Obliehanie Nových Zámkov (1663)

Veľkovezír Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša, vládnuci od roku 1661, sa chcel primárne zamerať na boj proti Benátkam, s ktorými viedli Osmania už od roku 1645 vojnu o ostrov Kréta. Až následne mali obrátiť pozornosť na Habsburgovcov.[3] Osmanská armáda sa preto už od jeseň 1662 zaoberala prípravami na kampaň proti Benátkam.[3] Na jar 1663 však sultán Mehmed IV. určil ako prioritu rakúsky front. Veľkovezír Fazıl Ahmed reagoval tým, že postupom armády nebol viac plánovaný na západ smerom do Dalmácie na benátske pozície, ale smerom na sever na Belehrad a Budín.

Vojsku Osmanov velil osobne veľkovezír. Konečným cieľom stotisícovej armády Turkov malo byť dobytie Viedne. Vojsko vyrazilo 18. alebo 21. marca 1663 z predmestí Konštantínopolu, 14. apríla z Edirne. 4. mája dorazilo do Sofie, 8. júna do Belehradu a 17. júla 1663 sa zhromaždilo pri Budíne.[3] Na postup smerom z Budína však potrebovali Osmania dobyť aspoň jednu z troch strategických pevností v Malej dunajskej kotline – Komárno, Ráb alebo Nové Zámky (Ujvár).[2] Veľkovezír sa rozhodol pre Ujvár z dôvodu polohy pevnosti v krajine, ktorá umožňovala najväčší rozsah koristiníckych výprav do okolia a zásobovanie vojska, zároveň by sa tak odrezala východná časť Uhorska od spojenia s Viedňou.[2][3] Do Budína ešte v júli dorazili cisárski vyslanci so žiadosťou o uzavretie mieru. Veľkovezír však trval na splnení troch požiadaviek – stiahnutí "nemeckého" vojska zo Sedmohradska, zrúcaní hradu Nový Zrín a taktiež vyplatení odškodeného za presun armády vo výške 30 tisíc dukátov alebo 200 tisíc gurušov.[1] Na prelome júla a augusta 1663 sa hlavné osmanské sily presunuli k Ostrihomu, z Budína vyrazili 30. júla.[1] Turci mali už niekoľko generácií vybudovaní palánok v Parkani na ľavom brehu Dunaja, ktorý im umožňoval podnikať lúpežné výpady do Podunajskej nížiny. Na presun veľkej armády z Ostrihomu na druhý breh však bolo nutné vystavať pontónový most. Touto úlohou preto veľkovezír povelil ešte pred príchodom hlavného osmanského vojska Hüseyin pašu, Kaplan Mustafa pašu a Kadızade Ibrahim pašu.[3]

Do pevnosti Nové Zámky sa dostali 4. augusta od dvoch zbehov z osmanského vojska informácie, že pre veľkú vodu na Dunaji sa turecký most pretrhol a v Parkani ostalo údajne odrezaných sotva 3 000 Turkov.[1] Veliteľ pevnosti, gróf Adam Forgáč, po získaní kladného stanoviska od veliteľa pevnosti Komárno, grófa Puchaima, ktorý poslal dolu Dunajom tiež drevá na ďalšie zničenie mostu, pristúpil za týchto okolností k rýchlej ofenzíve smerom k Parkani.[2] K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta 1663 medzi Gbelcami a Parkaňou (po turecky Ciğerdelen). Forgáč zobral z posádky pevnosti asi 5-tisíc vojakov a očakával ľahké víťazstvo. Podľa tureckých zdrojov mal Forgáč k dispozícii až 8 500 až 10 tisíc mužov.[3] Turci však most v noci opravili a na severný breh sa už od 5. augusta do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov.[1] Velili im Köse Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Hüseyin paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora a jazda dokázala postupovať cez ľavé krídlo tureckej obrany, avšak kone sa zľakli po natrafení na stádo tiav, po čom bola jazda nútená ustúpiť. Pechote sa ústup nepodaril a z väčšej časti ostala obkľúčená. Bitka sa teda skončila Forgáčovou porážkou a nebezpečným oslabením obranyschopnosti novozámockej pevnosti.

Plán novozámockej pevnosti zo 17. storočia

Torzo Ernestovej bašty zrekonštruovanej v 19. storočí.

