Major League Baseball

Ako rok svojho založenia používa MLB (súčasná oficiálna organizácia) rok 1869 – rok kedy bolo založené prvé profesionálne mužstvo,[1] the Cincinnati Red Stockings. Toto mužstvo oficiálne oslavovalo svoje sté výročie v roku 1969 a svoje 125. výročie v roku 1994, obe tieto udalosti si klub pripomínal aj prostredníctvom nášiviek na dresoch. Dejiny súčasných klubov Chicago Cubs a Atlanta Braves siahajú až do Národnej Asociácie profesionálnych bejzbalových hráčov (1870). Prvý zápas v Národnej lige bejzbalových klubov, ktorý sa hral v sobotu 22. apríla 1876 (na ihrisku Jefferson Street Grounds, Philadelphia), je často považovaný za začiatok MLB.[2][3]

Prvým pokusom o celonárodnú profesionálnu ligu bola krátkodobá Národná asociácia, ktorá fungovala v rokoch 1871 až 1875. História dvoch súčasných klubov MLB, Atlanta Braves a Chicago Cubs, siaha späť až k tejto Národnej asociácii.

V súčasnosti existujú dve najvyššie súťaže Národná liga (založená v roku 1876) a Americká liga (založená v roku 1901).

Niekoľko ďalších, dnes už nefunkčných líg, je oficiálne považovaných za profesionálne ligy a štatistiky a rekordy z týchto líg sa započítavajú do štatistík súčasnej MLB. Medzi tieto ligy patrí Asociácia únie (Union Association) (1884), Americká asociácia (1882 – 1891, nesmie sa zamieňať s nižšími ligami s rovnakým menom z neskoršieho obdobia), Hráčska liga (Players League) (1890) a Federálna liga (1914 – 1915). Koncom 50. rokov 20. storočia sa vážne uvažovalo o zriadení tretej profesionálnej ligy s názvom Kontinentálna liga, ale táto liga sa nikdy nehrala.

Niekoľko hráčov černošskej ligy bolo uvedených do Bejzbalovej siene slávy. Avšak černošské ligy nie sú oficiálne považované za profesionálne, hlavne z dôvodu neúplnosti štatistických záznamov.

Japonská profesionálna bejzbalová liga, rozdelená na Pacifickú ligu a Centrálnu ligu, nie je oficiálne považovaná za profesionálnu ligu. Žiadni japonskí hráči neboli uvedení do Siene slávy; avšak Sadaharu Oh je všeobecne známy na oboch brehoch Tichého oceánu ako držiteľ neoficiálneho svetového rekordu v počte homerunov: 868.

V 60-tych rokoch 19. storočia, aj za pomoci Občianskej vojny, dosiahol variant bejzbalu, ktorý sa hral v New Yorku štatút národného športu a bol zriadený aj prvý orgán, ktorý tento šport riadil – Národná asociácia bejzbalových hráčov (NABBP). NABBP existovala ako amatérska liga 12 rokov. Do roku 1867 bolo jej členmi viac ako 400 klubov, aj keď najväčší počet najsilnejších klubov bol stále v severovýchodnej časti krajiny.

V roku 1870 nastal rozkol medzi profesionálnymi a amatérskymi bejzbalovými hráčmi, po tom ako bol v roku 1869 založený prvý profesionálny bejzbalový tím, the Cincinnati Red Stockings. NABBP sa rozdelila na dve skupiny. V roku 1871 vznikla Národná asiciácia profesionálnych bejzbalových hráčov .[4] Niektorí ju považujú za prvú major league. Jej amatérsky náprotivok zanikol po niekoľkých rokoch.

V roku 1876 bola založená Národná liga profesionálnych bejzbalových klubov – ktorá stále existuje, po tom ako sa Národná asociácia stala neúčinnou. Dôraz bol v novej lige kladený skôr na "kluby" ako na "hráčov". Kluby mohli teraz uzatvárať zmluvy s hráčmi, mohli zabrániť tomu, aby hráči "utekali" do klubov, v ktorých by im zaplatili viac. Čo sa týka povinností klubov, od tých sa vyžadovalo, aby odohrali všetky dopredu dohodnuté zápasy, aby sa nestávalo to, že ak klub stratil šancu získať ligový titul tak neodohral svoje zvyšné zápasy, čo bolo bežnou praxou v časoch Národnej asociácie. Bolo vynaložené spoločné úsilie, aby sa zabránilo predávaniu zápasov, ktoré často viedlo k pochybnostiam o konečnom výsledku.

