SEPECAT Jaguar

Program Jaguar bol začatý na začiatku 60-tych rokov ako reakcia na britskú požiadavku (Air Staff Target 362) na nadzvukové cvičné lietadlo pre pokročilý výcvik, ktorý by nahradil lietadlá Folland Gnat T1 a Hawker Hunter T7, a na francúzsku požiadavku ECAT (École de Combat et d’Appui Tactique) na lacné, podzvukové lietadlo pre cvičné a ľahké bojové účely, ktorý by nahradil stroje Fouga Magister, Lockheed T-33 a Dassault Mystère IV.[1][4] V oboch krajinách ponúklo svoje návrhy niekoľko spoločností: BAC, Hunting, Hawker Siddeley a Folland vo Veľkej Británii; Breguet, Potez, Sud Aviation, Nord Aviation a Dassault Aviation vo Francúzsku.[5] V máji 1965 bolo podpísané Memorandum o porozumení s tým, že krajiny budú spoločne vyvíjať dve lietadlá. Cvičné založené na ECAT a väčšie s názvom AFVG (Anglo-French Variable Geometry).[5]

Rokovania vedené medzi Veľkou Britániou a Francúzskom viedli v roku 1966 k vytvoreniu spoločnosti SEPECAT (Société Européenne de Production de l’Avion d’École de Combat et d’Appui Tactique – Európska spoločnosť pre výrobu bojového cvičného a taktického lietadla[6]) ako spoločný podnik medzi spoločnosťou Breguet Aviation (Breguet sa neskôr spojila do spoločnosti Dassault-Breguet a následne bola premenovaná na Dassault Aviation) a spoločnosti British Aircraft Corporation, ktorá mala vyrábať draky lietadiel. Hoci bolo lietadlo založené na častiach návrhu francúzskeho lietadla Breguet Br. 121, používal napríklad rovnaké základné usporiadanie a vylepšený podvozok navrhnutý vo Francúzsku, väčšina častí Jaguaru navrhla britská spoločnosť BAC.[7]

Výroba súčastí lietadla bola rozdelená medzi spoločnosti Breguet a BAC. Tieto súčasti boli montované na dvoch výrobných linkách – jedna v Spojenom kráľovstve a jedna vo Francúzsku,[8] ale žiadne súčasti neboli vyrábané duplicitne, každý diel lietadla mal len jedného výrobcu.[9] Britské požiadavky na cvičné lietadlo boli náročnejšie, vyžadovali nadzvukové výkony a vynikajúcu avioniku. Výsledkom bolo, že Br. 121 potreboval tenšie krídlo, zväčšený náklad zbraní a väčší výkon, aby sa priblížil požiadavkám RAF na lietadlo s preletovým doletom 4 200 kilometrov.[10]

Inou spoluprácou medzi spoločnosťami Rolls-Royce a Turbomeca boli vyvinuté turboventilátorové motory s prídavným spaľovaním Adour.[11][12] Br. 121 bol navrhnutý s motorom Tourmalet spoločnosti Turbomeca, ale Breguet preferoval motor RR RB.172. Pre spoločné lietadlo sa počítalo s motorom, ktorý obsahoval prvky oboch motorov. Nový motor, ktorý mal byť používaný aj pre AFVG bol vyrábaný v Derby (Anglicko) a Tarnose (Francúzsko).[13]

Uvedené spoločné úsilie medzi Britániou a Francúzskom bolo komplikované – AFVG program skončil zrušením a spory obklopovali aj vývoj nadzvukového dopravného lietadla Concorde.[14] Aj napriek tomu sa technická spolupráca medzi BAC a Breguetom nakoniec vyvinula dobre,[15] keď Dassault prevzal spoločnosť Breguet v roku 1971, začal presadzovať predaj svojich vlastných lietadiel, ako bolo napríklad námorné útočné lietadlo Super Étendard a Mirage F1, z ktorých by získal oveľa väčší zisk, ako z anglicko-francúzskeho projektu Jaguaru.[14][16]

Veľká Británia mala pôvodne v pláne kúpiť 150 cvičných Jaguarov „B“ a Francúzsko malo kúpiť 75 cvičných lietadiel „E“ (école) a 75 jednomiestnych bojových lietadiel „A“ (appui). Dassault však presadzoval svoje vlastné lietadlo Mirage G namiesto spoločného AFVG. V júni 1967 Francúzsko zrušilo svoju účasť na AFVG z rozpočtových dôvodov.[17] To viedlo k vytvoreniu medzery v plánoch RAF na bojové lietadlo pre 70. roky.[17] Ale v období, keď Francúzsko zrušilo svoju účasť na AFVG, Nemecko prejavilo skutočný záujem o lietadlo Jaguar[18] a preto sa projekt začal viac orientovať na bojové lietadlo pre nízke letové hladiny.[19] Aj napriek tomu sa Nemecko nakoniec k programu nepripojilo, Veľká Británia sa rozhodla pre túto novú bojovú verziu.

V októbri 1970 sa požiadavka RAF zmenila na 165 jednomiestnych bojových lietadiel a 35 cvičných strojov.[15] Jaguar mal nahradiť lietadlá McDonnell Douglas Phantom FGR2 v roli lietadla pre priamu leteckú podporu, taktický prieskum a pre taktické údery. Uvoľnené Phantomy mali byť použité na potileteckú obranu.[20] Francúzske aj britské požiadavky na cvičné stroje sa značne vyvíjali, a nakoniec boli Jaguary použité namiesto lietadiel Alpha Jet a Hawker Siddeley Hawk.[21] Francúzsko medzitým vybralo Jaguar ako náhradu za lietadlá námorného letectva Dassault Étendard IV a zvýšila svoju objednávku o 40 lietadiel Jaguar M schopných operovať z lietadlové lodi.[10] Z týchto zdanlivo nesúrodých požiadaviek malo vzniknúť jedno úplne odlišné lietadlo: na pomerne vysokej technickej úrovni, nadzvukové a optimalizované pre útoky proti pozemným cieľom v oblastiach s vysokým ohrozením.[22]

