Radiohead

Budúci členovia Radiohead sa stretli v škole Abingdon School, súkromnej chlapčenskej škole v Abingdone v Oxfordshiri. Thom Yorke a Colin Greenwood boli v rovnakom ročníku, Ed O'Brien a Phil Selway boli o rok starší a Jonny Greenwood o dva roky mladší ako jeho brat. V roku 1985 založili Yorke, O'Brien, Selway a Colin Greenwood skupinu On a Friday. Názov označuje deň, keď nacvičovali v školskej hudobnej miestnosti. Prvé nahrávky On a Friday vznikli v izbe Nigela Powella. S Jonnym Greenwoodom a bratom Thoma Yorka, Andym Yorkom, hral v skupine Illiterate Hands. Prvé vystúpenie On a Friday sa uskutočnilo koncom roku 1986 v Jericho Tavern v Oxforde. Jonny Greenwood hral pôvodne na ústnej harmonike a klávesoch, no čoskoro sa z neho stal sólový gitarista.

Napriek tomu, že Yorke, O'Brien, Selway, a Colin Greenwood v roku 1987 opustili Abingdon a šli na univerzitu, cez víkendy a prázdniny pokračovali v skúšaní. V roku 1991, keď všetci s výnimkou Jonnyho získali univerzitné diplomy, sa On a Friday znovu dali dokopy, začali nahrávať demonahrávky ako Manic Hedgehog a mali živé vystúpenia v Oxforde na miestach ako The Jericho Tavern. Koncom osemdesiatych rokov mala oblasť Oxfordshiru a Údolia Temže aktívnu nezávislú hudobnú scénu. Krútila sa však okolo skupín zo žánru shoegazing ako Ride či Slowdive. On a Friday nikdy nezapadli do tohto trendu a podľa ich vyjadrení bolo v čase, keď sa vrátili z univerzity, už po ňom.

Množstvo vystúpení On a Friday jednako vzrástlo a začali sa o nich zaujímať nahrávacie spoločnosti a producenti. Chris Hufford, producent Slowdive a spoluvlastník Courtyard Studios v Oxforde, navštívil jeden z prvých koncertov On a Friday v Jericho Tavern. Skupina ho ohromila a s partnerom Bryceom Edgeom jej produkovali demonahrávku. Stali sa jej manažérmi a sú nimi až dodnes. Colin Greenwood sa v obchode s platňami, kde pracoval, náhodou stretol so zástupcom EMI A&R, Keithom Wozencroftom. Koncom roku 1991 nasledoval podpis zmluvy na šesť albumov v spomínanej nahrávacej spoločnosti. Na žiadosť EMI sa premenovali na Radiohead, čo bol názov piesne z albumu True Stories skupiny Talking Heads.

Prvú EP s názvom Drill nahrali s Chrisom Huffordom a Bryceom Edgeom v štúdiu Courtyard Studios. Vyšlo v máji 1992 a v rebríčkoch si nepočíňalo dobre. Na produkovanie debutového albumu si najali Paula Kolderieho a Seana Sladea, ktorí pracovali s americkými indierockovými skupinami, akými sú Pixies a Dinosaur Jr. Krátko nato ho nahrali v štúdiu v Oxforde. V roku 1992 takisto vydali singel Creep, ktorý si získal pozornosť britskej hudobnej tlače, aj keď nie vždy bola pozitívna. Podľa NME bol "na rockovú skupinu ustráchaný" a rádio BBC Radio 1 ho dalo na čiernu listinu, lebo bol "príliš depresívny".

Debutový album Pablo Honey vyšiel vo februári 1993. V britských hudobných rebríčkoch sa zasekol na 22. priečke, keďže sa zo žiadneho zo singlov Creep, Anyone Can Play Guitar ani Stop Whispering nestal hit. Lepšie na tom nebol ani singel, ktorý sa na albume nenachádza, Pop Is Dead, od ktorého sa skupina neskôr dištancovala. Niektorí kritici prirovnávali prvotný štýl skupiny ku grungeovej vlne, ktorá žala úspech začiatkom deväťdesiatych rokov, a Radiohead dokonca prezývali "Nirvana-lite". Pablo Honey však nerozvíril kritické, ani komerčné vody. Napriek všetkému hrala skupina len na univerzitách a v kluboch.

