Žabokreky

Obec sa nachádza v centrálnej časti Turca, približne 4 km južne od Martina. Urbanisticky nadväzuje na Košťany nad Turcom, cez ktoré má aj cestné spojenie na cestu I/65. Cesta III. triedy sa za Žabokrekmi rozdvojuje a umožňuje dopravu do Belej (odtiaľ aj do rekreačného strediska v Jasenskej doline) a Necpál.

Žabokreky ležia v rovinatom území Turčianskej kotliny a len v severnej časti chotára sa terén mierne vlní a naberá pahorkatinný ráz. Z juhovýchodu a juhu obec obteká Beliansky potok, na severnom okraji centra pramení menší Žabokrecký potok.

Prvá písomná zmienka o osade s názvom Villa Zabokrek pochádza z roku 1282, no lokalita bola osídlená už v období Veľkomoravskej ríše. Potvrdili to nálezy kostola z 9. až 10. storočia v dnešnej osade Kostolište, asi 1,5 km južne od centra obce. O niečo staršie nálezy slovanských bojovníkov boli nájdené v lokalite Mohylka, kde sa zachovali sekeromlaty, dvojsečné meče a ostrohy. Zmienok o obci z konca 13. storočia sa zachovalo niekoľko a vypovedajú o jej význame, nakoľko tadeto viedla významná cesta. S ňou súvisela aj stanica poštovej služby Mateja Taxisa, ktorú sprevádzkovali v rokoch 1552 – 53 medzi Bratislavou a Košicami. Dejiny Žabokriek boli úzko späté s neďalekými Necpalmi, kde sídlil rod Necpálskych, neskôr Juštovcov, ktorí až do roku 1848 vlastnili okolité obce. Samospráva aj po zrušení poddanstva sídlila v susednej obci, čo sa zmenilo až v roku 1950, kedy bol zriadený úrad národného výboru s matrikou aj v Žabokrekoch.

Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, prácou v lese a chovom hospodárskych zvierat, no obec bola známa aj remeslami a najmä bylinkármi a olejkármi, ktorí svoje produkty predávali až v Poľsku, na Ukrajine a v Rusku. Zložité pomery počas 1. svetovej vojny a v medzivojnovom období donútili mnohých ľudí vycestovať za prácou do Ameriky a Kanady. Časť obyvateľov sa v medzivojnovom období zamestnala v martinských fabrikách, prácu poskytovali aj menšie prevádzky priamo v obci - mlyn, píla, valcovňa súkna, čistička a triedička ovčej vlny. Z remesiel boli zastúpení mlynári, mäsiari, kováči, krajčírky a na čas aj sládkovia. Počas 2. svetovej vojny bolo 32 obyvateľov odvlečených do koncentračných táborov a 11 v bojoch zahynulo.

V novodobých dejinách sa život v obci výrazne zmenil k lepšiemu, čo dokazuje nárast výstavby rodinných domov a objektov občianskej vybavenosti. V Žabokrekoch vybudovali požiarnu zbrojnicu, kultúrny dom, základnú školu, materskú školu, rekreačno-športový areál, dom smútku, upravený a oplotený bol miestny cintorín a upravené boli verejné priestranstvá. Vybudované tiež boli všetky inžinierske siete, miestny rozhlas, telefón a do obce začali po upravených cestách premávať pravidelné autobusové spoje. Po spoločenských zmenách sa začal rozvíjať súkromný sektor a činnosť obnovilo aj miestne urbárske spoločenstvo a združenie vlastníkov pôdy. Dlhodobo sa organizujú kultúrno-spoločenské a športové podujatia (v obci žije a pôsobí Jaroslav Katriňák), tradície a kultúru napomáha šíriť aj ochotnícke divadlo. Obec poriada turistický výstup “Chodníkom Jána Vaňu” a od roku 2003 spolupracuje so slovenskými a českými obcami, ktorých názov sa začína na „ŽAB“.

• MAS Turiec
• OZ Mandolina
• Žabokrecké ochotnícke divadlo
• Miestny odbor Matice slovenskej

• Evanjelická modlitebňa
• Obecná knižnica
• Pošta
• Zubná ambulancia
• Praktický lekár
• Veterinár
• Potraviny

• Futbalový klub Slovan Žabokreky
• Turistický klub

• 
  Ľudová architektúra v obci
• 
• 
• 
• 
  Pamätná tabuľa Juraja Langsfelda

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žabokreky

• Oficiálne stránky obce