Meč

• „Klasický“ meč - Rovná (priama) čepeľ, krížová rukoväť. Rôzne druhy mečov sa významne líšia dĺžkou a tvarom čepele, tvarom záštity a hlavice.

Šabľa

• šabľa - je druh pobočnej chladnej zbrane so zahnutou čepeľou určený predovšetkým na sekanie a rezanie, menej vhodná je na bodanie, určený predovšetkým pre jazdu. Šabľa je typická zbraň ľahko obrnenej alebo neobrnenej jazdy kočovných národov Stredného a Blízkeho Východu. Proti plátovej zbroji ťažkej jazdy je v porovnaní s klasickým mečom menej účinná.
• Odľahčením klasického meča po zavedení strelných zbraní a opustení úplnej zbroje vzniká rapier. Čepeľ je štíhla, určená predovšetkým k bodaniu. Záštita sa stáča dozadu a nadobúda na zložitosti, aby chránila ruku miesto opustenej železnej rukavice.
• Ďalším vývojom a odľahčením rapieru vzniká kord - Dlhá rovná a štíhla čepeľ je určená výhradne na bodanie - čepeľ bola pružná, a preto sa s ním už nedá sekať.
• Dvojručné meče vznikajú v období krátko po zavedení prvých strelných zbraní ako súčasť výzbroje landsknechtských (žoldnierskych) vojsk. Obdobný typ zbrane, claymore, vznikol v 16. – 17. storočí v Škótsku. Súčasne k obojručným mečom vzniká aj krátky landsknechtský meč - katzbalger
• Katovský meč - Nie je to zbraň ale nástroj, a je určený na vykonávanie popráv sťatím hlavy. Mečom sa stínali predovšetkým šľachtici, obyčajní ľudia boli popravovaní sekerou. Katovský alebo tiež popravný meč mal často úpravy, ktoré priamo znemožňovali jeho použitie v boji.

Do tejto skupiny možno zaradiť predovšetkým meče čínske a japonské.

• Čínske meče predstavujú rozsiahlu skupinu zbraní, u ktorých sa najviac prejavila pestrosť tvarov čepelí a záštit.

