David Gilmour

Gilmour sa narodil a vyrastal v Grantchester Meadows neďaleko Cambridge, v Anglicku. Jeho otec Douglas Gilmour bol docentom zoológie v univerzite v Cambridge, jeho matka Sylvia bola učiteľkou.

Hudobné začiatky Davida Gilmoura sú spojené s blues a rock´n´rollom, hudbou pôvodne pochádzajúcou z druhej strany oceánu. Dodnes sa tak cíti ako veľký dlžník Pete Seegera, vďaka ktorému sa vraj naučil hrať na gitaru.

David bol dlhú dobu spolužiakom Syda Barretta, ktorého cez prestávky učil hrať na gitaru. Potom, čo obaja dokončili strednú školu a rozišli sa každý inam, vstúpil David do skupiny s názvom Ramblers, z ktorých sa čoskoro stali Joker's Wild. Skupina mala pomerne veľký úspech u domáceho publika, aj napriek tomu, že hrali z väčšej časti iba prevzaté veci. Vďaka Davidovmu vedeniu a organizácii šlo o dobre fungujúcu hudobnú formáciu. Joker's Wild sa rozhodli rozšíriť svoje pole pôsobnosti a vydali sa aj na turné po Francúzsku, kde sa viac menej iba zabávali cestovaním a nekonečnou prezentáciou obohraných hitov Jimiho Hendrixa. V prvej polovici šesťdesiatych rokov Joker's Wild ďalej pokračovali v úspešnom ťažení Anglickom a chystali sa vydať svoj debutový album. Nádeje na úspech ale prekazila vplyvná pirátska rozhlasová stanica, ktorá dve skladby z pripravovaného albumu vypátrala a vydala sama ako singel.

V roku 1967 dostal David, ako blízky priateľ Syda Barretta, s ktorým to šlo od deviatich k piatim ponuku, či by nechcel hrať so skupinou Pink Floyd pri vystúpeniach ako poistka pre prípad, že by Syd Barrett nebol pod vplyvom LSD schopný vystúpenia. Tento problém mala skupina Pink Floyd pomerne často. Krátko potom, ako sa David k skupine pripojil prestala skupina brávať Syda na vystúpenia. Syd kapelu opustil, začal svoju krátku sólovú kariéru. David Gilmour sa stal sólovým gitaristom a spolu s Rogerom Waterson, Rickom Wrightom aj spevákom a autorom skladieb pobarretovskej éry skupiny Pink Floyd.

Pri komponovaní albumu Dark Side of the Moon sa začal autorsky presadzovať Roger Waters, ktorého dominancia sa pri nasledujúcich albumoch Wish You Were Here, Animals, The Wall a The Final Cut stala absolútnou. David a Rick svoje kompozičné nápady pre albumy vydávali väčšinou iba na svojich sólových projektoch. Postupne vznikalo napätie medzi členmi skupiny. Počas nahrávania albumu The Wall bol zo skupiny vylúčený Richard Wright. Rogerove ego sa naplno prejavilo pri nahrávaní jeho posledného albumu so skupinou Pink Floyd s názvom The Final Cut.

V polovici roku 1985 sa rozhodol Waters zrušiť spoluprácu s manažérom skupiny Stevem O’Rourkem. Ukončenie tejto spolupráce znamenalo pre Steva mať pre projekty skupiny súhlas od Davida a Nicka. David Gilmour s Nickom Masonom zrušenie spolupráce so Stevem nepotvrdili. Roger sa v tom čase rozhodol, že oficiálne odíde od skupiny Pink Floyd, mysliac, že tým vlastne neoficiálne ukončí jej existenciu. V decembri oznámil nahrávacím štúdiám svoj odchod zo skupiny Pink Floyd. Zároveň sa Nick Mason v jeseni 1985 vyjadril, že by chcel znovu koncertovať so skupinou a že by on a David mali záujem o obnovu spolupráce, „že oni nesúhlasia s definitívnym koncom“.

