Indické vzdušné sily

Oficiálny vznik Kráľovských indických vzdušných síl sa datuje k 8. októbru 1932, avšak prvá letka, pozostávajúca zo štyroch dvojplošníkov Westland Wapiti IIA, bola sformovaná 1. apríla 1933. O štyri a pol roka neskôr absolvovala letka A, ako bola táto jednotka nazvaná, svoje prvé ostré nasadenie. Jej úlohou bolo poskytovať vzdušnú podporu indickej armáde pri potlačení povstania kmeňov Bhittani. Medzitým, v apríli 1936, vznikla letka B a v júni 1938 aj tretia s označením „C". V tejto sile vstupovalo indické letectvo do druhej svetovej vojny.

Čoskoro po začatí druhej svetovej vojny získala India aj dvojplošníky Audax, ktoré v porovnaní so strojmi Wapiti lietali rýchlejšie takmer o 60 km/h. Navyše, v roku 1941 získalo indické letectvo štvormotorové dopravné lietadlá Armstrong Whitworth Atalanta, ktoré India využívala na hliadkovanie v delte Sundarbans južne od Kalkaty. Ďalším dopravným lietadlom, ktoré hliadkovalo v pobrežných oblastiach Indie bolo de Havilland DH.89 Dragon Rapide. V auguste 1941 začala India prezbrojovať niektoré letky z dvojplošníkov Wapiti na hornoplošníky Westland Lysander.

• 
  Westland Wapiti
• 
  Audax
• 
  Armstrong Whitworth Atalanta
• 
  de Havilland Dragon Rapide
• 
  Westland Lysander

Keď vstúpilo Japonsko v decembri 1941 do druhej svetovej vojny, bola 4. letka Kráľovských indických vzdušných síl prevelená do Barmy. Išlo o zmiešanú letku, pozostávajúcu zo štyroch strojov Wapiti a dvoch Audax. Avšak už o mesiac boli štyri zo šiestich týchto lietadiel zničené počas jedného z japonských náletov. 4. letka bola nahradená treťou, ktorá bola medzitým vyzbrojená štyrmi lietadlami Blenheim I, vyradenými z RAF. Po dobu jedného mesiaca boli Blenheimy takmer jediné stroje, ktoré poskytovali vzdušné krytie lodiam, kotviacim v prístave v Rangúne. Od 1. februára boli v Barme dislokované aj indické lietadlá Lysander, ktoré spočiatku vzlietali iba na prieskumné misie. Čoskoro nato však boli vyzbrojené dvojicou 113 kg bômb a začali uskutočňovať nálety na významné japonské letecké základne v Thajsku.

V júni 1942 začalo prezbrojovanie niektorých letiek na stíhačku Hurricane IIB a o rok neskôr dosiahli v indickom letectve operačnú spôsobilosť aj americké strmhlavé bombardéry Vengeance I. Lietadlá Vengeance trpeli spočiatku častými poruchami, čo si vyžiadalo ich dočasné uzemnenie. Tieto závady sa však podarilo v krátkom čase odstrániť a dňa 15. decembra 1943 uskutočnili bombardéry prvý nálet na japonské pozemné ciele.

Dňa 3. januára 1945 boli do indického letectva zavedené jednomiestne stíhacie lietadlá Spitfire VIII. Do konca vojny vytvorila India 8 stíhacích letiek vybavených strojmi Hurricane a 2 letky vyzbrojené stíhačkami Spitfire. Hurricane tak tvoril počas vojny hlavnú silu indického letectva. Tieto lietadlá hrali významnú úlohu v ofenzíve Arakan, ktorá sa začala v decembri 1944. Počas tejto kampane stroje Hurricane prerušovali nepriateľské komunikačné linky a neustále útočili na japonské jednotky. Operácia trvala až do 3. mája 1945, kedy sa podarilo dobiť Rangún.

• 
  Blenheim I
• 
  Hurricane IIB
• 
  Vultee A-31 Vengeance
• 
  Supermarine Spitfire

Koncom roku 1945 začalo prezbrojovanie letiek so strojmi Hurricane na rýchlejšie Spitfire, pričom celý tento proces bol ukončený do polovice roku 1946. Ku koncu roka 1946 vzniklo aj prvé dopravné krídlo, ktoré bolo vybavené americkými dvojmotorovými lietadlami C-47. Na jeseň 1946 sa India rozhodla prezbrojiť niektoré letky stíhačkami Tempest. Do leta 1947 sa indickému letectvu podarilo vybaviť 7 letiek výkonnejšími stíhačkami Tempest, z ktorých však 2 letky pripadli novovznikajúcim Kráľovským pakistanským vzdušným silám. Indické vzdušné sily založili aj jednu letku prieskumných lietadiel, pozostávajúcu zo strojov Auster AOP.

