Blatnica (obec)

Obec leží v centrálnej časti Turca, na styku Turčianskej kotliny a pohoria Veľká Fatra. Poloha v ústí Blatnickej doliny a na okraji národného parku vytvára z Blatnice ideálne východiskové miesto na turistiku i cykloturistiku. Preteká ňou Blatnický a Gaderský potok.

Súčasťou obce je aj bývalá dedina Sebeslavce.

Okolie dnešnej obce poskytuje vhodné prostredie pre život; v blízkosti sa nachádza mierne zvlnené úrodné územie, vhodné na poľnohospodárstvo, no tiež hlboké lesy s dostatkom zveri, ako aj jaskýň a hlbokých roklín, vhodných pre úkryt v čase ohrozenia. Dôkazom pobytu človeka z mladšej doby kamennej (5. - 4. tisícročie pred Kr.) sú nálezy v jaskyni Mažarná v úbočí Tlstej nad Gaderským potokom. Ďalšie stopy osídlenia sa našli v lokalite „Na Záhorí“, kde bolo zdokumentované pohrebisko lužickej kultúry z konca 2. tisícročia pred Kr. a tiež v jaskyni nad Plešovicou, kde bol nález bronzovej ihlice s pečatidlovou hlavicou. Výraznú stopu v podobe hradiska na Plešovici tu zanechalo keltské osídlenie, spadajúce do laténskej doby, ktorého valy sa zachovali dodnes.

V stredoveku nastáva príchod Slovanov a celá oblasť sa stala súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Z tohto obdobia pochádza vzácny nález hrobu veľkomoravského veľmoža, v ktorom bol uložený tzv. Blatnický meč. Je avarského pôvodu, rukoväť s ľaliovitými ozdobami má vybíjanú zlatom a striebrom a zobrazuje 4 postavy so zdvihnutými rukami. Malá časť pôvodného nálezu je prístupný v miestnej pamätnej izbe. Z konca 11. storočia pochádzajú archeologické nálezy románskeho kostola v lokalite Sebeslavce, priamo pod Blatnickým hradom. Najstaršie písomné správy o území Blatnice (dnešná osada Sokolčie) pochádzajú z čias panovania kráľa Kolomana, samotná obec sa prvýkrát spomína v 1. polovici 13. storočia. Koncom storočia bolo dokončené jadro Blatnického hradu, ktorý strážil dôležitú cestu z Ponitria na Oravu a Liptov, neskôr nazývanú Magna via. Trasa cesty sa neskôr presunula západnejšie a hrad i s obcou stratil na význame a Blatnica sa stáva poddanská dedina.

Osud obyvateľov sa odvíjal od vlastníkov hradu a panstva, ktoré často menilo majiteľa. Od roku 1414 mal panstvo v zálohu Pongrác z Liptovského Mikuláša a po viacerých ďalších sa v roku 1539 stali pánmi Blatnice Révaiovci. V tomto období mala obec vlastného richtára a prísažných a 16 spravovaných a 4 opustené porty, no tiež 7 chudobných obyvateľov. V ťažkých časoch druhej polovice 16. storočia sa s príchodom Jezuitov v Turci rozšírilo olejkárstvo, využívajúce liečivé účinky tunajších rastlín. Výrobou a predajom olejkárskych produktov sa v 18. storočí len v Blatnici živilo viac ako 100 domácností a turčianskí olejkári boli známi aj v okolitých krajinách. Boli však rodiny, ktoré mali svoje obchody na ruskom Ďalekom východe - napr. Duchajovci, Ľuptákovci či Haľamovci. S obchodom súvisiaca prosperita a pokrok viedli k preferovaniu kamenných a tehlových domov, ktoré lepšie odolávali riziku častých požiarov. Do dejín obce sa zapísal rod Prónayovcov, ktorý sprvoti slúžil Révaiovcom, no postupne si tu vybudoval kúriu a kaštieľ. Dôkazom prosperity obce v 18. storočí je aj prosperita dvoch mlynov, krčiem a píly, naopak, hrad chátral a hoci ešte slúžil ako obydlie, postupne upadal. V roku 1785 mala Blatnica ako sídlo jedného zo štyroch okresov Turčianskej župy 1015 obyvateľov a patrila tak medzi veľké obce. Počas vlny vysťahovalectva do USA odišli aj Daniel a Jaroslav Siakeľovci, známi ako filmári prvého slovenského Janošíka.

V 20. storočí boli vybudované nové cesty, verejný vodovod, zavedený elektrický prúd, telefón, začali premávať autobusy a obyvatelia trávili viac času aj športom a kultúrou. Vzniklo divadlo, knižnica, botanická záhrada i etnografické múzeum Karola Plicku. V súčasnosti je Blatnica modernou obcou s rozvíjajúcou sa individuálnou výstavbou.

• Blatnická dolina
• Gaderská dolina
• Zoznam kultúrnych pamiatok v obci Blatnica

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Blatnica (obec)

• Oficiálne stránky obce