Apollo 17

• Eugene A. Cernan (3), veliteľ
• Ronald E. Evans (1), pilot veliteľského modulu
• Harrison H. Schmitt (1), pilot lunárneho modulu

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

V popredí emblému sa nachádza grécky boh slnka Apolón spoločne s orlom, u ktorého červené pruhy poukazujú na vlajku USA. Tri biele hviezdy nad červenými pruhmi reprezentujú troch členov posádky. Motív sa nachádza na poli, kde je zobrazený Mesiac, planéta Saturn a galaxia. Krídla orla čiastočne prekrývajú Mesiac, čo evokuje fakt, že človek vstúpil na povrch tohto telesa. Pohľad boha Apolóna a smer letu orla naznačujú ľudský úmysel odhaľovať vzdialené oblasti vesmíru.

Okrem farieb americkej vlajky (červená, biela a modrá) emblém obsahuje aj zlatú farbu, ktorá evokuje „zlatý vek“ kozmonautiky, ktorá začala letom Apollo 17. Emblém navrhol umelec Robert McCall spolu s posádkou Apolla 17.[1]

Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vertical Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 28. august 1972

Za začiatok príprav na misiu Apollo 17 možno považovať október 1970, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-512. Dňa 13. augusta 1971 NASA zverejnila zloženie posádky Apolla 17, pričom veliteľom misie sa stal Eugene Cernan, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a pilotom lunárneho modulu Harrison Schmitt. Na Schmittovom mieste mal pôvodne byť Joe Engle, ale po silnom tlaku vedeckej komunity ho nahradil Dr. Schmitt, pretože bol jediným profesionálnym geológom v oddieli astronautov. V záložnej posádke sa začali pripravovať David Scott, Alfred Worden a James Irwin, ktorí sa len pred nedávnom vrátili z misie Apollo 15. V priebehu roka 1972 sa však prevalila ich aféra s poštovými známkami. Scott, Worden a Irwin mali vziať 398 poštových známok so spomienkou na ich let a 100 z nich predať nemeckému obchodníkovi s poštovými známkami. Zisk z predaja bol použitý na založenie zvereneckého fondu pre deti posádky Apolla 15. Hoci ich čin nebol nezákonný a napriek skutočnosti, že pri skorších letoch NASA zavierala oči pred podobnými aktivitami, administratíva rozhodla, že Scott a jeho posádka budú príkladne potrestaní a nikto z nich už do vesmíru nepoletí. Scottovu posádku tak v úlohe náhradníkov pre Apollo 17 nahradili John Young, Stuart Roosa a Charles Duke.[2][3]

Medzitým pokračovali aj prípravy kozmickej lode a nosnej rakety pre misiu Apollo 17. Dňa 24. marca 1972 prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. V polovici mája sa vo Vertical Assembly Building (VAB) začala na pohyblivom vypúšťacom zariadení zostavovať nosná raketa, ktorej budovanie trvalo takmer do konca júna.[3]

Dňa 2. júna 1972 prišlo na kozmodróm aj mesačné vozidlo LRV (Lunar Roving Vehicle) a v polovici mesiaca ho nasledoval lunárny modul, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Koncom júla sa skúšky veliteľského, servisného aj lunárneho modulu skončili a začalo sa s montážou ich zostavy. Dňa 22. augusta sa už kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju 23. augusta pripevnili na vrchol nosnej rakety. O päť dní neskôr, 28. augusta, sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A. Dňa 20. októbra bola dokončená celková skúška systémov nosnej rakety. V priebehu 20. a 21. novembra sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 5. decembra o 07:53:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie. Záverečná časť odpočítavania zatiaľ prebiehala bez problémov.[3]

V stredu 6. decembra 1972 astronauti vstávali o 16:38 miestneho času. Následne Eugene Cernan, Ronald Evans a Harrison Schmitt absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k večeri. Tradične sa podával malý steak, miešané vajíčka, toast, jablkový džús a káva. Pri večeri im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ letových operácií posádok, šéfastronaut Alan Shepard, záložný pilot veliteľského modulu Stuart Roosa, záložný pilot lunárneho modulu Charles Duke, Dave Ballard, vedúci tímu podpory posádky Apolla 17 a Charles Buckley, riaditeľ bezpečnostnej služby Kennedyho vesmírneho strediska. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Shepardom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Shepard z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Eugene Cernan nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Harrison Schmitt. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Ronald Evans.

Štart bol stanovený na 21:53 až 01:31 miestneho času. Išlo o prvý a zároveň jediný nočný štart v programe Apollo. V čase 21:53 sa štart uskutočniť nemohol vinou časového zariadenia TCS. Odpočítavanie sa prerušilo v T-30 sekúnd a vrátilo sa na T-22 minút. Po odstránení námrazy, ktorá sa za ten čas utvorila na ochladených motoroch, sa odpočítavanie rozbehlo znova. Opäť však došlo k prerušeniu, tentoraz v čase T-8 minút. Znova sa rozbehlo o 00:25 miestneho času a tentoraz prebehlo nerušene až do konca.