Prvé roky Národnej ligy boli búrlivé s častými hrozbami od konkurenčných líg a s revoltou hráčov proti nenávidenej "výhradnej klauzule", ktorá bránila voľnému pohybu hráčov medzi klubmi. Konkurenčné ligy boli pravidelne zakladané, ale aj pravidelne rozpúšťané. Najúspešnejšou z nich bola Americká asociácia (1881–1891), niekedy nazývaná aj "Liga piva a whiskey" kvôli jej tolerancii voči predaju alkoholických nápojov divákom. Počas niekoľkých rokov sa víťazi Národnej ligy a Americkej asociácie stretávali v posezónnej sérii o absolútneho víťaza - čo bol akýsi prvý pokus o Svetovú sériu.

Asociácia únie (Union Association) prežila iba jednu sezónu (1884), rovnako ako Hráčska liga (Players League) (1890).[5][6] Obe tieto ligy sú mnohými historikmi považované za profesionálne ligy (major leagues), hlavne kvôli vysokej úrovni hry (aj keď iba na krátky čas) a kvôli počtu hviezdnych hráčov. Avšak niektorí historici spochybňujú profesionálny štatút Asociácie únie a poukazujú na to, že kluby prichádzali a odchádzali a sporia sa o to, že klub zo St. Louis, ktorý zámerne "zostavil " prezident ligy (ktorý bol aj vlastníkom klubu) bol jediný klub, ktorý sa aspoň priblížil úrovni profesionálnej ligy.[7]

Národná liga Baltimore Orioles, 1896

V tom čase existovalo mnoho líg, malých aj veľkých. Čo robilo Národnú ligu najvyššou, tzv. "major" ligou, bolo jej dominantné postavenie vo veľkých mestách, hlavne v New York City. Veľké mestá ponúkali bejzbalové tímy, systém pokrytia národnými médiami a fanúšikovske základne, ktoré dokázali vytvárať zisk, ktorý umožňoval klubom získavať najlepších hráčov v krajine.

Výsledné súperenie o ponuky pre hráčov viedlo k rozsiahlemu rozväzovaniu zmlúv a mnohým právnym sporom. Jeden z najznámejších sporov sa týkal hviezdneho hráča na druhej méte Napoleona Lajoie, ktorý v roku 1901 prestúpil v rámci jedného mesta vo Philadelphii z klubu Phillies hrajúceho v Národnej lige do mužstva Athletics hrajúceho Americkú ligu. Súd mu vydal zákaz hrať bejzbal v štáte Pennsylvánia, a tak bol Lajoie v nasledujúcom roku predaný do tímu v Clevelande, kde pôsobil ako hráč a manažér mnoho sezón.[8]

Vojna medzi Americkou a Národnou ligou vytvárala nárazové vlny v celom bejzbalovom svete. Na stretnutí v Hoteli Leland v Chicagu v roku 1901 prijali ostatné bejzbalové ligy plán na uchovanie si svojej nezávislosti. 5. septembra 1901, Patrick T. Powers, prezident Východnej ligy, vyhlásil vznik druhej Národnej asociácie profesionálnych bejzbalových líg, NAPBL alebo skrátene "NA".[9]

Ban Johnson mal iné plány s NA. Zatiaľ čo NA funguje ešte aj dnes (je známa ako "Nižšia bejzbalová liga (Minor League Baseball)"), on ju videl ako nástroj na ukončenie hrozieb od menších rivalov, ktorí by sa jedného dňa chceli rozšíriť aj do iných oblastí a ohroziť tak dominanciu jeho ligy.

