Alexandr Michajlovič Vasilevskij

Narodil sa 30. septembra 1895 v obci Novaja Goľčicha (dnes súčasť mesta Vičuga) v rodine ruského cirkevného regenta rodičom Michailovi Alexandrovičovi Vasilevskému a Nadežde Ivanovne Sokolovovej. Obidvaja rodičia boli silne veriaci. Alexandr bol štvrtým z ôsmich súrodencov. V 1897 sa s rodičmi presťahoval do obce Novopokrovskoje, kde jeho otec začal slúžiť v novopostavenom chráme. Tam začal navštevovať školu a neskôr v 1909 ukončil vyššiu cirkevnú školu a pokračoval v štúdiu v cirkevnom seminári v meste Kostroma. Po jeho dokončení hodlal pokračovať na svetskej škole. Pre účasť na štrajku študentov cirkevných škôl, ktorí protestovali proti zákazu, ktorý im zabraňoval v pokračovaní v štúdiu na vysokých školách a univerzitách, bol vyhostený z mesta Kastroma, kam sa mohol vrátiť až po tom čo bola splnená časť z požiadaviek protestujúcich.

Alexandr Vasilevskij sa chcel stať agronómom alebo zememeračom, ale jeho plány zmenila prvá svetová vojna. V predposlednom ročníku seminára spolu s niekoľkými spolužiakmi zložil diaľkovo skúšky a začal štúdium na Alexandrovskom vojenskom učilišti. V máji 1915 ukončil zrýchlený (4 mesačný) kurz a v hodnosti práporčíka bol odoslaný na front. Od júna do septembra sa nachádzal v rôznych záložných jednotkách, až sa nakoniec dostal na Juhozápadný front, do 409. novochopiorského pluku 103. pešej divízie v rámci 9. armády. Na jar 1916 bol poverený velením roty, ktorá sa čoskoro stala jednou z najúspešnejších v pluku. V máji 1916 sa účastnil Brusilovovej ofenzívy. V dôsledku vysokých strát dôstojníckeho zboru už čoskoro velil práporu stále v 409. pluku. Neskôr bol povýšený na štábneho kapitána. Začiatok občianskej vojny zastihol Vasilevského v Rumunsku, kde sa rozhodol odísť na dovolenku. Medzitým sa 409. pluk pripojil k vojskám, ktoré vyhlásili nezávislosť Ukrajiny a tak sa do jeho radov už nevrátil. Od septembra 1918 do apríla 1919 pracoval ako učiteľ vo viacerých základných školách, až kým nebol povolaný do Červenej armády ako inštruktor v 4. záložnom prápore. Už o mesiac bol vyslaný ako jeden z dôstojníkov 100 členného oddielu, ktorého úlohou bola pomoc pri potlačení vzbury v Tulskej gubernii.

V lete 1919 bol prevelený do Tuly, kde sa účastnil na formovaní Tulskej streleckej divízie, kvôli priblíženiu sa Južného frontu a vojsk generála Denikina. Vasilevskij bol najprv veliteľ roty, potom odznovu budovaného práporu. V októbri bol prevelený do štábu veliteľstva 5. streleckého pluku Tulskej streleckej divízie, ktorá hájila opevnenú oblasť na juhozápad od Tuly. Do boja sa však nedostala, pretože Denikinove vojská boli zastavené južnejšie, pri Oriole a mestečku Kromy.

V decembri 1919 bola Tulská strelecká divízia vyslaná na Západný front, aby bojovala proti interventom. Vasilevskij bol na vlastnú žiadosť prevelený na miesto pomocníka veliteľa pluku. Na fronte sa nakoniec v dôsledku reorganizačných zmien stal pobočníkom veliteľa 96. pluku 32. brigády 11. divízie. V rámci 15. armády sa zúčastnil vojny s Poľskom.

Koncom júla 1919 Vasilevského opäť prevelili, teraz do 427. pluku 48. (bývalej Tulske) divízie, kde už predtým pôsobil. V polovici augusta sa jednotka nachádzala vo Vilniuse, pričom viedla boj v Belovežskom pralese proti poľským jednotkám. Tu vznikol konflikt medzi ním a O. I. Kalninom. Kalnin vtedy vydal príkaz na okamžité prebratie velenia ustupujúceho 427. pluku. Presné miesto, kde sa jednotka nachádzala sa však nedalo zistiť, a tak sa termín na vykonanie zadaný Kalninom nedal splniť. Na to Vasilevskij podal veliteľovi správu o tom, že daný rozkaz nie je možné vykonať. Čoskoro na to bol degradovaný na veliteľa čaty. Tento rozkaz onedlho veliteľ 48. divízie zrušil a Vasilievskij bol poverený viesť jeden zo samostatných práporov spadajúcich pod divíziu.

