Geórgios Maniakes

Geórgios Maniakes (iné mená: Juraj Maniakés[1], starogr. Γεώργιος Μανιάκης – Geórgios Maniakes, iné prepisy: Georgios Maniakes, Geórgios Maniakés, iný prepis druhého mena: Maniakis, tal. Giorgio Maniace[2]; * ? – † apríl až jún 1043, Ostrovo[3] pri Solúne) bol byzantský generál žijúci v 11. storočí, taliansky katepanos a uzurpátor v roku 1042. Známy bol dobytím Edessy a časti Sicílie od moslimov. Zomrel počas vzbury proti cisárovi Konštantínovi Monomachovi.[1][3]

Geórgios Maniakes
byzantský vojvodca a uzurpátor

Maniakes v Skylitzovej kronike, Madridskom rukopise
Štát pôsob.Byzantská ríša
Úmrtie1043
Ostrovo, neďaleko Solúna
Známy vďakadobytie Edessy, východnej Sicílie, uzurpátor
Odkazy
Commons Geórgios Maniakes
 Portál Byzantskej ríše
 Historický portál
 Biografický portál

V severských ságach vystupuje ako Gyrgir.[4] Podľa dobových prameňov bol veľkej, ba priam až gigantickej postavy.[3] Vedú sa spory o tom, či bol synom Goudelia Maniaka z urodzenej maloázijskej rodiny, alebo či bol homo novus tureckého pôvodu.

Vojenské úspechy
Maniakes dobývajúc Edessu (Skylitzova kronika)

V tridsiatych rokoch 11. storočia bol Maniakes stratégom v maloázijskej théme Teluch. Do popredia vystúpil počas kampane v roku 1031, kedy boli Byzantínci porazení aleppskými emirmi pri Aleppe a Azaze. Maniakes zabránil strate pohraničia a vďaka ľsti rozprášil arabské vojská, ktoré pred tým opil. Pre jeho úspechy bol menovaný veliteľom Dolnej Médie, kde ubránil Samosatu pred viacerými moslimskými útokmi. V roku 1032 dokonca v protiofenzíve dobyl mesto Edessa. Významné sídlo raného kresťanstva bolo moslimami dobyté už za vlády Hérakleia. Maniakes podplatil miestneho guvernéra, ktorý podliehal miarfekinskému (martyropolskému) emirovi Apomermanovi. Edessa Maniakovi otvorila brány a on ju s vojskom obsadil. Maniakovi navyše na pomoc mierili nové čerstvé jednotky. Saracéni sa mesto snažili získať späť, no to sa um už nepodarilo. Dobytím Edessy si Maniakes v ríši vyslúžil veľkú slávu a úctu. K tej mu navyše dopomohlo prinesenie relikvie – listu napísaného Kristom legendárnemu kráľovi Abgarovi do Konštantínopola.[3][5]

Byzantské vojská vyloďujúc sa pod Maniakovým vedením na Sicílii. (Skylitzova kronika)

V roku 1034, keď bol kapitánom vo Vaspurkane, cisár Michal IV. ho poveril hlavným velením vojsk poslaných na Sicíliu proti vnútorným nepriateľom. Dosiahol veľké úspechy - dobytie trinástich východo-sicílskych miest v roku 1037 a víťazstvo pri Troine/Monopole v roku 1040. Na sicílskom ťažení sa podieľala taktiež elitná Varjagská garda (Normani/Vikingovia), ktorej vtedy velil Harald Hardråde, neskorší nórsky kráľ Harald III. Úspechy na sicílskom fronte končili po tom, čo bol na čelo vojsk, pravdepodobne vďaka Ióannovi Orfanotrofovi dosadený jeho a cisárov švagor Štefan.

Pravdepodobne v dôsledku kompetenčných sporov s cisárovým švagrom Štefanom bol Maniakes v roku 1040 obvinený zo zrady a dovedený do Konštantínopola. Keďže ale ríša potrebovala jeho schopnosti, cisár Michal V. Kalafates (synovec predchádzajúceho cisára Michala IV.) ho oslobodil, urobil z neho námorného guvernéra - katepana talianskej thémy. Jeho hlavnou úlohou bolo upokojiť búriacich sa Longobardov a rebéliu istého Argyra (nemal nič spoločné s byzantským rodom Argyrov). Nový cisár Konštantín IX. Monomachos však na základe Maniakovho obvinenia od bohatého a mocného maloázijského aristokrata Romana Sklera povolal Geórgia Maniaka naspäť do Konštantínopola, To Maniaka ponížilo a nahnevalo.[3][6]

Zajatého Maniaka prinášajú do Konštantínopola. (Skylitzova kronika)

V roku 1042 (niekedy medzi júnom a septembrom) sa preto Maniakes proti cisárovi Konštantínovi IX. vzbúril a jeho, najmä varjagské a normanské vojská zvané maniakatoi (maniakovci)[3], ho vyhlásili za nového cisára. Zatiaľ čo sa cisárske vojská sa reorganizovali pod vedením nového katepana Basileia Theodórokana, Maniakes vyplával vo februári 1043 s časťou cisárskej flotily na prístav Dyrrhachion (dnešný Drač). V roku 1043 sa rebelujúce vojská stretli s cisárskymi vojskami pod vedením Konstantina Kabasila neďaleko Solúna, a napriek počiatočnému šťastiu v bitke nakoniec Geórgios Maniakes po závažných zraneniach padol. Preživší povstalci boli kruto potrestaní v konštatinopolskom hippodróme. Maniakova hlava bola verejne nosená po Konštantínopole na znak cisárovho víťazstva.[3][6]

Na Maniakovu pamiatku je po ňom pomenované mestečko Maniace a rovnomenný hrad na Sicílii (Castello Maniace)[2].

Referencie
  1. Juraj Maniakés. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-11-23]. Dostupné online.
  2. LEONE, Nicola Giuliano; MAURO, Eliana; QUARTARONE, Carla. Siculo-Norman Art: Islamic Culture in Medieval Sicily. Vienna : Museum With No Frontiers, MWNF (Museum Ohne Grenzen), 2013. Dostupné online. ISBN 978-3-902782-05-2. (po anglicky)
  3. MANIAKES, GEORGE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1285. (po anglicky)
  4. GYRGIR In: MAGNÚSSON, Eiríkr; MORRIS, William. The Saga Library. London : Bernard Quaritch, 1905. S. 72. (po anglicky)
  5. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 209.
  6. Maniakes, Georgios In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 300.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku George Maniakes na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.