Prvý z ôsmich prototypov prvýkrát vzlietol 8. septembra 1968. Bola to dvojsedadlová verzia osadená prvou výrobnou verziou motora Adour.[23][24] Toto lietadlo neskôr pri treťom lete prekonalo rýchlosť zvuku, ale bolo zničené pri pristátí 26. marca 1970 kvôli požiaru motora.[25] Druhý prototyp vzlietol vo februári 1969. V tom roku sa tri prototypy objavili na parížskom aerosalóne. Prvý francúzsky prototyp „A“ vzlietol v marci 1969. V októbri vykonal svoj prvý let aj britský prototyp „S“.[9]

Prototyp verzie „M“ vzlietol v novembri 1969. Verzia M mala zosilnený trup, pristávací hák a odlišný podvozok – dvojité predné koleso a hlavný podvozok osadený jedným kolesom. Po skúškach vo Francúzsku bolo lietadlo odoslané do Thurleighu ku skúškam na katapulte umiestnenom na zemi. V júli 1970 vykonal skutočné štarty a pristátia z francúzskej lietadlovej lode Clemenceau (R98). Pri týchto skúškach vznikli pochybnosti ohľadom reakcií lietadla na prudké zvýšenie ťahu pri rušení prisátia počas priblíženia. Skúšky na lodi tiež odhalili problémy s ovládaním lietadla pri lete na jeden motor, hoci projektované motory s niečím takým počítali.[16] Verzia M bola zamýšľaná ako vhodná náhrada za lietadlá Étendard IV, ale francúzske námorníctvo bolo schopné zakúpiť iba 60 miesto plánovaných 100 lietadiel.[26]

Tým, že bol Jaguar taký drahý, by bola obmedzená sila francúzskeho námorníctva, ktoré by si nemohlo dovoliť viac lietadiel. Spoločnosť Dassault preto navrhla lietadlo Super Étendard, ktorého vyvoj bol jednoduchší a lacnejší, pretože vychádzal z existujúceho stroja Étendard IV. V roku 1973 francúzske námorníctvo objednalo tieto stroje miesto Jaguarov, hoci si ich nakoniec mohlo dovoliť len 71 miesto plánovaných 100 vďaka tiež rastúcim nákladom na vývoj stroja Super Étendard.[16] Verzia M bola zrušená francúzskou vládou v roku 1973.[27]

Jaguar T4 RAF pri lete nad Škótskom dňa 15. júna 1981

Jaguar je klasický, jednomiestny, dvojmotorový jednoplošník so skosenými krídlami a vysokým zaťahovacím trojbodovým podvozkom.[7] Vo svojom pôvodnom usporiadaní má maximálnu vzletovú hmotnosť viac ako 15 ton[28] a bojový dolet pri lete len na vnútorné palivové nádrže je okolo 850 km, čo mu poskytovalo lepší operačný dolet ako moderným lietadlám protivníka, ako bol MiG-27 alebo Suchoj Su-30MK.[29] Lietadlo je vybavené piatimi externými závesníkmi s celkovou nosnosťou 4 500 kg,[28] a medzi typické zbrane nesené lietadlom patrili raketnice neriadených rakiet MATRA LR.F2, bomby BAP 100-mm, protiradarové rakety MATRA AS37, protiletecké rakety AIM-9 Sidewinder a kazetové bomby Rockeye.[30][31][32] Jaguary RAF obdržali niektoré nové zbrane počas vojny v Perzskom zálive. Medzi tieto zbrane patrili vysokorýchlostné strely CRV7 a americké kazetové bomby CBU-87.[33] Každý Jaguar bol vyzbrojený buď dvojicou francúzskych kanón DEFA,[34] alebo britských kanónov Aden.[35]

Niektoré Jaguary mali namontované neobvyklé závesníky nad krídlami (nad vnútorným závesníkom pod krídlom) používané pre rakety vzduch-vzduch krátkeho dosahu, ako boli napríklad rakety Matra R.550 Magic alebo AIM-9 Sidewinder. Takto boli uvoľnené závesníky pod krídlami pre ďalšie zbrane a náklad. Jaguary RAF obdržali tieto pylóny počas vojny v Perzskom zálive (Operácia Granby) v roku 1990,[36] francúzske Jaguary ale neboli takto upravené.[37] Jaguary 97 RAF mali byť vybavené aj možnosťou vypúšťať rakety ASRAAM z pylónov nad krídlami, ale z rozpočtových dôvodov tieto zbrane neboli týmito raketami vybavené.[38][39]

SEPECAT Jaguar je poháňaný turboventilátorovými motormi Rolls-Royce Turbomeca Adour, ktoré boli vyvíjané súčasne s lietadlom, a hlavne pre toto lietadlo. Partnerstvo oddelené od SEPECAT bolo vytvorené medzi spoločnosťami Rolls-Royce a Turbomeca za účelom vývoja motora Adour – turboventilátorového motora s prídavným spaľovaním.[11] Pre väčšiu odolnoť v boji bola zvolená dvojica motorov. Veľký dôraz bol kladený na jednoduchosť údržby, výmena motora bola možná v priebehu 30 minút. Jaguary potrebovali veľký obtokový pomer kvôli potrebe veľkého ťahu pri štarte, nadzvukovým letom a letom v nízkych výškach.[40]

Jaguar GR3 RAF počas dopĺňania paliva za letu.

