Druhá rževsko-syčovská ofenzíva

Východný front
	Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Dátum	25. november – 20. december 1942
Miesto	Ržev, ZSSR
Výsledok	Neúspech sovietskych vojsk pri likvidácii Rževského výbežku

Druhá rževsko-syčovská ofenzíva
	Súčasť bojov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny
	; Východný front počas druhej Ržev-syčevskej ofenzíve.
Dátum	25. november – 20. december 1942
Miesto	Ržev, ZSSR
Výsledok	Neúspech sovietskych vojsk pri likvidácii Rževského výbežku
Protivníci
Sovietsky zväz	Nemecko
Velitelia
G. K. Žukov; (koordinátor); I. S. Konev; (Západný front); M. A. Purkajev; (Kalininský front)	Günther von Kluge; (Skupina armád Juh); Walter Model; (9. armáda)
Sila
827 000 mužov; 2352 tankov[1]	600 000 mužov
Straty
70 400 mŕtvych alebo zajatých; 145 301 zranených[2]; 1 600 tankov	40 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých

Druhá rževsko-syčovská ofenzíva alebo operácia Mars bola sovietska útočná operácia, ktorá prebiehala od 25. novembra do 20. decembra 1942 v centrálnej časti sovietsko-nemeckého frontu. Jej úlohou bolo obkľúčiť nemecké jednotky pri meste Ržev, kde tvoril nemecký front výbežok ohrozujúci Moskvu.

Útočnú operáciu na sovietskej strane viedli vojská Kalininského (M. A. Purkajev), Západného (I. S. Konev). Koordinátorom týchto vojsk a autor plánu ofenzívy bol G. K. Žukov. Úlohou sovietskych vojsk bolo obkľúčiť sily nemeckej 9. armády (W. Model) držiacej pozície v Rževsko-Viazemskom výbežku. Tento úder bol plánovaný ako druhý popri protiúdere pri Stalingrade. Viedli ho približne rovnako silné sovietske sily. Napriek svojmu rozsahu a veľkým obetiam na oboch stranách operácia neviedla k žiadnemu výraznému sovietskemu postupu a bola zastavená. Dodnes je považovaná za najväčší neúspech G. K. Žukova[1].

Predohra

Rževsko-Viazemský výbežok tvoril výrazne predsunutú pozíciu nemeckej 9. armády medzi Smolenskom, Rževom, Gžatskom a Viazmou. Západne od výbežku sa do nemeckých pozícií vkliňoval Kalininský front až k mestu Velikije Luki. Rževský výbežok bol považovaný za nebezpečný pretože vzdialenosť medzi ním a Moskvou bola len 180 km.

Na rževsko-syčovskú ofenzívu mal generál Žukov k dispozícii 20., 22., 30., 31., 39. a 41. armádu, ktoré podporovalo 7 samostatných mobilných zborov (1., 2. a 3. mechanizovaný zbor, 5., 6. a 8. tankový zbor a 2. gardový jazdecký zbor). Okrem toho na nemecké pozície zaútočili alebo viedli aktívnu činnosť na pútanie síl nepriateľa aj 29. a 43. armáda a 3. a 4. úderná armáda[3].

Nemecké vojská 9. armády pod velením generála W. Modela sa o pripravovanom protiúdere včas dozvedeli a velenie svoje sily vo výbežku stihlo na nadchádzajúce boje pripraviť.

Bitka

24. novembra 1942 zaútočili jednotky 3. údernej armády Kalininského frontu na pozície nemeckej 3. tankovej armády pri meste Velije Luky čím začali bitku o Velikije Luki, ktorá mala pútať časť síl nemeckej Skupiny armád Stred na jej ľavom krídle. 28. novembra udreli na nemeckú 16. armádu Skupiny armád Sever aj jednotky Severozápadného frontu v oblasti Demianského výbežku.

V predvečer útoku, 24. novembra sily 1. mechanizovaného zboru pod vedením M. D. Solomatina a 3. mechanizovaného zboru M. E. Katukova tvoriace predvoj predvoj 22. a 41. armády Kalininského frontu, zaútočili na Nemcov pri meste Belyj.

25. novembra 1942 zaútočili na pozície nemeckej 9. armády zo západu jednotky 41. (G. F. Tarasov) a 22. armády (V. A. Juškevič) Kalininského frontu. 20. (N. I. Kiriuchin) a 31. armáda (V. S. Polenov) Západného frontu zaútočili z východu. Napriek mohutnej delostreleckej podpore sa im nepodarilo v celom úseku postúpiť dostatočne rýchlo. Postup v úseku 20. a 31. armády v oblasti rieky Osuga bol pomalý aj pre to, že exponované úseky frontu bránila 5. tanková divízia, ktorá práve počas ofenzívy mala vystriedať 78. pechotnú divíziu. Intenzívne sa bránila aj nemecká 102. divízia, ktorej sa podarilo odraziť silné útoky 3. divízií sovietskej 31. armády[4].

