Schutzstaffel

Himmler a Röhm v roku 1933.

Vznikla v roku 1923 ako elitná organizácia paramilitantnej bojovej organizácie Sturmabteilung (SA - útočné oddelenie) z oddaných prívržencov Adolfa Hitlera. Pôvodne to bol 50 členný oddiel, ktorý slúžil ako ochranný oddiel rečníkov strany počas verejných zhromaždení, označovaný ako Stosstrupp Adolf Hitler (útočný oddiel Adolf Hitler). V novembri 1923 bol oddiel rozpustený po neúspešnom Mníchovskom puči. Organizácia bola znovuvytvorená v roku 1925 spolu s nacistickou stranou. Hitler vtedy vytvoril 8 člennú jednotku najprv nazvanú Stabswache (stráž veliteľstva), ktorú viedol jeho osobný šofér Julius Schreck, a ktorá sa skladala z bývalých členoch útočného oddielu. Schutzstaffel (SS - ochranný oddiel) bol spočiatku oficiálne podriadený priamo Hitlerovi, lebo nebolo jasné, či znovusformované oddiely Sturmabteilung (SA, tzv. hnedých košieľ), ktoré predstavovali hlavnú ozbrojenú zložku strany mu budú naďalej lojálne. V roku 1926 však po dohode medzi Hitlerom a velením SA došlo k oficiálnemu podriadeniu SS pod SA. V roku 1929 sa stal veliteľom SS Heinrich Himmler, ktorý predtým prestúpil z SA do SS, kde dostal číslo člena 168. Ako veliteľ SS organizoval nábor do SS a organizácia, ktorá mala v roku 1929 len 280 členov sa do konca roku 1932 rozrástla na približne 50 000 ľudí[2].

Himmler začal SS budovať podľa vzoru talianskej fašistickej organizácie čiernych košieľ. Do organizácie však implementoval aj prvky a rituály podobné historickým templárom alebo dokonca jezuitom[3]. Do SS sa snažil získať ľudí, ktorí vyhovovali nacistickým predstavám o rasovej čistote (nordická rasa) a tiež schopných a vhodných členov SA. Keďže elitársky obraz SS, ktorý sa viditeľne odlišoval od masovej organizácie SA, lákal hlavne ľudí s vyšším spoločenským statusom, veľa z nových príslušníkov boli bývalí dôstojníci dobrovoľníckej polovojenskej organizácie Freikorps. Boli to často ľudia, ktorí sa pokúšali po neúspešnej civilnej kariére znovu dostať do armády. Himmler dostal za úlohu vybudovať z SS zložku, ktorá mala zlikvidovať vnútorných nepriateľov vnútri SA a strany ako celku. SS prebrala štruktúru SA, spočiatku jej príslušníci nosili aj rovnaké uniformy. Vo februári 1933 sa organizácia v plnej miere podieľala po požiari Reichstagu na prenasledovaní opozície.

20. apríla 1934 (v deň Hitlerových 45. narodenín) pri príprave noci dlhých nožov prebral Himmler od Göringa aj velenie Gestapa. Po noci dlhých nožov (30. júna 1934), kedy príslušníci SS na Hitlerov príkaz zatkli a popravili najmenej 85 osôb na čele s Ernestom Röhmom význam SS vzrástol. Za tento úspech sa organizácia dočkala, okrem likvidácie konkurenčných hnedých košieľ, osamostatnenia v hierarchii nacistickej strany. Reorganizácia SS v tomto období si vyžiadala premenovanie SS-Gruppen na SS-Oberabschnitt (premenovanie zo "skupín" na "vrchné územné veliteľstvá" napr. SS-Oberabschnitt Elbe). Bývalé riaditeľstvo SS s potrebnými úradmi bolo organizované do troch a neskôr ôsmich SS hlavných úradov (SS-Hauptämter). Úrady neskôr ešte narástli a v roku 1944 predstavovali 12 samostatných úradov. Označenia jednotlivých úradov (personálny, vyšetrovanie, rasový a osídľovací ..) zostali zachované po celý zvyšok vojny až do zrušenia SS.

Časom si organizácia podriaďovala celý štátny aj bezpečnostný aparát nacistického štátu vrátane vyhladzovacej politiky. Do polovice roku 1934 SS získalo kontrolu nad všetkými koncentračnými tábormi, teda aj tými, ktoré boli predtým pod kontrolou SA. Vznikla nová zložka SS-lebky (SS-Totenkopfverbände), ktoré mali na starosti iba koncentračné tábory. Totenkopfverbände boli pôvodne organizované do 6 Wachtruppen (strážnych oddielov) pre každý veľký koncentračný tábor. V roku 1935 boli Wachtruppen rozšírené na tzv. Wachsturmbanne a v roku 1937 na tri základné SS-Totenkopfstandarten (pluky). Takúto štruktúru si ponechali až do roku 1941, kedy po útoku na Sovietsky zväz počet táborov na okupovaných územiach výrazne narástol. Tieto zmeny si vyžiadali vytvorenie samostatného hospodársko-správneho útvaru SS tzv. Wirtschafts und Verwaltungshauptamt (SS-WVHA), ktorý začal členiť tábory na tri skupiny: pracovné, koncentračné a vyhladzovacie. Do konca 30. rokov boli príslušníci SS vyňatí z jurisdikcie civilných súdov a podliehali vlastným súdom SS.