V prvých mesiacoch roku 1993 si získali poslucháčov inde. Creep vďaka vplyvnému DJ-ovi Yoavovi Kutnerovi často znel v izraelských rádiách a keď sa v marci stal v krajine rebríčkovým hitom, Radiohead dostali pozvánku do Tel Avivu na svoj prvý zámorský koncert. Približne v rovnakom čase zaradilo pieseň do programu alternatívne rádio KITS zo San Francisca. Čoskoro tak urobili aj ďalšie rádiové stanice pozdĺž západného pobrežia Spojených štátov. V júni 1993 sa Radiohead vydali na prvé severoamerické turné a „Creep“ dostával veľký priestor vo vysielaný MTV. V americkom rebríčku moderného rocku sa vyšplhal na druhé miesto a dostal sa aj na spodné priečky popového rebríčka top 40. Nakoniec dosiahol siedmu priečku v britskom US Singles Chart, keď ho spoločnosť EMI v Spojenom kráľovstve v septembri opätovne vydala.

Nečakaná pozornosť, ktorú si singel získal v Amerike, donútila nahrávaciu spoločnosť improvizovať a vytvoriť nový propagačný plán. Skupina lietala z kontinentu na kontinent a v roku 1993 odohrala viac ako 150 koncertov. Turné k albumu Pablo Honey sa pretiahlo do druhého roka a pre tlak spôsobený náhlym úspechom sa Radiohead takmer rozpadli. Podľa členov skupiny bolo ťažké sa turné prispôsobiť a pred jeho koncom "stále hrali tie isté piesne, ktoré nahrali pred dvoma rokmi...akoby sa zasekli v čase", aj keď sa už nevedeli dočkať práce na nových piesňach.

Na druhom albume začali v roku 1994 pracovať so skúseným producentom z Abbey Road Studios, Johnom Leckiem. Bolo to veľmi napäté obdobie, keďže sa na skupinu kládli vysoké očakávania. Chceli od nej niečo, čo bude také dobré alebo dokonca lepšie, ako „Creep“. Nahrávanie im pripadalo neprirodzené a nový materiál nacvičovali až príliš. O zmenu prostredia sa snažili na turné na Ďalekom východe, v Australázii a Mexiku, kde sa snažili zmierniť napätie. Pri živých ukážkach novej hudby nabrali na sebavedomí. Yorke však bojoval s nadobudnutou slávou a bol rozčarovaný z toho, že vďaka nemu predávali "sexy, moderný, sladký životný štýl MTV, v popredí ktorého stál“.

Radiohead odpovedali koncom roku 1994 EP a singlom s rovnomenným názvom, My Iron Lung. Predstavoval prechod k väčšej hĺbke, ktorú chceli dosiahnuť na druhom albume. S podporou alternatívnych rádií bola predajnosť singlu lepšia než sa očakávalo a bola prvotným náznakom, že si skupina vybudovala základňu verných fanúšikov. Na turné predstavili Radiohead nové piesne a do konca roka dokončili nahrávanie druhého albumu. The Bends vydali v marci 1995. Trojica gitaristov zaplnila album hutnými gitarovými riffmi a éterickou atmosférou. Vo väčšej miere na ňom používali klávesy a vyslúžili si zaň lepšie recenzie piesní a vystúpení.

Radiohead nezapadali do britpopovej scény, ktorej sa médiá v tom čase venovali najviac, no The Bends im konečne zabezpečil úspech aj v domovskej krajine. Single Fake Plastic Trees, High and Dry, Just a Street Spirit (Fade Out) mali úspech v britskom rebríčku a posledný z nich ich po prvýkrát dostal do prvej päťky. V roku 1995 sa vydali na ďalšie turné po Severnej Amerike a Európe. Tentoraz s kapelou R.E.M., jednou z kapiel, ktorá ich v začiatkoch značne ovplyvnila a v tom čase bola jednou z najväčších rockových skupín na svete. Rozruch spôsobený slávnym fanúšikom, Michaelom Stipeom, a osobité hudobné videá k piesňam Just a Street Spirit pomohli Radiohead udržať si popularitu za hranicami Spojeného kráľovstva.

