Východopruská operácia (1945)

Východopruská operácia bola útočná akcia Sovietskeho zväzu cez druhú svetovú vojnu, ktorá trvala od 13. januára do 9. mája 1945 a skončila dobytím východopruského Königsbergu.

Východopruská operácia
Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu

Východný front v roku 1945
Dátum 13. januára – 9. máj 1945
Miesto Východné Prusko
Výsledok Víťazstvo Sovietskeho zväzu
Protivníci
Sovietsky zväz Nacistické Nemecko
Velitelia
Konstantin Rokossovskij
(2. bieloruský front)
I. D. Čerňachovskij†
A. M. Vasilevskij
(3. bieloruský front)
I. Ch. Bagramian
(2. pobaltský front)
V. F. Tribuc
(Baltická flotila)		 Georg-Hans Reihard
(Skupina armád Stred)
neskôr Lothar Rendulic
(Skupina armád Sever)
Friedrich Hossbach
Friedrich-Wilhelm Müller
(4. armáda)
Erhard Raus
(3. tanková armáda)
Walter Weis
Dietrich von Saucken
(2. armáda)
Sila
1 669 100 vojakov
25 426 diel a mínometov
3 859 tankov
3 097 lietadiel		 1 600 000 – 1 800 000 vojakov
8 200 diel a mínometov
700 tankov a samohybných diel

515 lietadiel

Straty
126 646 mŕtvych a nezvestných
458 314 ranených[1]		 najmenej 63 774 mŕtvych
87 983 ranených (údaje od 1. januára do 10. februára)
Východný front
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Situácia pred operáciou

Operácie v severnej časti sovietsko-nemeckého frontu súviseli do marca 1944 s prelomením blokády a zaistení prístupov k druhému najväčšiemu sovietskemu mestu Leningrad. Sovietsky postup tu však nebol natoľko dynamický ako v iných úsekoch frontu a definitívnu likvidáciu nebezpečenstva ťažko skúšanému mestu a zvyšku jeho obyvateľov umožnila až pobaltská operácia. V priebehu júla 1944 prebiehali ťažké boje medzi sovietskymi vojskami a nacistami na rieke Dvina. Červená armáda prenikla k pobrežiu Baltského mora v Rižskom zálive 31. júla 1944 a rozdelila nemecké sily na dve uskupenia, pričom sily v Estónsku zostali odrezané od zvyšku hlavných síl skupiny armád Sever.[2] Rázne nemecké protiútoky 16. augusta 1944 (operácia Doppelkopf) však zatiahli sovietske sily tvrdých bojov, v ktorých ich čelné jednotky na čas padli do obkľúčenia a až 14. septembra znovuobnovili svoje postavenia a odrazili ďalšie nemecké protiútoky. V priebehu októbra sovieti útokmi smerom na Memel (dnes Klaipėda) oddelili celú nemeckú skupinu armád Sever v Pobaltí od zvyšku ich síl (skupina armád Stred v Poľsku a Východnom Prusku). Nemci sa však v Pobaltí energicky držali. Zoskupenie o sile asi 200 000 mužov na Kurónskom polostrove spočiatku pod vedením gen. Schörnera a neskôr gen. Hilperta vďaka podpore nemeckej Kriegsmarine vzdorovalo sovietskym silám až do 10. mája 1945. Viacerí nemeckí generáli, napr. Guderian pritom navrhovali Hitlerovi stiahnuť tieto vojská z predom stratených a strategicky nevýznamných pozícií pre ich racionálnejšie použitie v ohrozených častiach rúcajúceho sa frontu.

Prvá východpruská ofenzíva

Sovietske sily dosiahli hraníc Východného Pruska v októbri 1944. Centrom prvého nemeckého územia tzv. „Starej ríše“, ktoré sovietske sily počas vojny ohrozili pozemnými jednotkami bolo historické mesto Königsberg. Propagandistická hodnota tohto územia bola značná pre obe strany. Z Königsbergu podnikal od 13. storočia výpravy proti pohanským obyvateľom Pobaltia Rád nemeckých rytierov. Blízko Rastenburgu (dnes Kętrzyn) mal počas vojny Hitler jedno z 2 sídiel hlavného štábu, tzv. Wolfsschanze. Nemenej významný bol politický, ekonomický a strategický význam tohto regiónu.[3]

Nacistická propaganda sa na boje na nemeckom území patrične pripravovala. Boli mobilizované oddiely domobrany, ktorá niesla vo Východno Prusku tradičné označenie Landwacht. 25. septembra boli tieto jednotky začlenené do nemeckej domobrany Volkssturm.

Útokom bol poverený Čerňachovského 3. bieloruský front. Po krátkej príprave vyrazili 16. októbra 1944 sovietska 5. a 11. gardová armáda na Gumbinnen. Onedlho sa k nim pripojili aj 31. a 39. armáda. Aj útok 31. armády na Goldap v južnej časti frontového úseku bol síce spočiatku úspešný, ale tuhý nemecký odpor prinútil už po krátkej dobe nasadenie záloh vo forme 28. armády.[4] Gumbinnen a Goldap Nemci do začiatku novembra 1944 získali protiútokmi späť. Sovieti postúpili asi 60 km do nemeckých postavení a prelomili viacero línií obrany, ale nemecká obrana neochabovala. Kvôli silným opevneniam a ťažkým stratám bola ofenzíva zastavená a 5. novembra ich sily prešli v južnej Litve do obrany. V boji padlo asi 79 500 sovietskych vojakov.[2]

Druhá východopruská operácia a dobytie Königsbergu

Ofenzívne akcie sa na tomto úseku znovu začali až v roku 1945 a boli rozdelené na niekoľko etáp. Ofenzíva sa odkladala najmä kvôli sústredeniu všetkých síl na hlavný sovietsky nápor smerom na Berlín, resp. pripravovanú ofenzívu s cieľom prebojovať sa od Visly k Odre. Prípravy boli čiastočne urýchlené aj kvôli ťažkým bojom Spojencov v Ardenách. Deň pred začiatkom operácie bola zahájená visliansko-odrianska operácia.