Keď 8. septembra 1968 prvýkrát vzlietol prototyp Jaguaru, bol to zároveň aj prvý vzlet motora Adour.[23] Na začiatku svojho vývoja mali motory Adour problémy so stabilitou systému prídavného spaľovania[41] a testovanie na lietadlovej lodi odhalilo dlhú reakciu na pridanie výkonu, čo bolo problematické v situácii, kedy bolo pristávanie prerušené. Rôzne vylepšenia motora odstránili tieto závady pred uvedením lietadiel do operačnej služby.[16] Francúzske Jaguary boli uvedené do služby s použitím pôvodných motorov Mk. 101. Jaguary RAF používali motory Mk. 102, ktoré mali vylepšené prídavné spaľovanie a ovládanie regulácie výkonu.[42] RAF neskôr vymenilo v roku 1983 vo svojich Jaguaroch motory za Adour Mk. 104 a opäť v roku 1999 za Mk. 106. Každá z týchto výmen poskytla zlepšenie výkonu.[43][44]

Motor Adour bol vyvinutý ako vo verzii s prídavným spaľovaním, tak aj bez neho.[45] Lietadlo BAE Hawk používalo motor Adour bez prídavného spaľovania.[45] Motor Adour bol tiež použitý v niekoľkých zahraničných lietadlách, ako boli napríklad McDonnell Douglas T-45 Goshawk, Mitsubishi T-2 a Mitsubishi F-1 (ktoré sa podobali lietadlám Jaguar).[46] Dokonca aj po vyradení Jaguarov v Európe zo služby sú motory Adour vyrábané a sú vyvíjané aj nové verzie.[45][47]

Kokpit britského lietadla Jaguar GR3A.

Kým operačné nasadenie, ako napríklad druhá vojna v Perzskom zálive, preukázalo, že Jaguary sú po mechanickej stránke spoľahlivejšie ako lietadlá Panavia Tornado, avionika lietadiel bola počas misií slabým článkom.[48] Vzhľadom ktomu, že Jaguary mali problémy s navigáciou a navedením na cieľ, boli francúzske lietadlá doprevádzané prieskumnými lietadlami Dassault Mirage F1CR, ktoré pracovali vo funkcii leteckých navádzačov pre Jaguary. Na britskej strane zase slúžili lietadlá Blackburn Buccaneer ako lietadlá označujúce ciele laserom.[49] Jaguary však boli cenným príspevkom do leteckej kampane počas vojny v Perskom zálive. 12 lietadiel RAF vykonalo 612 bojových letov, pričom nebolo stratené ani jedno lietadlo.[50] Ale na lietadlách museli byť urobené významné zmeny ako počas tejto vojny, tak aj po vojne.[51]

Vzhľadom k zastaraným navigačným systémom, ktoré neboli schopné poskytnúť požadovanú presnosť, boli francúzske aj britské Jaguary rýchlo vybavené prijímačmi GPS, čo bola v tej dobe pomerne nová technológia.[52] Pred bombardovaním NATO v Bosne a Hercegovine v roku 1995, známe pod názvom operácia Deliberate Force bol určitý počet Jaguarov vylepšený schopnosťou niesť laserový značkovací kontajner TIALD a lietadlá boli preznačené na Jaguar GR1B alebo T2B.[53] Krátko nato boli Jaguary RAF vylepšené do jednotného štandardu, ktorý zahŕňal systém TIALD a chopnosť niesť nové prieskumné kontajnery. Lietadlá GR3 (Jaguar 96) boli vylepšené novým head-up displejom (HUD), ovládaným pomocou joysticku, zabudovaním GPS a navigačného systému TERPROM (Terrain Referenced Navigation).[51][54] Ďalším vylepšením lietadiel Jaguar GR3A bolo zavedenie digitálnych prieskumných kontajnerov EO GP1 (JRP), zobrazovanie údajov priamo na helme pilota, vylepšené displeje v kokpite, dátové spojenie a vylepšené systémy nočného videnia.[55]

Jeden Jaguar bol prestavaný na Jaguar Active Control Technology (ACT) s riadením po kábloch a aerodynamickými úpravami draku. Získané skúsenosti boli použité pri vývoji lietadla Eurofighter Typhoon.[56]

Francúzske letectvo obdržalo prvý sériový Jaguar v roku 1973, prvý zo 160 jednosedadlových lietadiel Jaguar A. Pre preškolenie pilotov na nový typ a ďalší výcvik Francúzsko odobralo 40 dvojsedadlových strojov Jaguar E.[57] Hoci bol Jaguar Schopný niesť jednu francúzsku taktickú jadrovú pumu AN-52, francúzska vláda nikdy nezahrnula žiadny Jaguar pre použitie v Force de frappe, čo sú francúzske odstrašujúce strategické sily. Tieto úlohy vykonávajú lietadlá Dassault Mirage IV a neskôr Mirage 2000-N.[58] Jaguary vyzbrojené jadrovými zbraňami mali namiesto toho slúžiť v „predstrategickej“ roli, mali vyčistiť cestu pre strategické úderné sily.[59] Jadrové bomby AN-52 boli vyradené zo služby v septembri 1991. Potom sa letka „Escadron de Chasse 7“, pôvodne vyzbrojená jadrovými zbraňami, preorientovala na útoky konvenčnou výzbrojou.[60] Francúzske Jaguary tiež slúžili v roli lietadiel pre elektronický boj (ECM), kde niesli protiradarové strely Martel, mali schopnosť zostávať vo vzduchu dlhú dobu a potláčať nepriateľskú protilietadlovú obranu, přičom palivo tankovali za letu.[30]

Francúzsky Jaguar vlečený na letisku.

vo francúzskej službe boli Jaguary v 70-tych rokoch často umiestňované do Afriky na obranu francúzskych národných záujmov. Tejto politike sa občas hovorilo „Jaguarová diplomacia“ (la diplomatie du Jaguar).[61] Jaguary vykonali svoj bojový krst proti povstaleckému hnutiu Front Polisario v Mauritánii v decembri 1977 ako súčasť Opération Lamantin.[11][62] V auguste 1978 bola založená konvenčne vyzbrojená letka rýchlej reakcie, ktorá bola pripravená k rýchlemu presunu, aby mohla podporovať francúzske sily a záujmy kdekoľvek na svete.[30]