Rastúca základňa fanúšikov ale nestačila na to, aby zopakovali celosvetový komerčný úspech piesne „Creep“. Zo skladby High and Dry sa stal menší hit, no The Bends sa v americkom albumovom rebríčku neobjavil vyššie ako na 88. priečke, čo je najhoršie umiestnenie v histórii skupiny. Členovia Radiohead boli s reakciami na album spokojní. Jonny Greenwood povedal: „Myslím, že zlomový bod nastal zhruba deväť až dvanásť mesiacov po vydaní The Bends, keď sa koncom roka začal objavovať v hlasovaniach o najlepší album. Vtedy sme začali cítiť, že rozhodnutie založiť skupinu bolo správne.“

Koncom roku 1995 nahrali Radiohead pieseň, ktorá sa objavila na ďalšom albume. Singel Lucky vyšiel na podporu albumu The Help Album charitatívnej organizácie War Child. Bol výsledkom krátkeho stretnutia s Nigelom Godrichom, mladým zvukovým inžinierom, ktorý pomáhal pri nahrávaní The Bends a v roku 1996 produkoval jeho B-stranu s názvom Talk Show Host. Skupina sa rozhodla, že jej Godrich pomôže s produkciou ďalšieho albumu, a začali na ňom pracovať začiatkom roku 1996. V skúšobni Canned Applause, bývalom sklade jabĺk blízko Didcotu v Oxfordhiri, nahrali do júla 4 piesne.

V auguste 1996 robili predkapelu Alanis Morissettovej. Cieľom bolo vylepšiť nové piesne pred dokončením nahrávania. K tomu sa po turné vrátili, ale opäť sa vyhli bežnému nahrávaciemu štúdiu. Namiesto toho si zvolili sídlo St. Catherine's Court z 15. storočia v blízkosti Bathu. Nahrávanie prebehlo v uvoľnenej atmosfére, skupina hrala vo všetkých denných hodinách, piesne nahrávala v rôznych miestnostiach a pre inšpiráciu počúvala The Beatles, Dj-a Shadowa, Ennio Morricone a Milesa Davisa. Koncom roka prispeli do adaptácie Rómea a Júlie režiséra Baza Luhrmanna piesňou Talk Show Host a novou nahrávkou Exit Music (For a Film). Väčšinu albumu dokončili do konca roku 1996 a v marci 1997 nahrávku zmixovali a zmastrovali.

Tretí album, OK Computer, vydali v júni 1997. Z väčšej časti ho tvorili melodické rockové skladby, no skupina na ňom experimentovala so štruktúrou piesní a použila prvky žánrov ambient, avant garde a elektroniky. Rolling Stone tak podnietili k hodnoteniu albumu ako "nádherný artrockový husársky kúsok". Radiohead odmietali zaradenie do progresívneho rocku, aj keď kritici ich v polovici deväťdesiatych rokov začali porovnávať s Pink Floyd, skupinou, ktorej tvorba zo začiatkou 70-tych rokov ovplyvnila Greenwoodovu hru na gitare. Niektorí prirovnávali OK Computer z tematického hľadiska k albumu The Dark Side of the Moon, najpredávanejšiemu albumu Pink Floyd, aj keď podľa slov Thoma Yorka texty vychádzajú z pozorovania toho, aký rýchly bol svet deväťdesiatych rokov. Stelesňovali to, čo istý časopis nazval "smútok z konca tisícročia“. Piesne z The Bends boli naproti tomu osobnejšie. OK Computer si vyslúžil mimoriadne kritické uznanie a sám Yorke priznal, že ho takáto reakcia „ohúrila. Nikto z nás už vôbec nevedel, či je to dobré alebo nie. Najviac ma šokovalo, že ľudia pochopili všetko, všetky štruktúry, zvuky a atmosféru, ktorú sme sa snažili vytvoriť.“

OK Computer bol prvým albumom skupiny, debutujúcim na prvej priečke albumového rebríčka v Spojenom kráľovstve. Radiohead ním dosiahli komerčný úspech na celom svete. V Spojených štátoch sa síce nevyšvihol vyššie ako na 21. miesto, no aj napriek tomu si vyslúžil uznanie a zabezpečil skupine prvú cenu Grammy za najlepší alternatívny album a takisto nomináciu na najlepší album roka. Piesne Paranoid Android, Karma Police a No Surprises vyšli ako single. Medzinárodne najúspešnejším bol singel Karma Police.

