Prostitúcia

Na severe Starobabylonskej ríše, medzi prevažne loveckým ľudom, existovala na začiatku tzv. hosťovská prostitúcia, [1] dodnes zaužívaná v niektorých afrických kmeňoch a u rodoverných Inuitov (eskimákov). Zo strany domáceho pána, ktorý "vlastnil" dcéru, ženu alebo slúžku ako majetok, išlo o dar pre hosťa alebo pocestného. Hosť mohol pri žene ležať a vykonávať s ňou rovnaký styk ako pán domu, pričom pokiaľ otehotnela, nepovažovalo sa to za nevýhodu. Za takúto službu táto žena dostala od hosťa zvyčajne dar. Často išlo o pocestných obchodníkov, ktorí so sebou nosili zaujímavé predmety (a popri tom sa udával dôraz na tzv "prečistenie krvi", čo nebolo nič iné ako prínos do rodového genofondu - v rámci kmeňa neboli vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi nič výnimočné a degenerácia či mentálne poruchy boli bežnou súčasťou ich života).

Hosťovská prostitúcia nebola pracovná činnosť, ako prostitúcia dnešnej doby. Takouto pohostinnosťou sa, teoreticky, snažilo zamedziť nekontrolovateľným znásilneniam.[2] Na juhu Mezopotámie medzi pastierskym ľudom súčasne prevládala posvätná prostitúcia, spojená s kultom uznávania božstva. Po tom, ako biblický kráľ Nimrod krajinu zjednotil a po založení mesta Babylon, ktoré mierovým spôsobom zjednotilo kultúru a náboženstvá rôznych kmeňov Mezopotámie, sa hosťovská prostitúcia spojila s posvätnou prostitúciou, ktorá je spomenutá napríklad v Epose o Gilgamešovi. Pri posvätnej prostitúcii ženy v meste Babylon za dary pre chrám a obete pre božstvo vykonávali sexuálnu činnosť. Táto činnosť vždy súvisela s kultom a bola vnímaná ako bohom priaznivá. Hérodotos opisuje historické podanie posvätnej prostitúcie.[3]

Výpravy Alexandra Veľkého boli mnohopočetne sprevádzané prostitútkami. Pokiaľ by sme vychádzali z biblického textu, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že Ježiša, ktorý svojou prítomnosťou priťahoval masy ľudí, sprevádzali početne i ženy, ktoré vedeli tento stav patrične premeniť vo svoje výhody.

Zachovalá freska z verejného domu v Pompejách.

Z gréckej antiky je známa i prostitúcia bez sakrálneho pozadia, vo forme dnešných čias. V starovekom Grécku sa rozlišovalo medzi zvyčajnou prostitútkou/prostitútom (porna) a spoločníčkou/spoločníkom (hétera). Takýto spoločníci boli v dionýzovskom duchu antiky mecenáškami a mecenášmi umenia ako sochárstvo, maliarstvo, či básnikov a vied ako filozofia, rečníctvo... Podporovali umenie väčšími sumami peňazí a kupovali si umelecké diela alebo sa nechali sami stvárňovať. Prostitúcia existovala ako vo forme ženskej, tak aj vo forme mužskej mužskej (v starovekých ríšach - Grécko, Rím - bola heterosexualita v rovnosti s homosexualitou a klientela bola obrovská. Avšak, aj u starovekých Grékov, aj u starovekých Rimanov, bolo využitie služieb prostitútok a prostitútov, teda oboch pohlaví, prípustné len pre mužov. Jeden zo siedmich mudrcov, zakladateľ aténskej demokracie Solón, v prvom návrhu aténskej Ústavy zohľadňuje reguláciu manželstiev a prostitúcie. Následné bojovanie nastupujúceho kresťanstva za potlačenie pravekého pudu na čele s prostitúciou a proti nemravnosťou napadnutému jadru antickej spoločnosti bolo neúspešné. Kňazi slúžiaci v službách prostitúcie a kláštory potápajúce sa v necudnosti sa vyskytovali naďalej.

V Starom zákone je spomenutá chrámová, metaforická i obchodná prostitúcia (Príslovia 6,26).[4][5] Zákazy prostitúcie (Tretia kniha Mojžišova 19,29[4][6] a Piata kniha Mojžišova 23,18[4] [7]) sa vzťahujú len na prostitúciu chrámovú.[8] Že vdovec konzumuje služby prostitútky, sa pokladá za normálne (v Biblii). Toto využila Tamar, Júdova nevesta, ktorá sa prostituuje kvôli tomu, aby jej Júda splnil zdržiavaný levirát (Prvá kniha Mojžišova 38,12 – 30). Pritom stvorený syn Perec a jeho matka Tamar sú v Novom zákone označovaní ako predkovia v Ježišovom rodokmeni (Evanjelium podľa Matúša 1,3).[4][9] Porozumenie prostitúcie v Biblii je sťažené vďaka používaniu obraznosti o náboženskej nevernosti k Jahvemu. Najdôraznejšie je to viditeľné v Ezechielovi, keď prorok osudzuje mesto Izrael ako "prostitujúcu sa hanebnú neviestku" (Ezechiel 16,25 – 33).[10][11] Popri Tamar sa v rodokmeni Ježiša označuje aj ďalšia žena, Rachab, (Józua 2 a Evanjelium podľa Matúša 1,5) zvyčajne ako prostitútka. V Novom zákone sa upovedomuje na to, že Ježiš s prostitútkami, ako aj s iními okrajovými spoločenskými skupinami, zaobchádzal s rešpektom.[4][12] V Pavlových listoch je prostitúcia zakázaná (Prvý list apoštola Pavla Korintským 6,15).[4][13]

Prostitúcia sprevádzala vznik a rozvoj stredovekých miest.[1] Prostitútky a prostitúti boli v stredoveku označovaní ako "prostibilis", čo v preklade znamená niečo ako "ponúkať sa za úplatu". Tento, tak ako aj ďalšie pojmy (ako "prostibulum" - pobehlica, verejný dom alebo "prostituta" - pobehlica) vznikli podľa Lexikon des Mittelalters v ranom novoveku. Rád nemeckých rytierov skladal rehoľné slávnostné sľuby, napríklad sľub čistoty, čo však nebolo prekážkou tomu, že v hlavnom sídle rádu, v Malborku, existoval verejný dom oficiálne vydržiavaný Rehoľou.[14] Do čias Martina Luthera existoval v meste Wittenberg nevestinec - išlo o verejný dom v blízkosti františkánskeho kláštora. Založený bol z dôvodu, aby mesto malo prostitúciu pod kontrolou. Po Lutherových protestoch bol neskôr zatvorený.[15]

Obdobie renesancie bolo obdobím rozkvetu kurtizán - spoločensky akceptovanej formy prostitúcie. Predovšetkým v Ríme, ktorý sa nazýval "hlavou sveta" (Roma caput mundi - doslovný preklad Rím, hlavné mesto sveta), podstatne určovala táto forma prostitúcie povesť a vzhľad mesta. Špeciálne spoločenské štruktúry a kultúrna klíma Ríma v 16. storočí vytvorili predpoklady vzájomného rozmachu klérickej krásy a predajnej lásky.

