Bitka pri Bannockburne

Na konci 13. storočia sa Angličanom podarilo vojenskou silou obsadiť skoro celé Škótsko, pretože podporovali nárok Jána Balliola na škótsky trón. Odpor škótskeho ľudu proti anglickej nadvláde bol takmer všeobecný, najviac sa prejavil v osobe rytiera Williama Wallacea, ktorý bol Angličanmi zajatý a popravený v roku 1305. Anglický kráľ Eduard I., ktorý zomrel v roku 1307, sa nazval v epitafe, ktorý si sám zložil, Kladivom na Škótov. Jeho rovnomenný syn, ktorý po ňom nastúpil na trón ako Eduard II., však nemal jeho vojenské nadanie ani ráznosť, ale napriek tomu bol prinútený vytiahnuť na pomoc hradu Stirling, obkľúčenému škótskymi vojskami pod velením Róberta Brucea, ktorý sa rok predtým prehlásil škótskym kráľom.

Róbert Bruce politicky podporovaný Francúzskom obliehal významný kráľovský hrad Stirling a vynútil si od jeho správcu (sir Philip Mowbray) prísľub kapitulácie, ak nepríde pomoc od anglického kráľa Eduarda II. do konca júna (vtedy bežný postup). Zdá sa ale, že toto riešenie Bruceovi veľmi vyhovovalo, pretože tak poskytol Eduardovi dostatok času, aby prišiel hradu na pomoc. Eduard preto musel už kvôli osobnej prestíži hradu pomôcť a nemohol sa tak vyhnúť bitke, ktorú sa Robert Bruce snažil vyprovokovať. Anglický kráľ sa s veľkou armádou vydal hradu na pomoc a južne od neho sa stretol so škótskym vojskom.

Bitku rozhodli nepochybne osobnosti veliteľov a ich vplyv na vojsko. Proti Róbertovi Bruceovi, jeho premyslenej a precíznej stratégii a taktike a nadšeným a disciplinovaným mužom, sa nevýrazný Eduard II. prejavil ako celkom neschopný bojovník a slabý vodca a anglická armáda ako celkom nezvládnuteľná banda. Eduard nedokázal skrotiť svojich rytierov a prinútiť ich k disciplinovanému konaniu, dovolil Bruceovi, aby si zvolil miesto a spôsob boja tak, ako mu to najviac vyhovovalo, a nakoniec svoje snaženie korunoval tým, že si nechal zmasakrovať svojich lukostrelcov - jedinú jednotku svojho vojska, ktorá mohla daný terén považovať za vhodný k boju.

23. júna 1314 sa anglické vojská, v sile 3 000 rytierov a 20 000 pešiakov, ocitli v lesnatom a močaristom teréne južne od Stirlingu v blízkosti rieky Forth, kde došlo aj k prvým drobným stretom medzi predvojmi tvorenými jazdou. Na druhý deň napadla anglická ťažká jazda, ktorá sa v náročnom močaristom teréne nemohla rozvinúť ani poriadne rozbehnúť, škótskych kopijníkov zorganizovaných do šiltronov. Toto usporiadanie sa ukázalo byť na úzkom priestranstve veľmi efektívne a pre ťažkú jazdu prakticky neprekonateľné. Aby mohla uspieť, bolo nutné narušiť zovreté útvary škótskej pechoty streľbou lukostrelcov, ale tí boli umiestnení na úplne nevhodnom mieste bez akejkoľvek ochrany a škótska ľahká jazda (vyčlenená Róbertom Bruceom špeciálne na túto úlohu) ich zmasakrovala krátko potom, čo zasiahli do bitky (napriek tomu, že sa jej však zúčastnili iba niekoľko minút, väčšina padlých Škótov pripadá na ich účet).

Škóti bojujúci v zovretých útvaroch nazývaných šiltrony, aj keď početne značne slabší, tak dosiahli úplné víťazstvo. Straty Angličanov sa odhadujú na 10 000 mužov, z ktorých sa značná časť utopila v močariskách pri úteku z bojiska. Do zajatia padli gróf z Gloucesteru a z Herefordu, okolo šesťdesiat barónov a veľké množstvo rytierov. Na strane Škótov údajne padli len dvaja rytieri, avšak veľké množstvo jednoduchých bojovníkov. Kráľ sa najskôr pokúšal ukryť v hrade Stirling, ale správca hradu ho upozornil, že pretože bolo kráľovské vojsko porazené, bude musieť hrad v súlade s dohodou vydať Škótom a nevpustil ho dovnútra. Kráľ potom utiekol najskôr do Dunbaru a potom sa vydal najkratšou cestou späť do Londýna.

Drvivá porážka, ktorú Angličania v bitke utrpeli, neznamenala len stratu hradu Stirling. Všetky anglické snahy ovládnutia Škótska vyšli nazmar, Robert Bruce získal pozíciu, akú žiadny ďalší škótsky vodca nemohol spochybniť, a stal sa úplne nezávislým škótskym kráľom ako Róbert I. Škótsky až do roku 1329. Rok pred smrťou sa dočkal aj právneho potvrdenia nezávislosti svojej krajiny.