Pevnosť stála na pravom brehu rieky Nitry v močaristom teréne a jej jadrom bolo vnútorné mesto v tvare šesťhranu. Hlavnou hradbou pevnosti bolo opevnenie pozostávajúce zo šiestich bášt, ktoré tvorili pravidelný šesťuholník. Bočná dĺžka uhlov bola 170 viedenských siah a celý priestor mal 47 jutár. Bašty sa nazývali Forgáčova, Žerotínova, Fridrichova, Cisárska, Ernestova a Česká. Prvú nazvali po Šimonovi Forgáčovi, preddunajskom hlavnom kapitánovi sídliacom v Šuranoch, druhú a tretiu po budovateľovi a prvom hlavnom veliteľovi pevnosti Fridrichovi Žerotínovi, štvrtú po cisárovi, piatu po arcikniežati Ernestovi, vtedajšom miestodržiteľovi a hlavnom veliteľovi Uhorska a šiestu z úcty k Čechom, ktorí finančne prispeli na stavbu pevnosti. K rieke Nitre boli najbližšie Ernestova a Cisárska bašta, od Ernestovej naľavo bola Česká a Forgáčova a od Cisárovej napravo Fridrichova a Žerotínova.[1]

Predné steny bášt mali 34 — 35 viedenských siah, bočné 16 siah. Dĺžka kurtín medzi baštami bola 80 viedenských siah. Hradby boli vysoké 30 stôp, výška múru 22 stôp. Múr na kurtinách bol priemerne 60 stôp široký. V hradbách boli otvory pre delá. Podľa Evliyu Çelebiho mala každá zo šiestich bášt 40 až 50 diel a priestor pre tisícčlennú posádku.[3] Hlavnú hradbu obkolesovala vodou naplnená priekopa, široká 20 siah a hlboká 15 stôp. Do priekopy bola dovedená aj voda z rieky Nitry, ktorá sa po obtečení okolo pevnosti vracala do riečišťa. Z pevnosti sa vychádzalo dvoma krytými bránami, zabudovanými v dvoch protiľahlých kurtinách. Bránami viedla jedna cesta do Ostrihomu a druhá na Viedeň. Preto bránu medzi Fridrichovou a Žerotínovou baštou nazývali Viedenskou a druhú medzi Českou a Ernestovou baštou Ostrihomskou bránou. Z brán ponad priekopu boli vybudované drevené mosty. Ich stredná časť sa v čase obliehania dvíhala.[1]

Pred tureckým obľahnutím pevnosti stihli posádku po debakli pri Parkani posilniť povolané posily z Komárna a z Rábu.

K hradu sa turecké vojská dostali 13. augusta, keďže reálne sa armáda k Ujváru mohla presunúť so zásobami a artilériou až po vybudovaní mostov cez Žitavu a Nitru, ktorých budovanie začalo 9. augusta. 16. augusta bolo dokončené obkľúčenie pevnosti. V ten deň zároveň poslal veľkovezír po poslovi Forgáčovi list, ktorým v prípade kapitulácie umožňoval posádke pevnosti slobodne opustiť oblasť, čo obrancovia odmietli.[1] Samotné obliehanie preto 18. augusta 1663 začalo. Celé podhradie bolo pred obliehaním vypálené a zničené, aby obrancovia znemožnili tureckej armáde využívať ho pre svoj prospech. Takto navždy zmizli dediny Lék, Gúg a Letomostie (Nyárhíd), ktoré v súčasnosti spolutvoria katastrálne územie Nových Zámkov. Turkom sa podarilo čoskoro odvodniť vodnú priekopu okolo bastiónov, ktorá bola napájaná riekou Nitra.

Medzitým ostali žiadosti pevnosti o posily a záchranné vojsko nevyslyšané. Uhorský palatín František Vešeléni vyhlásil už 16. augusta insurekciu, no uhorská šľachta nezareagovala a pripravovala sa len na obranu vlastných panstiev pred predpokladaným osmanským a tatárskym plienením. Vrchný veliteľ habsburských vojsk Raimondo Montecuccoli, táboril pri Čeklísi a mal k dispozícii približne 15-tisícovú armádu, no primárne sa zameriaval na ochranu cesty na Viedeň a dunajských a vážskych brodov. Moravu obraňoval so svojimi jednotkami generál Jean-Louis de Souchess.

26.-27. augusta k pevnosti dorazili očakávané osmanské posily, 20 tisíc jazdcov Krymského chanátu, kozákov, Moldavcov a Valachov. Tatárska jazda a kozáci boli pri obliehaní nepoužiteľní, preto tieto bojové jednotky dostali rozkaz pustošiť civilné zázemie a zároveň získavať dostatok jedla pre armádu.

Pevnosť Nové Zámky v roku 1696. Sever je na pravej strane obrázku, A = ravelín Viedenskej brány, B = ravelín Ostrihomskej brány.

