Apollo 14

• Alan B. Shepard, Jr. (2), veliteľ[pozn. 1]
• Stuart A. Roosa (1), pilot veliteľského modulu
• Edgar D. Mitchell (1), pilot lunárneho modulu

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Letový emblém Apolla 14 navrhla jeho posádka. Dominantným prvkom tu je odznak astronautov, ktorý sa blíži k Mesiacu po vyznačenej trajektórii zo Zeme. Zlatý okraj nesie v spodnej časti mená astronautov Apolla 14 a v hornej časti názov misie. Autorom emblému je Jean Beaulieu.[1]

Dňa 6. augusta 1969 NASA oficiálne oznámila zloženie posádky Apolla 13 a 14, pričom veliteľom Apolla 14 sa stal Alan Shepard, pilotom veliteľského modulu Stuart Roosa a pilotom lunárneho modulu Edgar Mitchell. V záložnej posádke sa začali pripravovať Eugene Cernan, Ronald Evans a Joe Engle. Štart Apolla 14 sa vtedy plánoval na júl 1970.[2]

Koncom novembra 1969 prišiel na Kennedyho vesmírne stredisko veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. Dňa 24. novembra bol dodaný aj štartovací a pristávací stupeň lunárneho modulu, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Potom došlo k zmenám v pôvodne plánovanom harmonograme letov programu Apollo. Dňa 4. januára 1970 riaditeľ NASA Thomas Paine oznámil, že misia Apollo 20, ktorá sa plánovala na december 1972, sa ruší a nosná raketa Saturn V, ktorá sa mala použiť pre tento let, sa namiesto toho upraví na dvojstupňový variant a použije na štart plánovanej vesmírnej stanice v roku 1972. Hlavným dôvodom tohto rozhodnutia bol znížený rozpočet NASA. Štart Apolla 14 sa kvôli tomu posunul na október alebo november 1970.[3] V januári 1970 začali tiež na kozmodróm prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-509 a v polovici mesiaca sa začalo s jej zostavovaním vo Vertical Assembly Building (VAB) na pohyblivom vypúšťacom zariadení.[4]

V apríli 1970 sa Apollo 13 počas letu k Mesiacu dostalo po výbuchu jednej z kyslíkových nádrží do vážnych problémov a dlhý čas hrozila aj smrť posádky. Pristátie na Mesiaci sa tak muselo zrušiť a astronauti sa našťastie vrátili naspäť na Zem. Vyšetrovanie tejto nehody spôsobilo ďalší odklad štartu Apolla 14. Dňa 7. mája 1970 Thomas Paine oznámil, že Apollo 14 neodštartuje skôr než 3. decembra a miestom jeho pristátia na Mesiaci bude hornatá oblasť v okolí krátera Fra Mauro, kde malo pôvodne pristáť Apollo 13. Výcvik hlavnej a záložnej posádky Apolla 14 medzitým pokračoval. Podobne aj zostavovanie nosnej rakety v montážnej hale VAB, ktoré sa dokončilo v polovici mája. Dňa 30. júna NASA oznámila, že kvôli nutným opravám a testom na základe výsledkov vyšetrovania nehody Apolla 13 sa štart štrnástky odkladá na 31. januára 1971. Koncom júna sa tiež skončili skúšky lunárneho modulu vo vákuovej komore a na začiatku augusta aj veliteľského a servisného modulu. Následne sa začalo s montážou ich zostavy. Dňa 4. novembra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. O päť dní neskôr, 9. novembra, sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A a 19. decembra bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 18. a 19. januára 1971 sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 30. januára o 01:00:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie.[4]

V nedeľu 31. januára 1971 astronauti vstávali o 10:06 miestneho času. Následne Alan Shepard, Stuart Roosa a Edgar Mitchell absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a sadli si k raňajkám. Tradične sa podával malý steak, miešané vajíčka, toast, pomarančový džús a káva. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ letových operácií posádok, šéfastronaut Thomas Stafford, záložný veliteľ Eugene Cernan, záložný pilot veliteľského modulu Ronald Evans a záložný pilot lunárneho modulu Joe Engle. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Alan Shepard nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Edgar Mitchell. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Stuart Roosa.