Nočný štart Apolla 17, 7. december 1972

Misia Apollo 17 odštartovala vo štvrtok 7. decembra 1972 o 00:33:00,63 miestneho času (05:33:00,63 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Štartujúca raketa Saturn V ožiarila nočnú oblohu nad Floridou, čo bol impozantný úkaz pre prizerajúcich sa divákov.

Navedenie kozmickej lode na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme prebehlo bez problémov. Trojhodinové oneskorenie štartu sa podarilo „dohnať“ letom po rýchlejšej dráhe. Po dvoch obehoch sa loď zážihom tretieho stupňa S-IVB nosnej rakety, manéver TLI (Trans Lunar Injection – navedenie na dráhu k Mesiacu), odpútala od Zeme a zamierila k Mesiacu. Prestavba lode, pri ktorej sa lunárny modul pripájal na opačný koniec veliteľského modulu, než s ktorým bol spojený pri štarte, prebehla tiež bez problémov. Apollo 17 priletelo k Mesiacu 10. decembra. Manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) bolo o 19:47:22 UTC nad odvrátenou stranou Mesiaca navedené na obežnú dráhu. Neskôr, 11. decembra o 00:16 UTC, nasledoval manéver DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu), ktorý súlodie uviedol na nižšiu dráhu (najnižší bod dráhy bol znížený na výšku 18 km nad povrchom), čím sa ušetrilo palivo v lunárnom module.[4]

Eugene Cernan počas prvej skúšobnej jazdy s mesačným vozidlom LRV (Lunar Roving Vehicle) na Mesiaci, 12. december 1972

Po obvyklých previerkach sa o 17:20:56 UTC astronauti Eugene Cernan a Harrison Schmitt v lunárnom module Challenger oddelili od veliteľského modulu America, v ktorom zostal Ronald Evans. Lunárny modul Challenger úspešne pristál 11. decembra o 19:54:57 UTC v údolí Taurus-Littrow v mesačnom Mori jasu (Mare Serenitatis). Cernan a Schmitt potom vykonali nevyhnutné previerky lunárneho modulu a svojich skafandrov. O 23:54:49 UTC začali s prvým výstupom na mesačný povrch. Krátko po vstupe na povrch Cernan povedal: „Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili.“ Nasledoval ho nadšený geológ Schmitt: „Ľudia, tu je minerálov. Ak som niekedy videl geologický raj, tak je to tu!“ Po inštalácii prístrojov ALSEP (Apollo Lunar Surface Experiment Package) obaja vyšli na krátku prechádzku juhovýchodným smerom. Vzhľadom na časovú tieseň sa musela skrátiť, takže počas prvého výstupu, ktorý trval vyše 7 hodín, prešli asi len 4 km.[4]

Harrison Schmitt pózuje pri americkej vlajke počas prvého výstupu na mesačný povrch

S druhým výstupom začali 12. decembra o 23:28:06 UTC, pričom sa najprv venovali montáži náhradného blatníka na mesačnom vozidle. Improvizovaný blatník, ktorý vyrobili z máp vytlačených na umelej hmote, mal nahradiť odtrhnutý a stratený pôvodný kus. Akonáhle bolo všetko hotové, vyšli s opraveným roverom na západ ku kráteru Nansen. Cestou inštalovali nálož pre aktívny seizmický experiment. Napriek tomuto zdržaniu absolvovali v priebehu 70 minút trasu dlhú 9,1 km. Rýchlosť vozidla sa držala na 11 km/h, len pri jazde do kopca klesala na iba 5 km/h. Na okraji morénového poľa pri kráteri Nansen Cernan a Schmitt opustili vozidlo a začali stúpať hore do svahu Južného masívu. Nebolo to jednoduché, pretože svah mal miestami sklon až 20° a v sypkej pôde sa im šmýkalo pri každom kroku. Geologický nález im však stál za tú námahu. Potom sa už pomaly vracali späť k lunárnemu modulu, so zastávkami určenými na zber minerálov. Pri kráteri Shorty sa im podarilo nájsť zaujímavé vzorky oranžovej pôdy. Druhý výstup skončil po 7,5 hodine, pričom s vozidlom tentokrát najazdili 19 km.[4]

