Európske právo

Primárne právo tvoria zmluvy o ESUO, EURATOM a EHS, v znení zmien a doplnkov ako ich pozmenili:

• 1965 – Zmluva o zlúčení inštitúcií
• 1986 – Jednotný európsky akt
• 1992 – Maastrichtská zmluva (známa tiež ako Zmluva o Európskej Únii)
• 1997 – Amsterdamská zmluva
• 2001 – Zmluva z Nice
• 2007 – Lisabonská zmluva

Zaraďujú sa sem tiež zmluvy o pristúpení a medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi v rámci posilnenej spolupráce.

Všeobecné právne zásady sú základnými princípmi vytvorenými ESD, v medziach ktorých musí Spoločenstvo konať. Nerešpektovanie týchto zásad môže viesť k neplatnosti právneho aktu. Medzi všeobecné zásady patria:

• rešpektovanie základných ľudských práv
• zásada zákazu diskriminácie
• zásada subsidiarity a proporcionality
• zásada právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní
• zásada transparentnosti

Medzinárodné zmluvy uzavreté Spoločenstvom, sú záväzné pre orgány spoločenstva aj pre členské štáty.

Komunitárne sekundárne právo sú právne normy vytvorené orgánmi Európskej únie (Komisiou, Radou, Európskym parlamentom), na základe primárneho práva a predpísaným spôsobom. Do prvého piliera zaraďujeme nasledovné sekundárne akty:

• Nariadenia
• Smernice
• Rozhodnutia
• Odporúčania
• Stanoviská

Nariadenia sú záväzné právne akty, ktoré sú priamo použiteľné vo všetkých členských štátoch. Smernice sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Rozhodnutia sú individuálne právne akty záväzné pre toho, komu sú určené. Odporúčania a stanoviská nie sú právne záväzné, ale môžu mať vplyv pri výklade iných právnych aktov. V druhom a treťom pilieri (úniové právo) je postup tvorby sekundárneho práva pozmenený a odlišná je aj forma právnych aktov. Do druhého piliera zaraďujeme tieto akty prijímané Radou EÚ:

• Spoločné stratégie
• Spoločné postupy
• Spoločné postoje

Sekundárne právne akty v oblasti tretieho piliera prijíma Európska Rada a zaraďujeme sem:

• Rámcové rozhodnutia
• Rozhodnutia
• Opatrenia

Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, resp. Súdu prvého stupňa nemajú povahu precedensu (ako je tomu napr. pri rozhodnutiach amerického Supreme Court). Aj napriek tomu majú rozhodnutia ESD a SPS veľkú váhu a ak sa nejaký právny názor objavuje v ich judikatúre opakovane, zväčša sa s ním stotožnia aj ostatné orgány EÚ i samotné členské štáty

Ako prvá bola podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, medzi Belgickom, Francúzskom, Holandskom, Luxemburskom, Nemeckom a Talianskom. Táto zmluva bola ako jediná podpísaná na určité obdobie (50 rokov) a je platnosť uplynula 23. júla 2002. Táto zmluva bolo čoskoro nasledovaná zmluvami zakladajúcimi Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. V roku 1965 bola podpísaná Zmluva o zlúčení inštitúcií týchto spoločenstiev. V tomto období už existovali Rada, Komisia, Zhromaždenie (predchodca Európskeho parlamentu) aj Súd či Hospodársky a sociálny výbor. V roku 1973 došlo k prvému rozšíreniu o nových členov – Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. V roku 1979 sa konali prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. V roku 1981 sa k Spoločenstvu pridalo Grécko.

Jednotný európsky akt bol prijatý v roku 1986 a ide o jednu z najväčších zmien zakladajúcich zmlúv. Medzi najdôležitejšie zmeny, ktoré priniesol, patrí:

• Stanovil cieľ - vytvorenie spoločného trhu
• Formálne uznanie Európskej Rady
• Zriadenie Súdu prvého stupňa
• Zaviedol väčšinové hlasovanie do oblastí, kde Rada predtým rozhodovala jednomyseľne
• Zaviedol nový legislatívny proces – kooperačný postup
• Založil spoločnú zahraničnú politiku

V roku 1986 sa tiež Spoločenstvo rozšírilo o dva nové členské štáty – Španielsko a Portugalsko.