Po roku 1902 tri ligy — NL, AL, a NAPBL — podpísali novú Národnú dohodu. Nová dohoda zviazala nezávislé zmluvy so zmluvami z Národnej ligy, ktoré využívali výhradnú klauzulu. Bejzbaloví hráči sa stali tovarom. Nová dohoda taktiež zaviedla formálny klasifikačný systém pre nezávislé nižšie ligy, ktorý reguloval hodnotu zmlúv v dolároch. Bol to predchodca systému, ktorý zdokonalil Branch Rickey a ktorý sa používa do dnes.[10]

Cy Young, bejzbalová kartička z roku 1911

V tomto čase hráči počas zápasov príliš neskórovali, hre dominovali nadhadzovači ako Walter Johnson, Cy Young, Christy Mathewson, Mordecai Brown, a Grover Cleveland Alexander, až v takom rozsahu, že obdobie medzi rokmi 1900–1919 sa nazýva "dead-ball era" (obdobie mŕtvej loptičky). Tento pojem taktiež presne vystihuje stav, alebo dalo by sa povedať aj vlastnosti "bejzbalovej loptičky". Loptička stála tri doláre, čo bola vtedy nemalá suma. Vlastníci klubov preto neboli ochotní míňať peniaze na nové loptičky, ak to nebolo nevyhnutné. Vtedy nebolo nič nezvyčajné, ak sa s jednou loptičkou odohral celý zápas, na konci ktorého bola loptička špinavá od trávy, blata a žuvacieho tabaku a taktiež bola zdeformovaná kvôli množstvu odpalov. Loptičky sa vymieňali za nové iba vtedy keď boli odpálené medzi divákov a stratili sa. Mnohé kluby si najímali akúsi bezpečnostnú službu, ktorej jedinou úlohou bolo vydolovať loptičku odpálenú do hľadiska.

Homeruny boli preto zriedkavé a herným stratégiám v tom čase dominovali jednométové odpaly, úlievky, ukradnuté méty, tzv. hit-and-run hry a iné taktiky.[11] Rôzne spôsoby odpalu, ako napríklad Baltimore Chop sa používali na zvýšenie počtu jednométových odpalov.[12]

Pravidlo o tom, že foul ball sa počíta ako strajk pálkara znamenalo významnú zmenu pravidiel, ktorá v priebehu niekoľkých rokov priviedla bejzbal ako hru, v ktorej saa skórovalo množstvo bodov na úroveň hry, v ktorej bolo nesmierne ťažké získať bod (run). Pred zavedením tohto pravidla neboli nesprávne odpaly (foul balls) počítané ako strajky: pálkar mohol odpáliť Ľubovoľný počet nesprávnych odpalov bez toho, aby mu boli pripísané nejaké strajky; to bola veľká výhoda pre pálkarov. V roku 1901 prijala toto nové pravidlo Národná liga a v roku 1903 ho prijala aj Americká liga.

14. januára 1942 poslal Komisár Major League Baseball Kenesaw Mountain Landis list prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi ohľadne pokračovania bejzbalovej ligy aj počas vojny. Tento list sa nazýva Green Light Letter. V tomto liste Komisár žiadal, aby sa bejzbal hral aj naďalej a aby sa začala aj nová bejzbalová sezóna. Prezident Roosevelt odpovedal "Úprimne si myslím, že pre krajinu by bolo najlepšie keby sa bejzbal hral aj naďalej. Bude menej nezamestnaných ľudí a všetci budú pracovať dlhšie a ťažšie ako kedykoľvek predtým. A to znamená, že títo ľudia, ešte viac ako v minulosti, by mali mať možnosť oddýchnuť si a zamestnať si hlavu aj inými vecami ako je ich práca."[13]

S požehnaním prezidenta Roosevelta začala Major League Baseball s jarným tréningom v roku 1942 s malými obmedzeniami. Aj napriek tomu, že niektorí hráči boli stiahnutí z bejzbalových ihrísk a poslaní na bojové polia, bejzbal sa hrať neprestal a družstvá medzi sebou aj naďalej súťažili.

V 40. rokoch 20. storočia Branch Rickey, prezident a generálny manažér mužstva Brooklyn Dodgers si vybral hráča Jackieho Robinsona zo zoznamu nádejných hráčov z Černošskej ligy. Po získaní prísľubu od Robinsona, že "nastaví aj druhé líce" voči akýmkoľvek rasovým útokom namiereným voči nemu, Rickey s ním podpísal zmluvu na $600 mesačne. Tento čin bol neskôr označovaný za "Vznešený experiment", Robinson, ktorý hral v sezóne 1946 za farmársky tím Dodgers, Montreal Royals, bol prvým černošským bejzbalovým hráčom v Medzinárodnej lige od roku 1880.