• Najväčšej úcte sa meč tešil a dodnes teší v Japonsku, kde sa stal jedným z troch symbolov cisára. Výsada nosiť meč bola priznaná len kaste bojovníkov - samurajov. Okolo meča vznikla zložitá etiketa, ktorá presne určovala nielen spôsob nosenia meča, ale aj jeho udržiavania, ukladania v dome, prehliadania a vôbec akejkoľvek činnosti s mečom spojenej.
• Po pomerne zložitom vývoji, zviazanom so zložitým (a krvavým) vývojom japonskej spoločnosti, vzniká dlhý meč - katana a krátky meč - wakizaši, ktoré spolu tvoria súpravu Daišó. Katana a wakizaši majú podobný tvar, líšia sa predovšetkým dĺžkou. Tradične bola dvojica mečov nosená zasunutá za pásom.
• Základný tvar katany je pomerne jednoduchý - čepeľ je mierne prehnutá, obvykle jednobritá, s jednostranným hrotom. Na čepeľ je nasadená rukoväť, tradične potiahnutá žraločou kožou a opletená stuhou. Do opletenia sú vložené dve ozdoby - menuki - ktoré kryjú kolík, ktorý spája rukoväť s čepeľou. Záštita sa nazýva cuba a má obvykle kruhový alebo oválny tvar. Hlavica - kašira - nepresahuje obrysy rukoväte. Cuba, kašira a menuki sú spravidla skutočné umelecké diela a v súčasnosti sú predmetom zberateľstva. Do súpravy meča patrila aj pošva.
  • Každý prvok či časť čepele a vôbec celej konštrukcie meča má svoje presné japonské pomenovanie. Na čepeli je takýchto prvkov tradične 17, súprava meča je tvorená 7 prvkami a pošva 4. Do súpravy meča patria aj nôž kogatana a ihlica kógai, umiestnené v pošve a prechádzajúce záštitou. Každý z prvkov môže mať niekoľko (až desiatky) foriem a štýlov, ktoré sú dôsledne rozpracované a umožňujú presný popis zbrane, podľa ktorého dokáže znalec presne určiť konkrétnu zbraň.
• Katana alebo aj gatana je bojový meč, ktorého čepeľ je dlhá 610 – 800 mm. Značenie je vždy na ľavej strane čepele, ale najlepší mečiari svoje zbrane často vôbec neznačili.
• Wakizaši alebo mamorigatana (obranný meč) je krátky, resp. kratší z dvojice mečov, ktoré nosil samuraj - čepeľ má obvykle dĺžku 400-600mm.
• Tači - Na rozdiel od bojového meča katana je tači skôr meč ceremoniálny, nosený šľachticmi a dvoranmi, hoci kvalita čepelí je plne porovnateľná. Tači sa nosil na závese a je zdobený omnoho bohatšie ako katana. Rukoväť sa obvykle neopletala. Značený je vždy na pravej strane čepele.
• Čisagatana alebo čisa katana je dvorný meč, ktorý tvorí súčasť oblečenia cisárskeho dvorana. Veľmi ľahká čepeľ má dĺžku 460 – 610 mm.
• Nodači alebo džindači je japonský ekvivalent obojručného meča. Dĺžka čepele vždy presahovala 840 mm, bežne dosahovala 1 200mm, ale našli sa aj zbrane dlhé viac ako 1 800mm. Túto zbraň používali podriadený vojaci samuraja.
• Tanto japonský nôž, alebo skôr dýka s jedným, výnimočne s dvomi ostriami. Japonský nôž - tanto, býva v dĺžkach do 15 cm do 30 cm. Nakoľko v historickom japonsku sa nesmeli prostí roľníci ozbrojovať samurajskými mečmi, na svoju obranu mohli používať len krátku dýku - tanto. Táto dýka bola vyvinutá hlavne ako bodná zbraň. Tieto dýky sa začali objavovať v období Heian (794 – 1185). V raných začiatkoch im však chýbali akékoľvek umelecké ozdoby a mali len jediný význam, slúžiť ako zbraň. Až v ranom období Kamakura sa na Tanto objavujú prvé zjavnejšie zdobenia. Tanto sú obvykle vyhotovené v hira-zukuri, čo znamená, že ich strany nemajú chrbtové línie a sú takmer ploché, na rozdiel od shinogi-zukuri, štruktúry katana. Niektoré Tanto mali široký kosoštvorcový profil a slúžili na prerazenie zbroje.

V kamennej dobe sa ako zbraň používal kyjak, pästný klin prípadne kamenná sekera. Tieto príklady neboli volené náhodne: Kyjak preto, že jedine drevo bolo dostatočne pružné, aby sa pri údere nezlomilo, pästný klin preto, že jedine pazúrik bol dostatočne tvrdý na bodanie a sekera ako istý druh kompozitu oboch bol skôr predĺženým variantom pästného klinu s väčším momentom sily vďaka rúčke.

Žiaden vtedy známy materiál nemal vlastnosti dostačujúce na výrobu meča. S príchodom bronzu sa ale situácia dramaticky zmenila. Odrazu mohla vzniknúť zbraň, ktorá mohla slúžiť na bodanie, ako aj sekanie bez rizika, že sa pri prvom náraze zlomí. Meč v sebe zahŕňal vlastnosti všetkých vyššie spomenutých zbraní. Navyše jeho dlhé ostrie poskytovalo voči nim ťažko kompenzovateľné výhody. Vojská vyzbrojené mečmi si mohli podmaniť (a spravidla aj podmanili) národy, ktoré touto zbraňou nedisponovali. Známym príkladom je podmanenie si Egypta Hyksósmi na sklonku strednej ríše.

Aj napriek pomerne skorému objaveniu železa sa tento materiál pri výrobe meča presadzoval pomerne ťažko. Na objasnenie problémov, ktoré tomu stáli v ceste, pozri kapitolu Technológia výroby - Železo. V krátkosti možno povedať, že spočiatku sa použitie železa, vzhľadom na jeho krehkosť a inak aj nedefinovaťeľné vlastnosti, v zbrojárstve obmedzovalo na výrobu výrobne nenáročných sekier prípadne kopijí, t. j. zbraní, kde základ určovala tvrdosť. Pravdepodobne sa vyskytli pokusy spevňovať ostrie bronzového meča železom, ale priame doklady o tom nemáme.