Hitler pred slávnostne nastúpenou jednotkou ochranného oddielu SS v apríli 1938.

V roku 1934 začali vznikať aj zárodky SS-Verfügungstruppe známych skôr ako Waffen-SS, keď bývalý armádny generál vo výslužbe Paul Hausser dostal za úlohu vyzbrojiť a vycvičiť podľa armádnych noriem 2 pluky (Standarten). Tieto mali byť neustále v pohotovosti k dispozícii pre osobnú potrebu Hitlera (jednotka osobnej stráže Leibstandarte). Hausser tiež založil dve dôstojnícke školy (Junkerschule) pre nových dôstojníkov SS.

17. júna 1936 bol Himmler menovaný za veliteľa všetkých zložiek nemeckej polície. Iba formálne bol podriadený ministrovi vnútra Wilhelmovi Frickovi. Nacisti postupne ovládli všetky zložky polície a podriadili ich svojej ideológii. Uniformovanej (poriadkovej) polícii Ordnungspolizei (Orpo) velil SS Obergruppenführer Kurt Daluege. Ostatné policajné zložky, hlavne kriminálna polícia Kriminalpolizei (Kripo), bezpečnostná polícia Sicherheitspolizei (Sipo) a tajná štátna polícia Gestapo mali jednotné velenie organizované v bezpečnostnej službe Sicherheitsdienst (SD). Veliteľom tejto organizácie bol Reinhard Heydrich. Operácie Gestapa riadil Heinrich Müller. Velenie všetkých zložiek polície tak plne prevzala polovojenská organizácia nacistickej strany. V septembri 1939 boli všetky zložky bezpečnostnej polície s výnimkou uniformovanej poriadkovej polície (Orpo) podriadené Hlavnému ríšskemu bezpečnostnému úradu Reichssicherheitshauptamt (RSHA), ktorý riadil Heydrich.

V roku 1937 bola zriadená akadémia tzv. SS-Junkerschule v Bavorskom Bad Tölz.

Vojaci SS odvádzajú obyvateľov Varšavského geta.

V predvečer vojny sa začali pohotovostné oddiely SS rozrastať. V roku 1939 sa Waffen-SS skladalo zo 4 plukov (asi 18 000 mužov)[4]. Zo strážcov táborov SS Totenkopfverbände bola v tomto období organizovaná samostatná divízia SS Totenkopf, ktorá bola zaradená k Waffen-SS. V roku 1943 mali Waffen-SS 450 000 mužov[5]. V dobe svojho najväčšieho rozmachu v decembri 1944 predstavoval početný stav Waffen-SS 38 divízií (asi 950 000 mužov), z toho 8 tankových. Jednotky Waffen-SS, mali rôzne kvality, ale predovšetkým tankové divízie (Leibstandarte Adolf Hitler, Das Reich, Totenkopf a Wiking), prednostne zásobované najmodernejšími zbraňami predstavovali jedny z najúčinnejších jednotiek na všetkých bojiskách. Vojaci Waffen-SS patrili medzi najobávanejších a najfanatickejších bojovníkov. Odmietali sa vzdať aj v beznádejných situáciách. V boji často preukazovali príkladnú odvahu, a to aj napriek tomu, že ich velenie nasadzovalo často na najnebezpečnejšie úseky frontov, prípadne ich kvôli kvalitnej výzbroji umiestňovalo do čela útočných zoskupení. Nie všetky divízie Waffen-SS však boli elitnými jednotkami. Mnohé ani neboli tvorené Nemcami, ale príslušníkmi kolaborujúcich národov ako boli Valóni, Flámi, Nóri, Lotyši, Estónci, Ukrajinci, Rusi alebo Chorváti. Príslušníci iných ako nemeckých národov tvorili asi polovicu početného stavu týchto jednotiek[5].

Cez vojnu SS vytvorilo zvláštne oddiely nazývané Einsatzgruppen. Tieto jednotky mali špeciálne úlohy, medzi najznámejšie z nich patrila fyzická likvidácia nepriateľov režimu. Tieto jednotky po vpáde do ZSSR viedli v tyle nemeckých armád krutý teror namierený proti civilnému obyvateľstvu, hlavne proti Židom. V roku 1943 sa v týchto jednotkách, ktorých bojové nasadenie možno považovať za veľmi diskutabilné až kontraproduktívne, nachádzal približne rovnaký počet mužov ako v 6. armáde, ktorá bola porazená pri Stalingrade[5]. Šiesta armáda v októbri 1942, v období vrcholiacich bojov o Stalilngrad mala 17 divízií s dovedna asi 334 000 mužmi.

V roku 1942 SS dalo tábory vo svojej správe pod dozor hlavnej hospodárskej správy (WVHA). Tábory a v nich umiestnené osoby boli následne používané ako zdroj lacnej - otrockej pracovnej sily. Osoby držané v týchto táboroch mali byť nadmernou prácou vyčerpané na smrť.