka č. 605 bola vystavená na Medzinárodnom strojárskom veľtrhu konanom v septembri, v prevádzke sa preto objavila až v októbri 1967.[20] Na začiatku roka 1968 bol zakúpený siedmy vozeň (č. 607), išlo o prototyp, ktorý bol predtým skúšaný v Prahe a Moste.[21] V roku 1969 došlo k prečíslovaniu električiek, vozne boli označené číslami 1001–1007. Dodávky električiek K2 do Brna pokračovali v rokoch 1969, 1973, 1974, 1975 a 1977 až do evidenčného čísla 1117 (spolu teda 117 kusov).[19]

Na prelome rokov 1975 a 1976 bol vozeň č. 1013 skúšobne zapožičaný do Budapešti.[22] V druhej polovici 70. rokov došlo k niekoľkým požiarom, pri ktorých boli električky K2 zničené. Preto DPMB zakúpil od ČKD náhradné vozové skrine, prípadne aj celé nové električky. Išlo o vozy č. 1024 (nový z roku 1977), č. 1046 (z roku 1979) a č. 1105 (z roku 1982).[19]

V roku 1983 pribudlo do Brna posledných 15 električiek K2 (č. 1118–1132), tentokrát v prevedení K2YU, ktoré boli pôvodne určené pre Sarajevo.[9] V roku 1984 bol vozeň č. 1118 upravený v rámci tzv. "malé modernizácie" na typ K2MM. Do prevádzky s cestujúcimi bol vypravený až po rozsiahlych skúškach na jar 1986.[7] Následne boli tieto rekonštrukcie vykonané aj u ďalších vozňov, príliš sa ale neosvedčili a električky boli neskôr uvedené do pôvodného stavu.

V roku 1995 sa začali skutočné modernizácie električiek K2, ktoré sa už blížili hranicu životnosti.[7] Najskôr bol rozbehnutý projekt Tatra K2R, ktorý sa vplyvom niekoľkých udalostí (nedostatok finančných prostriedkov, krach ČKD, ai.) transformoval do električiek Tatra K2R.03, K2R.03-P, K2T a K2P. Hlavným účelom týchto modernizácii (okrem celkovej opravy vozňa) bolo nahradenie nehospodárnej elektrickej výzbroje. Celkovo bolo modernizovaných 44 vozňov K2, ku ktorým sa v roku 2004 pridali ešte dve trojčlánkové električky Tatra K3R-N.[23]

Vozeň č. 1007 bol vyradený začiatkom roka 1988. Po dodávke poslednej série električiek Tatra T3SUCS v roku 1989, počas rokov 1989 a 1990 bola odpísaná časť najstarších vozňov K2.[7] Ďalšie električky boli vyradené v roku 1997, po roku 2003 (električka č. 1095 bola v roku 2005 odovzdaná do Technického múzea v Brne)[23] a po roku 2008, kedy sú vozy K2 nahradzované čiastočne nízkopodlažnými električkami Vario LF2. Napríklad v roku 2007 bolo doteraz v stave 39 nerekonštruovaných vozňov K2 s pôvodnou elektrickou výzbrojou, pričom celkový počet prevádzkovaných vozňov doplnilo ďalších 44 modernizovaných električiek K2 (nepočítajúc K3R-N).[23] O štyri roky neskôr klesol počet "ká dvojok" v pôvodnom stave na 30[24] a roku 2014 ich prevádzkových bolo iba 15, z toho prevažná väčšina z poslednej série z roku 1983.[25]

Vozne č. 1034, 1074 a 1104 boli po vyradení odpredané firme Pars nova, ktorá je po modernizácii (č. 1034 a 1074 – typ Satra II, č. 1104 – typ Satra III) dodala do Sarajeva.[8]

Dopravní podnik města Olomouce v 90. rokoch 20. storočia uvažoval, vzhľadom na potrebu vyradeniu najstarších električiek T3, o nákupe dvoch alebo troch brnianskych vozňov K2. DPMO nakoniec dal prednosť nákupu nových nízkopodlažných električiek Škoda 03 T.[26]