Prvé doklady o hromadnom použití železných mečov máme z doby tzv. morských národov, ktoré vyvrátili niektoré ríše bronzovej doby, medzi iným ríše Achájcov a Chetitov.

Slávnym bol aj známy Gladius hispaniensis alebo krátko hispano používaný rímskymi légiami. Vyznačoval sa malou dĺžkou a určený bol najmä na bodanie, hoci vhodný aj na sekanie. V spolupráci s veľkým štítom Scutum to bola mimoriadne účinná zbraň, ktorá sa významným dielom pričinila o ovládnutie celého vtedy známeho kultúrneho sveta Rimanmi.

Okrem gladiusu používala rímska jazda dlhý meč spata, ktorý bol dlhšou verziou gladiusu. Z neho sa možno vyvinul neskorší rytiersky meč.

Gladius (moderná rekonštrukcia)

Najprelomovejšími mečmi boli vikingské meče. Založené boli na revolučnom tvare čepele, ktorá sa zužovala smerom ku hrotu, čo výrazne zvyšovalo odolnosť proti zlomeniu.

Kvalita týchto mečov bola vysoká, ale tomu zodpovedala aj cena, preto najobľúbenejšou (a aj najnebezpečnejšou) zbraňou Vikingov zostávala ich typická bojová sekera (často bohato zdobená).

Meč sa prvýkrát na Slovensku aj v Európe vôbec objavil počas strednej doby bronzovej v polovici druhého tisícročia. Vznikol z predĺžených dýk, konkrétne z medzitvaru nazývaného krátky meč - rapír. Predlžovaním ostria postupne získali dĺžku okolo pol metra. Vlastnosti bronzu značne limitovali použitie mečov doby bronzovej a ich odlievanie vyžadovalo skutočné majstrovstvo - pri nízkom obsahu cínu voči medi bol meč príliš mäkký, pri vyššom sa stával tvrdým no krehkým. Používal sa ako bodná, nie sečná zbraň (túto úlohu plnila sekera či bojový sekeromlat). Až do doby železnej však zostáva elitnou zbraňou, prestížnym symbolom bojovníka, ktorý je pre svoju vysokú hodnotu vyhradený iba istým dôležitým osobám. To potvrdzujú nálezy mečov v depotoch, často v riekach a prameňoch ako obeta bohom.

Rozlišujeme meče s jazykovitou rukoväťou (rukoväť z organického materiálu sa nezachovala) a s plnou liatou rukoväťou (zdobenou rytím). Počas mladšej a neskorej doby bronzovej vzniká na severnom Slovensku v lužickej kultúrnej oblasti centrum výroby mečov s plnou liatou rukoväťou delenou troma plastickými priečnymi rebrami, nazývaných Liptovským typom. Tieto boli známe svojou kvalitou i krásou, takže sa rozšírili až do stredného Nemecka a na Balkán. Kompletnú výbavu elitného bojovníka mladšej doby bronzovej ilustrujú nálezy v bohatých tzv. kniežacích mohylách kultúr popolnicových polí. Na Slovensku ide predovšetkým o mohyly v Očkove pri Piešťanoch a v Čake (okres Levice). Meč, štít, prilba, náholenníky, dve sekery, kopija a oštep, spolu s pancierom tvoria výzbroj a výstroj bojovníka, ako ho spodobujú antické báje napr. Ilias (dobytie Tróje).

V niektorých filmoch (Barbar Conan, Pán prsteňov, Kráľovstvo prsteňa) sa železné meče odlievali. V skutočnosti sa prácne skúvali z menších kusov železa.

Problém pri výrobe meča je ten, že musí byť zároveň tvrdý aj pevný, čiže taký, aby sa nezlomil. Preto v stredoveku stál jeden meč toľko ako 20 kráv. Jedna z technológií výroby (v Európe) bola takáto:

Čepeľ sa rozdelila na 2 časti:

1. Pružné jadro z málouhlíkatej ocele (žíhanej, popúšťanej)
2. Ostrie z tvrdej uhlíkatej ocele (kalenej)

Prúty z ktorých sa skúvalo jadro sa oduhličovali vykúvaním. Oduhličoval sa len povrch, preto sa vždy znovu zahrievali, aby sa uhlík difúziou rovnomerne rozložil v hmote. Dalo sa to dosiahnuť aj vyklepaním prútov natenko a následným skutím, ale potom by dochádzalo k materiálovým stratám (železo by zhorelo).