Keď došlo auguste 1947 k oddeleniu Pakistanu, vzťahy medzi oboma národmi sa vyhrotili, čo prerástlo v ozbrojený konflikt. Prvé strety pozemných jednotiek na indicko-pakistanskej hranici sa uskutočnili už koncom októbra 1947. Do bojov zasiahli aj indické stíhačky Spitfire, ktoré ostreľovali pakistanských vojakov. V bitke o Shalateng hrali rozhodujúcu úlohu zase stíhacie lietadlá Tempest, ktoré zastavili postup povstalcov. Boje pokračovali nasledujúcich 15 mesiacov, pričom vo veľkej miere sa do nich zapájalo aj indické letectvo.

Chýbajúcou zložkou indického letectva bola kategória ťažkých bombardérov, preto vláda uzavrela so spoločnosťou HAL zmluvu na rekonštrukciu bývalých amerických lietadiel B-24 Liberator. V novembri 1948 bolo repasovaných prvých šesť B-24, ktoré sformovali prvú letku. Hoci išlo o veľký kvalitatívny posun indického letectva, tak rozhodne nebol tou najvýznamnejšou udalosťou roku 1948. Dňa 4. novembra totiž India získala prvé tri prúdové stíhačky de Havilland Vampire, ktorých nakúpila v priebehu nasledujúcich rokov viac ako 400 kusov. India sa tak stala v Ázii prvou krajinou, ktorá zaviedla prúdové stíhacie lietadlá.

• 
  C-47 Skytrain
• 
  Hawker Tempest
• 
  Auster AOP
• 
  Consolidated B-24 Liberator
• 
  de Havilland Vampire

Aby India v pri nákupe leteckej techniky diverzifikovala dodávateľské zdroje, obrátila sa na francúzsku spoločnosť Dassault. V roku 1953 začína táto firma dodávať indickému letectvu stíhacie bombardéry Ouragan, ktoré sú vôbec prvými prúdovými bojovými lietadlami francúzskej proveniencie. Od roku 1957 boli tieto stroje nahrádzané ďalším lietadlom od spoločnosti Dassault - Mystère IVA. Koncom 50. rokov 20. storočia začína India zavádzať do služby britské stíhacie lietadlá druhej generácie Hawker Hunter. K nim pribudli ďalšie dva stroje britskej proveniencie - prúdový bombardér English Electric Canberra a ľahká stíhačka Folland Gnat.

• 
  Dassault Ouragan
• 
  Dassault Mystère IV
• 
  Hawker Hunter
• 
  English Electric Canberra
• 
  Folland Gnat

Začiatkom 60. rokov 20. storočia dochádzalo k čoraz častejším zrážkam s čínskymi jednotkami na čínsko-indickej hranici, čo odhalilo potrebu vyšších transportných kapacít. V tej dobe disponovalo indické letectvo len tromi transportnými letkami C-47 a dvomi novými letkami C- 119G. Preto boli v Sovietskom zväze objednané turbovrtuľové dopravné lietadlá – 24 dvojmotorových Iliušin Il-14 a 8 štvormotorových Antonov An-12B. Spolu s nimi objednala India aj 10 sovietskych výsadkových a transportných vrtuľníkov Mil Mi-4, ktoré bolo možné prevádzkovať i vo veľkých nadmorských výškach. Počet vrtuľníkov Mi-4 sa priebehu nasledujúcich rokoch zvýšil až na 120 kusov. Hoci obstaranie týchto dopravných lietadiel a helikoptér významne zvýšilo spôsobilosti indického letectva, tak najvýznamnejším rozhodnutím v tomto období sa stal následný nákup stíhacích lietadiel MiG-21.

• 
  Fairchild C-119 Flying Boxcar
• 
  Iliušin Il-14
• 
  Antonov An-12
• 
  Mil Mi-4
• 
  MiG-21

V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa napätie medzi Indiou a Pakistanom stupňovalo, až vyvrcholilo 1. septembra 1965 do masívneho vpádu pakistanských jednotiek do indickej oblasti Chamba. Prekvapivým útokom sa podarilo prečísliť indické pozemné jednotky, ktoré museli požiadať o leteckú podporu.

Indické letectvo otvorilo letecký útok 12 stíhačkami Vampire Mk 52, ktoré vzlietli v troch formáciách. V druhej vlne boli vyslané 4 stíhacie bombardéry Mystère IV. Keď dorazili stíhačky Vampire do bojovej oblasti, naskytol sa ich pilotom pohľad na územie, posiate pakistanskými tankami Patton M47 a M48. Všetky tanky boli rozmiestnené v otvorenej krajine bez kamufláže. Jediné, čo bolo potrebné urobiť, bolo vybrať si jeden z nich, pustiť sa do strmhlavého letu pod správnym uhlom a vypáliť salvu neriadených rakiet. Po náletoch sa všetky stroje začali vracať naspäť na záklladňu, avšak štyri z nich boli zostrelené pakistanskými F-86 Sabre.

