Vojna v Kosove

Rugova politika pasívneho odporu pomohla udržať pokoj v Kosove počas vojny v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne v prvej polovici 90-tych rokov. Ale vznik UÇK značí o frustrácii medzi kosovskými Albáncami. V polovici 90-tych rokov poprosil Rugova o vyslanie mierových síl OSN do Kosova. V roku 1997 bol Slobodan Miloševič zvolený za prezidenta Juhoslovanskej zväzovej republiky.

Pokračovanie represálií presvedčilo mnoho Albáncov, že ozbrojený odpor by mohol situáciu zmeniť. 22. apríla 1996 boli takmer v rovnakom čase vykonané štyri útoky na srbský bezpečnostný personál. Až doteraz neznáma organizácia nazývaná Kosovská oslobodzovacia armáda sa následne prihlásila k týmto útokom. Charakter UÇK bol najprv tajomný.

Na začiatku roku 1997 sa Albánsko zrútilo do chaosu po páde prezidenta Saliho Berisha. Vojenské základne boli beztrestne vypálené zločineckými gangmi. Veľa materiálov armády skončilo v západnom Kosove a posilnilo rastúci arzenál UÇK. Bujar Bukoshi, tieňový minister v exile v Zürichu, vytvoril skupinu s názvom FARK (Ozbrojené sily Republiky Kosovo), ktoré boli násilne rozpustené skupinou UCK v roku 1998. Juhoslovanská armáda považovala UÇK za teroristov a povstalcov ktorí útočia na políciu a civilistov, väčšina Albáncov videla UÇK ako bojovníkov za slobodu. V roku 1998 americké ministerstvo zahraničia uviedlo UÇK ako teroristickú organizáciu.

V roku 2000, článok BBC uviedol, že NATO vo vojne ukazuje ako v USA opísali UÇK ako teroristov a teraz hľadajú vzťah so skupinou. Zatiaľ čo USA oficiálne opísali UÇK ako teroristov, UÇK absolvovalo školenia zo strany Spojeného kráľovstva od roku 1998 vo výcvikovom tábore v horách nad albánskym mestečkom Bajram Curri.

Kríza eskalovala v decembri 1997 na zasadnutí rady pre nastolenie mieru v Bonne, kde medzinárodné spoločenstvo (ako je definované v Daytonskej dohode) súhlasilo s tým, že vysokým predstaviteľom v Bosne a Hercegovine dajú rozsiahle právomoci, vrátane práva odvolať zvolených predstaviteľov. V rovnakej dobe západní diplomati trvali na tom, že Kosovo bude diskutovať. Delegácia z Juhoslávie doslova premenila stretnutie na protest.

Po tomto nasledoval návrat kontaktnej skupiny, ktorá dohliadala na poslednú fázu vojny na Balkáne a deklarovanie európskych síl ktoré požadovali, aby Juhoslávia riešila problém v Kosove.

UÇK pod vedením Adema Jashariho začalo intenzívnejšie útočiť a sústredili sa hlavne na oblasť Drenica. Niekoľko dní nato Robert Gelbard opísal UÇK ako teroristickú skupinu. Srbská polícia odpovedala na útoky v oblasti Likošane a sledovala niektoré útoky UÇK na Čirez, pri ktorých bolo zabitých 16 albánskych bojovníkov a 4 srbskí policajti.

Srbská polícia začala prenasledovať Jashariho a jeho spolubojovníkov v dedine Donje Prekaz. Masívna prestrelka na Jashariho skupinu viedla k masakru 60 Albáncov, z toho osemnásť boli ženy a desať bolo mladších ako šestnásť rokov. Táto udalosť ktorá sa odohrala 5. marca 1998 vyvolala masívne odsúdenie zo strany západu.

24. marca juhoslovanské sily obkľúčili dedinu Glodjane a napadli rebelskú skupinu. Aj napriek vynikajúcej palebnej sile, juhoslovanské jednotky nedokázali zničiť jednotky UÇK ktoré boli ich cieľom. Hoci na albánskej strane bolo mnoho úmrtí a vážnych zranení, povstanie v Glodjane malo ďaleko od eliminácie povstalcov. V skutočnosti sa stalo jedným z najsilnejších centier odporu vo vojne.

Prvým cieľom UÇK bolo spojiť ich oporný bod v Drenici s ich oporným bodom v Albánsku a to by uskutočňovali počas prvých mesiacov vojny.