Cieľom koordinovanej ofenzívy 1. pobaltského (I. Ch. Bagramian) a 2. (K.K. Rokossovskij) a 3. bieloruského frontu (I.D. Čerňachovskij) bolo izolovať vo Východnom Prusku vojská skupiny armád Stred, tak aby ďalej nemohli manévrovať pozdĺž Baltského pobrežia. 2. bieloruský front mal postupovať v súčinnosti s 1. bieloruským frontom (G.K. Žukov) cez Východné Pomoransko na Štetín.[5]

Útok začal delostreleckou prípravou 1. pobaltského a 3. bieloruského frontu 13. januára 1945. 2. bieloruský front zaútočil o deň neskôr 14. januára. Dôležitým prvkom úspechu ofenzívy vo Východnom Prusku bol postup 1. a 2. bieloruského frontu od Varšavy smerom cez Mławu a Deutsch-Eylau na Marienburg, Elbing a Toruň. Silám nemeckej 2. armády sa pri tom podarilo ustúpiť za Vislu. 2. až 4. februára 1945 tak mali Nemci odrezané všetky pozemné ústupové cesty z Východného Pruska. Evakuácia civilistov a prísun zásob sa mohol uskutočniť iba po mori, kde však lode boli často terčom pre sovietske ponorky (napr. lode Wilhelm Gustloff, SS General von Steuben).

Mapa bojov o Königsberg

28. januára padol nemecký prístav Memel. Napriek tomu sa nemecké sily kŕčovite držali v oblasti Königsbergu, Pillau a Heilsberského opevneného priestoru. Sovietske ofenzívy boli v priebehu februára zastavené. O tvrdosti bojov hovorí samo za seba aj to, že pri jednom z nemeckých delostreleckých prepadov bol 18. februára 1945 pri Mehlsacku smerteľne ranený veliteľ 3. bieloruského frontu gen. Ivan Čerňachovskij. Následne ho nahradil pridelenec vrchného velenia generál Vasilevskij. 19. februára naviac Nemci zaútočili z posilneného samlandského predmostia a z Königsbergu s cieľom spojiť obe izolované zoskupenia. To sa im vytlačením síl 1. pobaltského frontu frontu aj podarilo. Najvyššie velenie následne 24. februára z organizačných dôvodov zrušilo veliteľstvo 1. pobaltského frontu a jeho jednotky spojilo s 3. bieloruským.

Druhá etapa sovietskej ofenzívy sa začala vo februári 1945. Sovietske vojská boli posilnené delostrelectvom, najmä 8 prápormi ťažkého delostrelectva. Zvyšky skupiny armád Stred, premenovanej na operačnú skupinu Samland sa zatiaľ tvrdo branili v oblasti Königsbergu a západne od neho. Spojené samlandské a königsberské zoskupenie tvorilo asi 11 divízií. Velil mu nemecký gen. Lasch.

V druhej polovici marci 1945 sa sovieti kvôli konsolidácii frontu sústredili na útok proti heilsberskému zoskupeniu nemeckých vojsk. Na začiatku apríla už bolo takmer celé Východné Prusko obsadené, s výnimkou Königsbergu a niekoľkých nemeckých zoskupení na pobreží.

4 dni pred samotnou pozemnou ofenzívou trvalo intenzívne letecké bombardovanie a delostrelecké ostreľovanie nemeckých opevnení. V dňoch 6. – 9. apríla sa začala posledná ofenzíva na mesto a pevnosť. Podnikli ju Vasilievského jednotky 3. bieloruského frontu zo severu a juhu. Sovietske sily sa pokúšali obkľúčiť nemecké sily v Königsbergskom opevnení východne od mesta a zabrániť im v prístupe k moru. V neobsadených častiach sa však Nemci stále bránili. 25. apríla bol dobytý Pillau (dnes Baltijsk) a „Baltská kosa“ bola obsadená o deň neskôr, čím Nemci stratili posledné možnosti evakuácie. Napriek tomu sa niektoré jednotky vo Vislanskom zálive a v Königsbergu nevzdali až do kapitulácie Nemecka 9. mája.

Záver

3. bieloruský front zajal pri likvidácií königsberského a samlandského uskupenia asi 189 000 Nemcov. Sovietske zdroje udávajú, že počas druhej fázy bojov od februára do apríla 1945 padlo pri východopruskej operácii 126 464 (mŕtvych a nezvestných) a ďalších 458 314 vojakov bolo ranených.[1]

Na Teheránskej konferencii sa vodcovia Spojeneckých národov dohodli, že Königsberg, Memel a sever Východného Pruska pripadne Sovietskemu zväzu. Zvyšok Východného Pruska po vojne pripadol Poľsku.

Referencie
  1. Krivošejev, G.F., 2001, Rossia i SSSR v vojnach XX veka. Poteri vooržennych sil. Seria Archiv, Oloma Press, Moskva, s. 303
  2. Porter, D., 2011, Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. Svojtka & Co., Praha, s. 154
  3. Vasilevskij, A.M., 1975, V mene života. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, s. 451
  4. Glanz, D., 2001, The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay Clemson, South Carolina, s. 81
  5. Vasilevskij, A.M., 1975, V mene života. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, s. 453
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.