Judith Leyster: Muž ponúkajúci žene peniaze (okolo roku 1640)

V mestách neskorého stredoveku a raného novoveku sa prostitútky organizovali v spolkoch podobným cechom, ktoré podliehali osobitej kontrole.

Z dôvodu nárastu obyvateľstva v období priemyselnej revolúcie vzrástol, najmä v 19. storočí, aj počet prostitútok a prostitútov. Väčšia časť mestského obyvateľstva žila v chudobe. Postihnuté chudobou boli ženy, ktoré mali len minimálne vzdelanie a pre ktoré vykonávali práce, v ktorých dosahovali len nízke zárobky. K príležitostným prostitútkam tejto doby patrili služobné, klobučníčky, kvetinárky a práčky, ktoré si týmto spôsobom vylepšovali príjmy. Mnohé ženy boli schopné zarobiť si na živobytie len takýmto spôsobom. Viaceré štáty v tejto dobe pristúpili k legislatívnej regulácii prostitúcie. Takáto regulácia, zdôvodnená s úmyselnou sociálnou, zdravotnou a morálnou kontrolou, znemožňovala prostitútkam a prostitútom zo svojho prostredia uniknúť. Reglementácia (úradná úprava, dozor, opatrenie) utvrdzovala dvojitú morálku prostitúcie, ktorá ženy vyhnala na kraj spoločnosti, ale zároveň s pohľadom mužov bola nutným zlom a želaným zjavom pre experimentovanie.

Veľa žien strednej vrstvy sa proti tejto dvojitej morálke bránilo. Josefína Butlerová, bojovníčka zo Spojeného kráľovstva, viedla boj organizácie Ladies National Organisation proti nariadeniam Contagious Diseases Acts (Zákon o pohlavných chorobách). Táto kampaň, ktorá v prostitútkach nevidela vinníčky, ale skôr obete vystavené mužskej chtivosti, podľa sociológa Phillipsa zmenila politické prostredie neskoršej viktoriánskej doby a prostredníctvom tejto kampane bolo upozornené na sociálne a sexuálne konvencie, o ktorých sa dovtedy verejne nediskutovalo. Táto kampaň zradikalizovala mnohé ženy, obrnila ich voči verejným útokom a vytvorila infraštruktúru politického protestu. Nakoniec v roku 1886 dosiahla zrušenie nariadení, ktoré z prostitútok robili obete štátnej svojvôle. Toto však tento problém nevyriešilo, pretože nariadenia o zdravotnej kontrole a prevencii rozširujúcich sa pohlavných chorôb boli dôležité. Potom ako hnutie žien dosiahlo svoje ciele sa znížil aj záujem o úpravu práv prostitútok. Pod nátlakom rôznych ženských spolkov boli verejné domy zatvorené a prostitútky boli nútené ísť na ulicu, kde boli vystavené policajnej svojvôli a násiliu zo strany zákazníkov a hlavne konkurujúcich si pasákov. Výsledkom týchto udalostí bol prudký nárast kriminality v prostitúcii. Pohlavné choroby sa bez zábran rozširovali kvôli nekontrolovateľnosti takejto prostitúcie. Postupne prenikli medzi meštianstvo, pretože paradoxne zákazníkmi prostitútok boli práve muži a synovia meštianskych žien, ktoré sa angažovali v spolkoch, ktoré proti prostitúcii bojovali.

Hermann Vogel: Páči sa vám? (okolo roku 1900)

V umení 19. storočia je možné pozorovať zmenu hodnotenia prostitúcie. Z politických dôvodov bol tento fakt naďalej odmietaný. "Zástupcovia školy naturalismu ako Richard Dehmel, Max Dauthendey, Otto Erich Hartleben, Otto Julius Bierbaum a Karl Bleibtreu sa venovali oslobodeniu ženy od morálnych konvencií, voľnej lásky a povýšenie prostitútky na 'venus vulgivaga' (pozdvihnutie "nad ľud" alebo "nad ostatných"), spôsobom, ktorý sa dal nazvať skôr žiadostivý, chtivý ako politický." (Gordon A. Craig).

Počas 2. svetovej vojny zaviedli ozbrojené sily Wehrmachte a SS tzv. "Verejné domy pre Wehrmacht". Pracovali v nich prevažne ženy z koncentračných táborov alebo politicky nežiadané osoby. Ženy, ktoré sa pri nútenej nedobrovoľnej práci nakazili pohlavnými chorobami boli formou popravy alebo v koncentračných táboroch zavraždené. V koncentračných táboroch existovali táborové verejné domy. Aj pre všetky ostatné vojenské protistrany bolo bežnou vecou zavádzať vojenské verejné domy.

V NDR od roku 1968 nezákonnú prostitúciu používalo Ministerstvo na ochranu štátu, tzv. Stasi (tajná služba NDR), na získavanie informácii o triednom nepriateľovi. V rozviedke boli použité tak ženské prostitútky ako aj mužskí prostitúti. S informáciami o sexuálnych deviáciách cieľových osôb sa disidenti stávali vydierateľnými. Hlavné miesta využitia boli Intershopy, Lipské veľtrhy, ako aj medzinárodné kongresy a podujatia a devízové hotely.

V súvislosti so sexuálnou revolúciou sa prostitúcia v spoločnosti z tabuizovanej pozície čiastočne premiestnila do pozície fenoménu všedných dní.

Na Slovensku sú z 1990-tich rokov 20. storočia známe prípady odpočúvania verejných domov na objednávku SIS. Týmito zariadeniami boli erotický salón v hoteli Junior a erotický salón Evelyn, v ktorých sa prostredníctvom kamier zhromažďovali kompromitujúce materiály o dôstojníkoch tajnej služby a konalo sa tajné nakrúcanie známych i dôležitých ľudí v krajine.

• 1. Princíp prohibície – všetky skutky alebo osoby v spojitosti s prostitúciou sú trestané.
• 2. Princíp abolície – dlhodobým cieľom je odstránenie prostitúcie, pričom prostitútky nie sú obžalované a hnané pred súd, ale sú vnímané ako obete. Ale akákoľvek forma skutkov, týkajúca sa v súvislosti s prostitúciou spojených činov, ako napr. pasáctvo, vedenie verejných domov a obchodovanie so ženami, je trestaná. Na niektorých miestach sú trestaní i klienti a zákazníci prostitútok.
• 3. Princíp regulácie – toleruje prostitúciu ako nutné zlo a podmaňuje prostitúciu štátnej kontrole. Zákonom predpísané sú povolenia pre verejné domy a povinnosť pre prostitútky registrovať sa, chodiť pravidelne na zdravotné kontroly a odvádzať dane.
• 4. Princíp odkriminalizovania – považuje sexuálnu prácu za živnosť, prostitúcia je postavená mimo kriminálne prostredie.