Francúzsko sa taktiež na dlhú dobu zapojilo do Čadsko-Líbyjského konfliktu. 2 000 mužov vrátane vrtuľníkov a Jaguarov bolo premiestnených do centrálneho Čadu na jeho obranu v roku 1978. Ďalšie sily dorazili neskôr v rámci Opération Tacaud.[63] Jaguary sa zúčastnili bojov v máji a júni 1978, kedy významne prispeli k zastaveniu ofenzívy síl FROLINAT, ktoré viedol Goukouni Oueddei. Jedno lietadlo bolo zostrelené, ale pilot bol zachránený vrtuľníkom.[64]

Na podporu ďalšej operácie v oblasti, známej ako operácia Manta, boli Jaguary premiestnené do Bangui v Stredoafrickej republike v roku 1983, potom sa vrátili do Čadu na N’Djamena International Airport. 25. januára 1984 Jaguary zaútočili na skupinu rebelov, ktorá ustupovala po nájazde na mesto Zigey. Jedno lietadlo bolo zostrelené a pilot kapitán Michel Croci bol zabitý – Líbya zapojenie do akcie poprela.[65] Sily operácie Manta boli stiahnuté v roku 1984, ako súčasť dohovoru o upokojeniu konfliktu, pričom sa z Čadu mali stiahnuť ako francúzske, tak aj líbyjské sily. Líbya však podmienky zmluvy nerešpektovala, a preto sa Jaguary vrátili do Čadu v roku 1986 ako súčasť operácie Epervier, tentoraz však v omnoho silnejšej úlohe. 16. februára 1986 11 Jaguarov sprevádzaných lietadlami Mirage F-1 a podporovaných tankovacími lietadlami C-135F a prieskumnými lietadlami Breguet Atlantic odštartovalo na Nálet na leteckú základňu Ouadi Doum, ktorú stavala Líbya v severnom Čade. Lietadlá použili protiletiskové bomby BAP-100.[66] V reakcii na líbyjské nájazdy nasledovala ďalšia akcia 7. január 1987, keď Jaguar zničil líbyjský radar strelou Martel.[64][67] Jaguary umiestnené na letisku N’Djamena boli opakovane cieľom líbyjských sabotáží kvôli ich účinnosti proti nepriateľským silám, ale tieto pokusy boli neúspešné.[68]

Pretože Francúzsko nebolo členom vojenských štruktúr NATO, boli spoločné operácie s britskými Jaguarmi v 80-tych rokoch obmedzené.[21] Ale v 90-tych rokoch boli francúzske Jaguary odoslané, aby sa zúčastnili niekoľkých koaličních kampaní, a to od vojny v Zálive v roku 1991 do vojny v Kosove v roku 1999.[69] Počas bombardovania NATO v Bosne a Hercegovine v roku 1995 sa šesť Jaguarov štartujúcich z Talianska zúčastnilo 63 bojových letov.[34] Posledný Jaguar bol vo Francúzsku vyradený zo služby v roku 2005, pričom bol vo svojej roli lietadla útočiacemu proti pozemným cieľom nahradený lietadlom Dassault Rafale.[70]

Britský Jaguar GR1 na základni RAF Wildenrath v Nemecku v roku 1978.

V roku 1974 RAF prijala prvé zo 165 jednomiestnych lietadiel Jaguar GR1 (Britské služobné označenie lietadiel Jaguar S). Tieto stroje boli doplnené 35 dvojmiestnymi cvičnými lietadlami Jaguar T2 (pôvodne Jaguar B). Jaguary S a B mali lepší navigačný a útočný systém ako verzie A a E používané v Armée de l’Air.[35] Jaguary RAF boli používané u perutí rýchleho nasadenia a ako regionálne posily.[71] Ďalšie lietali ako lietadlá pre taktický úder jadrovou zbraňou, přičom nosili jadrovú pumu WE.177.[72]

V apríli 1975 boli s jedným Jaguarom vykonávané testy schopnosti štartu a pristávania na náhradnej rozjazdovej dráhe. Bolo vykonaných mnoho štartov a pristátí na diaľnici M55 v Anglicku. Záverečné testy zahŕňali aj štarty s plnou výzbrojou. Táto schopnosť nebola použitá v operačnej službe, ale bola považovaná za užitočnú, pretože sa predpokladalo, že improvizované runwaye budú jediné dostupné pri rozsiahlom európskom konflikte.[73] V intenzívnej európskej vojne mali Jaguary podporovať pozemné sily na európskom kontinente pri ich obrane pred sovietskym útokom na západnú Európu tým, že mali udrieť na ciele za frontom a tak vystupňovať konflikt. Na každú letku s 12 strojmi Jaguar bolo pridelených 8 jadrových bômb WE.177. Celkom malo túto úlohu 7 letiek (84 strojov), ktoré mali pridelenú zásobu 56 jadrových púm.[74] Zdanlivý nesúlad medzi počtom lietadiel a počtom jadrových púm bol daný tým, že plánovači RAF uvažovali o tom, že v prvej konvenčnej časti vojny bude zničená asi tretina strojov, ostávajúce dve tretiny by dopravili všetky pridelené jadrové pumy na určené ciele.[75]

Tri Jaguary RAF počas operácie Northern Watch v septembri 1999.

Od decembra 1983 bolo 75 Jaguarov GR1 a 14 Jaguarov T2 vylepšených na štandard GR1A a T2A vybavenými navigačným a útočným systémom FIN1064 miesto pôvodného NAVWASS. V tom istom čase bola tiež väčšina vybavená motormi Adour Mk.104 a boli vybavené schopnosťou niesť strely vzduch-vzduch AIM-9 Sidewinder a kontajnery AN-ALQ-101 (V)-10 pre elektronické rušenie pod krídlami.[43]

Počty Jaguarov v RAF sa začali meniť na konci roku 1984, kedy 17., 20. a 31. letka RAF vymenila svoje Jaguary za lietadlá Panavia Tornado GR1. Tieto letky aj potom pôsobili v roli lietadiel pre úder jadrovou zbraňou. Dve ďalšie jednotky RAF v Nemecku, 14. a 2. letka, prezbrojili v rokoch 1985 a 1989. A tak Jaguary zostali iba u 6., 41. a 54. letky na základni RAF Coltishall.[76][77]

