Opotrebovávacia vojna

Opotrebovávacia vojna alebo tiež opotrebovacia (angl. attrition warfare) je založená na koncepcii, ktorú opísal Carl von Clausewitz v knihe O vojne: „Zničenie síl nepriateľa je prvoradým cieľom vojny... boj je jedným z mnoho prostriedkov, ktoré môžeme pri vedení vojny použiť.“ Táto forma vojny sa snaží systematicky a postupne znižovať schopnosť nepriateľa viesť vojnu, či už rýchlymi útokmi s drvivou silou, či dlhodobo, menšími jednotkami sú ničené jeho vojenské prostriedky a zdroje, a to rýchlejšie, ako môžu byť nahradené. Cieľom sa stáva likvidácia schopnosti nepriateľa viesť vojnu. Jeho bojové prostriedky musia byť účinne a vytrvalo ničené, čo od dôb prvej svetovej vojny to znamená zničenie najmä palebnej sily. Treba dosiahnuť určitý stupeň zničenia prostriedkov a zdrojov protivníka; takáto situácia buď vedie k jeho porážke, alebo sa porážke priamo vyrovná, pretože nepriateľ stráca vôľu alebo potenciál nutný pre pokračovanie v boji. Opotrebovávacia vojna je vedená tak, aby ničila schopnosť nepriateľa viesť vojnu.

Toto je článok o druhu vojny všeobecne. O konflikte medzi Izraelom a arabskými krajinami pozri Opotrebovávacia vojna (Arabsko-izraelský konflikt).

Najlepším príkladom opotrebovacej vojny boli niektoré bitky prvej svetovej vojny, hlavne bitka o Verdun[1] s. 1. V neskorších vojnách to bolo africké ťaženie a Montgomeryho porážka Rommela v roku 1942, bitka o Stalingrad či bitka o Kursk na východnom fronte alebo operácie nemeckých ponoriek pri americkom pobreží a nasledovná americká reakcia, ktorá viedla k boju o Atlantik. Charakter opotrebovacej vojny mali aj boje Vietnamskej vojny od roku 1966 do začiatku roku 1968. Aj keď hlavným cieľom opotrebovávacej vojny je zničenie nepriateľa, meradlom úspechu je aj jej vplyv na politické ciele a vojenskú stratégiu.