Prostitúcia je:

• 1. porušovanie ľudskej dôstojnosti
• 2. len prečin voči morálke a dobrým mravom
• 3. etickoprávne neutrálna, ale riskantná práca
• 4. povolanie ako každé iné

Podľa katolicizmu prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa predáva, pretože sa znižuje na pohlavnú rozkoš, pre ktorú je využívaná. Ten, kto platí, ťažko hreší proti sebe samému: porušuje čistotu, ku ktorej ho zaväzuje krst, poškvrňuje svoje telo, chrám Ducha svätého. Prostitúcia je metla spoločnosti. Bežne postihuje ženy, ale aj mužov, deti alebo dospievajúcu mládež (v týchto dvoch posledných prípadoch je hriech zároveň pohoršením). Oddať sa prostitúcii je vždy hriešne, no zodpovednosť za vinu môže byť zmenšená biedou, vydieraním alebo spoločenským tlakom.

Dôvody, kvôli ktorým sa ľudia cítia byť nútení vykonávať sex ako prácu, môžu byť rôzne a väčšinou sú viacvrstvové. Ohraničenie dobrovoľnej a nedobrovoľnej činnosti je preto ťažké. Dobrovoľne pracujúce prostitútky a prostitúti sa vďaka nedostatočnej podpore okolia, či už materiálne, sociálne alebo spoločensky, môžu ľahko dostať do situácií, kedy svoju prácu vykonávajú nedobrovoľne a východiská z takýchto situácií bývajú zdĺhavé a ťažké. V chudobných krajinách a v krajinách tretieho sveta sa ľudia uchyľujú k takejto činnosti, pretože často nemajú iné možnosti - táto činnosť je zdrojom ich obživy. Nezriedka je takáto nedobrovoľná prostitúcia spojená so skutkami, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu.

Na Slovensku kupliarstvo upravuje §367 Trestného zákona podľa závažnosti trestom odňatia slobody od 3 do 15 rokov. Pasák/čka je osoba, ktorá poskytuje prostitútkam zdanlivú ochranu v nebezpečnom prostredí, za rôzne protihodnoty, hlavne províziu, ktorá môže neraz dosiahnuť až výšku kompletného zárobku prostitútky. V takom prípade ide o vykorisťovanie. Pasáci často vyvíjajú na prostitútky nátlak, aby sa prostituovali alebo aby z činnosti prostitúcie odovzdávali značnú časť. Pasáctvo sa vyskytuje pri všetkých formách prostitúcie. Pasáci použitím násilia alebo psychickou manipuláciou (cieleným využívaním ľudských slabostí), príležitostne i nasadením drog vytvárajúcich závislosť a udržujú prostitútky a prostitútov v stave závislosti. Výnimočne násilne vytvorená závislosť je tá, ktorá vzniká pri obchodovaní s ľuďmi (moderné otroctvo). Obetami sú prevažne nevzdelaní ľudia z krajín tretieho sveta. Ani tu neexistujú pevné hranice: Napríklad manželka/manžel alebo kamarátka/kamarát sa môže výnosmi z prostitúcie podieľať na financovaní režijných nákladov a potrieb života bez toho, aby sa tento participačný partner dal nazvať pasákom. Kupliarom, na rozdiel od pasáctva, nazývame osobu, ktorá aranžuje alebo sprostredkuje erotické stretnutia za províziu.

Pod takýmto pojmom rozumieme prostitúciu, vykonávanú pre zaobstaranie peňazí na kúpu drog. Ide o takzvanú zaobstarávaciu prostitúciu a drogovú kriminalitu.

Práve v spojení s obchodovaním s ľudmi môžu byť pasáci časťou organizovaného zločinu a pod kontrolou organizácie, napríklad mafie a podobne. Pri vynútenej prostitúcii sú ľudia prevažne z ekonomicky slabých krajín obchodníkmi s ľuďmi, pod zámienkou ponuky legálnej práce, odvlečení na iné miesta, kde je prostredníctvom fyzického a psychického násilia a odobratia slobody vytvorená osobná závislosť a títo ľudia sú nútený k prostitúcii. V takomto prípade ide o mimoriadne závažný trestný čin.

Detská prostitúcia je známa od staroveku. Rímsky básnik Martial vo svojich epigramoch podal správu o tom, že cisár Domicián vydal zákon proti prostitúcii mladistvých. UNICEF odhaduje, že 3 – 4 miliónov detí na svete je komerčne sexuálne vykorisťovaných. Pritom sa pojem "dieťa" väčšinou rozumie ako "osoba mladšia ako 18 rokov". Prostitúcia osôb mladších ako 14 rokov – dieťa podľa zákona – sa vyskytuje tiež, ale zriedka.

Verejný dom (ako príklad verejný dom Bel Ami v Berlíne) je špeciálne zariadenie, ktoré disponuje miestnosťou, v ktorej si klient môže vybrať z prítomných prostitútok resp. prostitútov (v takom prípade House of Boys), aby potom šli spolu na izbu, na hodinový hotel alebo do hotela nižšej kategórie. Existujú rôzne varianty verejných domov od luxusných po obyčajné. Typovo napríklad nem. Laufhaus, v ktorom sa klienti smú voľne pohybovať medzi vo dverách apartmánov stojacimi prostitútkami alebo celé rady domov s presklenými výkladmi na prízemí, v ktorých prostitútky sedia (Herbertstrasse v Hamburgu, Linienstrasse v Dortmunde alebo De Wallen v Amsterdam).

Pri prostitúcii na telefón sa prostitútky a prostitúti objednávajú priamo alebo prostredníctvom agentúry. Požadovaná služba sa pritom vykoná u klienta doma, na hoteli alebo na to špeciálne prenajatých bytoch. Pri escortných službách na úrovni sprevádzajú objednané dámy alebo páni i pri dlhších cestách a lietajú i do i zo zahraničia.