Zmluva o Európskej únii alebo Maastrichtská zmluva bola podpísaná 7. februára 1992 a platnosť nadobudla 1. novembra 1993. Tým vznikla Európska únia. Najväčší prínos Maastrichtskej zmluvy je v tom, že zaviedla dva nové piliere, v ktorých sú upravené spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Tak vznikla známa trojpilierová štruktúra EÚ (Európska únia nenahrádza, ale dopĺňa Európske spoločenstvá). Medzi ďalšie zmeny môžeme zaradiť:

• Zavedenie spolurozhodovacej procedúry
• Zriadenie Európskej centrálnej banky a Európskej investičnej banky
• Celkové posilnenie právomocí Európskeho parlamentu.

V roku 1995 sa Európska únia rozšírila o ďalších troch členov – Fínsko, Rakúsko a Švédsko.

Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2. augusta 1997. Medzi najvýznamnejšie zmeny, ktoré priniesla Amsterdamská zmluva patrí:

• Došlo k vypusteniu niektorých obsoletných ustanovení a prečíslovaniu článkov
• Včlenila Schengenský systém priamo do zmluvy
• Pridala ustanovenia o užšej spolupráci
• Vytvorila funkciu generálneho sekretára Rady

Zmluva z Nice bola prijatá v roku 2000. Jej hlavným cieľom bolo pripraviť Európsku úniu na prijatie nových členských krajín. Zmluva z Nice priniesla najmä tieto zmeny:

• Upravila zloženie inštitúcií
• Rozšírila použitie väčšinového hlasovania v Rade
• Reformovala súdnu moc (zriadenie Súdnych panelov)
• Niektoré ďalšie úpravy v oblasti prvého piliera
• Premenovala užšiu spoluprácu na posilnenú spoluprácu

Na tej istej konferencii bola tiež oficiálne schválená Charta základných práv Európskej únie, ale len ako politicky a nie právne záväzný dokument. Od 1. mája 2004 má EÚ desať nových členov. Sú nimi Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.

Ústavná zmluva EÚ alebo tiež Zmluva o Ústave pre Európu bola podpísaná 29. októbra 2004 v Ríme. Ústavná zmluva si kládla za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu a mala nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv. Proces jej ratifikácie však nebol úspešne zavŕšený, keďže ju odmietli občania Francúzska i Holandska. Lídri Európskej únie v roku 2007 rozhodli, že vypracujú návrh novej reformnej zmluvy, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva. Lisabonská zmluva preberá prevažnú časť obsahu Ústavy pre Európu, vynechala však niektoré politicky citlivé ustanovenia, najmä symboly Únie, ktoré sa považujú za príčinu krachu Ústavy, ako je hymna, vlajka, motto, Deň Európy a opúšťa aj samotný názov "Ústava". Lisabonská zmluva po ratifikácii vo všetkých členských štátoch Únie nadobudla platnosť k 1. decembru 2009.

Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Ide o zmluvu, prostredníctvom ktorej sa menia zakladajúce zmluvy Európskej únie najmä tak, že

• sa zjednodušuje celková štruktúra Európskej únie (rušia sa tri piliere a podobne)
• Európska únia sa stáva právnickou osobou a nástupcom Európskeho spoločenstva a nahrádza ho
• Európska rada a Európska centrálna banka sa stávajú inštitúciami Európskej únie
• Charta základných práv EÚ sa stáva právne záväznou
• Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenúva na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie“.
• zriaďuje sa stály predseda Európskej rady volený na obdobie dva a pol roka, ktorý bude zastupovať EÚ navonok a predsedať zasadaniam Európskej rady
• posilňujú sa viaceré inštitúcie pre zahraničnú politiku (zmena funkcie generálneho tajomníka Rady a vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku na vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podobne)
• od roku 2014 sa počet komisárov Európskej komisie zmenšuje z 27 na dve tretiny počtu členských štátov (vrátane predsedu Komisie a Vysokého zástupcu), vybraného na základe rovného rotačného systému
• Európsky parlament sa bude zaoberať väčším počtom legislatívnych oblastí a počet jeho členov sa zmenší na 751
• hlasovanie v Rade Európskej únie sa od roku 2017 mení na systém „dvojitej väčšiny“ (čiže Rada schváli opatrenie, ak ho podporí 55 % členských štátov zastupujúcich aspoň 65 % populácie EÚ)
• zavádza sa úloha pre národné parlamenty pri monitorovaní uplatnenia princípu subsidiarity
• zavádza sa „doložka vystúpenia“ (exit clause), ktorá ustanovuje opustenie EÚ Členským štátom riadnym spôsobom
• uľahčuje sa postup tzv. „posilnenej spolupráce“, ktorý je určený pre rozvoj istých politík EÚ, keď niektoré, ale nie všetky, členské štáty chcú konať