Uhorské vojská mimo Nových Zámkov bránili brody cez Váh, avšak 2. septembra 1663 Tatári pri Hlohovci úspešne rieku prebrodili a rozdelili sa na dva prúdy, južný a severný. Južný prúd spustošil Záhorie až po Prešporok, potom zmenil smer na severozápad a vyplienil južnú Moravu po Brno. Severný prúd vyplienil Považie po Čachtice a predmestie Trenčína. Vešeléni nebol schopný zhromaždiť na západnom Slovensku žiadne významnejšie sily, osmanskí vazali preto mohli pokračovať v plienení krajiny, desaťtisíce obyvateľov buď padli do tureckého zajatia alebo utiekli z domu. V Zadunajsku gróf Zrínsky zhromaždil vojsko, ktoré mohlo Novým Zámkom pomôcť, avšak nebolo ochotný vyraziť smerom do horného Uhorska skôr než získa záruky bezpečnosti pre Chorvátsko a región rieky Mura, kade by Turci mohli preniknúť až do Štajerska. Hlavné cisárske vojsko pod vedením generála Montecuccoliho naďalej táborilo medzi Čeklísom a Sencom, neskôr sa pre obranu Prešporku a Viedne stiahlo až k Petržalke. 5. septembra došlo pevnosti na pomoc 140 vojakov z Komárna, ktorým sa podarilo preninkúť cez turecké zákopy.[1]

Tatári mali za úlohu zásobovať veľkým hladom trpiacu tureckú armádu. Nedostatky v zásobovaní nútili veľkovezíra Mehmeda Köprülü aj za cenu ťažkých strát podnikať priame útoky. V bojoch okrem iných padli i vysokí tureckí dôstojníci, bol to napríklad aga anatólskych sipáhiov Samullah či rumélijský miestodržiteľ Beyko Ali paša. Najväčšie tlaky pri obliehaní Nových Zámkov Turkami boli sústredené na Forgáčovu, Žerotínovu a Fridrichovu baštu, teda južné a juhozápadné bašty, ktoré na rozdiel od severných neboli plne dostavené, resp. modernizované. V čase od 13. do 15. septembra sa Kaplan pašovi podarilo definitívne zahradiť prítok vody z rieky Nitra do priekopy a priekopu po výbuchu odvodnili novovybudovaným kanálom.[1] To umožnilo Turkom ďalej budovať pozdĺžne zákopy naprieč priekopou smerom k hradbám v snahe tieto hradby podkopať a podmínovať. V rovnakom čase sa Montecuccoli pokúsil zo západu preniknúť k Novým Zámkom, jeho vojsko však bolo jazdeckými zbormi Osmanov zastavené.

20. septembra na svitaní odstránili Turci pred Forgáčovou baštou z priekopy koly a začali podkopávať múr, obrancovia ich odrazili, bašta však bola oslabená.[1] Dňa 22. septembra 1663 sa po dvoch nešťastných výbuchoch zrútili steny Fridrichovej bašty. Pri výbuchoch pušného prachu zomrelo viac než 40 vojakov, Pio di Savoia bol zranený.[1] Osmani síce vďaka Locatelliho protiútoku zo susednej bašty nedokázali naplno vniknúť do pevnosti, otriaslo to však morálkou obrancov a zmenil sa aj doposiaľ odmietavý postoj veliteľa Forgáča k vyjednávaniu o prímerie.[1] Uhorské vojská boli 24. septembra prinútené s garanciou zachovania slobodného odchodu vzdať sa Turkom. Veľkovezír súhlasil s podmienkami posádky zaručil odchod vojsk aj miestnych obyvateľov 25. septembra do Komárna.[3] Posádka s Forgáčom opustila pevnosť na poludnie za zvukov hudby s vejúcimi zástavami a pod ochranou tureckej jazdy.[7] Turecké vojská následne hrad obsadili 26. septembra.

Osmanská armáda počas obliehania minula 184 ton pušného prachu.[3] Osmani v pevnosti zaistili 40 diel (podľa Matunáka až 60-70) a 14 ton (700 sudov) múky.[3] Taktiež 30 tisíc guliek do pušiek, 400 okovov vína, 100 balov plátna na šaty a 70 centov pušného prachu.[1]

Rozsah Osmanskej ríše a jej vazalov v roku 1683 s vyznačením Novozámockým ejáletom (Uyvar).

Bitka pri Parkani a následné obliehanie Nových Zámkov sú hlavnou dejovou líniou v historických fantasy románoch Juraja Červenáka zo série Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, Železný polmesiac a Hradba západu.[10]