V klube sedia prostitútky v pohodlnej atmosfére spoločne s klientmi. Na výkon sexuálnych praktík sú vymedzené špeciálne miestnosti alebo ležadlové priestory, na ktorých môžu – alebo majú – vykonávať pohlavný styk viaceré páry (až po skupinový sex). V porovnaní so swingers klubom v sexklube pracujú prevažne profesionálne prostitútky, ale účasť ženských návštevníčok nie je vylúčená a dokonca niektorými hosťami dokonca očakávaná. Klienti si prevažne zaplatia paušálnu cenu, za ktorú je potom možné určitý čas sa zdržovať v klube a stýkať sa s viacerými z prítomných dám. V cene býva i občerstvenie, ale alkoholické nápoje sa všade neponúkajú, aby sa predišlo komplikáciám s hosťami. Takisto je mnoho klubov vybavených whirpoolom a k ponuke v programe patrí i sauna a masáž. Sexkluby sú neanonymné, nakoľko sa klient zdržuje a sedí bezprostredne priamo medzi prostitútkami.

Pri bytovej prostitúcii si prostitútky a prostitúti na výkon činnosti prenajímajú bytové alebo bytom podobné obchodné priestory alebo len izbu v takýchto zariadeniach. Napríklad v Taliansku, kde je výkon prostitúcie povolený len samostatným prostitútkam a prostitútom, a zdržiavanie sa dvoch prostitútok v jednom byte napĺňa podstatu trestného činu, to prostitútky riešia tak, že sa v byte striedajú a takto je byt nonstop obsadený, ale zakaždým sa v ňom nachádza len jedna pracujúca osoba. Špeciálna forma bytovej prostitúcie sú termínové byty a cestovná prostitúcia. Pri termínových bytoch ide o bytový priestor, ktorý si prostitútka môže na kratšiu dobu (pár dní, týždeň – dva) prenajať. Výhodou prevádzkovateľov týchto bytov je často meniaci sa personál a tým garantovaný prísun klientov. Z dôvodu stáleho zabezpečenia sú poskytovatelia termínových bytov často medzi sebou prepojení a využívajú rotačný princíp obsadzovania. Pritom bývajú nasadené takzvané pevné rotátory – prostitútky a prostitúti na čiastočný úväzok, ktoré sú regionálne priestorovo viazané napríklad kvôli rodinným záväzkom, alebo ďalšej inej pracovnej činnosti a spontánne rotátory – prostitútky a prostitúti, ktorí pracujú na plný úväzok a majú možnosť podľa potreby byť nasadené aj nadregionálne.

Pri verejnej pouličnej prostitúcii väčšinou ide o samostatné osoby, ktoré stoja na určitom alebo pre tento účel neoficiálne zaužívanom priestranstve a tam sa ponúkajú potenciálnym klientom. Obmenami takejto prostitúcie je prostitúcia popri cestách, na odpočívadlách, v hotelových baroch a podobne. Pomernou novinkou v tomto je kontrolovaný variant pouličného sexu vo „vykonávacích boxoch“. Pri pouličnej prostitúcii sa sex vykonáva väčšinou v aute alebo v takzvaných hodinových hoteloch, ktoré sa špecializujú na tento druh klientely.

Prostitúcia v obytných vozoch sa vyskytuje hlavne na veľkých parkoviskách, odpočívadlách a okrajových cestách popri hlavných ťahoch, najmä v prostredí mimo veľkých miest. Prostitútky a prostitúti čakajú na svojich klientov v obytných vozoch.

Prostitúcia je od roku 1970 zakázaná. ale tolerovaná. Prebieha diskusia sa o jej regulácii. Napriek trestnosti homosexuálnych aktivít je Maroko cieľom homosexuálneho sexturizmu. Ide pritom hlavne o mesto Agadir a taktiež všetky väčšie mestá kráľovstva ako Casablanca, Rabat a Marakeš. Maroko je cieľom sexturizmu detskej prostitúcie a adopcie, rozšírenej prevažne v odľahleších regiónoch s nízkou gramotnosťou a s úplne dominantným postavením mužov v spoločnosti.

V roku 1997 boli v Sudáne odsúdené islamským súdom na trest smrti štyri prostitujúce sa ženy, dôvodom bol spôsob ich života.[17]

Po rozpade bývalého Sovietskeho Zväzu sa Arménsko stalo zdrojovou krajinou obetí obchodovania s ľudmi.

Po rozpade bývalého Sovietskeho Zväzu sa Azerbajdžan stal zdrojovou krajinou obetí obchodovania s ľudmi.

Austrálsky kontinent pozostáva z viacerých spolkových štátov s rôznym prístupom k politike a zákonodárstvu prostitúcie. V Novom Južnom Walese musia mať verejné domy licenciu a vláda preto poskytuje praktické rady a tipy pre správne vedenie verejných domov. Na jednej strane tam sú nahlásené oficiálne verejné domy a na strane druhej aj "underground"-verejné domy, v ktorých sú prekérne pracovné podmienky. Fenoménom nelegálnej prostitúcie v Austrálii sú mladí turisti z iných svetadielov tzv. "backpackers", ktorí majú väčšinou málo peňazí a krátkodobo ponúkajú sexuálne služby s cieľom zarobiť si na spiatočný let. Hlavne na severe Queenslandu bol zaznamenaný vyšší počet backpackerov pracujúcich v ilegálnych nelincencovaných escortných agentúrach. Takisto existuje aj podozrenie, že študentky z krajín Ázie si na drahé študijné poplatky privyrábajú nelegálnou prostitúciou. V Queenslande je 23 licencovaných verejných domov, a ani v jednom sa za posledných 9 rokov nevyskytol ani jeden prípad obchodovania s ľuďmi a ani nútenej prostitúcie. Agentúram, ktoré ponúkajú len spoločníčky a spoločnosť nie je dovolené ponúkať aj služby sexuálneho charakteru, pretože toto právo prináleží len oficiálne nahláseným prostitútkam.[18] Vláda dokonca nasadzuje klientov-testérov aby tak odhalili skutočné podmienky vo verejných domoch, ktoré nie sú licencované.[19] V austrálskej televízii bol taktiež odvysielaný anglický komediálny seriál Power Prostitutes. Austrália má vynikajúcu sieť občianskych združení, mimovládnych organizácií podporujúcich prostitútky a prostitútov. Aj prostitútky a prostitúti sa príkladne organizujú a majú vlastnú politickú stranu The Australian Sex Party, ktorá bola založená na veľkom sex-veľtrhu a jej líderkou je bývalá prostitútka Fiona Patten.[20] Pri návšteve pápeža Benedikta XVI. manažér verejného domu Xclusive využil túto príležitosť a pútnikom rozdával balíčky na občerstvenie s reklamným obalom verejného domu. Pri tejto príležitosti boli znížené i ceny za sexuálne služby v jeho zariadení pričom obrat stúpol na dvojnásobok. Austrálsky časopis LOTL sa s témou sexpráce zaoberal na titulnej stránke.

V Albánsku je prostitúcia zakázaná, no tento štát je výraznou zdrojovou krajinou obetí obchodovania s ľuďmi.

