Rozvod (manželstvo)

V kresťanstve platí základná téza: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“.[2] Preto cirkev neumožňuje rozvod v zmysle civilného. Je však možná anulácia a odluka. Anulácia manželstva je vyhlásenie manželstva za neplatné. Ďalšou možnosťou je odluka, je to odlúčenie manželov na určitý čas od seba, kým sa nevyriešia problémy, pre ktoré nemohli žiť v spoločnej domácnosti. Nie je tu povolené opätovné uzavretie manželstva, pretože v tomto prípade nie je manželstvo zrušené. Dôvodom odluky je napríklad cudzoložstvo, ohrozenie detí alebo jedného z manželov a iné závažné dôvody. S odlukou však vznikajú problémy, napríklad kto sa bude starať o deti alebo kto ich bude živiť. Preto cirkev nezavrhuje civilný rozvod úplne. „Žiadosť o rozvod pred civilným súdom by mala obsahovať vyhlásenie žiadateľa o tom, že nemá úmysel zrušiť manželský zväzok v rozpore s kánonickým právom, že chce zabezpečiť civilnoprávnu ochranu pre seba a svoje deti, a že nemá úmysel opätovne sa zosobášiť podľa civilného práva, ak ho na to civilný rozsudok bude oprávňovať“.[3]

Na začiatku vzťahu partneri zdieľajú svoje záujmy, rodinu, priateľov a pociťujú vzájomné uspokojenie vo vzťahu. Partneri si začnú vytvárať spoločnú identitu, už to nie je „ja“ ale „my“. Keď jeden z partnerov (alebo obaja) začne pociťovať menšie, respektíve žiadne uspokojenie vo vzťahu, začne sa narúšať jeho stabilita. Iniciátor je človek, ktorý je prvý nešťastný vo vzťahu, začne hľadať uspokojenie inde. To neznamená, že si začne hľadať nové koníčky alebo sa začne viac zahŕňať prácou, a čoraz menej času tráviť so svojím partnerom. Medzi partnermi sa narúša komunikačný kanál, ich konverzácie sú často nedostatočné a preto si iniciátor začne hľadať osobu, ktorej sa môže zdôveriť. Väčšinou to je milenec, no niekedy sestra, brat, kamarát, kamarátka, či psychológ. Najťažšou vecou v priebehu „rozpárovania sa“ (angl. uncoupling) je oznámenie ukončenia vzťahu druhému. Veľkou nevýhodou druhého partnera je to, keď na to nie je pripravený, keď doteraz nepociťoval zmeny alebo nedával im dostatočný význam. Mnoho partnerov ani nenájde odvahu na to, aby to oznámila svojmu partnerovi a často aj nevedomky sa uchyľuje k vyvolaniu takej situácie, kde to druhý partner povie za nich. Často ide o bolestivé poníženie druhého partnera iniciátorom. Niektoré páry aj napriek nedostatočnému uspokojeniu a narušenej stabilite sú ochotní pokračovať v tomto vzťahu a nenarušiť svoju spoločnú identitu. Záchrana vzťahu je možná, ak si obaja z partnerov dostatočne rýchlo uvedomia, že niečo nie je v poriadku a navštívia odbornú pomoc ešte pred samotným rozvodom. Následky rozvodu zasahujú hlavne rodiny s deťmi, vznikajú neúplné rodiny, kde chýba jeden z rodičov. Výchova detí je narušená, pretože im chýba jeden zo vzorov. Zároveň manželia berú do úvahy, že pre nich bude ťažšie zaradiť sa do spoločnosti, zmení sa ich ekonomický aj sociálny status.[4]

Od roku 1811 boli uznané dve formy rozvodov. Prvý spôsob bol tzv. „rozvod od stolu a od lože“, kde nebolo manželstvo zrušené právne, manželia boli iba pozbavený povinnosti žiť spolu a taktiež nemohli uzatvárať nový manželský zväzok. Druhým spôsobom bola rozluka, tu už šlo o právne zrušenie manželstva. Rozluka katolíkov bola v roku 1919 zakázaná. V tomto období manželia mohli požiadať o dva druhy rozvodov, a to dobrovoľný alebo nedobrovoľný. Pri dobrovoľnom sa manželia vzájomne dohodli a museli súdu preukázať, že sa majetkovo vyrovnali a dohodli sa na výživnom detí a manželky. Než súd rozhodol v rozvod manželstva, museli prebehnúť tri zmierovacie pokusy. Pri nedobrovoľnom rozvode sa skúmala aj vina zavinenia. Jeden z manželov musel preukázať dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti o rozvod. Väčšinou šlo o cudzoložstvo, neveru, alkoholizmus, neprekonateľný odpor a podobne. Ak obaja manželia preukázali vinu druhej strane, vina bola na oboch stranách. Hlavným rozdielom medzi dobrovoľným a nedobrovoľným rozvodom je, že pri nedobrovoľnom súd rieši rozvod aj žalobu. Neskôr bola uznaná len jedna forma rozvodu a to vo forme vtedajšej rozluky.

• D. Vaughan, Uncoupling: turning points in intimate relationships, 2nd ed. New York: Vintage Books, 1990.
• M. Nemec, Základy kánonického práva, 1st ed. Bratislava: Iura Edition, 2001.
• A. Giddens, Sociologie, 1st ed. Praha: ARGO, 2013.
• H. Mařiková, M. Petrusek, A. Vodáková, Velký sociologický slovník. Praha: Karolinum, 1996.
• M. Huberová, Osobní a majetkové právo manželské v ČSR do roku 1945, Rigorózni práce, Praha, 2008.
• Anonymous Sociologist probes dynamics of divorce; College professor has devoted 10 years to study of 'uncoupling', The Gazette, pp. F3, 1987. Available: https://search.proquest.com/docview/431465799?accountid=15618.