Novozámocký ejálet

Novozámocký ejálet (tur. Uyvar Eyaleti) je názov osmanskej provincie, ktorá sa rozprestierala na území dnešného západného Slovenska a severného Maďarska v rokoch 1663 až 1685. Centrom provincie bolo mesto Uyvar (dnes Nové Zámky).

Novozámocký ejálet
(Eyālet-i Uyvar)
ایالت اویوار
Ejálet
Štát Osmanská ríša
Sídlo ejáletu Uyvar
Najvyšší bod Veľký Tribeč
 - výška 830 m n. m.
Najnižší bod Dunaj pri obci Chľaba
 - výška 90 m n. m.
Počet sandžakov 5-6
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

História

Ejálet vznikol v septembri 1663 po dobytí pevnosti Nové Zámky. Bolo doňho inkoroporované územie Nových Zámkov (po turecky Uyvar) s okolím, ako aj územia na juhovýchod od Nových Zámkov v okolí dnešného Štúrova (Parkan), ktoré Turci ovládali už od obdobia Pätnásťročnej vojny (1593 – 1606). V priebehu jesene 1663 následne osmanská armáda dobyla tiež pevnosti Novohrad, Nitra, Levice a Hlohovec, ktoré rovnako administratívne zaradila do nového ejáletu, vo forme sandžakov. Tento najväčší rozsah ejáletu však vytrval len necelý rok, keďže pri habsburskej protiofenzíve v lete roku 1664 boli opätovne dobyté Nitra aj Levice (2. mája, resp. 14. júna 1664). Následne sa územný rozsah ejáletu nemenil až do roku 1683, kedy v ofenzíve po bitke pri Viedni dobyli habsburské spojenecké vojská Ostrihom a odrezali Uyvar od zvyšku osmanských provincií. Spoločne s Novohradom a Hlohovcom boli následne do roku 1685 Nové Zámky dobyté a ejálet tým zanikol.

Územný rozsah

Podrobná hranica medzi Osmanskou ríšou a Habsburskou monarchiou v oblasti horného Uhorska nebola, pokiaľ je známe, nikdy špecifikovaná. Ejálet fungoval primárne na osmanských posádkach dislokovaných v sídlach sandžakov. Evliya Çelebi ich označil šesť, avšak sandžak Şaşvar s veľkou pravdepodobnosťou nebol skutočne vtedajší Sasvár, teda Šaštín na Záhorí. Priamu kontrolu teda Osmani mali len na hlavnými mestami, pevnosťami a opornými bodmi. Zvyšok územia, ktoré je zaznačené na mape Jozefa Blaškoviča, je zaradený ako územie ejáletu len vďaka odvádzaniu daní. Práve preto sa na mape nachádzajú aj enklávy v habsburskou území pri Trenčíne či na Hornej Nitre. V období rakúsko-tureckých vojen však viaceré obce na pohraničí odvádzali dane obom stranám, cisárovi aj Osmanom, zo strachu z odvety nepriateľskej strany.

Najväčší približný rozsah ejáletu v prvých rokoch jeho existencie teda predstavuje líniu toku Dunaja od ústia Ipľa po ústie Váhu, následne všetko územie na ľavom brehu Váhu až po Nové Mesto nad Váhom, časť pohoria Považský Inovec, Ponitrie až po Nováky, pohorie Tribeč, časť pohoria Pohronský Inovec, Tekov až po Novú Baňu, Hont po Hontianske Tesáre a Novohradské vrchy.

Administratívne členenie

Sandžaky (1663)

Administratívne ejálet pozostával zo šiestich sandžakov, nižších správnych jednotiek. Podľa Çelebiho to boli:[1]

  1. Sandžak Leve (Levice)
  2. Sandžak Novigrad (Novohrad)
  3. Sandžak Hollok (Hlohovec)[2]
  4. Sandžak Buyak (Buják)
  5. Sandžak Tabi-i Tuna Vişigradi (?)
  6. Sandžak Litre (Nitra)

Podľa Bilgeho je šiestom sandžakom miesto Tabi-i Tuna samotné sídlo ejáletu, Uyvar.[3] V inom zdroji od Çelebiho sa neuvádzajú Tabi-i Tuna Vişigradi a Leve. Podľa druhej alternatívy bolo sandžakov päť, okrem vyššie uvedených Litova (Nitra), Novígrád (Novohrad), Húlichk (Hlohovec) a Boyák (Bujak) ešte sandžak Shaswár.[4]

Obe členenia sú však platné len do roku 1664. Habsburská protiofenzíva a pád Nitry a Levíc si vynútila zmenu administratívneho riadenia provincie. Podľa mufassal defter, detailného súpisu provincie z roku 1664 bolo územie ejáletu tvorené siedmymi nahíje (pod-okresmi), ktoré hranicami približne zodpovedali uhorským komitátom.[1] Na území ejáletu bolo registrovaných asi 750 obcí, z tých asi 120 bolo už registrovaných v sandžaku Estergon (Ostrihom) z roku 1570, čo značí, že novo podrobených dedín a mestečiek bolo v provincii približne 630. Defter zohľadňuje finančné kritériá prispievania do osmanského rozpočtu, nutne sa teda nemusí zhodovať s politickými hranicami.[1]

Nahíje Novozámockého ejáletu (1664)
  1. Narhid (Nové Zámky a okolie) – 43 dedín
  2. Barş (Tekov) – 195 dedín
  3. Komaran(Komárno) – 61 dedín
  4. Hond (Hont) – 93 dedín
  5. Nitre (Nitra) – 313 dedín
  6. Jabokrek (Žabokreky nad Nitrou) – 11 dedín
  7. Sele (Šaľa) – 41 dedín[1]

Zoznam guvernérov ejáletu
  1. Kurd Mehmed Paša – od septembra 1663[1]
  2. Sührab Mehmed Paša – 1667 – 1669 (popravený)[1]
  3. Seydi Mehmed Paša – 1669
  4. Küçük Mehmed Paša – od februára 1671
  5. Hoca-zâde Arnavud Paša – do novembra 1673
  6. Kerem Mehmed Paša – od novembra 1673
  7. Mustafa Paša – jún – september 1676
  8. Mahmut Paša – od januára 1677
  9. Küçük Hasan Paša – február – jún 1679
  10. Mehmed Paša – máj 1682
  11. Hoca-zâde Hasan Paša – od 10. októbra 1682
  12. Şeyhoğlu Ali Paša – od 27. augusta 1683
  13. Hoca-zâde Hasan Paša – od februára 1684

Referencie
  1. FATIH ÇALIŞIR, Muhammed. War and Peace in the Frontier: Ottoman Rule in the Uyvar Province, 1663-1685 [online]. Univerzita Bilkent, Júl 2009, [cit. 2020-12-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. História [online]. hlohovec.sk, [cit. 2020-12-17]. Dostupné online.
  3. BILGE, Sadık Müfit. dergiler.ankara.edu.tr, [cit. 2021-01-10]. Dostupné online.
  4. ÇELEBI, Evliya. Narrative of Travels in Europe, Asia, and Africa in the Seventeenth Century. [s.l.] : Oriental Translation Fund, 1834. 186 s.

Externé odkazy

Mapa

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.