V roku 1986 Gilmour pracoval na albume o ktorom verejne hovoril, že by to mohol byť ďalší hudobný nosič vydaný skupinou Pink Floyd, alebo aj jeho sólový projekt. Na jeho kompozíciu použil nápady, ktoré nemohol zrealizovať pri nahrávaní albumu The Final Cut. V strede roku 1986 sa Steve O’Rourke začal súdiť s Watersom o obnovenie jeho zmluvných nárokov. Týmto nedosiahol nič iné, iba to, že zhoršil vzťahy medzi Watersom a ostatnými členmi skupiny (s ktorými sa Steve v tom čase spojil). Gilmour s Masonom, Wrightom, Bobom Ezrinom a s ďalšími členmi produkcie sa vtedy rozhodli, že to na čom teraz David pracuje bude nový album skupiny Pink Floyd a že skupina bude ďalej pokračovať bez Rogera Watersa. Vďaka tomuto vývoju situácie sa stal David Gilmour novým lídrom skupiny a v septembri 1987 vyšiel tento projekt pod názvom A Momentary Lapse of Reason. Nick Mason a Richard Wright sa na tomto albume zvlášť významne nepodieľali. Album nahrávali väčšinou najatí štúdioví hudobníci. Oficiálne sa Richard Wright pripojil k skupine ako riadny člen až počas nasledujúcej koncertnej šnúry s názvom Delicate Sound of Thunder.

O tvorbe albumu A Momentary Lapse of Reason sa vtedy David vyjadril:

„Mal som veľa problémov so smerovaním skupiny pred Rogerovým odchodom. Myslím, že skladby boli viac o texte, lebo jeho špecifický význam bol tak vysoký, že hudba sa stala len prostriedkom pre jeho prednes a text prestával byť pre hudbu inšpiratívnym. Albumy Dark Side of the Moon a Wish You Were Here neboli úspešné len vďaka Rogerovi ale aj preto, lebo v skladbách bola lepšia rovnováha medzi textom a muzikou v porovnaní s neskoršími projektami. Preto som sa pokúsil viac zamerať na hudbu a dosiahnuť túto rovnováhu pri albume 'A Momentary Lapse of Reason' .“

Roku 1986 si David Gilmour kúpil hausboat Astoria, ktorý je ukotvený na Temži blízko Hampton Court a prerobil ho na nahrávacie štúdio. Väčšina nahrávok posledných dvoch albumov skupiny Pink Floyd a jeho sólový album On an Island boli nahrávané na tejto lodi.

2. júla, 2005 hral Gilmour so skupinou Pink Floyd spolu s Rogerom Watersom na koncerte Live 8. Toto vystúpenie spôsobilo, že predaj výberového albumu skupiny Pink Floyd Echoes: The Best of Pink Floyd stúpol na 1 343 %. David vtedy sľúbil, že svoj podiel na zisku z predaja tohoto albumu dá na charitu, na ktorú bola akcia Live 8 organizovaná. Komentoval to slovami:

„Myslím, že hlavným dôvodom tejto akcie bolo prebudiť vedomie a vytvoriť tlak na lídrov G8, nebudem teda profitovať z tohto koncertu. Sú to peniaze, ktoré môžu byť použité iba na záchranu životov.“

Krátko na to vyzval aj ostatných účastníkov, ktorí zistia nárast zisku predaja po koncerte Live 8 aby sa tiež pridali k tomuto príspevku.

3. februára, 2006 oznámil v jednom interview pre taliansky denník La Reppubblica, že Pink Floyd pravdepodobne už nikdy nespraví spoločnú koncertnú šnúru, alebo album. Povedal:

„Myslím, že už stačilo. Mám 60 rokov. Nemám už chuť priveľa pracovať. Pink Floyd bol veľmi dôležitou kapitolou môjho života. Prežil som úžasné obdobie, ale už stačilo. Pre mňa je oveľa menej komplikované robiť samostatne.“

Dodal, že súhlasil s vystúpením na Live 8 aby sa uistil, príbeh skupiny Pink Floyd neskončil s trpkým koncom.

„Mal som na to viac, ako iba jeden dôvod. Po prvé, chcel som podporiť myšlienku akcie. Tým druhým dôvodom je míňanie mojej životnej energie myšlienkami na náš nepríjemný vzťah medzi mnou a Rogerom. Chcel som vystúpiť a zabudnúť na tú špinu, ktorá bola v minulosti. Po tretie bol som tam preto, aby som nemohol neskôr ľutovať, že som tak neurobil.“

20. februára, 2006 zmiernil Gilmour svoj názor o budúcnosti skupiny Pink Floyd v interview pre Bilboard.com odpoveďou:

„Kto vie? Nemám to v pláne. Mojim plánom je mať vlastné koncerty a vydať moje vlastné nahrávky.“

V decembri 2006 vydal David Gilmour na počesť Syda Barretta, ktorý umrel v júli toho roku, prerobenú verziu prvého floydovského singlu Arnold Layne. Bola nahraná naživo v Royal Albert Hall. Nahral ju Richard Wright a naspieval David Bowie.