V tomto období sa tiež sformovala nová juhoslovanská vláda ktorú viedli Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna strana. Predseda ultranacionalistickej radikálnej strany Vojislav Šešelj sa stal námestníkom predsedu vlády. Tým sa zvýšila nespokojnosť s postojom krajiny medzi západnými diplomatmi a hovorcami.

Na začiatku apríla, Srbsko vyhlásilo referendum o otázke cudzieho zasahovania v Kosove. Srbskí voliči rozhodne odmietli cudzie zasahovanie do tejto krízy. 31. mája 1998 juhoslovanská armáda a polícia srbského ministerstva vnútra začala operáciu na vyčistenie hranice od UÇK. NATO odpovedalo na túto ofenzívu v polovici júna operáciou Determined Falcon.

Počas tejto doby, juhoslovanský prezident Miloševič dosiahol dohodu s Borisom Jeľcinom zastaviť útočné operácie a pripraviť sa na rokovania s Albáncami, ktorí po celú dobu tejto krízy odmietali hovoriť so srbskou stranou, ale nie s juhoslovanskou. V skutočnosti sa jediná schôdzka medzi Miloševičom a Ibrahimom Rugovom sa uskutočnila 15. mája v Belehrade dva dni potom, čo Richard Holbrooke oznámil, že bude konať. O mesiac neskôr, Holbrooke po ceste do Belehradu hrozil Miloševičovi, že keď neposlúchne "to čo zostalo z jeho krajiny sa zrúti" a navštívil oblasti ktoré boli postihnuté b dôsledku bojov na začiatku júna. Tam sa famózne fotografoval s bojovníkmi UÇK, jeho priaznivcami, sympatizantmi a pozorovateľmi všeobecne na znak toho, že Spojené štáty sa rozhodli ustúpiť UÇK a albánskemu obyvateľstvu v Kosove.

Jeľcin dohodol s Miloševičovým medzinárodným zástupcom aby umožnil zriadiť misiu v Kosove na monitorovanie situácie. Bola to Kosovská diplomatická pozorovateľská misia (KDOM), ktorá začala svoju činnosť na začiatku júla. Americká vláda uvítala túto časť dohody, ale odsúdila iniciatívu na vzájomné prímerie. Američania skôr požadovali, aby srbsko-juhoslovanská strana vyhlásila prímerie "bez väzby... na zastavenie teroristických aktivít.

Od júna do polovice júla UÇK zachovalo svoju zálohu. UÇK obkľúčila Peć a Đakovicu a zriadila dočasný kapitál v mestečku Mališevo (severne od Orahovaca). Vojaci UÇK infiltrovali mesto Suva Reka a severozápad Prištiny. ďalej sa presunuli k uhoľným baniam v Belacevece a získali ich na konci júna čo ohrozilo zásoby energie v regióne. Ich taktika sa ako obvykle zamerala na partizánske a horské boje a takisto na útoky proti juhoslovanským silám a srbskej polícii.

Situácia sa obrátila keď UÇK získala Orahovac. 17. júla 1998 tiež obsadili dve blízke dediny - Retimlije a Opteruša. Podobne menej systematické akcie sa konali v Orahovaci a vo veľkej Srbmi obývanej dedine Velika Hoča. Pravoslávny kláštor v Zociste (5 km od Orahovacu)- známy pre uloženie ostatkov sv. Kosmasu a Damianosu ktorý bol uctievaný aj miestnymi Albáncami bol vykradnutý, jeho mnísi boli deportovaný do zajateckého tábora UÇK a prázdny kláštor a ostatné jeho budovy boli zrovnané so zemou. To viedlo k sérii srbských a juhoslovanských útokov ktoré pokračovali do začiatku augusta.

Na začiatku polovice septembra bola prvýkrát zaznamenaná aktivita UÇK v severnom Kosove okolo Podujeva. Nakoniec na konci septembra bolo vykonané úsilie vypudiť UÇK zo severných a centrálnych častí Kosova a von z údolia Drenica. Počas tejto doby prichádzalo mnoho vyhrážok zo strany západných krajín, ale boli trochu zmiernené počas volieb v Bosne pretože nechceli aby srbskí demokrati a radikáli vyhrali. Po voľbách však vyhrážky zosilneli, ale potrebovali na ne nejakú udalosť. Získali ju 28. septembra keď KDOM našlo mimo dediny Gornje Obrinje zmrzačené mŕtvoly jednej rodiny. Toto krvavé divadlo sa stalo obrazom pre nasledujúcu vojnu.