V roku 1991 sa 12 Jaguarov RAF zúčastnilo vojny v Perzskom zálive. V roku 1994 vzišla potreba zväčšiť počet lietadiel schopných niesť laserom navádzané bomby, preto bolo 10 lietadiel GR1A a 2 T2A upravených na nesenie laserového značkovača TIALD. Tieto lietadlá boli preznačené na Jaguar GR1B a T2B.[53] Jaguary GR1B vybavené značkovačmi TIALD boli v auguste 1995 poslané do Talianska aby sa zúčastnili bombardovania pozícií bosnianskych Srbov (operácia Deliberate Force). Pri týchto akciách označovali ciele pre lietadlá RAF Harrier.[78] Počas operácií v Bosne a Hercegovine Jaguary 41. letky RAF vykonali prvé bombardovacie akcie RAF v Európe od skončenia Druhej svetovej vojny, teda po 50 rokoch.[79]

Po úspešnom vylepšení lietadiel GR1B/T2B, RAF zahájila plán modernizácie celej flotily Jaguarov na jeden spoločný štandard, ktorý zahŕňal niekoľko vylepšení, ktoré dostalo niekoľko lietadiel pri vojne v Perzskom zálive spolu s pridaním systému TIALD a nových prieskumných podvesných kontajnerov. Vylepšenie prebiehalo v dvoch fázach - prvotná vylepšená verzia GR3 (Jaguar 96) dostala nový priehľadový displej, nové riadenie joystickom, navigačný systém GPS a navigačný systém TERPROM. Lietadlá boli dodávané v dvoch variantoch – pre prieskum a laserové značkovanie.[51][54] Ďalšie vylepšenie pod označením Jaguar GR3A (tiež známe pod názvom Jaguar 97) zahŕňalo širokú kompatibilitu s TIALD a nové digitálne prieskumné kontajnery EO GP1 (JRP), zobrazovanie údajov na helme pilota, vylepšené displeje v kokpite, dátové spojenie a vylepšené nočné videnie.[55] Všechny GR3A byly následně remotorizovány novými dvouproudovými motory Adour Mk.106.[44]

Jaguary neslúžili vo Irackej vojne v roku 2003. Bolo síce plánované, že budú operovať z Turecka nad severným Irakom, ale Turecko odmietlo vstup na svoje základne a tak bol severný útok odvolaný.[80] Požiadavky ministerstva financií Spojeného kráľovstva na zníženie výdajov na obranu viedli 21. júla 2004 ministra obrany, ktorým bol Geoff Hoon, k predloženiu detailného plánu na vyradenie Jaguarů do roku 2007. Predpokladaný termín vyradenia v októbri 2007 bol zmenený iba päť dní dní predtým na 30. apríla 2007.[81]

Jaguar indického letectva počas cvičenia Cope Thunder na Aljaške.

India bola oslovená ako potencionálny zákazník nákupu lietadiel Jaguar už v roku 1968, ale odmietla, čiastočne preto, že nebolo jasné či Francúzsko a Spojené kráľovstvo prijmú lietadlo do svojich služieb.[82] Ale o desať rokov neskôr sa mala stať najväčším exportným zákazníkom s objednávkou lietadiel za 1 miliardu amerických dolárov. Jaguar bol vybraný po dlhom a obtiažnom výberovom konaní. Protikandidátmi boli lietadlá Dassault Mirage F1 a Saab Viggen.[83][84] Objednávka znela na 40 Jaguarov postavených v Európe vo Wartone a 120 strojov postavených v licencii v spoločnosti Hindustan Aeronautics Limited (HAL) pod miestnym označením Shamshir („Meč“).[83][85]

Ako predbežné opatrenie RAF požičala 27. júla 1979 18 Jaguarov Bhartiya Vāyu Senā spolu s dvomi lietadlami už prevádzkovanými indickým západným leteckým veliteľstvom (Western Air Command).[86] Druhá várka lietadiel pre Bhartiya Vāyu Senā bola 40 Jaguarov International postavených vo Wartonu. Prvé lietadlo bolo dodané v marci 1981.[87] Treťou várkou bola montáž 45 lietadiel v spoločnosti HAL z dielov, ktoré boli dovezené ako stavebnica zo Spojeného kráľovstva. Prvý bol dopravený do Indie v máji 1981.[87] Ďalšie lietadlá už boli vyrábané v Indii bez európskej účasti.[87]

Dvojica indických Jaguarov letiacich vo formácii s párom indických lietadiel Sea Harrier a párom F/A-18 Super Hornet nad indickou lietadlovou loďou INS Viraat počas cvičenia Malabar.

Indické Jaguary boli požívané k vykonávaniu prieskumných misií na podporu indických mierových síl na Srí Lanke medzi rokmi 1987 a 1990.[47] Neskôr hrali v roku 1999 aktívnu rolu v Kargilskej vojne s Pakistanom, v ktorej zhadzovali laserom navádzané bomby.[47] Indické letectvo definovalo ich rolu ako „hlboko prenikajúce úderné lietadlá“.[88] Malý počet Jaguarov bol tiež použitý v roli protilodných lietadiel vybavených strelami Sea Eagle.[85][89] Jaguary zostávajú dôležitou súčasťou indických ozbrojených síl spoločne s lietadlami Mirage 2000. Jaguar bol popísaný ako jedno z mála lietadiel, ktoré je schopné plniť úlohu lietadla pre jadrový úder s rozumnou šancou na úspech.[90] Ale indická armáda odmiestla Jaguary ako nosič svojich jadrových zbraní údajne preto, že nemajú dostatočnú svetlú výšku pod lietadlom pre nesenie indických jadrových bômb.[91]

Ako lietadlo starlo, bolo zrejmé, že avionika nemala dôležité komponenty pre vykonávanie útokov na pozemné ciele. Medzi tieto komponenty patril radar na sledovanie terénu, navigácia GPS a moderný systém nočného videnia.[92] Preto bolo v polovici 90. rokov vykonaných niekoľko vylepšení, čo zahŕňalo aj kontajnery s označovačmi cieľa.[83] India objednala ďalších 17 vylepšených Jaguarov u HAL v roku 1999 ďalších 20 v rokoch 2001-2002.[93] Indické letectvo plánuje vylepšenie 120 Jaguarov osadením nových výkonnejších motorov, buď Adour Mk.821 alebo Honeywell F125IN k zvýšeniu výkonu, a to zvlášť v stredných výškach.[47]

Jaguar RAF z 41. letky premiestnený na Stredný východ štartuje, aby sa podieľal na operácii Púštny štít.