Modernizovaná Tatra K2G v Ostrave

Do Ostravy boli prvé kĺbové električky z produkcie ČKD dodané už v roku 1965, vtedy išlo o typ Tatra K1.[27] Vozne typu K2 boli do Ostravy dodané v troch etapách: tri električky začiatkom roku 1967 (č. 802–804, vyrobené už v roku 1966[28]), päť v roku 1969 (č. 805–809) a posledné dve typu K2YU, pôvodne vyrobené pre Sarajevo, v roku 1983 (č. 810 a 811).[10]

Novšie vozne zakúpené v rokoch 1969 a 1983 boli v druhej polovici 90. rokov 20. storočia modernizované na typ Tatra K2G, so zvyšnými električkami sa počítalo už iba na dožitie a pre zachovanie historického vozňa.[29] Električky č. 802 a 803 ale napriek tomu boli začiatkom 21. storočia modernizované (typ K2R.P), vozeň č. 804 bol v roku 2005 vyradený a mal byť zachovaný ako historický. K tomu ale vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov nedošlo a električka bola 4. novembra 2010 odvezená do šrotu.[10]

Ako ďalšie bola vyradená električka K2G č. 810.[10] V roku 2013 boli odstavené vozne K2G č. 808 a 809, na ktorých dokladoch boli postavené vozy Vario LF2 č. 1402 a 1403. Električka č. 811 bola vyradená v roku 2017.[30] V roku 2018 boli postupne vyradené vozne K2G ev. č. 805–807, čím došlo k ukončeniu prevádzky typu K2G v Ostrave. Posledné dve prevádzkové električky K2R.P boli vyradené na jeseň toho istého roku po dodávke dvadsiatich nových električiek Stadler Tango NF2.[31] Vozeň ev. č. 802 má byť prevedený do múzejnej zbierky DP Ostrava,[32] zatiaľ čo K2R.P č. 803 sa stala historickým vozňom miestneho Krúžku priateľov MHD.[33]

Bratislavská električka K2 v pôvodnom náteru

Modernizovaná bratislavská električka K2S

Jedinou slovenskou električkovou prevádzkou, kam boli dodané kĺbové vozne K2, sa stala Bratislava. Prvý vozeň tohto typu sa tu objavil v roku 1969 (č. 309), pravidelné dodávky ale začali až v roku 1971 a pokračovali v rokoch 1974, 1975 a 1977 (celkovo 86 vozňov do evidenčného čísla 394).[6] Posledná električka č. 394 (od roku 1983 č. 8133) ale nikdy v prevádzke s cestujúcimi nebola, od dodania bola až do svojho vyradenia v roku 2009 využívaná výlučne ako cvičný voz. V roku 1983 boli zakúpené tri električky K2YU, ktoré boli pôvodne vyrobené pre Sarajevo a ktoré v Bratislave dostali čísla 7085–7087. V tom istom roku boli totiž ostatné vozne K2 (č. 309–393, okrem č. 318) prečíslované na rad 7001–7084. Električka č. 318 bola totiž v roku 1983 vyradená kvôli prasknutému nosnému kĺbu a poslúžila ako zdroj náhradných dielov.

Medzi rokmi 1998 a 2009 boli bratislavské vozne K2 modernizované na typ Tatra K2S (jeden vozeň aj na typ K2G). Posledná nerekonštruovaná vozeň K2 ev. č. 7084 bol vyradený 1. februára 2010, takže v prevádzke sú už iba modernizované typy K2G a K2S.

Prvou vyradenou ká dvojkou sa v Bratislave stal vozeň č. 318 (1983), nasledovaný v 80. rokoch ďalšími dvoma električkami (nehoda a požiar). Ďalšie elektricky boli vyradené začiatkom 90. rokov 20. storočia po dodaní električiek Tatra T6A5, nasledujúce v roku 1997 (opäť dodávka T6A5) a v roku 2009 (novostavby električiek K2S).[6]

Vozeň č. 7009 bol po vyradení v roku 1993 zaradený medzi historické vozne pod svojím pôvodným číslom 317. Po svojom vyradení v roku 2009 zostali zachované v poslednom prevádzkovom stave aj električky č. 7086 a č. 8133. Električky č. 7034 a 7038 boli po vyradení opravené v ČKD a v roku 1996 darované do Sarajeva.[6]