Po vydaní albumu sa skupiny vydala na svetové turné Agains Demons. Sprevádzal ju režisér videa k piesni No Surprises, Grant Gee, a z nahratých materiálov vytvoril v roku 1999 dokumentárny film s názvom Meeting People Is Easy. Zobrazuje v ňom nespokojnosť skupiny s hudobným priemyslom a médiami a aj vyhorenie, ktoré sa objavilo medzi prvými koncertmi na turné v polovici roku 1997 a polovicou roku 1998, o necelý rok neskôr. Film je významný aj tým, že zaznamenáva prvé verzie piesní, ktoré sa nikdy nedočkali vydania alebo si naň museli počkať niekoľko rokov. Ide napríklad o piesne How to Disappear Completely, Life in a Glasshouse, I Will a Nude. Film odvysielali na festivaloch ako Maryland Film Festival 1999 a premietli ho v divadlách vo vybraných mestách. V tomto období vydala skupina kompiláciu hudobných videí 7 Television Commercials a dve EP – Airbag/How Am I Driving? a No Surprises/Running from Demons – s B-stranami singlov z albumu OK Computer.

Po skončení turné z rokov 1997 a 1998 neboli Radiohead veľmi aktívni. Jediné verejné vystúpenie v roku 1998 odohrali v Paríži pre Amnesty International. Yorke neskôr priznal, že skupina sa v tom období takmer rozpadla, a že sa uňho prejavili vážne depresie. Začiatkom roku 1999 začala skupina pracovať na pokračovaní albumu OK Computer. V tomto období na nich už síce nebol vyvíjaný tlak a nemali ani konečný termín od nahrávacej spoločnosti, no napätie v skupine bolo obrovské. Každý z členov mal inú predstavu o budúcnosti Radiohead a Yorke prežíval blok, ktorý ho viedol k abstraktnejšej a členitejšej forme skladania. S producentom Nigelom Godrichom sa skupina utiahla do štúdií v Paríži, Kodani a Gloucesteri a do svojho práve dokončeného štúdia v Oxforde. Všetci sa nakoniec zhodli na novom hudobnom smerovaní a rozdelili si nové úlohy v skupine. Po 18-tich mesiacoch, v apríli 2000, dokončila skupina nahrávanie.

V októbri 2000 vydali Radiohead štvrtý album, Kid A, prvý z dvoch albumov z tohto nahrávania. Výrazovo však OK Computer nenasledoval. Kid A obsahoval minimalistický a štrukturovaný štýl s bohatším zastúpením hudobných nástrojov vrátane Martenotových vĺn, naprogramovaných elektronických rytmov, sláčikových nástrojov a džezových trúbok. Hneď po vydaní sa ocitol na prvom mieste vo viacerých krajinách vrátane USA, kde sa po prvýkrát objavil na vrchole rebríčka Billboard. Bol to zároveň prvý britský album na vrchole albumového rebríčku od úspechu Spice Girls v roku 1996. Pripisovalo sa to jednak marketingovej stratégii, jednak tomu, že album unikol na sieť Napster niekoľko mesiacov pred oficiálnym vydaním a aj značnému očakávaniu fanúšikov, ktoré sa odvíjalo od úspechu albumu OK Computer. Radiohead nevydali zKid A žiaden singel, no piesne Optimistic a Idioteque dostali priestor v rádiách a na hudobných kanáloch sa objavovali krátke videá s úsekmi piesní, ktoré sa šírili aj po internete. Počas nahrávania čítali členovia skupiny antiglobalizačnú knihu od Naomi Klein s názvom No Logo a rozhodli sa, že budú koncom roka v letnom turné po Európe pokračovať v na mieru vyrobenom stane bez akýchkoľvek reklám. Kid A propagovali aj na troch vypredaných koncertoch v divadlách v Severnej Amerike.

Začiatkom roku 2001 získal Kid A ocenenie Grammy za najlepší alternatívny album a nomináciu na album roka. V nezávislých hudobných kruhoch si vyslúžil uznanie, ale aj kritiku za to, že si členovia skupiny privlastňujú undergroundové hudobné štýly. Niektorí britskí kritici vnímali Kid A ako "komerčnú samovraždu", označovali ho za "zámerne zložitý" a túžili po tom, aby sa skupina vrátila k pôvodnému štýlu. Rozdelení boli aj fanúšikovia. Okrem tých, čo boli znechutení či zmätení, sa našli mnohí, pre ktorých to bol najlepší album skupiny. Yorke ale poprel, že by Radiohead zamýšľali ignorovať komerčné očakávania: "Bol som veľmi, veľmi prekvapený, ako zle (Kid A) vnímali...pretože hudbu na ňom nie je až také ťažké pochopiť. Nesnažíme sa byť zložití... V skutočnosti sa snažíme komunikovať, ale niekde v procese sme, zdá sa, naštvali veľa ľudí. To, čo robíme, nie je až také radikálne."

