Kirill Afanasievič Mereckov

Pochádzal z roľníckej rodiny z Riazanskej gubernie. Ako najstarší syn od detstva pomáhal rodičom pri prácach na poli. Po skončení základnej 4-ročnej školskej dochádzky odišiel do Moskvy, kde sa živil ako robotník. Na začiatku prvej svetovej vojny bol oslobodený od vojenskej služby. Vstúpil do boľševickej strany a červených gárd. Účastník ruskej občianskej vojny, slúžil ako komisár.

V medzivojnovom období slúžil na rôznych štábnych funkciách. Od januára 1939 velil vojskám Leningradského vojenského okruhu. Bol poverený prípravou útoku na Fínsko. Pri plánovaní však boli výrazne podcenené fínske sily, čo malo za následok ťažké straty sovietskych jednotiek pri prvom útoku. Počas sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939 – 1940 velil 7. armáde útočiacej cez Karelskú šiju na hlavú časť Mannerheimovej línie. V júli 1940 bol spoločne s Žukovom a Ťulenevom povýšený do funkcie armádneho generála. Od júna 1940 bol zástupcom národného komisára obrany ZSSR. Od augusta 1940 do januára 1941 slúžil vo funkcii náčelníka Generálneho štábu červenej armády. 23. júna 1941 bol zatknutý na základe svedectiev viacerých zatknutých v rokoch 1937 – 1938. Bol obvinený z organizácie anti-sovietskej vojenskej konšpiračnej organizácie. Po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny 28. augusta 1941 Mereckov poslal list Stalinovi, v ktorom žiadal nasadenie na fronte. 6. septembra bol skutočne prepustený. Či mal na jeho prepustenie vplyv priamo Stalin nie je jasné.

Po príchode na front bol poverený vedením 7. armády, ktorá viedla boje s fínskymi jednotkami na rieke Svir. Od novembra 1941 velil 4. armáde, ktorá uskutočnila Tichvinskú útočnú operáciu. Od decembra 1941 velil vojskám volchovského frontu, ktorý postupne v priebehu roku 1942 uskutočnil Ľubanskú a Siňavinskú operáciu. Obe operácie sa skončili bez úspechu po krvavých bojoch a mali za následok ťažké sovietske straty. Výsledkom bolo tiež zrušenie volchovského frontu s priradením jeho jednotiek leningradskému frontu rozkazom z 21. apríla 1942 a neskoršie pozbavenie Mereckova velením tejto skupiny jednotiek v máji 1942. Mereckov bol poverený vedením 33. armády západného frontu. Tieto opatrenia sa však ukázali len ako dočasné, počas nich sa dostala do obkľúčenia 2. úderná armáda. Už 8. júna 1942 vyšiel rozkaz, ktorý znova obnovil volchovský front a do velenia vrátil Merckova[2] . V obkľúčení pri Mjasnom More neskôr došlo k úplnej likvidácii sovietskej 2. údernej armády a jej veliteľ A. A. Vlasov pri tom padol do nemeckého zajatia.

Mereckov na pozícii veliteľa volchovského frontu zotrval až do februára 1944. V januári 1943 sa podieľal na prelomení blokády Leningradu počas operácia Iskra. V januári 1944 zohral hlavnú úlohu v leningradsko-novgorodskej operácii. Následne bol vo februári 1944 poverený velením karelského frontu, ktorý vykonal Svirsko-petrozavodskú a Petsamo-kirkenesskú operáciu. 26. októbra 1944 mu bola udelená hodnosť maršala ZSSR. Bojové operácie ukončil na území Nórska.

Od apríla 1945 velil Prímorskej skupine vojsk na Ďalekom východe. V júli 1945 bol poverený velením 1. ďalekovýchodného frontu, ktorý viedol hlavný úder proti japonským silám v Mandžusku. Po skončení bojových operácií proti cisárskemu Japonsku bol vyznamenaný Radom Víťazstva.

Po vojne slúžil na rôznych štábnych a politických funkciách. Zomrel 30. decembra 1968. Urna s jeho popolom bola uložená v Nekropole Kremeľskej steny v Moskve.