Konzultačný postup je najstarším legislatívnym postupom, v ktorom figuruje Európsky parlament. Jeho podstatou je to, že pred tým, než Rada prijme rozhodnutie (na základe návrhu Komisie), je povinná požiadať o konzultáciu Európsky parlament. Rada ale názor Európskeho parlamentu nemusí rešpektovať.

Kooperačný postup, je novší ako konzultačný postup a do európskeho práva ho priniesol Jednotný európsky akt v roku 1986. Postup je nasledovný:

• Rada prijme stanovisko na základe návrhu Komisie
• S týmto stanoviskom je oboznámený Európsky parlament, ktorý sa v lehote troch mesiacov môže k nemu vyjadriť.
  • Ak ho schváli, Rada príjme navrhovaný právny akt kvalifikovanou väčšinou s konečnou platnosťou.
  • Ak ho odmietne, Rada ho môže prehlasovať len jednomyseľným rozhodnutím.
  • Ak navrhne v stanovisku zmeny, Komisia znova preskúma návrh a zapracuje do neho zmeny navrhované Európskym Parlamentom (len tie, s ktorými sa stotožní) a predloží ho Rade. Tá prijme návrh kvalifikovanou väčšinou alebo ho môže pozmeniť, ale len jednomyseľným rozhodnutím.

Spolurozhodovací postup do európskeho práva priniesla zmluva o EÚ v roku 1992. Tento postup takmer vo všetkých prípadoch nahradil staršie postupy, a tak opätovne posilnil právomoci Európskeho parlamentu. Komisia predloží návrh Európskemu parlamentu a následne Rade.

• Ak Európsky parlament nenavrhne žiadne zmeny, Rada ho môže schváliť.
• Ak Rada schváli návrh v tej podobe ako ho pozmenil Európsky parlament, opäť ho môže schváliť.
• Ak má k návrhu výhrady, vyrozumie o zmenách v návrhu Európsky parlament.
  • Ak tento návrh parlament schváli (alebo márne uplynie 3 mesačná lehota na rozhodnutie), návrh sa považuje za prijatý.
  • Ak tento návrh odmietne, návrh sa považuje za neprijatý.
  • Ak navrhne zmeny, oboznámi o svojom stanovisku Radu a Komisiu. Komisia sa vyjadrí k návrhu a zmeny, ktoré odmietne, môže neskôr rada schváliť len jednomyseľným rozhodnutím.
    • Ak Rada schváli zmeny navrhnuté Európskym parlamentom, návrh je prijatý.
    • Ak Rada neschváli všetky zmeny zvolá sa Zmierovací výbor (skladá sa z členov Rady a Európskeho parlamentu)
      • Ak zmierovací výbor neprijme spoločné stanovisko, návrh sa považuje za neprijatý.
      • Ak zmierovací výbor prijme spoločné rozhodnutie, hlasujú o ňom Rada aj Parlament osobitne a v oboch musí byť schválený, inak sa považuje za neprijatý.
      • Ak Rada aj Parlament schvália návrh Zmierovacieho výboru, návrh je prijatý.

Inštitút súhlasu Európskeho parlamentu do európskeho práva zaviedol, rovnako ako aj kooperačný postup, Jednotný európsky akt. V prípade, že to Zmluva ustanovuje, môže Rada prijať určitý návrh len na základe predchádzajúceho súhlasu Európskeho parlamentu. Najznámejší prípad, kedy sa takýto súhlas vyžaduje, je pri prijímaní nových členov do EÚ.

Aj napriek tomu že postavenie Európskeho parlamentu sa neustále posilňuje, stále existujú aj oblasti, kde rozhodnutie prijíma len Rada na návrh Komisie, alebo dokonca samotná Komisia v oblasti dohľadu nad verejnými podnikmi.