Amnesiac, vydaný v júni 2001, obsahuje ďalšie skladby z nahrávania Kid A. Piesne sú štýlovo podobné tým z Kid A, a to spojením elektronickej hudby a džezových vplyvov, aj keď na nich použili viac gitár. Nahrávka zožala celosvetový kritický i komerčný úspech, vyšvihla sa na vrchol britského albumového rebríčka UK Albums Chart a na druhé miesto v Spojených štátoch. Bola tiež nominovaná na ocenenia Grammy Award a Mercury Music Prize. Po vydaní albumu Amnesiac sa skupina vydala na svetové turné po Severnej Amerike, Európe a Japonsku. Z piesní Pyramid Song a Knives Out sa medzičasom stali prvé single od roku 1998 a zaznamenali mierny úspech. I Might Be Wrong mal byť pôvodne tretím singlom, no rozrástol sa na dosiaľ jedinú živú nahrávku. I Might Be Wrong: Live Recordings vyšiel v novembri 2001 a skladá sa z vystúpení siedmich piesní z Kid A a Amnesiacu a z predtým nevydanej piesne True Love Waits.

V júli a auguste 2002 koncertovali v Portugalsku a v Španielsku, kde odohrali aj nové piesne. Nový materiál nahrali s Nigelom Godrichom v priebehu dvoch týždňov v štúdiu v Los Angeles a niekoľko skladieb pridali neskôr v Oxforde, kde v prácach pokračovali až do ďalšieho roka. Nahrávací proces opísali členovia skupiny ako uvoľnený, na rozdiel od napätých stretnutí pri nahrávaní albumov Kid A a Amnesiac. Šiesty album, Hail to the Thief, vyšiel v júni 2003. Miešajú sa na ňom zvuky z celej ich kariéry a je teda kombináciou gitarového rocku, elektroniky a aktuálnych textov Thoma Yorka. Hail to the Thief zožal komerčný úspech, v britskom rebríčku debutoval na najvyššej a v rebríčku Billboard na tretej priečke. V Spojenom kráľovstve nakoniec získal platinovú a v Spojených štátoch zlatú platňu. Single There There, Go to Sleep a 2 + 2 = 5 pravidelne zneli v rádiu moderného rocku. V roku 2003 bola skupina Radiohead opäť nominovaná na Grammy za najlepší alternatívny album, zatiaľ čo producent Godrich a inžinier Darrell Thorp dostali cenu za technickú stránku albumu.

Yorke poprel, že by bol názov Hail to the Thief kritikou kontroverzných prezidentských volieb v USA v roku 2000 a vysvetlil, že o tom po prvýkrát počul v diskusii o Americkej politike 19-teho storočia na rádiu BBC Radio 4. Uviedol, že jeho texty podnietili správy o vojne v roku 2001 a 2002 a "pocit, že vchádzame do obdobia intolerancie a strachu, v ktorom je nám upierané právo demokraticky sa vyjadriť" ale povedal tiež, že "(Radiohead) nezložili protestný album, nezložili sme politický album. Po vydaní Hail to the Thief, v máji 2003, odišla skupina na svetové turné a bola tiež hlavným bodom programu na festivale Glastonbury. Turné skončilo vystúpením na festivale Coachella v máji 2004. Počas turné vydali COM LAG, EP zloženú z väčšiny B-strán z tohto obdobia. Po turné začali skladať a nacvičovať v Oxforde, no čoskoro si dali pauzu. Oslobodení od nahrávacej zmluvy strávili zvyšok roku 2004 s rodinami a prácou na sólových projektoch.

Na siedmom albume začali pracovať vo februári 2005. V septembri nahrala skupina na album Help: A Day in the Life charitatívnej organizácie War Child klavírnu pieseň I Want None of This. Album sa predával prostredníctvom internetu a I Want None of This bol najsťahovanejšou skladbou, a to aj napriek tomu, že nevyšiel ako singel. V tom čase už nahrávali ďalší album, najskôr sami, neskôr s pomocou producenta Marka Stenta. V roku 2006, po turné v Európe a Severnej Amerike, kde predstavili 13 nových piesní, dokončili nahrávanie s Nigelom Godrichom v Oxforde a niekoľkých dedinských oblastiach v anglickom Somersete. Dokončili ho v júni 2007 a nahrávky zmastrovali nasledujúci mesiac.

