Zmluva o fungovaní Európskej únie

Zmluva o fungovaní Európskej únie bola podpísaná 25. marca 1957 v Ríme, vtedy pod názvom Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Bola podpísaná spolu so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a nadväzovala na skoršiu Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (Parížskej zmluvy) z roku 1951. Podpísanie Rímskych zmlúv bolo východiskom z krízy, spočívajúcej v odmietnutí Zmluvy o založení Európskeho obranného spoločenstva francúzskym parlamentom a nerealizovaním plánovanej zmluvy o Európskom politickom spoločenstve. Zmluva realizovala koncept hospodárskej integrácie členských štátov, ktorá bude vytvárať tlak na prehlbovanie politickej integrácie.

Zmluvou sa zakladalo Európske hospodárske spoločenstvo, jedno zo spoločenstiev, ktoré sa neskôr aj formálne zlúčili do Európskych spoločenstiev. V zmluve sa definovali ako ciele spoločenstva (o. i.) vytvorenie jednotného trhu, colnej únie či aproximácia právnych predpisov.

Zmluva, spolu so Zmluvou o Euratome a s Parížskou zmluvou (do uplynutia doby jej platnosti v roku 2002), bola viackrát menená. Významnejšie zmeny obsahu zmluvy priniesli najmä Jednotný európsky akt z roku 1986, Zmluva o Európskej únii z roku 1992, (ktorá premenovala zmluvu na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva a ktorá zároveň premenovala pôvodné EHS na Európske spoločenstvo) a naposledy Lisabonská zmluva (ktorá opäť premenovala zmluvu na jej súčasný názov, Zmluva o fungovaní Európskej únie, a ktorá zároveň zrušila Európske spoločenstvo, pričom za jeho právneho nástupcu určila Európsku úniu).

Zmluva sa skladá zo siedmych častí, 357 článkov, dvoch príloh, protokolov a vyhlásení (protokoly a vyhlásenia sú spoločné pre ZfEÚ aj Zmluvu o EÚ). Vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva nielen premenovala ZfEÚ, ale ju aj prečíslovala, a od nadobudnutia nedošlo k výraznejšej revízii, počet článkov zodpovedá ich číslam.

Prvá časť (články 1 až 17) sa nazýva Zásady a definuje základné úlohy Európskej únie, rozdelenie právomocí medzi výlučné právomoci únie, spoločné právomoci únie a členských štátov, koordinovanú hospodársku politiku, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku vrátane postupne vytváranej spoločnej obrannej politiky, podpornú a koordinačnú právomoc (v článku 5 Zmluvy o Európskej únii je definovaná možnosť pre úniu rozširovať právomoci, teda konať aj v oblastiach, kde nemá podľa zmlúv právomoc, ale iba ak cieľ nie je možné dosiahnuť na úrovni členských štátov alebo na nižšej úrovni a v súlade s princípmi subsidiarity a proporcionality, podrobnosti sú ustanovené v článku 352 ZfEÚ).

Druhá časť, Nediskriminácia a občianstvo únie (články 18 až 25), zakazuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a tiež diskrimináciu z iných dôvodov, definuje občianstvo únie a práva z neho vyplývajúce.

Najrozsiahlejšia tretia časť, Vnútorné politiky a činnosti únie (články 26 až 197) podrobne upravuje jednotlivé politiky únie okrem vonkajších politík upravených v piatej časti (a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky upravenej v Zmluve o Európskej únii).

Štvrtá časť, Pridruženie zámorských krajín a území (články 198 až 204), upravujú pridruženie zámorských území Dánska, Francúzska, Holandska a Spojeného kráľovstva. Na Grónsko sa tieto ustanovenia prakticky nevzťahujú.

Piata časť, Vonkajšia činnosť únie (články 205 až 222), sa týka spoločnej obchodnej politiky, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci, reštriktívnych opatrení a medzinárodných dohôd a vzťahov k tretím štátom a medzinárodným organizáciám.

Šiesta časť, Inštitúcie a finančné ustanovenia (články 223 až 334), podrobnejšie ako Zmluva o Európskej únii upravuje inštitúcie únie a ďalšie orgány, definuje právne akty únie, legislatívny proces, najmä riadny legislatívny proces, rozpočet, viacročný finančný rámec a posilnenú spoluprácu.

Posledná siedma časť, Všeobecné a záverečné ustanovenia (články 335 až 358), upravuje právnu subjektivitu únie, postavenie jej zamestnancov, imunity a výsady a niektoré ďalšie veci.

Zmluva o fungovaní Európskej únie má rovnakú právnu silu ako Zmluva o Európskej únii. Z hľadiska obsahu je ZfEÚ podrobnejšia. ZfEÚ sa zaoberá podrobne politikami únie okrem spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorú zasa upravuje Zmluva o EÚ. Obe zmluvy obsahujú inštitucionálne ustanovenia, no kým Zmluva o EÚ len rámcovo upravuje inštitúcie a orgány únie a ich tvorbu, ZfEÚ podrobnejšie upravuje ich činnosť. ZfEÚ neupravuje také otázky ako rozširovanie únie a revíziu zmlúv, tieto veci sú upravené v Zmluve o EÚ. Zjednodušene by sa dalo povedať, že Zmluva o EÚ je stručnejšia, všeobecnejšia a zameraná viac na vonkajšie činnosti únie, kým ZfEÚ je podrobnejšia a upravuje skôr vnútorné činnosti únie.

• Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie z roku 2012