Cernan na začiatku tretieho výstupu, 13. december 1972

Schmitt skúma obrovský balvan, ktorý sa skotúľal po úpätí hory

Tretí výstup začal 13. decembra o 22:25:48 UTC a na preskúmanie im zostávali oblasti na sever od miesta pristátia. Po bezproblémovej jazde Cernan rover odstavil na kraji úzkeho údolia so strmými svahmi na úpätí Severného masívu. Vozidlo odparkoval pred veľkým balvanom, ktorý Schmitt pomenoval „rozštiepený kameň“. Zanietený geológ potom začal s vedeckou prednáškou o kameni aj okolitom teréne: „Vyzerá to ako anorthositické gabbro. Sú tu veľké inklúzie materiálu bez bublín. Južná polovica je v heterogénnej textúre. Ide buď o nejaké rekryštalizované brekcie, alebo tá anorthositická magma nachytala na seba veľa prímesí. Táto druhá možnosť je podľa mňa pravdepodobnejšia. Keď to porovnám so zastávkami na opačnej strane pri Južnom masíve, tak sa tu vyskytujú horniny oveľa komplikovanejšieho charakteru. Prímesi, ich usporiadanie a vôbec všetko, čo tu vidím okolo. Podľa mojich predstáv, ale to je len teória, pri nejakom veľkom impakte vytryskli roztavené horniny do okolia. Potom dopadli na svahy Severného masívu, tam sa na ne prilepili povrchové vrstvy a celá zmes postupne stuhla.“ „Tak už dosť, Jack,“ ozval sa Cernan. „Kto ťa má počúvať?! Poď, vylezieme kúsok vyššie a urobíme panoramatické snímky.“ Keď došli vyššie, ukázal sa im okázalý výhľad. Trvalo 70 minút, než sa s vozidlom opäť rozbehli, tentoraz na juhovýchod do oblasti zvrásnených útvarov. „Vyzerajú ako tvár starého, storočného človeka,“ zhodnotil ich Cernan. Potom sa stočili na juhozápad, k Van Sergovmu kráteru, ktorý mal byť podľa predpokladov geológov mladým impaktným útvarom. „To je prvé miesto v tejto oblasti,“ kvitoval s rešpektom Cernan, „do ktorého sa geológovia na Zemi trafili.“ Poslednú plánovanú zastávku však museli kvôli nedostatku času vynechať. Čakalo na nich ešte odhalenie pamätnej dosky s textom:

Tu človek dokončil svoj prvý

prieskum Mesiaca

December 1972, r.P.

Nech mier, s ktorým sme prišli,

sa odrazí v živote celého ľudstva

V závere ceremónie sa Schmitt, držiaci v ruke brekciu, obrátil k návštevníkom houstonského strediska, medzi ktorými bolo aj 39 mladých ľudí z rôznych krajín sveta: „Tento kameň,“ povedal geológ, „je zložený z úlomkov množstva hornín najrôznejších tvarov, veľkostí a farieb. Všetky dohromady sú spojené v celok, ktorý tu ležal a vlastne žil veľmi mierumilovným spôsobom. Až sa tento kameň ocitne na Zemi, radi by sme dali po kúsku všetkým krajinám na celom svete ako symbol súladu a mieru do budúcnosti. Koniec programu Apollo znamená, že sa teraz dvere privierajú. Nádej budúcnosti však spočíva v mladých ľuďoch, ktorí sa učia žiť a pracovať spoločne.“ „My potom,“ nadviazal Cernan, „sme povinní sa poďakovať tisícom pracovníkov v priemysle, ktorí sa zaslúžili o to, že program Apollo, projekt výskumu Mesiaca človekom, sa mohol úspešne realizovať.“ Cernan potom zaviezol mesačné vozidlo, s ktorým počas tretieho výstupu prešli ďalších 12 km, do vzdialenosti asi 100 metrov od lunárneho modulu, aby bolo možné snímať ich štart z Mesiaca. Naposledy vystúpil z vozidla a do mesačného prachu vyryl písmená TDC, iniciály jeho dcéry Teresy Dawn Cernan. Potom sa už pripravili k návratu do lunárneho modulu. Najprv nastúpil Schmitt. Cernan krátko pred definitívnym návratom do lunárneho modulu povedal:

Cernan sa tak zapísal do histórie ako na dlhý čas posledný človek, ktorý zanechal svoje stopy na Mesiaci. Posledný výstup na mesačný povrch trval 7 a štvrť hodiny. Celkovo v priebehu troch výstupov získali 110,52 kg mesačných hornín a prachu.[4]

Ronald Evans medzitým vo veliteľskom module America snímkoval na obežnej dráhe vybrané oblasti mesačného povrchu pomocou vedeckých prístrojov SIM (Scientific Instrument Module), ktoré boli umiestnené v servisnej časti kozmickej lode.

