Michail Nikolajevič Tuchačevskij

Tuchačevskij sa narodil v Smolensku na západ od Moskvy v rodine aristokratov poľského pôvodu. V roku 1914 dokončil štúdium na vysokej škole a pripojil sa k strážnemu regimentu. V priebehu prvej svetovej vojny získal niekoľko vyznamenaní za odvahu v boji. V februári 1915 sa dostal do nemeckého zajatia. Štyrikrát pri tom utiekol z tábora, potom ho ako nepolepšiteľného zavreli do ingolstadtskej pevnosti, kde sa mimo iného stretol s Charlesom de Gaullom. Jeho piaty útek bol úspešný, do Ruska sa vrátil cez Švajčiarsko, Francúzsko, Veľkú Britániu a Švédsko v roku 1917. Po boľševickej revolúcii sa pripojil k boľševikom. Stal sa dôstojníkom Červenej armády a vďaka svojim vojenským schopnostiam rýchlo postupoval na stupnici vojenských hodností.

Počas ruskej občianskej vojny bol zodpovedný za obranu Moskvy. Koncom júna 1918 sa stal veliteľom 1. armády, ktorá viedla boje aj s československými légiami a s Ľudovou armádou v Povolží, kde sa pod útokmi nepriateľa prakticky rozpadala. Tuchačevskij obnovil disciplínu (aj za cenu tvrdých opatrení, ako popravy nižších dôstojníkov). V septembri roku 1918 sa mu podarilo dobyť Simbirsk, rodné mesto V.I. Lenina, čím sa stal „hviezdou“. Boľševická propaganda to využila a bol označený za vynikajúceho vojvodcu. Svoje víťazstvá dosahoval však veľmi bezohľadnými metódami, za veľkého počtu mŕtvych, a útočil, len keď si bol istý víťazstvom^{[chýba zdroj]}. L. D. Trockij mu zveril do rúk velenie 5. armády. Viedol kampaň, ktorej cieľom bolo dobytie Sibíri z rúk admirála A. V. Kolčaka, potom sa podieľal na bojoch proti generálovi A. I. Denikinovi na Kryme.

Tuchačevskij velil Červenej armáde počas rusko-poľskej vojny v rokoch 1919 – 1921. Prebil sa až k Varšave, kde však boli jeho vojská pri bitke o Varšavu zničené poľskými jednotkami vedenými maršalom Piłsudským. Počas tejto vojny sa prvýkrát dostal do sporu so Stalinom. Najskôr čelili rozporom o jednotky, pretože Stalin velil útoku na Ľvov a svoje úlohy zvládal iba s ťažkosťami. Odoberal preto na základe svojej politickej funkcie jednotky Tuchačevského skupine útočiacej na Varšavu. Po bitke sa navzájom obviňovali zo zavinenia neúspechu vo vojne, prehra v bitke o Varšavu sa ukázala byť rozhodujúcou. Tuchačevskij bol kritizovaný za to, že nemal dostatočnú kontrolu nad svojimi jednotkami a že pripustil obkľúčenie a zničenie svojho zoskupenia. Sám potom namietal, že si nemohol z politických dôvodov vybrať vhodných veliteľov svojich divízií a poukazoval na to, že Stalin svojvoľne a bez jeho vedomia odobral jeho ľavému krídlu Buďonného jazdeckú armádu a kriticky ho oslabil (prielom na tejto časti bojiska potom rozhodol bitku). Tu vzniklo nepriateľstvo medzi Stalinom a Tuchačevským, ktoré zrejme nikdy neskončilo. Po porážke pri Varšave sa Tuchačevskij ešte pokúšal zvrátiť situáciu, jeho narýchlo novovytvorená armáda však bola rozdrvená v bitke na rieke Nemen a boľševické Rusko bolo prinútené požiadať najprv o prímerie a neskôr i o mier, za ktorý muselo splniť poľské podmienky.

Po občianskej vojne Tuchačevského jednotky s veľkou krutosťou potlačili niektoré roľnícke rebélie v Tambovskej a Voronežskej oblasti a hlavne rozdrvili povstanie námorníkov v Kronštadte roku 1921.

V rokoch 1925 – 1928 bol Tuchačevskij náčelník štábu Červenej armády a pôsobil ako zástupca komisára pre obranu. Snažil sa reorganizovať Červenú armádu na dobre fungujúce, profesionálne vojsko a napísal niekoľko teoretických kníh o modernom vedení vojny. Za najhodnotnejšie a dodnes podnetné sa považujú najmä knihy o teórii tankovej vojny. Ale po celú túto dobu, i v nasledujúcich rokoch musel prekonávať odpor starej školy a amatérov, najmä Vorošilova, Buďonného a Kulika. V roku 1929 spolu s Chalepskim a Triandifillovom vypracoval plán na zavedenie tankov do výzbroje Červenej armády.[2]

V roku 1931 mu bola z pozície námestníka vojenského komisára a predsedu revolučnej vojenskej rady ZSSR zverená hlavná úloha pri reformách sovietskej armády a vojenstva. Snažil sa presadiť svoje moderné poňatie vojenskej stratégie a spôsobu nasadenia tankov a letectva. Od roku 1934 bol zástupca komisára obrany ZSSR. V roku 1935 sa Tuchačevskij dostal na vrchol, bol povýšený na maršala ZSSR. Od roku 1936 pôsobil ako prvý zástupca komisára obrany ZSSR. V januári 1936 postupne navštívil Britániu, Francúzsko a Nemecko. Údajne sa na týchto cestách spojil s mimoruskými odbojovými organizáciami a začal kuť plány proti samotnému Stalinovi a jeho režimu (tak bolo aspoň odôvodňované jeho zatknutie).

22. mája 1937 bol uväznený a obvinený zo spolupráce s trockistami a špionáže v prospech nacistického Nemecka. Po tajnom vyšetrovaní sa priznal ku všetkým obvineniam a svedčil proti ďalším obvineným. Svoje výpovede priznal aj na súde 11. júna 1937. Následne bol spoločne s ďalšími 8 vysokopostavenými dôstojníkmi popravený dňa 12. júna 1937.[1] Jeho likvidácia bola začiatkom krvavej kampane proti dôstojníkom Červenej armády (pozri čistky v Červenej armáde), počas ktorej dal Stalin popraviť alebo odsúdiť na dlhé roky ťažkého žalára veľkú časť dôstojníckeho zboru.

V roku 1956 bol Tuchačevský rehabilitovaný.