9. júna 1998 prezident USA Bill Clinton deklaroval "stav národnej núdze" (výnimočný stav) vzhľadom k "neobvyklému a mimoriadnemu ohrozeniu národnej a zahraničnej bezpečnosti Spojených štátov" uloženému na Juhosláviu a Srbsko počas vojny v Kosove.

Dňa 23.septembra 1998 v súlade s kapitolou VII Charty Organizácie Spojených národov prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu 1199. Toto vyjadrilo "vážne znepokojenie" nad správami doručených generálnemu tajomníkovi, že viac ako 230 000 ľudí bolo vyhnaných zo svojich domovov, nadmerné a neuvážené použitie sily zo strany srbských bezpečnostných síl a juhoslovanskej armády a požiadavku aby všetky strany v Kosove a v Juhoslovanskej zväzovej republike (Srbsko a Čierna Hora) zastavili nepriateľské akcie a zachovali prímerie. 24. septembra Severoatlantická rada (NAC) NATO vydala "aktivačné varovanie" (ACTWARN) pričom NATO zvýšilo vojenskú pripravenosť pre postupné letecké operácie v Kosove. Ďalším významným problémom pre tých ktorí nevideli žiadnu inú možnosť, iba použite vojenskej sily bol odhadovaný počet 250 000 Albáncov z ktorých 30 000 bolo v lesoch bez teplého oblečenia alebo prístrešia s blížiacou sa zimou.

Medzitým americký veľvyslanec v Severnom Macedónsku Christopher Hill viedol kyvadlovú diplomaciu medzi albánskou delegáciou vedenou Rugovom a juhoslovanskými a srbskými úradmi. Práve tieto stretnutia utvárali to, čo mal byť mierový plán prerokúvaný počas obdobia okupácie Kosova vojskami NATO. Počas dvoch týždňov vyhrážky zosilneli a bol daný aktivačný rozkaz NATO. Nato bolo pripravené začať nálety a Richard Holbrooke šiel do Belehradu v nádeji na dosiahnutie dohody s Miloševičom. Oficiálne medzinárodné spoločenstvo požadovalo zastavenie bojov. Konkréte požadovalo, aby Juhoslávia ukončila svoje útoky proti UÇK a zároveň sa snažila presvedčiť UÇK k jej poklesu ponuky pre nezávislosť. Okrem toho boli vykonané pokusy presvedčiť Miloševiča, aby umožnil mierovým jednotkám NATO k vstupu do Kosova. Argumentovali tým, že by to umožnilo mierový proces Christophera Hilla a vynieslo by to mierovú dohodu.

13. októbra 1998 Severoatlantická rada vydala aktivačný rozkaz (ACTDORs) pre obmedzené letecké útoky a postupné ťaženie vo vzduchu v Juhoslávii, ktoré by začalo za 96 hodín. Dňa 15. októbra Kosovská kontrolná misia NATO (KVM) podpísala dohodu o prímerí a lehota na odstúpenie od zmluvy bola predĺžená do 27. októbra. Srbi odstúpili od zmluvy okolo 25. októbra a 30. októbra začala operácia Eagle Eye.

KVM bol veľký kontingent pre neozbrojených mierových pozorovateľov (oficiálne známych ako kontrolórov) Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) ktorý sa presťahoval do Kosova. Boje pokračovali v decembri 1998 po tom čo obe strany porušili prímerie a tento nárast násilia vyvrcholil vo vražde srbského starostu mesta Kosovo Polje Zvonka Bojanica. Juhoslovanské úrady reagovali tým, že vydali tvrdí útok a bojovníkov UÇK.

Od januára do marca 1999 fáza vojny priniesla rastúcu neistotu v mestských oblastiach vrátane bombových útokov a vrážd. Tieto útoky sa konali v priebehu Rambouilletských rokovaní vo februári a ako Kosovská overovacia dohoda v marci. Zabíjanie na cestách pokračovalo a zvyšovalo sa. Vojenské konfrontácie sa odohrali vo februári v oblasti Vučitrnu a v doteraz nedotknutej oblasti Kačaniku na začiatku marca.