Železné štvorhranné prúty z mäkkej ocele sa po dvoch skrútili dohromady a vyklepali na hladký plátok a potom niekoľko takých na seba, alebo sa každý jeden samotný skrútil do špirály a potom sa skulo niekoľko takých dokopy (4×1, 3×2, 4×2). Výkovok sa potom olemoval pásmi z tvrdej uhlíkatej ocele (tie potom tvorili ostrie) a to sa skulo dohromady za pomoci boraxu. Z pružného jadra vyčnieval veľmi dôležitý tŕň na nasadenie rukoväte.

Rukoväť meča

Rukoväť sa nasadzovala na tŕň, a to najprv záštita (diel krížom k čepeli), potom rúčka a nakoniec protiváha (hlavica). Nakonci sa tŕň rozklepal (na hríbik) a rúčka bola držaná pokope. Rukoväť bola tiež dôležitá preto, lebo rozhodovala o vyváženosti meča, a tým aj o celkovej účinnosti v boji.

Ďalšou metódou kutia čepelí bola tzv. damascénska metóda (vznikla niekedy už niekedy v 10.-11. storočí a používala sa až do 17. storočia, kedy výroba v pôvodných dielňach postupne zanikla). Zakladala sa na skúvaní tenkých plátkov s rôznym obsahom uhlíka na seba. Vzniknutá čepeľ bola pružná a tvrdá, prakticky nezlomiteľná (šabľa z damascenskej ocele sa dala nosiť zohnutá okolo tela pod opaskom). Boli to najdrahšie meče. Rozpoznať sa dali podľa typického vzoru na povrchu.

Damascenská metóda kutia vychádza zo staršej (a dnes už stratenej) technológie, ktorej produkt sa nazýval bulat a používala sa vo východnej Európe, v oblasti stredného východu, Perzii a hlavne v Indi, kde sa zachovalo relatívne najviac zbraní zhotovených touto prastarou technikou, ktorú udajne spomína už Aristoteles.

Katana

Japonské meče, katana a wakizaši sa vyrábali trochu odlišnou technológiou:

Materiál čepele sa asi 20-krát preložil na polovicu a vyklepal. Takto podobne ako pri lístkovom ceste vzniklo asi 1 000 000 vrstiev^{[chýba zdroj]}. Tým sa eliminovalo hrubé zrno ocele a uhlíka, vtedy hlavne ako perlit, sa vykul a rozložil rovnomernejšie. Podobný efekt sa dnes dá dosiahnuť legovaním kremíkom a niklom. Navyše sa dovnútra čepele dal pásik z mäkkej žíhanej ocele, aby sa táto čepeľ tak ľahko nezlomila. Ostrie sa pri silnom párovaní na rozdiel od iných mečov neotupilo, ale odlúpla sa jedna vrstva a odkryla ďalšiu ostrú vrstvu.

Ohnutie katany sa dosahovalo nerovnomerným zakalením, kým ostrie sa zakalilo, chrbát meča sa popúšťal (alebo sa nechal pomaly vychladnúť). Popúšťaný chrbát sa zmŕštil, kým ostrie ostalo dlhšie.

Meč bol optimalizovaný, celkom s japonskou bojovou filozofiou ako čo najľahší a najobratnejší a preto rukoväť nebola tak vyvažovaná. Zato bývala bohato zdobená. Nebol stavaný na bodanie ale na sekanie. Optimálna technika bola rozkrojiť protivníkovú hruď hrotom meča (čelných 10 cm).

Pravá a precízne vypracovaná katana bola skôr ozdobná zbraň do mierových časov. Katana do vojny bola paradoxne mäkšia, aby sa v ostrom boji nezlomila. Aj napriek tomu si však zachovávala svoju ostrosť.

Najkrajšie vypracované boli meče šógunov a iných mocných šľachticov, tam bola čepeľ dokonca prekladaná aj 1 000-krát.