Štart Apolla 14, 31. január 1971

S miernym oneskorením kvôli počasiu misia Apollo 14 nakoniec úspešne odštartovala 31. januára 1971 o 16:03:02,57 miestneho času (21:03:02,57 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Nosná raketa Saturn V s výrobným číslom SA-509 niesla na vrchole veliteľský modul pomenovaný Kitty Hawk a lunárny modul Antares. Navedenie na nízku parkovaciu obežnú dráhu Zeme a navedenie na translunárnu dráhu prebehlo bez problémov. Komplikácie nastali po odpojení kozmickej lode od stupňa S-IVB s pripojeným lunárnym modulom, s ktorým sa mali spojiť, a nepotrebný stupeň S-IVB odpojiť, aby celé súlodie mohlo letieť k Mesiacu podľa plánu. Pilotovi veliteľského modulu Stuartovi Roosovi sa totiž ani po troch opakovaných pokusoch nepodarilo úspešne spojiť veliteľský modul s lunárnym modulom. Západky na špici spojovacieho uzla, ktoré mali zabezpečiť pevné spojenie oboch lodí, nefungovali správne. Obe lode sa pri každom pokuse o pevné spojenie od seba iba zľahka odrazili. Eugene Cernan posádke nakoniec navrhol, aby Roosa držal veliteľský modul pomocou orientačných trysiek v čo najtesnejšej možnej blízkosti pri lunárnom module a Shepard v tom momente zatiahol pomocou prepínača na prístrojovom paneli spojovací uzol. Navrhnutý postup nakoniec fungoval bez problémov a veliteľský modul Kitty Hawk sa päť hodín po štarte pevne spojil s lunárnym modulom Antares, ktorý Roosa následne odpojil od stupňa S-IVB a s celou zostavou sa od neho vzdialil.[5]

Alan Shepard pózuje pri americkej vlajke na Mesiaci, 5. február 1971

Lunárny modul Antares na povrchu Mesiaca

Po štyri dni trvajúcom lete bolo Apollo 14 dňa 4. februára 1971 o 06:50 UTC manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) úspešne navedené na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po ďalšej korekcii dráhy nasledovali previerky lunárneho modulu. Po odpočinku prestúpili 5. februára Shepard a Mitchell do lunárneho modulu Antares a začali s prípravami na jeho oddelenie od materskej lode Kitty Hawk, ku ktorému došlo 5. februára o 04:50:43 UTC. Približne hodinu a pol pred začiatkom zostupového manévru palubný počítač lunárneho modulu oznámil, že dostal príkaz na prerušenie pristátia. Signál sa objavil aj po opakovanom pokuse o nápravu, ale nakoniec sa problém podarilo vyriešiť pri ďalšom komunikačnom okne s Houstonom. Riešenie prišlo vo forme istej softvérovej záplaty na ignorovanie signálu prerušenia pristátia. Zostupový manéver následne prebiehal bez problémov až do momentu, kedy sa lunárny modul nachádzal vo výške približne 10 km nad mesačným povrchom. Palubný radar mal v tejto výške zamerať mesačný povrch a merať presnú vzdialenosť lunárneho modulu od povrchu. Nestalo sa tak, a keďže pravidlá misie prikazovali v tejto situácii prerušiť pristátie a vrátiť sa k materskej lodi, komunikátor astronaut Fred Haise ohlásil: „Antares, mali by ste si začať prechádzať procedúry na prerušenie pristátia!“ Shepard mu odpovedal: „Sme si vedomí pravidiel, Houston!“ Vzápätí Shepard navrhol Mitchellovi: „Ak sa radar nenahodí, poletíme až dole.“ Situáciu vyriešil Haise, ktorý astronautom navrhol vypnúť a zapnúť istič radaru. Navrhovaný postup fungoval bezchybne a chvíľu na to, o 09:18:11 UTC, lunárny modul Antares pristál v bezprostrednej blízkosti plánovaného bodu na pahorkatine Fra Mauro.[5][6]