V roku 2007 má Pink Floyd 40. výročie svojej profesionálnej kariéry. Vyskytli sa dohady o tom, že v tomto roku sa skupina príležitostne zúčastní vystúpenia na oslave tohto výročia, i keď nie sú konkrétne plány na obnovenie činnosti skupiny.

Pokiaľ nespolupracoval so skupinou Pink Floyd zaoberal sa David Gilmour produkciou, prípadne pôsobil ako zvukový technik pre rôznych umelcov ako bol napríklad jeho bývalý kolega zo skupiny Syd Barrett. Gilmour spolupracoval aj s Kate Bush, Grace Jones, Tomom Jonesom, Eltonom Johnom, B. B. Kingom, Paulom McCartneyom, Johnom Lennonom, Samom Brownom, Joolsom Hollandom, Bobom Dylanom, Petem Townshendom, Levonom Helmom, Robbie Robertsonom, Alanom Parsonsom, so skupinami The Who, Supertramp a ďalšími. David Gilmour vystupoval aj na charitatívnych rôznych akciách a festivaloch.

S Nickom Masonom a manažérom skupiny Pink Floyd Stevem O’Rourkem sa v októbri 1991 vybrali na cestu aby nahrali časť scénického filmu La Carrera Panamericana, ktorý sa zaoberal témou o legendárnej ceste naprieč Mexikom zo začiatku roku 1950. K filmu, ktorý vysielala v decembri 1991 televízia BBC bol vydaný soundtrack na ktorom boli nové a niektoré už predtým vydané skladby od skupiny Pink Floyd. Spracované video bolo nasledovný rok vydané na VHS a LD.

V rokoch 2001 a 2002 sa Gilmour objavil na niekoľkých sólových, akustických koncertoch v Londýne a Paríži s malou skupinou a speváckym zborom. Tieto vystúpenia boli vydané pod názvom In Concert.

David má nahraté tri štúdiové, sólové projekty: David Gilmour, About Face a On An Island

Jeho tretí sólový projekt On An Island bol vydaný v Spojenom kráľovstve 6. marca 2006 na Davidove 60. narodeniny, o deň neskôr album vyšiel v USA. Produkoval ho spolu s Philom Manzanerom (ktorý s ním spolupracoval aj na albume A Momentary Lapse of Reason) a Chrisom Thomasom. Na albume sú aj orchestrálne nahrávky renomovaného poľského skladateľa Zbigniewa Preisnera. Na harmóniu hrajú David Crosby a Graham Nash, Robert Wyatt hrá na trúbku a perkusie a Richard Wright spieva a hrá na organe Hammond. Album nahrávali aj Georgie Fame, Andy Newmark, B. J. Cole, Chris Stainton, Willie Wilson, Rado ‘Bob’ Klose (gitarista a predchodca Syda Barretta v skupine Tea Set) a Leszek Możdżer (klavír). David Gilmour mal pri nahrávaní svoj debut v hre na saxofón.

K tomuto albumu sa David v období od 10. marca do augusta 2006 vybral na svetové koncertné turné. V tíme mal svojich dlhodobých spolupracovníkov z nahrávaní a vystúpení skupiny Pink Floyd Ricka Wrighta, Dicka Parryho, Guya Pratta a Jona Carina.

Album On An Island dosiahol v rebríčkoch Spojeného kráľovstva prvú priečku, v Kanade získal platinovú platňu (predaj nad 100 000 kópií). V USA bol album tiež na prvej pozícii medzi albumami sólových umelcov.

V roku 2015 dokončil svoj štvrtý sólový album Rattle That Lock, ktorý bol vydaný 18. septembra 2015. Pozostáva z 10 skladieb, ktorých autormi sú prevažne Gilmour a jeho manželka Polly Samson. Pre podporu predaja albumu momentálne absolvuje aj turné - Rattle That Lock Tour, počas ktorého navštívi Európu, Južnú a Severnú Ameriku. Album popisuje dva konkrétne výlety manželov cestujúcich po svete.