Po vojne sa ešte zúčastnil bojov proti oddielom Bulak-Balchiča v Bielorusku a do augusta 1921 bojoval s banditami v Smolenskej gubernii. Nasledujúcich 10 rokov velil plukom 48. Tverskej streleckej divízie, velil divíznej škole pre nižších dôstojníkov. V 1927 dokončil strelecko-taktické kurzy Výstrel. V júli 1928 bol jeho 143. pluk obzvlášť ocenený inšpektormi na vojenských manévroch. Na jeseň 1930 bol ďalší jeho 144. pluk, predtým patriaci medzi najslabšie jednotky v divízii, ocenený najlepšou známkou na okruhových cvičeniach.

Tieto úspechy zaistili Vasilievskému prevelenie na štáb. Čoskoro si podal žiadosť o prijatie do komunistickej strany, kam ho však v dôsledku čistiek prijali až v 1938 roku, keď slúžil v Generálnom štábe. Od jari 1931 pracoval v Riadení bojovej prípravy Červenej armády. Podieľal sa pri tom na vydaní viacerých bojových manuálov a prác zoberajúcich sa vojenskou prípravou a koordináciou viacerých druhov vojsk v modernom boji. V tejto funkcii sa stretol s mnohými významnými dôstojníkmi ako bol Michail Tuchačevskij, či Georgij Žukov.

V 1934 až 1936 pracoval ako náčelník úseku bojovej prípravy Povolžského vojenského okruhu. V 1936, po zavedení nových hodnostných označení v Červenej armáde mu bola udelená hodnosť plukovník. V 1937 ukončil štúdium na vojenskej Akadémii generálného štábu a nečakane bol poverený vedením jej katedry vedenia tyla. Už v októbri 1937 nasledovala nová funkcia, kde pôsobil ako náčelník operatívnej prípravy veliteľského zboru v Generálnom štábe. Tam od roku 1939 zaujal pozíciu zástupcu náčelníka Odboru operatívneho riadenia Generálneho štábu. Tam sa zúčastnil na rozpracovaní prvého variantu plánu vojny s Fínskom, ktorý bol neskôr Stalinom zamietnutý. Po začiatku Zimnej vojny bol pridelený na front ako zástupca náčelníka generálneho štábu I. V. Smorodinova. Účastnil sa tiež ako jeden z predstaviteľov ZSSR na rozhovoroch a podpísaní mierovej dohody s Fínskom a taktiež pri demarkácii novej sovietsko-fínskej hranice.

Na jar 1940 v dôsledku zmien na generálnom štábe sa stal prvým zástupcom náčelníka Operatívneho riadenia Generálneho štábu v hodnosti divízneho generála. Od apríla 1940 sa zúčastňoval na rozpracovaní plánu vojny s Nemeckom. 9. novembra 1940 sa zúčastnil ako člen sovietskej delegácie pod vedením Viačeslava Molotova cesty do Berlína na rozhovory s Nemeckom.

Ako vysoký dôstojník, začal mať Vasilevskij časté stretnutia so Stalinom. Na jednom z nich sa ho Stalin spýtal na jeho rodinu. Keďže bol Vasilevského otec pravoslávny kňaz a tým potenciálny „nepriateľ ľudu“, Vasilievskij povedal pravdu, a teda, že sa s ním už od roku 1926 nestýka. Stalin mu na to prekvapivo povedal, nech čo najskôr obnoví vzťahy s rodičmi a pokúsi sa im pomôcť.

Vasilievskij sa zúčastnil na riadení bojových operácií od prvého dňa bojov na východnom fronte. 1. augusta 1941, bol teraz už v hodnosti genrálmajora vymenovaný za náčelníka Operačného oddelenia Generálneho štábu. Od 5. do 10. októbra počas bitky o Moskvu bol ako jeden z poverených Štátnym výborom obrany zabezpečoval čo najskoršie nasadenie ustupujúcich alebo z obkľúčenia sa prebojuvších vojsk na Možajskú obrannú líniu. V polovici októbra zabezpečoval styk STAVKY hlavného veliteľstva s evakuovaným Generálnym štábom. 28. októbra 1941 bol Vasilevskij povýšený na generálporučíka. Už v tejto kritickej dobe bol považovaný za výborného vojenského experta. Od polovice apríla do 8. mája 1942 sa ako člen STAVKY nachádzal na Severozápadnom fronte, kde sa podieľal na neúspešnej Demianskej operácii. Od 24. apríla 1942 z dôvodu ťažkej choroby B. M. Šapošnikova vykonával taktiež funkciu náčelníka Generálneho štábu. 26. apríla bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. V nasledujúcich dňoch boli jednotky Červenej armády obkľúčené pri Charkove. Nasledoval úspešný nemecký postup na Stalingrad. 9. mája 1942 bol v dôsledku nemeckého prielomu krymského frontu odvolaný do Moskvy. V júli 1942 bol prevelený na volchovský front, kde mal riadiť spolu s Mercekovom v Maloj Višere 2. údernú armádu generála Andreja Vlasova pri prieniku z obkľúčenia.