Prostitúcia v Andorre je ilegálna.[21]

Prostitúcia je v Bielorusku ilegálna, ale aj tak sa vyskytuje na okrajoch väčších miest a v hoteloch.[21]

V Belgicku je zavedená podobná úprava ako v Holandsku, akurát sú verejné domy a zariadenia podobné verejným domom úradmi prísnejšie kontrolované.

Prostitúcia v Bulharsku je ilegálna, ale obyvateľstvo a polícia ju schvaľuje a povoľuje. V roku 1989 bolo v Bulharsku 3149 registrovaných prostitútok a v roku 2007 sa ich počet zdvojnásobil.[22] Od roku 2007 sa verejne diskutuje o tom, či prostitúcia bude úplne zakázaná alebo právne ohraničená.[22][23] Väčšina Bulharov je však proti legalizácii prostitúcie.[23]

Prostitúcia je v Bosne a Herzegovine zakázaná, no veľa žien a dievčat je nútených k prostitúcii.

Česko patrí medzi obľúbené ciele sexturistov. Najrožšírenejšia je prostitúcia na hranici s Nemeckom (Dubí, Hora Svatého Šebestiána, Cheb, Domažlice, Děčín), Rakúskom a na medzinárodných cestných ťahoch do Polska (Náchod, Karviná) a v Brne a Prahe.[24] Orgány štátnej správy sú podľa zákona oprávnené zriaďovať ústavy pre remeselné prostitútky, na poskytnutie dočasného útulku a príležitosti k náprave. Trestný zákon reguluje prostitúciu ustanovením o trestnosti kupliarstva a obchodovania s ľudmi. Takisto existuje i sociálno-právny zákon o ochrane, ktorý sa zameriava medziiným na deti, ktoré sa živia prostitúciou. Homosexuálna prostitúcia sa vyskytuje hlavne v oblasti a v rázovitých gaykluboch v blízkosti Hlavního Nádraží v Prahe. Novinkou poslednej doby sú verejné domy vyhradené pre výlučne homosexuálnu klientelu, hlavne v Prahe a v pohraničných oblastiach. Prevenciou homosexuálnej prostitúcie v Česku sa zaoberá projekt Šance o.s.[25][26] Jedinečným na svete bol verejný dom Big Sister v Prahe (2005 – 2010), v ktorom bol vstup zadarmo (len nízky poplatok za obuv a uterák ako v bežnej plavárni/saune), pokiaľ bol udelený písomný súhlas na natáčanie svojej osoby a následné zverejnenie všetkých týchto aktivít v priestoroch na internete. Prostitútky pracujúce v tomto verejnom dome boli platené výlučne z výnosov užívateľov internetovej stránky verejného domu, ktorého ekonomickým zameraním bol voyerizmus.

Podobne ako v Albánsku, je Čierna Hora zdrojovou krajinou prostitúcie a obchodovania s ľuďmi. Prostitúcia je v Čiernej Hore ilegálna.

Dánsko prostitúciu nezakazuje. Verejné domy, pasáctvo a ostatné obchodné organizovanie prostitúcie sú postavené mimo zákon (Čl. § 228, § 229 [27][28]). Prostitúcia v Dánsku je spoločensky akceptovanejšia, ako v ostatných škandinávskych krajinách.

Prostitúcia v Estónsku nie je zakázaná.[21] Pasáctvo a ostatné obchodné organizovanie prostitúcie sú mimo zákon.

Fínska vláda pôvodne plánovala v roku 2006 absolútny zákaz prostitúcie, s trestnosťou klientov podľa švédskeho vzoru. V parlamente bolo však väčšinové hlasovanie neúspešné, takže 21. júna 2006 vstúpil do platnosti modifikovaný zákon. Podľa tohto sa klienti dopúšťajú trestného činu v prípade ak využívajú služby prostitútok/prostitútov, ktorí podliehajú pasáctvu alebo sú obeťami obchodovania s ľuďmi. Zákon ukladá v takýchto prípadoch trest odňatia slobody do výšky 6 mesiacov alebo peňažnú pokutu. Už dlhšiu dobu je vo Fínsku zakázaná verejná reklama prostitúcie a nadväzovanie kontaktov za týmto účelom na verejných priestranstvách a gastronomických zariadeniach.

Francúzsko malo svetoznámu kultúru verejných domov. Vo všetkých francúzskych kolóniách bola prostitúcia súčasť francúzskeho spôsobu života, ako napríklad v New Orleans. Verejné domy ako One Two Two alebo La Chabanais neboli len všednými miestami ukájania sa, ale miesta pre umelecké a kultúrne stretnutia, a počas druhej svetovej vojny dôležité oporné body a skrýše Résistance. V roku 1946 boli verejné domy kresťanskými demokratmi a komunistami vo Francúzsku zákonom („La lois Marthe Richard“) zakázané. Prostitúcia však ostala dovolená a v súčasnosti sa koná hlavne vo veľkých mestách na uliciach alebo diskrétne v hoteloch či rázových zariadeniach, kde záujemkyne sedia ako normálne návštevníčky baru pri bare a oslovujú potencionálnych klientov. Od konca 90. rokov zaznamenávame čoraz ostrejšie reštrikcie zo strany komunálnych úradov a legislatívy. Aktívne získavanie klientov (napríklad priame oslovenie) je na verejných miestach pre prostitútky, prostitútov a aj ich klientov trestné. Od sprísnenia zákonov z marca 2003 („La loi Sarkozy“) môžu byť prostitúti a prostitútky aj za pasívne získavanie klientov (napríklad úsmev, nadviazanie pohľadu) potrestaní dvojmesačným odňatím slobody alebo pokutou do výšky 3 750 eur. Tak prostitútky, ako aj klienti prostitútok sú v záťahoch policajných kontrol obviňovaní z naplnenia skutkovej podstaty „sexuálneho exhibicionizmu“; zadržiavaní do 15 hodín v celách a odsudzovaní na finančné pokuty. Verejne sa diskutuje návrh, podobne ako podľa švédskeho modelu prostitúciu zakázať a okrem klientov trestať. Názor, že prostitúcia je „proti ľudskej dôstojnosti“ a musí byť odstránená, sa zjavne vo francúzskej spoločnosti čím ďalej rozširuje. Ako problematické sa však javí, že reštriktívnymi opatreniami sa prostitúcia stiahla do ilegality a internetu a kontrola šírenia pohlavných chorôb sa stáva nekontrolovateľnou.

Grécko má liberálne zákonodarstvo, ktoré sa predpismi podobá tomu nemeckému, švajčiarskemu či holandskému. Všetky prostitútky sa musia nahlásiť na úrade a chodiť pravidelne na lekárske vyšetrenia.