Gilmour má veľmi precíznu techniku sólovej hry, ktorá má korene v blues s využitím variácie harmónie tónov. Jeho sóla sú dobre komponované, efektívne, zároveň vyjadrujú náladu a zvýrazňujú lyrickú líniu skladieb. Gilmour svoj prístup k hre opisuje tým, že jeho pohodlnosť k trénovaniu zlepšovania techniky, rýchlosti a virtuozity ho núti viac sa koncentrovať na melódiu. Pre Davida je charakteristický jeho sklon k experimentovaniu, využívaniu noviniek a nových efektov pre zvýraznenie gitarovej hudby.

O svojej hre na sólovú gitaru David hovorí:

"Nikdy som nemal veľmi rýchle prsty. Sú parádne pomalé v porovnaní s ostatnými gitaristami a moja koordinácia medzi ľavou a pravou rukou nie je nijako veľkolepá. Keď som niekedy predtým začal skúšať hrať veľmi rýchlo, pravá ruka strácala synchronizáciu s ľavou a ja som sa nemohol sústrediť na ďalšie činnosti: efekty, ovládače na nič, lebo som musel dávať pozor na ruky. Preto skúšam na gitare hrať iba pekné melódie, skúšam ich robiť tak, aby zneli ako pieseň, predstavujem si, že hra na gitare je iba iným druhom spievania."^{[chýba zdroj]}

Rád vo svojich sólach preskočí do štýlu hry na rytmickú gitaru. Vzniknutý zvuk je plnší a silnejší tak, ako to môžeme počuť v skladbe „Shine on You Crazy Diamond“ (album Wish You Were Here) a „Echoes“ (album Meddle). Štýl, tón a zvuk hry na sólovú gitaru v týchto skladbách je charakteristický aj pre ďalšie Gilmourove vystúpenia.

Je o ňom známe, že jeho najpoužívanejšia, najobľúbenejšia gitara je Fender Stratocaster, presnejšie The Black Strat. Napriek tomu je jedno z jeho najslávnejších sól v skladbe „Another Brick in the Wall Part II.“ z albumu The Wall hrané na gitare Gibson Les Paul.

David Gilmour je známy nielen ako hráč na sólovú gitaru. Hrá aj na basovú gitaru, klávesové nástroje, bicie na svojom poslednom sólovom albume On An Island hrá aj na saxofón.

V auguste 2006 bolo digitálnou hudobnou stanicou Planet Rock Gilmourove sólo v skladbe „Comfortably Numb“ (album The Wall) zvolené za najlepšie gitarové sólo všetkých čias.

Gilmour má štyri deti zo svojho prvého manželstva s manželkou Ginger: Alice (*1976), Clare (*1980), Sara (*1982) a Matthew (*1985). Z druhého manželstva s Polly Samsonová (ktorá je aj autorkou textov niektorých skladieb skupiny Pink Floyd a Davidových sólových albumov) má štyri deti: jedného adoptívneho syna Charlieho (Polyne dieťa s Heathcote Williamsom) a tri biologické: Joe, Gabriel a Romany. Hlas Charlieho môžeme slabo začuť ako telefonuje so Stevem O’Rourkem na konci albumu The Division Bell.

Gilmour predal svoj Londýnsky dom v Little Venice Earlovi Spencerovi (bratovi Lady Diany) a peniaze z predaja (3,6 miliónov Anglických Libier = 5,9 miliónov USD) použil na vybudovanie prístrešia pre bezdomovcov a duševne chorých.

Gilmour podporuje aj ďalšie charitatívne a neziskové organizácie:

• European Union Mental Health and Illness Association,
• Greenpeace,
• Amnesty International,
• The Lung Foundation,
• Nordoff-Robbins Music Therapy,
• A po požiadaní od jeho priateľa Paula McCartneyho — organizáciu PETA.

V novembri 2003, dostal David Gilmour Kríž Britského Impéria za dobročinnosť a zásluhy pre hudobnú tvorbu.

Gilmour je skúseným pilotom. Vo svojej leteckej spoločnosti Intrepid Aviation mal peknú zbierku historických lietadiel. Nakoľko mal túto leteckú firmu viac-menej pre zábavu a nechcel sa letectvu venovať profesionálne, rozhodol sa túto spoločnosť v roku 2002 predať.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Gilmour
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Gilmour

• David Gilmour - oficiálna stránka
• Fender - oficiálna stránka
• Stratocastery v priebehu rokov