V nasledujúcom roku povolali Dodgers Robinsona do prvého tímu. 15. apríla 1947 Robinson debutoval v major league na štadióne Ebbets Field pred 26 623 divákmi, medzi ktorými bolo viac ako 14 000 černošských priaznivcov. Afroamerickí bejzbaloví fanúšikovia začali navštevovať zápasy Dodgers v ktoromkoľvek meste a vynechávali tak zápasy tímov Černošskej ligy, výlučne ktoré navštevovali predtým. Povolanie Robinsona do prvého tímu sa stretlo vo všeobecnosti s pozitívnym, ale aj zmiešaným prijatím medzi novinármi a bielymi hráčmi z major league. Manažér Leo Durocher povedal svojmu mužstvu, "Nezáleží mi na tom či je ten chlap žltý alebo čierny... Ja som manažérom tohto tímu a ja vravím, že bude hrať. Okrem toho vravím, že z nás všetkých môže spraviť boháčov. A ak ktorýkoľvek z vás nevie minúť peniaze, postarám sa o to, aby ste boli vymenení." Po hrozbe štrajku od niektorých hráčov oznámili prezident Národnej ligy Ford Frick a Komisár Happy Chandler, že ktokoľvek vstúpi do štrajku bude suspendovaný. Robinsona významne podporili mnohí hráči major league, vrátane spoluhráča z Dodgers Pee Wee Reesea ktorý povedal, "Človeka môžete nenávidieť z mnohých dôvodov. Ale farba pleti nie je jedným z nich."

V tom roku získal Robinson cenu pre nováčika roka v Major League Baseball (samostatné ocenenie pre nováčika roku v Národnej a Americkej lige sa neudeľovalo až do roku 1949).

O menej ako tri mesiace sa Larry Doby stal prvým Afroameričanom, ktorý zbúral rasovú bariéru v Americkej lige keď nastúpil za mužstvo Cleveland Indians. Aj on sa musel vysporiadať s podobnou rasovou diskrimináciou ako Robinson a vďaka svojej bohatej kariére sa dostal aj do Siene slávy. V nasledujúcom roku vstúpilo do oboch líg niekoľko čiernych hráčov. Satchel Paige podpísal zmluvu s Indiánmi a Dodgers pridali na súpisku okrem Robinsona ďalších troch čiernych hráčov.

Dodger Stadium v roku 2007

Pol storočie, od roku 1903 do roku 1953, pozostávali dve major ligy z dvoch 8-členných líg. 16 tímov sídlilo iba v desiatich mestách, všetky sa nachádzali v severovýchodnej alebo stredozápadnej časti Spojených štátov: New York City mal tri tímy a Boston, Chicago, Philadelphia a St. Louis mali po dva tímy. St. Louis bolo najjužnejším a najzápadnejším mestom s tímom, ktorý hral v major league. Najdlhšia cesta z Bostonu do St. Louis trvala približne 24 hodín vlakom. Obdobie rozširovania a preskupovania líg začalo v roku 1953 kedy sa mužstvo Boston Braves z Národnej ligy stalo mužstvom Milwaukee Braves. V roku 1954 sa St. Louis Browns stali Baltimore Orioles. V roku 1955 sa Philadelphia Athletics stali Kansas City Athletics. Tieto tri tímy boli najmenej úspešnými organizáciami v major league, aj napriek tomu, že Braves mali obyčajne tímový priemer nad-.500 a že tak ako oni aj Browns vyhrali ligový titul v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Tieto tri presuny mužstiev neboli kontroverzné. Ďalších niekoľko presunov je kontroverzných dodnes.

