Leonid Alexandrovič Govorov

Narodil sa v obci Butyrki vo Viatskej gubernii. Neskôr sa rodina presťahovala do mesta Jelabuga v Tatarstane. Bol najstarším zo štyroch detí v rodine. Po skončení obecnej školy, nastúpil na reálne učilište v Jelabuge. Vďaka výborným výsledkom v škole sa rozhodol ďalej študovať lodné staviteľstvo na Petrohradskej polytechnike. V decembri 1916 však v dôsledku prebiehajúcej vojny musel narukovať do armády a bol poslaný na štúdium na Konstantinovskom delostreleckom učilišti. Po skončení štúdia v júni 1917 bol povýšený do hodnosti podporučíka a vyslaný k Tomskej posádke, kde slúžil v batérii mažiarov. Bo demobilizácii v marci 1918 sa vrátil k rodičom do Elabugy.

Po tom čo v októbri 1918 do Elabugy vošli vojská admirála Kolčaka bol Govorov zmobilizovaný do bielej armády. Pôsobil ako dôstojník delostrelectva v rôznych jednotkách západnej armády. Pod vedením Kolčaka sa účastnil bojov pri Ufe, Zlatousti, Čeľabinsku a Tobole. V novembri 1919 s časťou svojej jednotky dezertoval z Kolčakovej armády a v Tomsku sa zúčastnil protibielogvardejského povstania. Po tom čo mesto prešlo pod kontrolu Červenej armády vstúpil do boľševických vojsk. Bol povereným vedením delostrelectva 51. divízie pod vedením veliteľa Bľuchera. Neskôr súžil v 6. divízii, ktorá sa pod vedením veliteľa A. I. Korka účastnila bojov proti vojskám generála Vrangeľa. V roku 1920 bol počas bojov dvakrát ranený črepinami. Po skončení občianskej vojny slúžil v rôznych veliteľských funkciách ako dôstojník delostrelectva. Absolvoval viacero zdokonaľovacích veliteľských kurzov a neskôr v roku 1933 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. V tomto istom období sa sám naučil po nemecky a získal kvalifikáciu odborného vojenského tlmočníka nemčiny. Ako jeden z prvých bol roku 1936 vybraný pre štúdium na Akadémii generálneho štábu. Počas stalinských čistiek bol takmer zatknutý. Pred orgánmi NKVD ho zachránila intervencia Michaila Kalinina.

Ako veliteľ delostrelectva 7. armády sa podieľal na prelomení Mannerheimovej línie počas vojny s Fínskom. Silný delostrelecký úder pri druhej sovietskej ofenzíve zohral významnú úlohu pri prelomení fínskej obrany. Za úspechy počas bojov mu bol udelený Rad červenej zástavy a hodnosť kombrig. 4. júna 1940 bol povýšený do hodnosti generálmajor. Mesiac pred napadnutím ZSSR prebral funkciu veliteľa Delostreleckej akadémie F. E. Dzeržinského.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v lete 1941 pôsobil ako veliteľ delostrelectva západného frontu. Od 30. júna mal na starosti delostrelectvo rezervného frontu. Podieľal sa na príprave jelnianskej operácie. Na začiatku októbra bol poverený vedením opevňovacích prác na Možajskej obrannej línii. 12. októbra bol poverený funkciou náčelníka delostrelectva západného frontu, ale už o niekoľko dní bol po zranení generála Leliušenka prebral velenie 5. armády, ktorá viedla ťažké boje pri Možajsku a neskôr bola nútená pod nemeckými útokmi ustúpiť. 9. novembra 1941 bol za vedenie bojov vyznamenaný Radom Lenina a povýšený do hodnosti generálporučíka. Podieľal sa aj na vedení nasledujúcich protiútokov pred Moskvou.

V apríli 1942 dostal Govorov akútnu apendicitídu a jeho funkciu prebral generál Feďuninskij. 21. apríla 1942 bol poverený vedením znovu sformovaných vojsk leningradského frontu v oblasti Volchova. V máji sa stal veliteľom leningradského frontu. Podieľal sa na príprave siňavinskej útočnej operácie. Neskôr sa podieľal na príprave operácie s cieľom prelomiť blokádu Leningradu. Operácia Iskra sa začal 12. januára 1943, po troch dňoch sa podarilo sovietskym silám blokádu prelomiť. Za prelomenie blokády bol vyznamenaný Radom Suvorova I. stupňa. 17. novembra 1943 bol povýšený do hodnosti armádneho generála.

14. januára 1944 začali Govorovove vojská leningradsko-novgorodskú operáciu. Počas týchto bojov prenikli jeho vojská silnou a hlboko členenou nemeckou obranou a zatlačili nepriateľa 65 až 100 km od Leningradu. 27. januára 1944 sa oficiálne skončila blokáda mesta. V nasledujúcom období sa jeho jednotky podieľali na útoku proti Fínsku. Za úspešné vedenie vojsk bol 18. júna 1944 povýšený do hodnosti maršala Sovietskeho zväzu. Neskôr viedol svoje vojská počas bojov v Pobaltí. 27. januára 1945 bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu (№ 5370). Velil sovietskym vojskám, ktoré blokovali nemecké Kurónske zoskupenie, odrezané v Pobaltí. Tieto vojská sa vzdali 8. mája 1945. 31. mája 1945 bol vyznamenaný Radom Víťazstva.

V povojnovom období spočiatku pôsobil ako veliteľ Leningradského vojenského okruhu a neskôr ako hlavný inšpektor pozemných vojsk. V roku 1948 bol poverený vedením protivzdušnej obrany štátu a roku 1952 sa stal zástupcom ministra obrany. V januári 1948 viedol zinscenovaný súdny proces so 4 admirálmi N. G. Kuznecovom, L. M. Gallerom, V. A. Alafuzovom a G. A. Stepanovom, ktorých neskôr po Stalinovej smrti rehabilitovali. V tomto období začal trpieť chronickou srdcovou chorobou, ktorej podľahol v marci 1955. Bol pochovaný v Kremeľskej stene v Moskve.