Po vyše piatich hodinách od pristátia sa 47-ročný Alan Shepard stal piatym a vtedy aj najstarším človekom, ktorý vkročil na povrch Mesiaca.[7] V momente, keď vstúpil na mesačný povrch, povedal: „Bola to dlhá cesta, ale sme tu...“ Išlo o prvú misiu, pri ktorej sa podarilo úspešne vysielať farebný televízny obraz z povrchu Mesiaca.[pozn. 2] Astronauti na povrchu okrem iného inštalovali aj súbor vedeckých prístrojov ALSEP, ktorý obsahoval aj laserový odrážač slúžiaci potom ešte dlhé roky. Prvý výstup na mesačný povrch trval 4 hodiny, 47 minút a 50 sekúnd. Hlavným cieľom druhej prechádzky bol 1,5 km vzdialený kráter Cone. Na prepravu náradia a ďalšieho vybavenia mali astronauti použiť dvojkolesový ručný vozík (MET), ktorý tlačili alebo ťahali ako rikšu. Boli však nesmierne vyčerpaní a kvôli únave a zlej orientácii iba čiastočne dodržali určenú trasu. Fred Haise astronautom nakoniec prikázal, aby vykonali naplánované experimenty na mieste, kde sa práve nachádzajú, a potom sa vrátili späť k lunárnemu modulu. Ešte pred definitívnym návratom astronautov do lunárneho modulu sa Shepard objavil pred kamerou a ohlásil: „Houston, mám v ruke rukoväť lopatky na núdzovú vzorku a úplnou náhodou je na jeho konci šestka železo. V ľavej ruke mám malú bielu loptičku, ktorú dôverne poznajú milióny Američanov. Teraz ju pustím na zem.“ Prvý úder sa mu nepodaril a zvíril len mesačných prach. Pri druhom údere sa loptička nepatrne pohla a pri treťom sa mu podarilo loptičku posunúť o niekoľko metrov. Na štvrtý úder Alan vytiahol ešte jednu loptičku a odpálil. Sledujúc rýchlo sa vzďaľujúcu loptičku vykríkol: „Míle a míle a míle!“[8] Potom sa spolu s Mitchellom vrátil k práci a do lunárneho modulu naložili celkovo 42,80 kg vzoriek. Na Mesiaci strávili celkovo 1 deň, 9 hodín, 30 minút a 31 sekúnd. Stuart Roosa medzitým vo veliteľskom module Kitty Hawk snímkoval na obežnej dráhe pomocou špeciálnej mapovacej kamery s veľkou rozlišovacou schopnosťou vybrané oblasti mesačného povrchu.

Lunárny modul Antares odštartoval z povrchu 6. februára o 18:48:42 UTC a o 20:35:42 UTC sa spojil s materskou loďou Kitty Hawk. V čase 01:37 UTC sa zapálil motor SPS, aby naviedol veliteľský a servisný modul Kitty Hawk na dráhu smerom k Zemi. Apollo 14 šťastne ukončilo svoj let 9. februára 1971 o 21:05:00 UTC pristátím do vĺn južného Tichého oceánu v blízkosti lietadlovej lode USS New Orleans. Miesto pristátia sa nachádzalo približne 685 km juhovýchodne od Tongy. Posádka Apolla 14 sa stala poslednou, ktorá po pristátí absolvovala pobyt v karanténe.[9]

Apollo 14 bolo spojovacím mostom medzi prvými výpravami celého programu Apollo a poslednými tromi, pre ktoré bola upravená veliteľská aj lunárna sekcia – mali väčšiu hmotnosť. Úpravy umožnili získať väčší počet údajov a zaistili posádke dlhší pobyt na mesačnom povrchu. Výrazné zvýšenie užitočného nákladu rakety Saturn V ilustruje príklad: prvá výprava k Mesiacu iba k jeho desiatim obletom, Apollo 8, niesla 28 870 kg (veliteľský+servisný modul), posledná lunárna misia s výsadkom dvoch astronautov na povrch Mesiaca, Apollo 17, už 48 607 kg.

• Hmotnosť:
  • veliteľského/servisného modulu (CSM): 29 240 kg
  • lunárneho modulu (LM): 15 264 kg

1. Veterán z programu Mercury, ktorý sa po vyriešení svojich zdravotných problémov vrátil s astronautmi 5. skupiny do vesmíru.
2. Farebná kamera na Apolle 12 síce nasnímala niekoľko krátkych okamihov farebného televízneho vysielania, ale následne bola mimovoľne namierená na slnko, čím sa stala nepoužiteľnou.

• CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
• VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 14

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 14 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Apollo 14 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)