Rakúsko-turecká vojna (1663 – 1664)

Veľkovezír Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša, vládnuci od roku 1661, sa chcel primárne zamerať na boj proti Benátkam, s ktorými viedli Osmania už od roku 1645 vojnu o ostrov Kréta. Až následne mali obrátiť pozornosť na Habsburgovcov.[2] Osmanská armáda sa preto už od jeseň 1662 zaoberala prípravami na kampaň proti Benátkam.[2] Na jar 1663 však sultán Mehmed IV. určil ako prioritu rakúsky front. Veľkovezír Fazıl Ahmed reagoval tým, že postupom armády nebol viac plánovaný na západ smerom do Dalmácie na benátske pozície, ale smerom na sever na Belehrad a Budín.

Vojsku Osmanov velil osobne veľkovezír. Konečným cieľom armády Turkov malo byť dobytie Viedne. Vojsko vyrazilo 18. alebo 21. marca 1663 z predmestí Konštantínopolu, 14. apríla z Edirne. 4. mája dorazilo do Sofie, 8. júna do Belehradu a 17. júla 1663 sa zhromaždilo pri Budíne.[2] Na postup smerom z Budína však potrebovali Osmania dobyť aspoň jednu z troch strategických pevností v Malej dunajskej kotline – Komárno, Ráb alebo Nové Zámky (Ujvár).[3] Veľkovezír sa rozhodol pre Ujvár z dôvodu polohy pevnosti v krajine, ktorá umožňovala najväčší rozsah koristiníckych výprav do okolia a zásobovanie vojska, zároveň by sa tak odrezala východná časť Uhorska od spojenia s Viedňou.[3][2] Po neúspešnom konci vyjednávaní v Budíne, kedy veľkovezír od Habsburgovcov okrem vyššie zmienených ústupkov žiadal vyplatenie odškodeného za presun armády vo výške 30 tisíc dukátov alebo 200 tisíc gurušov, sa na prelome júla a augusta 1663 hlavné osmanské sily presunuli k Ostrihomu, z Budína vyrazili 30. júla.[4] Turci mali už niekoľko generácií vybudovaný palánok v Parkani na ľavom brehu Dunaja, ktorý im umožňoval podnikať lúpežné výpady do Podunajskej nížiny. Na presun veľkej armády z Ostrihomu na druhý breh však bolo nutné vystavať pontónový most. Touto úlohou preto veľkovezír povelil ešte pred príchodom hlavného osmanského vojska Hüseyin pašu, Kaplan Mustafa pašu a Kadızade Ibrahim pašu.[2]

Pre bližšie informácie pozri Bitka pri Parkane

Do pevnosti Nové Zámky sa dostali 4. augusta 1663 od dvoch zbehov z osmanského vojska informácie, že pre veľkú vodu na Dunaji sa turecký most pretrhol a v Parkani ostalo údajne odrezaných sotva 3 000 Turkov.[4] Veliteľ pevnosti, gróf Adam Forgáč, po získaní kladného stanoviska od veliteľa pevnosti Komárno, grófa Puchaima, ktorý poslal dolu Dunajom tiež drevá na ďalšie zničenie mostu, pristúpil za týchto okolností k rýchlej ofenzíve smerom k Parkani.[3] K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta 1663 medzi Gbelcami a Parkaňou (po turecky Ciğerdelen). Forgáč zobral z posádky pevnosti asi 5-tisíc vojakov a očakával ľahké víťazstvo. Podľa tureckých zdrojov mal Forgáč k dispozícii až 8 500 až 10 tisíc mužov.[2] Turci však most v noci opravili a na severný breh sa už od 5. augusta do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov.[4] Velili im Köse Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Hüseyin paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora a jazda dokázala postupovať cez ľavé krídlo tureckej obrany, avšak kone sa zľakli po natrafení na stádo tiav, po čom bola jazda nútená ustúpiť. Pechote sa ústup nepodaril a z väčšej časti ostala obkľúčená. Bitka sa teda skončila Forgáčovou porážkou a nebezpečným oslabením obranyschopnosti novozámockej pevnosti.

Pre bližšie informácie pozri Obliehanie Nových Zámkov

Úlohou posíl osmanských vazalov, ktoré dorazili pred Nové Zámky koncom augusta 1663, bolo vzhľadom na ich nevyužiteľnosť pri obliehaní, získavanie jedla pre armádu a plienenie širšej oblasti západného Uhorska. Hoci brody na Váhu boli strážené habsburskými jednotkami, 2. septembra 1663 Tatári pri Hlohovci úspešne rieku prebrodili a rozdelili sa na dva prúdy, južný a severný. Južný prúd spustošil Záhorie až po Prešporok, potom zmenil smer na severozápad a vyplienil južnú Moravu po Brno. Severný prúd vyplienil Považie po Čachtice a predmestie Trenčína. Vešeléni nebol schopný zhromaždiť na západnom Slovensku žiadne významnejšie sily, osmanskí vazali preto mohli pokračovať v plienení krajiny, desaťtisíce obyvateľov buď padli do tureckého zajatia alebo utiekli z domu. V Zadunajsku gróf Zrínsky zhromaždil vojsko, ktoré mohlo Novým Zámkom pomôcť, avšak nebolo ochotný vyraziť smerom do horného Uhorska skôr než získa záruky bezpečnosti pre Chorvátsko a región rieky Mura, kade by Turci mohli preniknúť až do Štajerska. Hlavné cisárske vojsko pod vedením generála Montecuccoliho naďalej táborilo medzi Čeklísom a Sencom, neskôr sa pre obranu Prešporku a Viedne stiahlo až k Petržalke.[4]

V období od 3. septembra do 7. októbra 1663 prenikli tatárske oddiely trikrát na Moravu a krajinu vyplienili. Nájazdom odolali len opevnené mestá ako Břeclav, Uherské Hradiště, Strážnice, Veselí, Uherský Brod a Hodonín, vidiek bol však vyplienený a z Moravy Tatári odvliekli viac než 12 000 otrokov.[5]

10. októbra 1663 sa odohrala menšia bitka medzi časťou osmanských vojsk plieniacich Podunajsko a habsburskými Montecuccoliho a Zrínskeho jednotkami v lokalite Vízvár („Vodný hrad“) na Žitnom ostrove (možno obec Kameničná). V bitke zvíťazilo 15-tisícové uhorské vojsko, avšak vplyv na oslobodenie novodobytých osmanských území na ľavom brehu Váhu to nemalo.[6]

Už počas obliehania Nových Zámkov Turci dobyli aj ďalšie okolité obce a hrádky ako Šurany. Po dobytí Nových Zámkov následne po ofenzíve padli pevnosti Levice, Nitra, Hlohovec a 14. novembra po 27-dennom obliehaní tiež Novohrad.[2]

Následne po pacifikácii celej oblasti hlavná časť osmanskej armády odtiahla z Horného Uhorska na juh zimovať do Belehradu.[2]

Pre bližšie informácie pozri Prvá bitka o Nový Zrín a Druhá bitka o Nový Zrín

Druhá bitka o Nový Zrín bola posledným vojenským stretnutím roka 1663.[6]

Pre bližšie informácie pozri Bitka pri Svätom Gottharde