Niekoľko dní po irackej invázii do Kuvajtu schválila britská vláda 9. augusta 1990 vyslanie prvých 12 Jaguarov GR1A a 12 lietadiel Tornado F3 na Stredný východ, aby sa zúčastnili operácie Granby (britský názov pre britskú účasť v druhej vojne v Perzskom zálive).[94] Tieto lietadlá operovali zo základní v Ománe a Bahrajne.[95] 23. augusta 1990 bola do regiónu odoslaná aj letka lietadiel Tornado GR1, ale tieto lietadlá mali v horúcom podnebí problémy.[48] Lietadlá Blackburn Buccaneer dorazili v januári 1991, aby slúžili ako lietadlá pre značkovanie laserompre lietadlá vykonávajúce vlastné útoky na pozemné ciele navádzanými bombami.[49] Počas druhej vojny v Zálive obdržali Jaguary RAF niekoľko nových zbraní. Boli to napríklad vysokorýchlostné rakety CRV7 a americké kazetové pumy CBU-87, pretože kazetové pumy BL755 používané v RAF boli navrhnuté na vypúšťanie z malých výšok, a preto boli nevhodné počas operácií vo väčších výškach, ktoré boli v Zálive bežné.[33] Skupina 12 Jaguarov RAF vykonala 612 bojových letov, žiadny z nich nebol zničený.[50] Lietadlo XZ364 „Sadman“ vykonalo 47 misií, čo bolo najväčší počet misií jediného lietadla vo vojne v Zálive.[96]

Francúzsko rovnako prispelo svojim dielom do síl koalície. V októbri 1990 odoslala na Stredný východ 8 Jaguarov A spolu s niekoľkými prieskumnými lietadlami Dassault Mirage F1CR. Mirage mali omnoho lepšiu avioniku, a preto slúžili v roli leteckých navigátorov pre Jaguary.[97] Kvôli zastaraným navigačným systémom, ktoré nemohli lietadlám poskytnúť požadovanú presnosť, boli britské aj francúzske Jaguary urýchlene vybavené prijímačmi GPS, v menšej miere potrebovali úpravu aj lietadlá Tornado.[52] Počet francúzskych Jaguarov v Saudskej Arábii dosiahol počet 28 strojov, ktoré vykonali 615 bojových letov. Jeden francúzsky Jaguar bol zničený irackou protileteckou strelou.[98] Ich typickými cieľmi boli iracké obrnené jednotky, stanovištia rakiet Scud a námorné plavidlá.[32]

Jaguar RAF na Strednom Východe počas dopĺňania paliva na zemi.

15. januára 1991 francúzske Jaguary bombardovali leteckú základňu Ahmed Al Jaber v Kuvajte. Tri z nich boli poškodené, ale všetky sa vrátili na základňu.[32] 26. januára Jaguary a Tornada RAF zaútočili na niekoľko batérií protilodných striel Silkworm v Kuvajte, čím podporili zdanie, že k pozemnému útoku na Kuvajt dôjde obojživelným útokom z mora.[99] 30. januára dva Jaguary RAF zničili výsadkovú loď triedy Polnocny vyzbrojenú raketami a kanónmi.[100] Iracká garda Ḥaris al-‘Irāq al-Jamhūriyy sústredená na saudsko-kuvajtských hraniciach bola predmetom intenzívnej bombardovacej kampane niekoľko týždňov, čo prispelo k jej demoralizácii. Tohto bombardovania sa zúčastnili aj spojenecké Jaguary.[101] Jaguary tiež vykonávali hodnotné prieskumné misie nad bojiskom pre koaličné sily.[101] Obidve krajiny stiahli svoje Jaguary z oblasti v marci 1991 s koncom operácie Púštna búrka.[101]

Jaguar S (O) Ománskeho kráľovského letectva eskortuje lietadlo Il-38 v roku 1987.

Už od začiatku vývoja Jaguarov sa predpokladalo, že lietadlo bude vyvážané do zahraničia, a to vrátane rozvojových krajín. V roku 1969, kým lietadlo bolo stále v štádiu vývoja prototypu, bolo ponúknuté Švajčiarsku, Indii, Japonsku, Austrálii, Holandsku, Belgicku a Nemecku.[102] Japonsko zahájilo rokovania o licenčnej výrobe Jaguarov,[103] ale ale tieto plány zlyhali čiastočne ak kvôli vysokým licenčným poplatkom, ktoré požadoval SEPECAT.[103] Plány Turecka vyrábať Jaguary v licencii pre vlastné letectvo tiež nepriniesli svoje ovocie.[104] Plány na vývoz do Kuvajtu a Pakistanu sa nedostali do fázi objednávky.[105] Kuvajt chcel pôvodne objednať 50 Jaguarov a 16 lietadiel Mirage 5, ale nakoniec sa rozhodol pre lietadlá Mirage F1.[106] Pakistan začal uvažovať o lietadlách spoločnosti SEPECAT po americkom zamietnutí nákupu lietadiel LTV A-7 Corsair II kvôli zbrojnému embargu. Nakoniec sa ale rozhodol pre lietadlá Mirage 5.[106]