Siedmy album Radiohead, In Rainbows, vydali cez vlastnú webstránku v októbri 2007 ako digitálny súbor, za ktorého stiahnutie mohli ľudia zaplatiť sumu, ktorú pokladali za dostatočnú (zaplaťte, koľko chcete) vrátane možnosti nezaplatiť nič. Na stránke bola len rada „je to na vás". Prekvapivé ohlásenie zverejnili 10 dní predtým a nezvyklá stratégia vzbudila veľký záujem v hudobnom priemysle i mimo neho. V deň vydania sa údajne predalo 1,2 milióna súborov, no vedenie skupiny nikdy nezverejnilo oficiálne údaje o predajnosti, pretože predaj výlučne cez internet bol zamýšľaný na posilnenie neskorších výpredajov. V relácii The Colbert Report v roku 2011 Ed O'Brien povedal o stratégii svojpomocného vydávania hudby: "Predávame menej albumov, ale zarábame viac." Colin Greenwood označil internetové vydanie za spôsob, akým sa vyhnúť "regulovaným playlistom" a "finančne obmedzeným formátom" rádia a televízie. Fanúšikovia po celom svete si tak môžu užívať hudbu v rovnakom čase a predchádza sa predčasným únikom albumu pred jeho vydaním. Koncom roku 2007 sa predával aj takzvaný "diskbox" s druhým diskom z nahrávania, vinylovou platňou, albumom vo forme CD a knihou výtvarných diel v tvrdej väzbe.

V hmatateľnej podobe vyšiel In Rainbows v Spojenom kráľovstve koncom decembra 2007 vo vydavateľstve XL Recordings a v Spojených štátoch v januári 2008 v TBD Records. V oboch krajinách obsadil prvé miesta v hudobných rebríčkoch. Veľká predajnosť v Spojených štátoch po tom, čo bol album legálne dostupný na voľné stiahnutie už celé mesiace, značila v krajine najlepšie rebríčkové umiestnenie Radiohead od albumu Kid A. V Spojenom kráľovstve išlo už o ich piaty album na vrchole rebríčka. In Rainbows dostal aj nesmierne pozitívne recenzie, jedny z najlepších za celé pôsobenie skupiny. Kritici ho vyzdvihovali za prístupnejší zvuk a osobnejšie texty ako v predošlej tvorbe. Album bol nominovaný na užší výber na Mercury Music Prize a v roku 2009 pokračoval výhrou Grammy za najlepší alternatívny album. Dve Grammy získal aj produkčný tím a skupina si vyslúžila tretiu nomináciu na najlepší album roka. Godrich získal popri troch ďalších nomináciách pre skupinu nomináciu za produkciu videa k piesni House of Cards.

Radiohead vydali na podporu albumu hneď niekoľko singlov. Začali singlom Jigsaw Falling into Place, ktorý vydali v januári 2008 v Spojenom kráľovstve. Druhý singel, Nude, debutoval v rebríčku Billboard Hot 100 na 37. mieste. Stal sa tak prvou piesňou Radiohead v spomínanom rebríčku od umiestnenia High and Dry v roku 2005 a prvou v hornej 40-ke od piesne Creep. Vo vydávaní singlov a videí pokračovali aj naďalej. V júli zverejnili digitálne vytvorené video k piesni House of Cards. Spolu s piesňou Bodysnatchers ho vydali aj ako rádiový singel. V septembri ohlásila skupiny vydanie štvrtého singlu, Reckoner, a remixovú súťaž podobnú tej, ktorú zorganizovali pre pieseň Nude. Výberovka najväčších hitov s názvom Radiohead: The Best Of vyšla v júni 2008 vo vydavateľstve EMI. Kompilácia vznikla bez prispenia skupiny a neobsahovala žiadnu z piesní z In Rainbows, keďže skupiny pred vydaním albumu vydavateľstvo opustila. Nesúhlas vyjadril za skupinu Yorke: "Žiadne hity sme vlastne nemali. Načo je to potom dobré?... Je to premrhaná príležitosť, lebo keby sme za tým boli aj my, a chceli sme to urobiť, mohlo to byť dobré." Od polovice roku 2008 do začiatku roku 2009 koncertovali Radiohead na podporu albumu In Rainbows po Severnej Amerike, Európe, Japonsku, Mexiku a Južnej Amerike. V auguste 2009 boli hlavným účinkujúcim na festivaloch v Readingu a Leeds.