Na základe skúseností z prvého dňa boli stroje Vampire stiahnuté z bojov a nahradené stíhačkami Gnat. Lietadlá Mystère IV boli upravené tak, aby mohli vykonávať prieskumné operácie nad bojovou oblasťou. V čistej konfigurácii mohli uskutočňovať prelety vo vysokých rýchlostiach (až 1 111 km), kedy sa nemohli pakistanské stíhačky Sabre dostať do streleckej pozície.[3] Ľahké stíhačky Gnat sa ukázali byť rovnocenným protivníkom F-86 Sabre. Napriek tomu, že boli vyzbrojené len kanónmi (Sabre mali už strely AIM-9B Sidewinder), podarilo sa im niekoľko pakistanských F-86 zostreliť. Na základe týchto úspechov si Gnat okamžite vyslúžil prezývku "Sabre Slayer" (Zabijak Sabreov).

V nasledujúcich dňoch uskutočnili lietadlá Canberra 200 nočných misií, zameraných na bombardovanie pakistanských základní Sargodha a Chaklala, ale aj na vybojovanie vzdušnej prevahy. Okrem toho uskutočnili ešte nálety na základne Akwal, Peshawar, Kohat, ChakJhumra a Risalwala. Brilantné výkony podávali aj piloti stíhačiek Hawker Hunter, ktorí zviedli niekoľko vzdušných súbojov s pakistanskými F-86 Sabre. Zároveň poskytovali pozemným jednotkám blízku palebnú podporu. Primárne sa však pri útokoch na pozemné ciele používali stíhacie bombardéry Mystère IV, ktorých 55 mm rakety boli proti obrneným vozidlám najúčinnejšie.

Keď sa v septembri 1965 začala vojna s Pakistanom, indické MiGy-21 ešte nedosiahli ani len počiatočné operačné spôsobilosti, a preto neboli do bojov vôbec nasadené. Na základe skúseností z tohto konfliktu začala India vyraďovať zastarané stroje Vampire Mk 52 a nahrádzať ich novšími verziami sovietskych stíhačiek - MiG-21FL.

Od začiatku roku 1971 sa politická situácia medzi Indiou a Pakistanom zhoršovala, čo nakoniec vyústilo do ďalšieho ozbrojeného konfliktu. V novembri vlády oboch krajín podávali niekoľko týždňov protesty proti vzájomnému narúšaniu ich vzdušného priestoru, až sa nakoniec 22. novembra ich vzdušné sily stretli v prvom vzdušnom súboji. V ten deň o 14:49 zaútočili štyri pakistanské stíhačky Sabre na indické pozície v oblasti Chowgacha Mor. Keď sa o 10 minút neskôr chystali na ďalšie bombardovanie, zaútočili na ne štyri indické Gnaty z letiska Dum Dum v Kalkate. Počas následného vzdušného súboja boli tri pakistanské Sabre zostrelené a všetky Gnaty sa bez ujmy vrátili na základňu. Tým sa otvorila nová indicko-pakistanská letecká vojna, ktorá sa 3. decembra rozvinula do širokého konfliktu vrátane nasadenia pozemných síl.

Pakistanské letectvo podniklo preventívne nálety na základne indických vzdušných síl v Srinagare, Amritsare a Pathankote, po ktorých nasledovali útoky na Ambalu, Agru, Jodhpur, Uttarlai, Avantipur, Faridkot, Halwara a Sirsa. V reakcii na to vykonalo indické letectvo v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov asi 4 000 bojových letov na západe zo základní v Džammú, Kašmíre, Pandžábe a Rádžastane. Na východe bolo zrealizovaných ďalších 1 978 bojových letov.

Počas konfliktu dokázalo indické letectvo nasadiť viac ako 80% svojich lietadiel. Bojové lietadlá plnili úlohy hlavne na západe krajiny, kde sa snažili o prerušenie nepriateľskej komunikácie, zničenie zásob paliva a streliva a zabránenie akejkoľvek koncentrácii pozemných síl, aby nebolo možné zahájiť žiadnu väčšiu ofenzívu proti Indii. Pri jednom z takýchto náletov v Longewale zničili štyri indické lietadlá Hunter celý obrnený pluk a doslova zastavili nepriateľskú ofenzívu hneď v jej zárodku.

Aj keď Pakistan mal výhodu prvého úderu, indické letectvo rýchlo získalo iniciatívu a potom ovládlo vzdušný priestor. Popri stíhačkách Gnat, ktoré sa zúčastnili prvých vzdušných bojov sa následne do konfliktu zapojili aj modernejšie MiG-21. Tri letky týchto výkonných stíhacích lietadiel plnili úlohy protivzdušnej obrany a zabezpečovali sprevádzanie iných lietadiel. Ako vysoko efektívne a presné sa tieto stroje ukázali počas náletov na pakistanské letecké základne v Tezgaone a Kurmitole, kde zhadzovali 500 kg bomby alebo pri zničení veliacich stredísk v hlavnom meste Dacca, kde použili 57 mm rakety. Vo vzdušných súbojoch sa MiG-21FL vyznamenali zostrelením štyroch pakistanských stíhačiek F-104 Starfighter.[4]