Dňa 15. februára došlo k masakru v Račaku kedy bolo 45 kosovsko-albánskych farmárov vyvedených na kopec a zmasakrovaných. Telá boli objavené monitormi OBSE vrátane vedúceho misie Williama Walkera a zahraničných spravodajských korešpondentov. Juhoslávia poprela vykonanie masakru. Masaker v Račaku bol vyvrcholením útokov UÇK a juhoslovanskej odvety ktoré pokračovali po zime 1998-1999. Incident bol okamžite odsúdený za masaker zo strany západných krajín a Bezpečnostnej rady OSN a neskôr sa stal základom jedného z obvinení z vojnových zločinov ktoré boli proti Miloševičovi a jeho najvyšším úradníkom. Tento masaker bol bod obratu vojny. NATO rozhodlo, že konflikt by mohol byť vyrovnaný len zavedením mierovej vojenskej sily pod záštitou NATO, aby sa násiliu zabránilo na oboch stranách. Hlavné mesto Kosova Priština bolo podľa správ OBSE podrobené ťažkej streľbe a segregácii.

Dňa 30. januára 1999 NATO vydalo vyhlásenie v ktorom oznámilo, že Severoatlantická rada sa dohodla že generálny tajomník NATO môže povoliť letecké útoky proti cieľom na území Juhoslovanskej zväzovej republiky v súlade s požiadavkami medzinárodného spoločenstva a pre dosiahnutie politického urovnania. Aj keď to bola zrejme hlavne hrozba pre Miloševičovu vládu bola to hrozba aj pre Albáncov - všetky rozhodnutia budú závisieť na pozícii a akciách albánskeho vedenia Kosova a všetkých kosovsko-albánskych ozbrojených zložiek v Kosove a jeho okolí.

Rambouilletské rozhovory začali dňa 6. februára 1999 s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom ktorý rokoval s oboma stranami. Juhoslovanskú delegáciu viedol vtedy prezident Srbska Milan Milutinović zatiaľ čo Miloševič zostal v Belehrade. Toto bolo v kontraste k roku 1995 pri Daytonskej konferencii ktorá ukončila vojnu v Bosne kde bol Miloševič osobne. Absencia Miloševiča bola interpretovaná ako znamenie, že skutočné rozhodnutia boli rozhodované v Belehrade. V tejto dobe boli aj hojné obvinenia Miloševiča z vojnových zločinov, takže jeho absencia mohla byť motivovaná strachom z väzenia.

Prvá fáza rokovania bola úspešná. Najmä vyhlásenie vydané kontaktnou skupinou spolupredsedu 23. februára 1999 uviedlo, že rokovania viedli ku konsenzu o podstatnej autonómii pre Kosovo, vrátane mechanizmov pre slobodné a spravodlivé voľby do demokratických inštitúcií pre riadenie Kosova; k ochrane ľudských práv a práv príslušníkov národnostných komunít a zavedenie spravodlivého súdneho systému.

18. marca 1999 albánski, americkí a britskí delegáti podpísali to, čo sa stalo známe ako Rambouilletská zmluva, zatiaľ čo juhoslovanské a ruské delegácie ju odmietli. Táto dohoda vyzvala na spravovanie Kosova vojskami NATO ako autonómnej provincie vnútri Juhoslávie o sile 30 000 vojakov NATO aby udržali poriadok v Kosove, nerušené právo prechodu vojakov NATO juhoslovanským územím vrátane Kosova a imunita pre NATO a jeho agentov k juhoslovanskému právu. Tiež umožnili prítomnosť juhoslovanskej armády o sile 1500 vojakov na sledovanie hraníc.

Aj keď juhoslovanská armáda citovala vojenské ustanovenia dodatku B Rambouilletských ustanovení ako dôvod svojich námietok, vyhlasovala že to bolo neprijateľné porušenie juhoslovanskej zvrchovanosti, tieto ustanovenia boli v podstate rovnaké ako boli použité v Bosne pre SFOR (Stabilizačné sily) čo bola misia ktorá sa tam začala po podpísaní Daytonskej zmluvy v roku 1995. Srbská strana odmietala myšlienku akejkoľvek prítomnosti vojsk NATO v Kosove a chceli ich radšej nahradiť neozbrojenými pozorovateľmi OSN.

Udalosti rýchlo postupovali po neúspechu v Rambouillet a alternatívneho juhoslovanského návrhu. 22. marca odišli medzinárodní pozorovatelia OBSE zo strachu pred bombardovaním vojskami NATO.

23. marca srbské zhromaždenie prijalo princíp autonómie pre Kosovo a nevojenskú účasť dohody, pričom ale odmietla prítomnosť vojsk NATO.