V máji 2009 začala skupina s producentom Nigelom Godrichom ďalšie nahrávanie. V auguste vydali na svojej webstránke dva single:These Are My Twisted Words a Harry Patch (In Memory Of), na počesť Harryho Patcha, posledného britského vojaka, ktorý bojoval v Prvej svetovej vojne. Zisk darovali Britskej légii (British Legion). Yorke navrhol, aby sa odklonili od tradičného albumového formátu a uprednostnili vydanie singlov alebo EP-čiek. S postupom príprav sa však v roku 2010 zamerali na tvorbu ôsmej elpéčky. Jediný koncert v roku 2010 odohrali v januári v divadle Henry Fonda Theater v Los Angeles. Bolo to benefičné podujatie na podporu Oxfamu a lístky sa dražili v aukcii. Neziskovka tak vyzbierala viac ako pol milióna amerických dolárov na pomoc Haiti, ktoré zasiahlo v roku 2010 zemetrasenie. V decembri sa so súhlasom skupiny objavilo na YouTube fanúšikovské video z vystúpenia a torrent na podporu Oxfamu s odkazom „zaplaťte, koľko chcete“. V septembri 2010 vydali Radiohead zvukovú nahrávku z pražského vystúpenia z roku 2009, aby sa použila v ďalšom fanúšikovskom videu z koncertu. Oba koncerty mali recenzie v mainstreamových médiách, kde ich opísali ako príklady otvorenosti fanúšikom a pozitívneho prístupu k nekomerčnej internetovej distribúcii.

Ôsmy album dokončili v januári 2011. Vydanie The King of Limbs ohlásili na Valentína a 18. februára 2011 ho svojpomocne vydali cez vlastný internetovú stránku. Album bol v marci dostupný aj na CD a vinylovej platni a v máji vyšla aj špeciálna edícia "novinového albumu". Cez internetovú stránku sa predalo odhadom 300 až 400 tisíc kópií a predajnosť maloobchodnej edície debutovala v rebríčku Billboard 200 v Spojených štátoch na šiestej priečke za predaj 69 000 kusov v prvom týždni. V britskom rebríčku UK Albums Chart debutoval na siedmom mieste za predaj 33 469 kópií v prvom týždni.

Na rozdiel od precízneho nahrávacieho procesu a relatívne konvenčných rockových nástrojov na albume In Rainbows zvolila skupina tentoraz "spontánnejší" proces tvorby, v rámci ktorého nahrávku sami samplovali. The King of Limbs získal od väčšiny kritikov pozitívne recenzie. Na Metacriticu dostal 80 bodov, čo naznačovalo "vo všeobecnosti priaznivé recenzie". Bol nominovaný na 5 ocenení Grammy v kategóriách: najlepší alternatívny album, najlepšia limitovaná edícia, najlepšie krátke video (k piesni Lotus Flower), najlepšie rockové vystúpenie (Lotus Flower) a najlepšia rocková pieseň (Lotus Flower). Počas nahrávania vznikli aj dve piesne, ktoré sa na The King of Limbs neobjavili. Supercollider a The Butcher vydali ako single 16. apríla 2011 počas dňa Record Store Day. V júni Radiohead ohlásili sériu remixov piesní z King of Limbs. Tieto a ďalšie remixy zozbierali na album TKOL RMX 1234567 a vydali v septembri 2011.

Aby dokázali zahrať rytmicky zložité piesne naživo, obsadili bubeníka Clivea Deamera z Portishead a po druhýkrát nahrali vystúpenie From the Basement, ktoré vyšlo v decembri 2011 pod názvom The King of Limbs: Live from the Basement. 24. júna 2011 zahrala skupina ako "tajný" hosť na festivale Glastonbury, kde po prvýkrát odohrali piesne z King of Limbs. Vo vystúpeniach na podporu albumu pokračovali v septembri, keď odohrali dva koncerty v Roseland Ballroom v New Yorku. Objavili sa aj v televíznych reláciách vrátane hodinového špeciálu The Colbert Report a vystúpenia v americkom zábavnom programe Saturday Night Live. Vo februári 2012 Radiohead spustili prvé rozšírené turné po Severnej Amerike za štyri roky vrátane koncertov v Spojených štátoch, Kanade a Mexiku. Nasledovali vystúpenia v Európe a Japonsku a vôbec prvé koncerty na Taiwane a v Južnej Kórey. Po 14 rokoch odohrali aj koncert na Novom Zélande a uskutočnili svoje prvé austrálske turné za posledných 8 rokov.

