Milan Stanislav Ďurica

Študoval v Turíne, Ženeve, Louvaine a postgraduál absolvoval vo Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Teologickú dizertáciu písal o turínskom plátne (Dr. R. W. Hynek e i suoi studi sulla sindone - Dr. R. W. Hynek a jeho výskum turínskeho plátna, 1956). Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961 doktorskou tézou La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo Reich. Dagli accordi di Monaco all'inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi e inediti (Slovensko a jeho vzťahy s Treťou Ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny (podľa uverejnených a nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov)). Téza neskôr vyšla knižne.

V roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, v roku 1963 asistentom profesora, od roku 1967 profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Pôsobil tam až do dôchodku roku 1997. Zároveň pôsobil aj v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ) a bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme (SÚR), ako aj redaktorom jeho ročenky "Slovak Studies". V súvislosti s prípravami a priebehom Druhého vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom (peritus) pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. V roku 1969 založil stredisko východoeuropských štúdií (Centro di studi sull'Europa orientale). Založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove, „Il Mondo Slavo“. Bol spoluautorom viacerých encyklopédií vo svete. Je výborný znalec západných archívov a knižníc. Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, momentálne tam už nepôsobí. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996).

Na Vianoce roku 1997 úplne stratil sluch. Roku 1998 sa vrátil na Slovensko.

Viacerí historici s prácou M. S. Ďuricu a jeho interpretáciou dejín polemizujú, niektorí ju úplne odmietajú. Niektorí však oceňujú jeho prínos pre slovenskú historiografiu predovšetkým pre množstvo zhromaždeného materiálu predovšetkým z talianskych archívov, ktoré boli pre historikov pôsobiacich na Slovensku počas totalitného komunistického režimu neprístupné.

V roku 1995 vydal prácu Dejiny Slovenska a Slovákov (komentovaná chronológia slovenských dejín). Ministerstvo školstva z iniciatívy ministerky školstva Evy Slavkovskej v roku 1996 financovalo, čiastočne z prostriedkov európskeho fondu Phare, celoplošnú distribúciu druhého vydania Dejiny Slovenska a Slovákov (1945 – 1993) ako pomôcku pre školy.[1] V tlači bolo publikované kritické stanovisko pracovníkov Historického ústavu SAV. V januárovom čísle (1997) Historického časopisu vyšla podrobná (výrazne negatívna) recenzia knihy. V marci 1997 HÚ SAV poslal ministerke školstva obšírny materiál, v ktorom zopakoval svoje výhrady k faktografickému, terminologickému a koncepčnému obsahu knihy. Vzhľadom na financovanie z európskych peňazí sa kauza dostala až na medzinárodnú úroveň. Ministerstvo medzičasom pod tlakom Európskej únie v júli 1997 neodporučilo knihu používať na školách. 24. septembra 1997 Kresťansko-sociálna únia zorganizovala tlačovú konferenciu na obranu Ďuricovej knihy, kde jej odporcov označila za „marxistov“ a „čechoslovakistov“. Hoci Ďurica v knihe Priblížiť sa k pravde (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1998) uviedol odborné argumenty v prospech svojej verzie, pre väčšinu historikov je stále neprijateľná kvôli veľkému množstvu hlavne faktografických chýb. Kniha bola napriek tomu odvtedy na Slovensku pre vynikajúci odbyt opakovane vydaná; medzi dejepisnými knihami od slovenského autora sa zaraďuje na prvé miesta v predajnosti vôbec na slovenskom knižnom trhu, nielen po 89. roku.

Podľa Jubilejného zborníka na počesť Milana S. Ďuricu, Bratislava 1995 Ďurica napísal asi 1700 bibliografických jednotiek. Okrem toho prekladá do slovenčiny a taliančiny.

Známe diela:

• La Slovacchia a le sue relazioni politiche con la Germania 1938 - 1945. Vol I. (Padova 1964; pozri hore)
• Die Slowakei in der Märzkrise 1939 (1964)
• Dr. Jozef Tiso and the Jewish Problem in Slovakia (1957)
• Dejiny Slovenska a Slovákov (Slov. ped. nakladateľstvo Brat. 1995; pozri hore)
• Priblížiť sa k pravde (Bratislava 1997; pozri hore)
• Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov (THB 1998)
• Jozef Tiso (1887-1947), Životopisný profil. (Lúč, Bratislava, 2006)

1. KONÍK, Juraj. Nacionalizmus, korupcia a babráctvo. Keď mala SNS školstvo, nedopadlo to dobre [online]. Denník N, 2017-08-22, [cit. 2019-05-03]. Dostupné online.

• I. Kamenec, Spor o Ďuricovu knihu (Dilema, okt. 1997, str. 23-26)
• Interview Milan S. Ďurica, (Don Bosco dnes, č. 2, 2001, s. 21-23) Dostupné online