Sarajevská Tatra K2YU

Do Sarajeva, hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, dodalo ČKD medzi rokmi 1973 a 1983 celkovo 90 električiek K2YU, označené boli číslami 201–290.[3] Od česko-slovenských vozňov K2 sa odlišovali predovšetkým pantografom, ktorý bol u starších dodávok umiestnený na zadnom článku. Pre Sarajevo bola aj pôvodne určená dvadsiatka vozňov K2YU, ktorú v roku 1983 odkúpili české a slovenské dopravné podniky (15 ks do Brna, 2 ks do Ostravy, 3 ks do Bratislavy).

V rámci povojnovej pomoci darovalo v roku 1996 ČKD miestnemu dopravnému podniku dve opravené ojazdené bratislavské električky K2, ktoré v Sarajeve dostali čísla 291 a 292. ČKD v spolupráci s Pars nova odkúpilo aj vyradený brnenský vozeň K2 a zmodernizovalo ho na prototyp typu Satra II (1998).[8] V roku 2004 vznikli prototypy Satra II a Satra III s odlišnou elektrickou výzbrojou (oba vozne boli aj odkúpené z Brna),[8] sériové modernizácie už prebiehajú na pôvodných sarajevských vozňoch K2YU, ktorých počet tak pomaly ubúda.

Muzeálna električka Tatra K2SU w Jekaterinburgu

Električky K2 neboli, na rozdiel od vozňov Tatra T3, v Sovietskom zväze príliš úspešné. Väčšina exportovaných vozňov bola po približne 10 rokoch prevádzky zrušená. Hoci kapacitne kĺbový vozeň vyhovoval, problémy boli s nehnaným stredným podvozkom či konštrukciou kĺbu.

Najväčším prevádzkovateľom vozňov K2SU v ZSSR bol moskovský dopravný podnik, ktorý zakúpil v rokoch 1967 až 1970 (zrejme) 60 vozov (č. 151–211, okrem č. 156), vrátane prototypu (č. 151), ktorý ale bol čoskoro odpredaný do Novosibirska. Prvá električka K2SU bola do Moskvy dodaná v januári 1967 a v prevádzke sa objavila 30. januára toho istého roku. V roku 1970 sa konala skúška súpravy tvorenej dvomi vozňami K2SU, k jej nasadeniu do pravidelnej prevádzky ale nedošlo. V roku 1976 jazdilo v Moskve 49 električiek K2SU, posledné vozne boli vyradené v roku 1981.

Ďalšími sovietskymi prevádzkami s električkami K2SU boli Ufa, Novosibirsk, Rostov nad Donom (všetkých päť vozňov dodaných v roku 1968 bolo vyradených o 10 rokov neskôr), Samara (30 električiek v rokoch 1967 – 1969, vyradené v roku 1979), Jekaterinburg (1967 – 1969 20 vozňov, posledné vyradené 1980, jeden je zachovaný ako historický)[12] a Tula (19 kusov v rokoch 1969 a 1970; jeden voz zrušený po požiari v roku 1971, ďalších šesť vyradených v roku 1976, zvyšok do roku 1978).[16]

Najúspešnejším prevádzkovateľom sa stal ukrajinský Charkov, kam bolo dodaných 40 vozňov v rokoch 1968 a 1969. Prvé električky K2SU sa v Charkove objavili v decembri 1968, ich pravidelná prevádzka začala 1. februára 1969.[34] Ďalšie dorazili do konca toho istého roka, všetky vozne tohto typu niesli čísla 1901–1940. V druhej polovici 70. rokov boli zakúpené vyradené vozne K2SU, štyri z Tuly a päť z Moskvy, ktoré poslúžili ako zdroj náhradných dielov.[34] Vďaka nim a vďaka dielňam charkovského dopravného podniku tu vozne K2SU jazdili bez väčších problémov až do roku 1991, kedy boli vyradené posledné.[34] Osudnými sa im stali dodávky električiek Tatra T6B5.