16. júna 2012, hodinu pred tým, ako sa mali otvoriť brány Downsview Parku v Toronte, kde mali odohrať posledný koncert severoamerického turné, sa zrútila strecha dočasného pódia, pričom zomrel technik Scott Johnson, ktorý sa špecializoval na bicie, a zranili sa traja ďalší členovia technického štábu. V tom čase sa na pódiu nenachádzali členovia skupiny, ani predkapely Caribou, no pád zničil aj svetelnú šou a väčšinu hudobného vybavenia. Koncert bol zrušený a odložili sa koncerty Radiohead v Európe. Radiohead vzdali v júli Johnsonovi a štábu česť na koncerte vo Francúzskom meste Nîmes. V júni 2013 uvalilo Ontarijské ministerstvo práce na Live Nation Canada Inc, Live Nation Ontario Concerts GP Inc, Optex Staging & Services Inc a na jedného inžiniera 13 žalôb, vychádzajúcich zo zákona o ochrane zdravia a bezpečnosti zamestnancov. Otvorenie prípadu bolo naplánované na 27. jún na súdnom dvore v Ontariu v Toronte.

Počas turné po Spojených štátoch strávila skupina deň v nahrávacom štúdiu gitaristu White Stripes, Jacka Whita, kde nahrali dve nové piesne. V apríli 2013 Yorke povedal, že nahrávky sú "nedokončená domáca úloha". Po skončení turné si dali znova pauzu. Yorke s Godrichom vydali štúdiový album Amok so skupinou Atoms for Peace a na júl si naplánovali začiatok svetového turné. Vo februári 2013 Colin Greenwood povedal, že koncom leta očakáva začiatok prác na deviatom štúdiovom albume. Yorke v apríli uviedol: "Som presvedčený, že to bude trvať o niečo dlhšie, pretože budem potrebovať oddych. [...] Netuším, kedy to bude, čo sa mi celkom páči. Nepovedali sme si: Strčte sa, uvidíme sa, keď sa uvidíme. Ale bolo celkom vzrušujúce dať si konečne poriadnu pauzu. Nikdy predtým sme ju nemali, aspoň nie z vlastnej vôle.“

1. Drill (1992)
2. Itch (1993) – iba Japonsko/Nový Zéland
3. My Iron Lung (1994) – CD Austrália
   • Live Au Forum (1995) – Iba Francúzsko
   • The Bends Pinkpop (1996) – Holandské EP
4. No Surprises/Running From Demons (1997) – Iba v japonsku
5. Airbag/How Am I Driving? (1998); #56 USA (rebríček albumov) – USA cielená verzia
6. Amnesiac College EP (2001) – internátne rádio USA
7. I Might Be Wrong: Live Recordings (2001); #22 UK (rebríček albumov), #44 USA (rebríček albumov)
8. COM LAG (2plus2isfive) (2004); #37 UK (rebríček albumov) – Japonská verzia

• Creep (1992); #7 UK, #34 USA
• Anyone Can Play Guitar (1993); #32 UK
• Pop Is Dead (1993); #42 UK
• Stop Whispering (1993) *iba USA
• My Iron Lung (1994); #24 UK
• Planet Telex / High & Dry (1995); #17 UK, #78 USA
• Fake Plastic Trees (1995); #20 UK
• Just (1995); #19 UK
• Street Spirit (Fade Out) (1996); #5 UK
• The Bends (1996) *iba Írsko
• Paranoid Android (1997); #3 UK
• Karma Police (1997); #8 UK
• No Surprises (1998); #4 UK
• Optimistic (2000) (iba promo)
• Pyramid Song (2001); #5 UK
• I Might Be Wrong (2001) (iba pre rádio)
• Knives Out (2001); #13 UK
• There There (2003); #4 UK
• Go To Sleep (2003); #12 UK
• 2 + 2 = 5 (2003); #15 UK
• Jigsaw Falling Into Place (2008);
• Nude (2008);
• Bodysnatchers / House of Cards (2008) (iba promo)
• Reckoner (2008);