Štart návratového stupňa lunárneho modulu Challenger z Mesiaca, ktorý sa uskutočnil 14. decembra o 22:54:37 UTC, a následné spojenie s veliteľským modulom America, 15. decembra o 01:10:15 UTC, bolo tiež bez problémov. Astronauti vyložili náklad vzoriek a experimentov z lunárneho modulu a ešte v ten istý deň o 04:51:31 UTC došlo k odhodeniu teraz už nepotrebného návratového stupňa Challengera. Štart z obežnej dráhy Mesiaca smerom späť k Zemi, manéver TEI (Trans Earth Injection), sa uskutočnil 16. decembra o 23:35:09 UTC. Úspešne vykonaný kritický manéver posádka oslávila televíznym prenosom krátko potom, ako kozmická loď Apollo 17 vyletela spoza odvrátenej strany Mesiaca. Na obrazovkách sa objavil kráter Ciolkovskij a Schmitt v úlohe komentátora ohlásil: „Môžete s nami pozorovať oblasť na severnej pologuli Mesiaca, ktorú ľudia zatiaľ ešte príliš často nevideli. Vlastne sa na tomto začína ešte len pracovať a dúfam, že sa s tým hneď tak neprestane.“ Počas jeho reči sa kozmická loď rýchlo vzďaľovala, takže čoskoro bolo možné uvidieť celý Mesiac. „Vďaka Apollu,“ pokračoval Cernan, „sa podarila realizácia zdanlivo nemožného sna. Je to úspech celého národa. Verím, že budúce úspechy dosiahne celé ľudstvo. Toto bol len začiatok. Začiatok, ktorý neskončí, kým v človeku zostane túžba po poznaní.“[5]

Počas druhého dňa spiatočnej cesty sa Evans pripravoval na výstup do otvoreného vesmíru. Astronauti si obliekli skafandre, vypustili vzduch z kabíny a potom otvorili vstupný otvor. „Priamo proti prielezu vidím Zem,“ vykríkol Evans, pripravený na výstup. „Vlastne kosáčik Zeme. Ľudia to je pohľad!“ Opatrne sa prestrčil prielezom a pridržiaval sa úchytov na kozmickej lodi. „To je obrovské,“ vydýchol. „Hovor si čo chceš, ale kým toto nevyskúšaš, tak nie si naozajstný astronaut.“ Cieľom jeho výstupu bolo priniesť zo servisného modulu dve kazety s filmom a jednu špeciálnu kazetu so záznamom radarovej sondáže. Evans sa stal tretím človekom, ktorý uskutočnil výstup do otvoreného vesmíru v cislunárnom priestore (priestor medzi Zemou a dráhou Mesiaca).[5]

Zvyšok letu prebehol už len v znamení jedla, spánku, navigačnej rutiny, upratovania a príprav na pristátie. Apollo 17 pristálo v utorok 19. decembra 1972 o 19:24:59 UTC pomocou padákov na hladinu Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 400 km severovýchodne od ostrova Niue, približne 640 metrov od predpokladaného bodu pristátia a vo vzdialenosti 6,4 km od čakajúcej lietadlovej lode USS Ticonderoga. Žabí muži vytiahli astronautov do člnov asi pol hodinu po pristátí a o necelú hodinu už boli Cernan, Evans a Schmitt na palube lietadlovej lode.[5]

• Hmotnosť pri štarte:
  • veliteľský modul: 5 840 kg
  • servisný modul: 24 514 kg
  • lunárny modul: 16 658 kg

• Spojenie s lunárnym modulom: 7. december 1972, 09:30:10 UTC (po manévri TLI – Trans Lunar Injection)
• Navedenie na obežnú dráhu Mesiaca: 10. december 1972, 19:47:22 UTC

• Odpojenie lunárneho modulu od veliteľského/servisného modulu (CSM): 11. december 1972, 17:20:56 UTC (na obežnej dráhe Mesiaca pred zostupom na povrch)
• Pristátie na Mesiaci: 11. december 1972, 19:54:57 UTC
• Miesto pristátia: Taurus-Littrow 20°11′26.88″S 30°46′18.05″V

• Výstupy mimo kozmickej lode (EVA):
  • Prvý: 7 hodín, 11 minút, 53 sekúnd
  • Druhý: 7 hodín, 36 minút, 56 sekúnd
  • Tretí: 7 hodín, 15 minút, 8 sekúnd

• Štart z Mesiaca: 14. december 1972, 22:54:37 UTC

• Spojenie s návratovou časťou lunárneho modulu: 15. december 1972, 01:10:15 UTC (na obežnej dráhe Mesiaca po štarte z miesta pristátia)
• Odpojenie návratovej časti lunárneho modulu: 15. december 1972, 04:51:31 UTC (na obežnej dráhe Mesiaca)

• Opustenie obežnej dráhy Mesiaca: 16. december 1972, 23:35:09 UTC
• Výstup mimo kozmickú loď (EVA) počas návratu k Zemi:
• Evans
  • Trvanie: 1 hodina, 5 minút, 44 sekúnd

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 17

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 17 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Apollo 17 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)