Bejzbaloví odborníci považujú šéfa tímu Brooklyn/Los Angeles Dodgers Waltera O'Malleyho za "pravdepodobne najvplyvnejšieho vlastníka bejzbalového klubu v období prvého rozširovania."[14] Pred sezónou v roku 1958 presťahoval svoje mužstvo Brooklyn Dodgers do Los Angeles.[15] Keď O'Malley presťahoval organizáciu Dodgers z Brooklynu, táto správa obletela celý športový svet a samotný šéf klubu sa ocitol aj na obálke časopisu TIME.[16] Obálku pre toto vydanie vytvoril športový karikaturista Willard Mullin,[17] známy svojou karikatúrou "Brooklyn Bum", ktorá personifikovala tento klub. O'Malley dokázal taktiež presvedčiť konkurenčný klub New York Giants, aby sa presťahoval na západ a stal sa z neho San Francisco Giants. Giants sa potýkali s klesajúcou návštevnosťou na svojom starom štadióne Polo Grounds. Ak by sa na západ presťahovali iba Dodgers, boli by najbližším tímom z Národnej ligy St. Louis Cardinals[18][19]. Spoločné sťahovanie by zaručilo hosťujúcim tímom ekonomickejšie cestovania na Západné pobrežie.[20] O'Malley pozval primátora San Francisca Georga Christophera do New Yorku, aby sa stretol s vlastníkom mužstva Giants Horaceom Stonehamom.[20] Stoneham zvažoval presťahovať Giants do Minnesoty,[21], ale na konci roka 1957 sa nechal presvedčiť, aby sa pripojil k O'Malleymu pri jeho ceste na Západné pobrežie. Stretnutia sa uskutočnili v priebehu sezóny 1957 a proti vôli komisára Forda Fricka.[22] Spoločné sťahovanie zlomilo srdcia mnohým fanúšikom neworkských mužstiev v Národnej lige, ale v konečnom dôsledku bolo pre oba tímy prospešné—a rovnako prospešné bolo aj pre Major League Baseball.[15] Presťahovanie malo aj okamžitý úspech, pretože Dodgers dosiahli rekord v major-league v návšteve na jeden zápas pri ich prvom domácom vystúpení keď na štadión prišlo 78 672 fanúšikov.[20]

V roku 1961 sa "prvé" mužstvo Washington Senators presťahovalo do Minneapolis–St. Paul a stali sa z nich Minnesota Twins. Do Americkej ligy boli v rovnakom čase pridané dve mužstvá: Los Angeles Angels (ktoré sa čoskoro z centra L.A. presťahovali do blízkeho Anaheim) a nové mužstvo "druhí" Washington Senators. Národná liga nasledovala tento trend a pribrala tímy Houston Astros a New York Mets v roku 1962. Astros (známi ako "Colt .45s" počas prvých troch sezón) sa stali prvou južanskou organizáciou v major league od čias mužstva Louisville Colonels, ktoré skončilo v roku 1899. Mets si od národných médií vyslúžili nálepku zbytočného tímu, keď vo svojej prvej sezóne dosiahli skóre 40–120, a ani počas nasledovných sezón nehrali o nič lepšie—ale vo svojej ôsmej sezóne (1969) sa Mets stali prvým mužstvom z tímov, ktoré rozšírili ligy v 60. rokoch, ktoré vyhralo Svetovú sériu.

V roku 1966 sa Major League Baseball dostala aj na „hlboký juh“ keď sa Braves presťahovali do Atlanty. V roku 1968 sa Kansas City Athletics presťahovali na západ a stali sa z nich Oakland Athletics.

V roku 1969 každá liga prijala dve nové mužstvá. Do Americkej ligy vstúpili Seattle Pilots (z ktorých sa stali Milwaukee Brewers po jednej katastrofálnej sezóne v Seattli) a Kansas City Royals. Do Národnej ligy vstúpilo prvé kanadské mužstvo Montreal Expos a rovnako aj San Diego Padres.

V roku 1972 sa druhí Washington Senators presťahovali do Dallas–Fort Worth metroplex aby sa z nich stali Texas Rangers. V roku 1977 do MLB vstúpilo druhé kanadské mužstvo Toronto Blue Jays a rovnako aj Seattle Mariners. Týmto sa skončilo obdobie rozširovania: do líg neboli prijaté žiadne nové mužstvá a žiadne sa ani nepresťahovali až do 90. rokov 20. storočia. V roku 1993 vstúpili do Národnej ligy Florida Marlins (v súčasnosti Miami Marlins keď sa v roku 2012 presťahovali priamo do mesta Miami) a Colorado Rockies so sídlom v Denveri. V roku 1998 prešli Brewers z Americkej do Národnej ligy a boli prijaté dva nové tímy: do Národnej ligy Arizona Diamondbacks so sídlom vo Phoenixe a do Americkej ligy Tampa Bay Devil Rays (v súčasnosti Tampa Bay Rays) so sídlom v St. Petersburg na Floride.

Po sezóne 2001 hlasovali vlastníci klubov a zmenšení počtu tímov v ligách. Očakávalo sa, že kluby Montreal Expos a Minnesota Twins ukončia svoju existenciu. Kvôli súdnym sporom s viacerými stranami bol tento plán najprv pozastavené a následne v júni 2002 zamietnutý. Iróniou bolo, že Twins skončili na prvom mieste v roku 2002.