Zóna pre odparkovanie áut pri službách prostitútky v Amsterdame

Holandsko má takisto podobné liberálne zákony ako Nemecko a Švajčiarsko. Najmä vo veľkomestách patria štvrte s prostitútkami a prostitútmi medzi turistické atrakcie (napríklad štvrť Walletjes v Amsterdame). Typické sú pre tieto štvrte (z časti aj v Belgicku) aj výkladové okná z ktorých prostitútky a prostitúti lákajú klientov. Od roku 1988 je prostitútka zákonom definovaná profesia a od roku 2000 môžu v kluboch alebo domoch pracovať ako živnostníčky, pričom odvádzajú dane a majú vlastné odbory.[29]

Prostitúcia je v Chorvátsku ilegálna a ako vo väčšine juhoeurópskych krajín je problematika obchodovania s ľuďmi veľká. Podľa záznamov amerického ministerstva zahraničných vecí je Chorvátsko krajinou, ktorá je v boji proti obchodovaniu s ľuďmi spomedzi krajín južnej Európy na prvom mieste.[30][31]

V Írsku je sex za odmenu prísne zakázaný a klienti i prostitútky sa dopúšťajú trestného činu. Napriek tomu sa ilegálna prostitúcia vyskytuje hlavne v Dubline. Kontakty sa nadväzujú v puboch.

Do 1990-tich rokov na Islande neexistovala zjavná prostitúcia a tak neboli inicializované ani zákony, ktoré by prostitúciu regulovali. V strede tohto desaťročia vznikli, hlavne v Reykjavíku, početné nočné kluby, v ktorých ako bardámy, tanečníčky a prostitútky pracovali východoeurópanky. Islandskej vláde sa zdalo nutné, regulovať aj túto oblasť a v roku 2005 zaviedla reštriktívne trestné právo. Článok 206 islandského trestného zákona Almenn hegningarlög uvádza: "Každému, kto na pokrytie svojich životných nákladov využíva prostitúciu, bude uložený trest odňatia slobody do dvoch rokov." (voľný preklad). Týmto nákup služieb prostitúcie ostal legálny, ale prostitúti a prostitútky sa ocitli v ilegalite. Toto ustanovenie bolo zmenené 17. marca 2007; in 2009 absolútny zákaz prostitúcie, s trestnosťou klientov podľa švédskeho vzoru.[32] [33] [34] [35]

Prostitúcia je v Lichtenštajnsku zakázaná, ale policajnými úradmi s výnimkou pouličnej prostitúcie tolerovaná.

Prostitúcia je v Litve dovolená a regulovaná. Prostitúti a prostitútky sa v Litve musia registrovať, podrobiť sa každý mesiac prehliadkam a nosiť pri sebe zdravotnú kartu. Pokiaľ tak neurobia môžu byť postihované.[36] Verejné domy sú zakázané a aj organizovanie prostitúcie treťou osobou je zakázané a trestné.

Prostitúcia v Lotyšsku je ilegálna, ale bežná. Trest za prostitúciu je pokuta od 300 až do 500 latsov (v prepočte od 120 do 200 dolárov) za jednorazový priestupok a za opakované priestupky až do 1000 latsov (v prepočte až do 400 dolárov).

V Luxembursku sú verejné domy zakázané, pouličná a bytová prostitúcia je napriek tomu dovolená.

Prostitúcia v Macedónsku je ilegálna. V roku 2008 sa v meste Skopje uskutočnila nútená deportácia na zdravotnú prehliadku a policajné represálie voči prostitútkam a ich okoliu iniciované macedónskym Ministerstvom vnútra, ktoré vyvolali vlnu pobúrenia aj za hranicami krajiny.

V Maďarsku je prostitúcia od roku 1999 legálna a v povolených zónach sa smie vykonávať. Dodnes neexistujú zákonné "štvrte červených svetiel", pretože starostovia miest sa voči takýmto zariadeniam bránia. Prostitúcia je v Maďarsku zákonná, ale dá sa v praxi vykonávať len nezákonne. Odhadom sa v Budapešti nachádza 500 ilegálnych verejných domov a na území Maďarska sa zdržuje 100.000 osôb činných v prostitúcii.[37] Podľa súdneho rozsudku v Baranskej župe podliehajú príjmy z prostitúcie zdaneniu a osoby činné v prostitúcii sú povinné svoje prímy z prostitúcie zdaniť.[38]

Žiadny zákon v Malte prostitúciu nezakazuje, ale organizačná činnosť (verejný dom, atď.) je zákonom zakázaná.

Prostitúcia v Moldavsku je ilegálna, ale nakoľko ide o jednu z najchudobnejších krajín v Európe, je táto krajina hlavným exportérom obetí obchodovania s ľudmi.[39] [40] [41] [42] [43]

Veľký verejný dom v Kolíne nad Rýnom

Neexistujú spoľahlivé zdroje podľa ktorých by sa dalo povedať, koľko osôb činných v prostitúcii sa na území Nemecka zdržuje. Odhadom by to mohlo byť 400 000 osôb.[44][45][46] Toto číslo zahŕňa aj príležitostné prostitútky a prostitútov, ktorých počet sa mení podľa definície. 95 % osôb v prostitúcii sú ženy. Podľa odhadov spolku na zastupovanie prostitútok Hydra a iných pomocných organizácií pochádza polovica zo zahraničia, väčšinou z krajín strednej a východnej Európy. Thajsko a Afrika sú ďalšie významné krajiny pôvodu. Veľké množstvo žien je prepašovaných alebo zavlečených do krajiny kriminálnymi bandami a potom sú nútené k prostitúcii. Tieto ženy začnú z psychických dôvodov užívať drogy, ktoré im predávajú tie isté bandy. Nasledok je začarovaný kruh z ktorého je ťažké sa vymaniť. V 1990-tich rokoch upútali na bezprávnu situáci prostitútiek a prostitútov rôzne svojpomocné odborom sa podobajúce skupiny a žiadali uznanie činnosť prostitútka / prostitút ako profesiu. S parlamentným zákonom z 20. decembra 2001 bola prostitúcia zákonom upravená. Nakoľko prostitútkam a prostitútom odvtedy za služby prináleží zákonný nárok na odmenu, je kontroverzne diskutovaná téma o protimravnosti prostitúcie, vlastne dopredu zodpovedaná. Prostitútky sú ako zamestnankyne bordelov prostredníctvom zamestnávateľa poistené v štátnych zdravotných poisťovniach. V súkromných zdravotných poisťovniach sa stáva, že sú odmietnuté kvôli zvýšeným zdravotným rizikám. Vykonávanie prostitúcie v zákonom definovaných takzvaných uzavretých zónach (nem. Sperrbezirk) je kvalifikované ako priestupok a pri po viacerých opakovaniach ako trestný čin. Zámerom uzavretých zón je udržať prostitúciu mimo centier miest, blízkosti kostolov a škôl. Deti a mládež ochraňuje pred prostitúciou rada zákonov. Medzi najznámejšie "inštitúcie" v Nemecku patrí napr. verejný dom Bel Ami v Berlíne alebo Pascha v Kolíne nad Rýnom.