Jaguary boli úspešne predané do niekoľkých zámorských štátov. Najväčším odberateľom bola India. Exportná verzia Jaguar International bola predané ešte do Ekvádoru, Nigérie a Ománu. Ekvádorské letectvo bolo jediným latinskoamerickým odberateľom Jaguarov. Vybavilo si 10 jednomiestnych a 2 dvojmiestne stroje, ktoré boli oficiálne označené ako Jaguar ES a EB.[106] Prvé z týchto 12 lietadiel bolo dodané v januári 1977.[106] boli požívané hlavne pre útoky na pozemné ciele a príležitostne aj pre vybojovanie vzdušnej prevahy počas konfliktu s Peru (Cenepská vojna), ale väčšina flotily bola držaná v zálohe pre prípad, že by sa konflikt s Peru rozšíril.[107]

Nigéria objednala 13 jednomiestnych lietadiel verzie SN a 5 dvojmiestnych BN. SEPECAT dodal prvé z nich v máji 1984.[106] Ďalšia objednávka na 18 lietadiel bola zrušená.[106] Z ekonomických dôvodov boli tieto lietadlá stiahnuté zo služby.[106]

Kráľovské vzdušné sily Ománu, podobne ako Ekvádor, objednali 10 jednomiestnych a 2 dvojmiestne varianty označené Jaguar OS a OB. Prvý bol dodaný v marci 1977.[106] Druhá identická objednávka 12 lietadiel nasledovala uprostred 80. rokov. K nim boli pridané dva použité lietadlá od IAF a RAF.[106]

India

• Bhartiya Vāyu Senā – kúpilo 35 lietadiel Jaguar IS a 5 lietadiel Jaguar IB z Anglicka. V licencii bolo vyrobených ďalších 89 lietadiel Jaguar IS, 27 lietadiel Jaguar IB a 12 námorných lietadiel Jaguar IM. V súčasnosti prevádzkuje indické letectvo šesť letiek po 20 lietadlách, t.j. celkovo 120 strojov. Asi 60 z nich by malo byť do roku 2022 zmodernizovaných na štandard DARIN III. Tieto vylepšenia budú zahŕňať AESA radar Elta ELM-2052, dva nové viacúčelové displeje, navigačný systém, systém elektronického boja a integráciu rakiet ASRAAM.[115]

Ekvádor

• Fuerza Aérea Ecuatoriana – objednalo v roku 1974 10 jednomiestnych ES a 2 dvojmiestne EB. Lietadlá boli dodané v roku 1977. V roku 1991 boli na doplnenie dodané 3 kusy Jaguar GR.1 od RAF.[113][116] Stroje boli už vyradené zo služby.

Francúzsko

• Armée de l'Air – Prevádzkovalo 160 Jaguarov A a 40 Jaguarov E. Všetky lietadlá boli už vyradené.

Nigéria

• Nigérijske vzdušné sily – objednalo 13 Jaguarov SN a 5 Jaguarov BN v roku 1983, ktoré boli dodané v roku 1984.[114][116] V roku 1991 boli stiahnuté z prevádzky z ekonomických dôvodov.[114]

Omán

• Kráľovské vzdušné sily Ománu – kúpili 10 Jaguarov OS a 2 OB v roku 1974. Rovnaká objednávka nasledovala v roku 1980. Tieto lietadlá boli doplnené o bývalé stroje RAF T2 a GR1 v roku 1982 a 1986.[114][116] Ománske Jaguary boli upravené na plný štandard GR3A v 90. rokoch.[117] Posledné stroje vyradil Omán dňa 6. augusta 2014.[118]

Spojené kráľovstvo

• Royal Air Force – Prevádzkovalo 165 lietadiel Jaguar S (Jaguar GR1) a 35 lietadiel Jaguar B (Jaguar T2). Lietadla boli priebežne modernizované a preznačované. Všetky už boli vyradené.
• Empire Test Pilots’ School – používala 2 stroje Jaguar B[119]

• Posádka: 1
• Rozpätie krídel: 8,69 m
• Dĺžka: 16,83 m (vrátane trubice na nose lietadla)
• Výška: 4,89 m
• Nosná plocha: 24,2 m²
• Plošné zaťaženie: 649 kg/m²
• Prázdna hmotnosť: 7 000 kg
• Max. vzletová hmotnosť : 15 700 kg
• Pohonná jednotka: 2x turboventilátorový motor Rolls-Royce/Turbomeca Adour Mk 102
  • Ťah pohonnej jednotky: 22,75 kN každý
  • Ťah s prídavným spaľovaním: 32,7 kN každý

• Maximálna rýchlosť: 1 699 km/h (917 uzlov, 1 056 mph, Mach 1,6) vo výške 11 000 m (36 000 stôp)
• Bojový dolet: 908 km (490 námorných miľ, 564 míľ)
• Maximálna preletová vzdialenosť: 3 524 km (1 902 námorných míľ, 2 190 míľ)
• Dostup: 14 000 m[121] (45 900 stôp)
• Stúpavosť do 9 145 m (30 000 stôp): 1 minúta a 30 sekúnd[121]

SEPECAT Jaguar GR1

• 2x letecký kanón DEFA kalibru 30 mm, 150 nábojov na kanón
• 5x externý závesník (4x pod krídlami a 1x pod trupom) s nosnosťou 4 500 kg, ktoré umožňujú niesť:
  • Bomby:
    • Rôzne kombinácie neriadených a laserom navádzaných bômb alebo
    • 1x jadrová bomba AN-52
  • Rakety:
    • 8x raketnica, každá s 18 ks neriadených rakiet 68 mm SNEB
  • Riadené rakety:
    • Protiradarové rakety AS.37 Martel alebo
    • Laserom navádzané rakety vzduch-zem AS-30L.
    • 2x raketa vzduch-vzduch R.550 Magic pod krídlami
  • Ostatné:
    • Kontajnery pre elektronické rušenie (ECM)
    • Kontajner s prieskumným vybavením
    • Kontajner ATLIS pre laserové/optické označovanie cieľov
    • Prídavné nádrže