Na juhu rževského výbežku sa Sovietom podarilo prekročiť rieku Vazuzu a vybudovať si na jej západnom brehu predmostie. Početnejšie sovietske sily neboli nasadené dostatočne efektívne, pretože pechotné jednotky neboli vybavené dostatkom automobilov a zaostávali za tankovými zväzmi, ktoré prenikali nepriateľskými pozíciami rýchlejšie. Nemecká obrana spôsobovala Sovietom ťažké straty, v zložitom počasí viazlo i zásobovanie, a keďže ich útoky neviedli k obkľúčeniu. Naopak Nemci začiatkom decembra prisunuli posily a pokúsili sa o protiútoky. Výrazné úspechy ani jedna zo strán nedosiahla.

Dohra

Útočné boje pomaly utíchali a obe znepriatelené strany sa zakopali. Vo februári 1943 dostal nemecký generál Walter Model rozkaz na opustenie výbežku. Vojská nemeckého wehrmachtu sa z oblasti stiahli do konca marca 1943, čím výrazne skrátili svoju líniu. Hodnotenie výšky sovietskych strát sa líši od 70 000 mŕtvych a nezvestných a 145 000 ranených po asi 100 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 235 000 ranených. Podľa nemeckých údajov bolo zničených 1655 sovietskych tankov. O intenzite bojov svedčí aj fakt, že Sovieti stratili v bojoch 4 generálov[3]. Boje o Ržev v roku 1942 a 1943, teda obe rževsko-syčovské operácie, sú tiež známe pod označením „rževský mlynček na mäso“.

Informáciám o nezdarenej operácii sa väčšina zúčastnených sovietskych dôstojníkov neskôr po vojne vyhýbala. Napriek rozsahu operácie o nej kompletne chýbajú informácie v sovietskej viacdielnej monografii Istoria velikoj otečestvennoj vojny Sovietskovo sojuza 1941 – 1945[5]. Žukov vo svojich pamätiach uvádzal, že problémom operácie bol nezdar útoku Západného frontu, hlavne podcenenie obťažnosti terénu a rýchla reakcia nemeckej obrany a velenia, ktoré do napadnutého úseku frontu okamžite prisunulo silné zálohy.[6]

Referencie

Glantz, D.: Největší Žukovova porážka. Jota, 2005, 464 s.
Krivošejev, G. F. (Editor). Rossija i SSSR v vojnach XX veka: Poteri vooružennych sil [online]. Moskva : Olma-Press, 2001, [cit. 2013-04-06]. Dostupné online. (po rusky)
Glantz, D., Forgotten Battles. in Bonn K. E. (Editor), Slaughterhouse. The handbook of the Eastern Front. The Aberjon Press, Bedford, 2005, s. 480-483
Glantz, D. Counterpoint to Stalingrad, Operation Mars (November-December 1942): Marshal Zhukov's Greatest Defeat [online]. leavenworth.army.mil, [cit. 2013-04-06]. Dostupné online. (po anglicky)
Fokin, N. A. a kolektív, Istoria Velikoj Otečestvennoj vojny Sovietskovo Sojuza 1941-1945. Tom 2. Voennoe izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, 680 s.
Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy. Naše vojsko, Praha, 2006, s. 398

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.

[Glantz1-1] Glantz, D.: Největší Žukovova porážka. Jota, 2005, 464 s.

[2] Krivošejev, G. F. (Editor). Rossija i SSSR v vojnach XX veka: Poteri vooružennych sil [online]. Moskva : Olma-Press, 2001, [cit. 2013-04-06]. Dostupné online. (po rusky)

[Glanz2-3] Glantz, D., Forgotten Battles. in Bonn K. E. (Editor), Slaughterhouse. The handbook of the Eastern Front. The Aberjon Press, Bedford, 2005, s. 480-483

[4] Glantz, D. Counterpoint to Stalingrad, Operation Mars (November-December 1942): Marshal Zhukov's Greatest Defeat [online]. leavenworth.army.mil, [cit. 2013-04-06]. Dostupné online. (po anglicky)

[5] Fokin, N. A. a kolektív, Istoria Velikoj Otečestvennoj vojny Sovietskovo Sojuza 1941-1945. Tom 2. Voennoe izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, 680 s.

[6] Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy. Naše vojsko, Praha, 2006, s. 398