Verejné domy boli v Nórsku zakázané už v roku 1884. V roku 1893 bola povinnosť a povinné lekárske prehliadky pre prostitútky zrušené. Ale prostitúcia ako taká zakázaná nebola. Od roku 1995 je trestné prenajímať priestory k účelu prostitúcie. Protizákonná je pouličná prostitúcia i reklama prostitúcie, ale vyskytuje sa. Väčšina prostitútok a prostitútov ponúka sexuálne služby vo vlastných bytoch a inzeruje v časopisoch a na internete. Ženské a sociálne spolky žiadali zavedenie „švédskeho modelu“. Podporu v obyvateľstve získali v poslednom čase hlavne čoraz viac sa rozmáhajúcej pouličnej prostitúcii a správach o obchodovaní s ľuďmi. V apríli 2007 ohlásila vládna koalícia pozostávajúca zo sociálnodemokratickej strany robotníkov, ľavicových socialistov a strany Zentrum návrh zákona, ktorý navrhuje trestnosť klientov podľa takzvaného „švédskeho modelu“, pričom výkon služieb ostane pre prostitútky / prostitútov beztrestný. Aj kresťanský demokrati z opozície signalizovali súhlas. Nórske združenie na zastupovanie záujmov prostitútok a prostitútov Pion[47] v návrhu vyčítalo nedostatky. Prostitútky a prostitúti budú zákonom zatlačení do podsvetia a tým vystavené násilným klientom a iným nebezpečenstvám než to bolo doteraz.[48] Nový predpis, ktorý je časťou verejnosti a niektorými koaličnými politikmi vnímaný skepticky, nadobudol platnosť 1. januára 2009. Mnohé zahraničné prostitútky a prostitúti opustili krajinu. 4. januára 2009 bol v Osle zadržaný prvý platiaci klient prostitútky.

Do roku 1962 boli v Portugalsku štátne koncesiované verejné domy. Kto tam pracoval ako prostitútka/prostitút, bol povinný sa registrovať a podrobiť sa pravidelným lekárskym prehliadkam kvôli prevencii pohlavných chorôb. V roku 1963 zakázala vojenská vláda akúkoľvek formu prostitúcie. Po návrate k demokracii bol zákaz k 1. januáru 1983 zrušený, ale zavedenie povinnosti pravidelných lekárskych prehliadok a registrácií nebola obnovená. Podľa okolností môžu byť v niektorých prípadoch prostitútky/prostitúti zažalované za "prečin proti verejnej morálke", ale takéto procesy sú veľmi výnimočné. Pasáctvo a ostatné obchodné organizovanie prostitúcie sú mimo zákon (Článok 170 [49]). Veľkú rolu zohráva pouličná prostitúcia, popritom sa prostitúcia vykonáva vo verejných domoch, nočných lokáloch a na privátoch (v bytoch). V hlavnom meste Lisabon pracuje v prostitúcii odhadom 6500 osôb.[50]

Od roku 1986 podliehajú v Rakúsku prostitútky a prostitúti dani z príjmu.[51] Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Rakúska z roku 1989 pri prostitúcii ide o "zmluvu v rozpore s morálkou" a pre prostitútky a prostitútov neexistuje zákonná možnosť vymáhania poplatku pokiaľ klient nechce platiť.[52] Po zrušení úplného zákazu sexuálnych kontaktov rovnakého pohlavia v roku 1971 bol zrušený aj zákaz homosexuálnej mužskej prostitúcie.[53] Podstatný dôvod pre legalizáciu mužskej homosexuálnej prostitúcie bol, aby úrady mohli vykonávať lepšiu kontrolu vďaka registrácii a pravidelným zdravotným prehliadkam, čím bol uľahčený boj proti AIDS. V dnešnej dobe (2008) je v Rakúsku väčšie množstvo prostitútok a prostitútov, ktorí sú migrantmi z krajín bývalého východného bloku. Patria k nim aj "denne cezpoľne" činné osoby v prostitúcii z neďalekého Slovenska. Na miestach kde sa vykonáva pouličná prostitúcia, bolo napríklad zaznamenaných viacero zdravotných sestier z Bratislavy, ktoré si týmto spôsobom zarobili za jednu noc viac, ako za celý mesiac v bratislavskej nemocnici. Registrované prostitútky a prostitúti majú v Rakúsku povinnosť sa pravidelne, jedenkrát týždenne, podrobiť lekárskym prehliadkam v Zdravotnom úrade Viedeň, Schnirchgasse 14,[54] čo vedie k masívnej kritike organizácii na ochranu ľudských práv, združení a odborov prostitútiek a prostitútov. Čakacia doba na prehliadke je neraz dlhšia než 3 hodiny. Po prehliadke prostitútka a prostitút obdrží potvrdenie o kontrole (hovorovo "Bockschein – čítaj Bokšajn" alebo "Zelená karta"), s ktorým môžu prostitúciu legálne vykonávať.

Prostitúcia je v Rumunsku zákonom zakázaná, ale napriek tomu značne rozšírená. Nakoľko nie sú bežné ani zdravotné prehliadky, je značný počet prostitútiek a prostitútov nakazených pohlavnými chorobami. Ojedinelo je teda legalizácia podporovaná, ale pre väčšinu politikov je táto téma háklivá.[55]

Za vykonávanie prostitúcie hrozí v Rusku pokuta a prostitúcia je zväčša tolerovaná. Akákoľvek forma napomáhania ("pasáctvo", kupliarstvo, vedenie verejného domu, atď.) je trestným činom.

Prostitúcia na Slovensku sa nachádza v takzvanej "sivej zóne". Zákon ju nepovoľuje, ale ani nezakazuje. Organizovaný obchod s prostitúciou je nezákonný a trestný. Reguluje to najmä zákon o kupliarstve a zákon o obchodovaní s ľuďmi. Známymi ulicami v Bratislave kde sa vyskytuje a koná pouličná ženská prostitúcia sú Krížna ulica, diaľničný privádzač Panónska cesta a cesta pri rafinérii Slovnaft. Mužská pouličná prostitúcia sa vyskytuje v blízkosti Blumentálskeho kostola na Blumentálskej ulici (v okolí Caffe Trieste) v Bratislave. Na Slovensku existujú priváty, escortservisy, rôzne nevestince a verejné domy, ktoré figurujú ako masážne salóny. Niektoré z týchto zariadení sú aj neseriózne organizácie, s úmyslom okradnúť a obrať konzumenta sexuálnych služieb o peniaze. Taxikári a hoteloví recepční v hoteloch nižších kategórií spravidla vedia poskytnúť potrebné informácie.[56]

Spojené kráľovstvo prostitúciu nezakazuje. Verejné domy zakázané.[57] Klienti dopúšťajú trestného činu v prípade ak využívajú služby prostitútok/prostitútov, ktorí podliehajú pasáctvu alebo sú obeťami obchodovania s ľuďmi.[58][59] Spojené kráľovstvo dovoľuje výkon prostitúcie v bytoch a domoch, v ktorých súčasne poskytujú iba jedna osoba. Väčšie podniky nie sú dovolené. Reklama na verejnosti je zakázaná, preto prostitútky a prostitúti lepia svoje meno a telefónne číslo na malých lístkoch do telefónnych búdiek. Známe londýnske "štvrte červených svetiel" sú medziiným londýnska štvrť Soho alebo okolie stanice King's Cross.