Expos sa stali prvou organizáciu, ktorá sa za posledných viac ako tridsať rokov sťahovala, keď sa z nich stali Washington Nationals v roku 2005. Toto sťahovanie ponechalo v Kanade iba jeden tím, ale naopak vrátilo bejzbal do hlavného mesta USA po 33 ročnej prestávke. Toto sťahovanie organizácie, rovnako ako už mnohokrát predtým, znamenalo návrat bejzbalu do mesta, ktoré v minulosti opustil. Aj napriek tomu, že je niekoľko miest, ktoré nadobro stratili bajzbal na úrovni major league v 19. storočí, od roku 1901 je Montreal jediným mestom, do ktorého sa bejzbalové mužstvo už nevrátilo. (Do toho sa nepočíta krátko trvajúca Federálna liga. Napriek tomu sa súčasné dve ligy vyhli iba dvom trhom, ktoré pôsobili vo Federálnej lige—Buffalo a Indianapolis.)

Graf zobrazujúci v jednotlivých rokoch priemerný počet dobehov na jeden MLB zápas

Ku koncu 60. rokov sa mierka na váhach medzi nadhadzovaním a odpaľovaním priklonila na stranu nadhadzovačov. V roku 1968 — ktorý bol neskôr pomenovaný "Rok nadhadzovača"[23] — vyhral hráč klubu Boston Red Sox Carl Yastrzemski titul najlepšieho pálkara v Americkej lige s priemerom iba 30,1%. Je to najnižší priemer v histórii MLB.[24] Nadhadzovač klubu Detroit Tigers Denny McLain vyhral 31 zápasov, čím sa stal jediným nadhadzovačom (k sezóne 2011) ktorý vyhral 30 zápasov v jednej sezóne od čias Dizzyho Deana v roku 1934.[25] Prvý nadhadzovač tímu St. Louis Cardinals Bob Gibson dosiahol podobný pozoruhodný výkon, keď jeho ukazovateľ ERA bol na úrovni len 1.12.[26]

Po týchto výkonoch nadhadzovačov prijala komisia majúca na starosti pravidlá v decembri 1968 pravidlo, ktorým sa zmenšila strike zóna. Pôvodná zóna od kolien po ramená pálkara sa zmenila na horný bod kolien po podpazušie a zároveň sa znížil kopec nadhadzovača (nadhadzovačská méta) z 15 na 10 palcov. Toto pravidlo sa začalo uplatňovať od sezóny 1969.[27]

V roku 1973 chcela Americká liga, ktorá mala oveľa menšiu návštevnosť ako Národná liga, ešte viac podporiť skórovanie a zaviedla tzv. "pravidlo určeného pálkara" designated hitter (DH).[28]

v 90. rokoch a začiatkom nového tisícročia sa bežne stávalo, že bejzbalový hráči odpálili za sezónu aj 40 až 50 homerunov, výkon ktorý bol považovaný za vzácnosť ešte v 80. rokoch. Bolo zrejmé, že minimálne niekoľko týchto zlepšených výkonov bolo spôsobených tým, že hráči užívali steroidy a iné výkon podporujúce drogy. Mnohí moderní bejzbalový teoretici veria, že potreba nadhadzovačov vzdorovať takémuto nárastu sily by mohla viesť v určitom bode k revolúcii v nadhadzovaní. Nové nadhody, ako napríklad záhadný[29] gyroball, by mohol nachýliť váhy z útoku späť k obrane. Revolúcia v nadhadzovaní by nebola žiadnou novinkou; už niekoľko nadhodov zmenilo bejzbalový zápas, vrátane nadhodu s názvom slider v 50. a 60. rokoch a split-fingered fastball v 70. až 90. rokoch. Od 90. rokoch zažíva vzkriesenie pomalý nadhod tzv. changeup, ktorý skvelé využívajú nadhadzovači ako Trevor Hoffman, Greg Maddux, Jamie Moyer, Tom Glavine, Johan Santana, Pedro Martínez a Tim Lincecum. V súčasnosti nadhadzovači ako Jonathan Sánchez a Ubaldo Jiménez začali hádzať tieto nadhody tak, že chytili loptičku medzi dva prsty - prostredník a ukazovák, vytvoriac tak padajúci pohyb, tento nadhod sa nazýva "split change."[30][31][32]