V lete 1942 sa podstatnou mierou podieľal ako predstaviteľ STAVKY na riadení Stalingradského frontu a obranných bojoch pri Stalingrade. Spolu s Žukovom sa najväčšou mierou podieľal na sústredení vojsk a príprave pre nadchádzajúci protiútok, ako aj samotnej jeho realizácii. Žukov bol prevelený na Západný front, kde mal riadiť operáciu Mars pri Rževe. Vasilevskij sa taktiež zúčastnil na likvidácii Paulusovej 6. armády, čo mu však neumožnil dokonať útok Mansteinovej skupiny z juhozápadu od Koteľnikova. Po odrazení tohto útoku velil začiatkom roku 1943 Voronežskému a Brjanskému frontu, ako aj útočným operáciám na hornom toku Donu.

16. februára 1943 mu bol udelený titul Maršal Sovietskeho zväzu, čo bolo krajne neobvyklé, pretože iba pred 29 dňami bol povýšený na armádneho generála.

Podľa rozkazu STAVKY hlavného veliteľstva Vasilievskij koordinoval činnosť Voronežského a Stepného frontu počas bitky pri Kursku. Riadil plánovanie a operatívne vykonanie oslobodzovacích bojov v Donbase, na Ukrajine a Kryme. 10. apríla 1944 v deň oslobodenia Odesy bol vyznamenaný rádom Víťazstva, a bol po Žukovovi jeho druhým držiteľom. Po oslobodení Sevastopoľa bol jeden z prvých dôstojníkov, ktorí vošli 10. mája do oslobodeného mesta. Jeho auto však narazilo na nemeckú protitankovú mínu. Pri tom mal jeho vodič ťažko poranenú nohu a on rozsiahle poranenie hlavy rozbitým sklom. Kvôli tomu mu lekári odporúčali ešte určitý čas zostať na lôžku. Bol evakuovaný do Moskvy.

Počas operácie Bagration v 1944 koordinoval činnosť 1. pobaltského a 3. bieloruského frontu, od 10. mája aj 2. pobaltského frontu na území Bieloruska a pobaltských republík. 29. júla 1944 mu bol udelený titul Hrdina ZSSR ako aj Leninov rad spolu so Zlatou hviezdou.

Plánovanie a velenie Východopruskej operácie, ktoré sprvu riadil sám Stalin Vasilevskij prebral v období Jaltskej konferencie spolu s povinnosťami náčelníka Generálneho štábu. 18. februára 1945 bol na vlastnú žiadosť prevelený k 3. bieloruskému frontu. Ako jeho veliteľ vyjednal kapituláciu nemeckej posádky. Jej veliteľ Otto Lasch neskôr vo svojich pamätiach obvinil Vasilievského z nesplnenia podmienok kapitulácie. Každopádne za dobytie Königsbergu mu bol udelený druhý Rad Víťazstva.

Ešte v lete 1944 po skončení operácie Bagration poveril Stalin Vasilevského prípravou plánov pre útok na japonské jednotky v Mandžusku[1]. Útok sa mal začať pôvodne 27. apríla 1945. Prípravy a realizácia operácie sa napokon omeškali o takmer pol roka. Kvôli utajeniu Vasilievskij pricestoval 5. júla 1945 v uniforme generálplukovníka a s dokladmi pod menom Vasiljev do mesta Čita. 30. júla 1945 bol poverený viesť sovietske vojská na Ďalekom východe. Stalin údajne uprednostnil Vasilevského pred Žukovom kvôli jeho racionálnym postojom[2].

Počas prípravy na útok navštívil východiskové pozície 1. a 2. ďalekovýchdoného frontu, spolu s dôstojníkmi veliacimi frontom posúdil situáciu a upresnil začiatok operácie Augustová búrka. Tá sa začala v skorých ranných hodinách 9. augusta 1945 a trvala celkovo 24 dní, počas ktorých sa Červenej armáde podarilo rozdrviť miliónovú Kuantungskú armádu Japonska. Za to bol vyznamenaný 8. septembra 1945 druhou Zlatou hviezdou.

V období medzi rokmi 1946 a 1949 bol náčelníkom Generálneho štábu ZSSR a prvý námestník ministra Ozbrojených síl ZSSR. Od 1949 do 1953 bol prvý námestník Ministra obrany ZSSR. V rokoch 1956 až 1956 námestník Ministra obrany ZSSR pre otázky vojenských vied. Od roku 1959 patril medzi generálnych inšpektorov Ministerstva obrany ZSSR. Vo svojich pamätiach, ktoré vyšli v Moskve v roku 1975 kritizoval Stalinove vojenské rozhodnutia, ktoré viedli k porážkam po napadnutí krajiny Nemeckom[2]. Na XIX. a XX. zjazde KSSZ sa stal členom Centrálneho výboru strany. Zvolený za poslanca Najvyššieho Sovietu ZSSR. Jeho syn bol Žukovovým zaťom.

Zomrel 5. decembra 1977. Pochovaný je Červenom námestí, spolu s ďalšími významnými sovietskymi činiteľmi pod Kremeľskou stenou.