Prostitúcia je v Srbsku, ako vo väčšine krajín bývalej Juhoslávie ilegálna. Miesta kde sa popri bytovej prostitúcii a prostitúcii v rôznych masážnych salónoch v Belehrade vykonáva pouličná prostitúcia sú Hlavná stanica, Omnibusová stanica, "Plavi Most" v jednej z belehradských štvrtí, Obrenovacki put a na ďalších miestach.[60]

V Taliansku po totálnom zákaze v období fašizmu boli verejné domy v roku 1948 najskôr dovolené. Podľa zákona z roku 1958 museli byť opäť zatvorené. Prostitúcia na uliciach sa zachovala ďalej a odohráva sa na hlavných cestách na okrajoch veľkých miest. Aj bytová prostitúcia je dovolená, pokiaľ byt neposkytuje na činnosť tretia osoba. Pokiaľ je pri kontrole v byte prostitútky / prostitúta prítomná viac než jedna osoba je väčšinou vznesené obvinenie z pasáctva alebo obchodovania s ľuďmi. Zakázaná pre prostitútky je priama reklama (priame oslovovanie na ulici a podobne). Trestné sú sexuálne aktivity na verejnom území a verejných miestach (aj v aute). Najnovšie sú v Taliansku problémom ilegálne prostitútky z Afriky a východnej Európy, ktorých počet narastá. Návrh ministerky sociálnych vecí Lívie Turco, opäť zaviesť kontrolované verejné domy, aby sa tým zmenil základ nekontrolovateľnej pouličnej prostitúcie, narazil na odmietavý postoj spoločnosti dokonca na rozhorčenie. Feministické spolky a kresťanskí biskupi podporujú trestnosť klientov podľa švédskeho vzoru. V roku 2008 sa v Taliansku uskutočnilo viacero demonštrácii a vystúpení za práva prostitútov a prostitútiek.[61]

V Turecku sú štátom koncesiované verejné domy. Mimo týchto je prostitúcia oficiálne zakázaná. Pouličná prostitúcia vyskytujúca sa na veľa miestach je tolerovaná.

V Španielsku je prostitúcia dovolená úplne a vykonáva sa na uliciach, zriedkavejšie vo verejných domoch a privátoch. Podobne ako v Taliansku pozorujú v Španielsku sa zväčšujúci prílev ilegálnych prostitútiek predovšetkým z Afriky so starosťami. Katalánska vláda plánuje zavedenie zákona, ktorým by sa zakázala pouličná prostitúcia v Katalánsku a bola by obmedzená len na štátom kontrolované verejné domy.

Vo Švajčiarsku sú sexuálne služby a konzumácia plateného sexu zákonom dovolené. Z tohto dôvodu je krajina potiahnutá hustou sieťou verejných domov, ktoré na seba intenzívne upozorňujú reklamou v dennej tlači, príslušných časopisoch a na internete. Zahraničné prostitútky a prostitúti potrebujú pracovné vízum. Podľa článku 195 švajčiarskeho trestného zákona je trestné priviesť neplnoletú osobu, to znamená osobu pod 18 rokov k prostitúcii. Konzum plateného sexu s osobou staršou ako 16 rokov je beztrestný.[62]

Vo Švédsku vstúpil 1. januára 1999 do platnosti "Zákon zakazujúci kúpu sexuálnych služieb". Tomu kto kupuje sex hrozí pokuta alebo trest odňatia slobody do výšky 6 mesiacov. Na rozdiel od predpisov v iných krajinách, sa v tomto prípade dopúšťajú trestného činu len klienti, prostitútky a prostitúti nie. Zákaz prostitúcie bol zdôvodnený tým, že to je nezlučiteľné s dôstojnosťou ženy. Od januára 1999 do januára 2002 sa vyskytlo 249 trestných oznámení týkajúcich sa tohto zákona. 26-krát bola vyrubená pokuta, v 33 prípadoch došlo k súdnym pojednávaniam, ktoré všetky skončili peňažným trestom. Ani v jednom procese nedošlo k oslobodeniu.[63] Podľa prieskumu z roku 2004 inicializovaného švédskou vládou, viedol tento zákon k takmer celkovému zániku pouličnej prostitúcie. Na druhej strane naďalej existuje pre políciu a justíciu takmer nekontrolovateľná ponuka, ktorá sa opiera o kontaktné prostriedky ako mobilný telefón a internet. Nemálo švédskych mužov cestuje ako sexturisti do susedných baltských štátov. V roku 2005 začali proti klientom prostitútok a prostitútov vyšetrovacie orgány postupovať s zložitými a systematickými vyšetrovacími metódami (domové prehliadky a podobne). Toto samotné viedlo v tom istom roku k rekordným 460 prípadom vyšetrovania a 94 odsúdeniam (48 vo verbálnych konaniach a 46 v úradne-písomných konaniach). 366 konaní muselo byť z dôvodu nedostatku dôkazov zastavených.[64] Takzvaný "švédsky model" je vo viacerých krajinách verejne diskutovaný a viacerí ho podporujú. V apríli 2006 vyzvala švédska zastupiteľka za rovnoprávnosť mužov a žien Claes Borgsröm, švédske mužstvo k bojkotu Majstrovstiev sveta vo futbale v Nemecku, pretože nemecký štát svojou legalizáciou prostitúcie zapríčiňuje permanentné porušovanie ľudských práv na ženách. Švédske mužstvo sa Majstrostiev sveta vo futbale zúčastnilo.

Prostitúcia je v Ukrajine zákonom zakázaná. Ukrajinský boxer a politik Vitalij Kličko navrhuje pri príležitosti Majstrovstiev Európy vo futbale 2012 v Ukrajine prostitúciu legalizovať.[65] V Ukrajine je už teraz zvýšený výskyt pohlavných chorôb, poukazuje nato skupina feministiek, ktorá organizuje demonštrácie s mottom "Ukrajina nie je bordel!".[66]