• Barrie, Douglas. A Matter of Survival. Flight International na webu flightglobal.com, 8.-14. dubna 1998, str. 30–32.
• Barua, Pradeep. The State at War in South Asia. Lincoln, University of Nebraska Press, 2005. ISBN 0-8032-1344-1.
• Bowman, Martin W. SEPECAT Jaguar. London: Pen and Sword Books, 2007. ISBN 1-84415-545-5.
• Burr, Millard and Robert Collins. Darfur: The Long Road to Disaster. Princeton, NJ: Markus Wiener Publishers, 2008. ISBN 1-55876-470-4.
• Cirincione, Joseph, Jon B. Wolfsthal and Miriam Rajkumar Deadly Arsenals: Nuclear, Biological, and Chemical Threats. Washington, DC: Carnegie Endowment for International Peace, Second edition 2005. ISBN 978-0-87003-216-5.
• Cohen, Stephen and Sunil Dasgupta. Arming Without Aiming: India's Military Modernization. Washington, DC: Brookings Institution Press, 2010. ISBN 0-8157-0402-X.
• Croddy, Eric and James J. Wirtz. Weapons of Mass Destruction: An Encyclopedia on Worldwide Policy, Technology, and History - Volume 2. Santa Barbara, CA: ABC-CLIO, 2005. ISBN 1-85109-490-3.
• „The Decade of the Shamsher: Part One“. Air International, Vol. 35, No. 4. október 1988, str. 175–183. ISSN 0306-5634.
• Donald, David and Christopher Chant. Air War in The Gulf 1991. London: Osprey Publishing, 2001. ISBN 1-84176-295-4.
• Donald, David and Jon Lake. World Encyclopedia of Military Aircraft Single Volume Edition. London: Aerospace Publishing, 1996. ISBN 1-874023-95-6.
• Eden, Paul. The Encyclopedia of Modern Military Aircraft. London, UK: Amber Books, 2004. ISBN 1-904687-84-9.
• Glenn, Ashley. SEPECAT Jaguar in action. Carrollton, Texas: Squadron/Signal Publications Inc., 2005. ISBN 0-89747-491-0.
• Green, William, Gordon Swanborough and Pushpinder Singh Chopra, eds. The Indian Air Force and its Aircraft. London: Ducimus Books, 1982.
• Hobbs, David. „British F-4 Phantoms“. Air International, Vol. 74, No. 4. máj 2008, str. 30–37. ISSN 0306-5634.
• Jackson, Paul. „SEPECAT Jaguar“. World Air Power Journal. Volume 11, Winter 1992, str. 52–111. London: Aerospace Publishing, 1992. ISBN 1-874023-96-4. ISSN 0959-7050.
• Lake, Jon. „Mitsubishi T-2: Supersonic Samurai“. World Air Power Journal, Volume 18, Autumn/Fall 1994. London:Aerospace Publishing. ISBN 1-874023-45-X. ISSN 0959-7050. str. 136–147.
• Lake, Jon. „Jaguar in India“. Air International, Vol. 61, No. 6. december 2001. str. 344–347. ISSN 0306-5634.
• Lake, Jon. „The Jaguar Sharpens its Claws“. Air International, Vol. 59, No. 6. december 2000, str. 356–360. ISSN 0306-5634.
• Lake, Jon. „SEPECAT Jaguar: The RAF's 'newest' Fast Jet: Part 1“. Air International, Vol. 53, No. 4. október 1997, str. 220–229. ISSN 0306-5634.
• Lake, Jon. „SEPECAT Jaguar: The RAF's 'newest' Fast Jet: Part 2“. Air International, Vol. 53, No. 5. november 1997, str. 273–280. ISSN 0306-5634.
• Taylor, John W. R. Jane's All The World's Aircraft 1971–72. London: Sampson Low Marston & Co, 1971. ISBN 0-354-00094-2.
• Owen, Robert C., ed. Deliberate Force: A Case Study in Effective Air Campaigning, Final Report of the Air University Balkans Air Campaign Study. Darby, PA: Diane Publishing, 2000. ISBN 1-58566-076-0.
• Russell Rip, Michael and James Hasik. The Precision Revolution: GPS and the Future of Aerial Warfare. Annapolis, MD: Naval Institute Press, 2002. ISBN 1-55750-973-5.
• Segell, Glen. Weapons Procurement in Phase Considerations. London: Glen Segell Publishers, 1998. ISBN 1-901414-09-4.
• Sekigawa, Eiichiro. „Mitsubishi's Sabre Successor“. Air International, Vol. 18, No, 3. marec 1980, str. 117–121, 130—131. Bromley, UK: Fine Scroll. ISSN 0306-5634.
• Shaked, Haim and Daniel Dishon, eds. Middle East Contemporary Survey, Vol. 8, 1983-84. Tel Aviv: The Moshe Dayan Center, 1986. ISBN 965-224-006-0.
• Taylor, John W. R. Jane's All The World's Aircraft 1980–81. London: Jane's Publishing Company, 1980. ISBN 0-7106-0705-9.
• Taylor, John W. R. Jane's All The World's Aircraft 1989–90. London: Jane's Publishing Company, 1989. ISBN 0-7106-0896-9.
• Tellis, Ashley J. India's Emerging Nuclear Posture: Between Recessed Deterrent and Ready Arsenal. Santa Monica, CA: Rand Corporation, 2001. ISBN 0-8330-2781-6.
• Wagner, Paul J. Air Force Tac Recce Aircraft: NATO and Non-aligned Western European Air Force Tactical Reconnaissance Aircraft of the Cold War. Pittsburgh, PA: Dorrance Publishing, 2009. ISBN 1-4349-9458-9.
• Wallace, William. Britain's Bilateral Links Within Western Europe. London: Routledge and Kegan Paul, 1984. ISBN 0-7102-0298-9.
• Wilson, Michael. Britain's Jaguar Emerges. Flight International na webu flightglobal.com, 16. október 1969, str. 600–604.
• Wilson, Séan and Liam McBride. „Indian Jaguars-Still on the Prowl“. Air International, Vol. 77, No. 4. október 2009, str. 66–71. Stamford, UK: Key Publishing. ISSN 0306-5634.
• World News: Jaguar First Flight. Flight International na webe flightglobal.com, 12. september 1968, str. 391.