Priama demokracia

Výkonná moc a tvorba právnych noriem musí byť maximálne decentralizovaná a vykonávaná vždy na tom najnižšom možnom inštitucionálnom stupni štátnej moci a správy z hľadiska jeho pôsobnosti.

Federalizmus a subsidiarita sú dve rôzne formy decentralizácie. Rozdiel je v tom, že pri federalizme, ak nie je konsenzus v tom ako budú rozdelené kompetencie medzi vyšším a nižším stupňom riadenia, tak o tom rozhodne nižší stupeň, pretože ten je bližšie k občanom. Naopak princíp subsidiarity, ktorú presadzuje napríklad RKC a EU určuje, že v tomto prípade má rozhodnúť vyšší stupeň riadenia.

Podľa princípu subsidiarity na najvyššom stupni riadenia, teda napr. v EU sa má rozhodnúť, aké bude daňové zaťaženie občanov, akú časť z týchto financií minie priamo EU a na aký účel a akú časť financií prenechá a na aký účel štátom. Štát sa potom v rámci regulácie EU a pridelených finančných prostriedkov rozhodne, akú časť verejných služieb vykoná priamo a akú časť financií na to minie a akú časť deleguje nižším úrovniam riadenia ako napr. VÚC a samospráve. Princíp subsidiarity pritom vraví, že by vyšší stupeň mal dovoliť nižším stupňom riadenia riešiť čo najviac otázok, ktoré môže tento nižší stupeň riadenia riešiť efektívne.

Pri federalistickom princípe naopak nižšie stupne už od občana prepožičiavajú právomoci vyšším stupňom, ale iba na základe ich uváženia, teda najmä ak je predpoklad, že tieto vyššie stupne riadenia budú hospodáriť so zdrojmi efektívnejšie. Teda napríklad v otázke veľkosti daní by mali rozhodnúť všetci občania referendom, aké bude ich daňové zaťaženie, aký veľký chcú mať verejný sektor. S vybranými daňami od občanov potom hospodári v prvom rade miestna samospráva tak, aby v danom mieste uspokojila všetky na ňu kladené požiadavky od občanov. V kompetencii miestnej samosprávy je teda riešenie všetkých verejných otázok. Miestna samospráva teda určuje aj to, akú časť z daní dá VÚC a na aké verejné služby a projekty. VÚC potom následne plní tieto úlohy, pričom časť financií a úloh verejnej správy môže delegovať na štát, ten na EU a iné medzinárodné organizácie.

Referendum musí byť zakotvené v ústave tak, aby občania mali možnosť priamo rozhodnúť o každej verejnej otázke ak sa dostatočný počet ľudí vyjadrí, že chce v danej otázke rozhodnúť priamo, nie sprostredkovane prostredníctvom svojich zástupcov v parlamente. Vo Švajčiarsku je na vyvolanie referenda potrebné zozbierať 1 – 2 % podpisov voličov v petícii za vypísanie referenda.

Reprezentanti všetkých stupňov by mali byť priamo volení: starostovia, krajskí hajtmani, prezident republiky musia mať reálnu výkonnú moc, ktorá im umožní účinne korigovať (vrátiť zástupcom k opakovanému prerokovanie, vetovať, predložiť k hlasovaniu) také rozhodnutia zastupiteľských zborov, ktoré sú motivované krátkodobým prospechom obmedzených skupín občanov. Reprezentanti musia byť osobne zodpovední za výkon svojej funkcie svojim voličom, ktorí ich môžu počas ich mandátu odvolať, ak stratia ich dôveru.

Musí byť zaručená jeho nezávislosť a spravodlivosť. Všetci sudcovia musia byť volení priamou voľbou občanov (v polopriamej demokracii zastupiteľskými zbormi). Ich práca musí byť pod kontrolou sudcovských kolégií a musia byť odvolateľní. Hlavnou úlohou súdov je nájdenie pravdy a vynesenie spravodlivého rozsudku, ktorý nesmie byť nikdy v rozpore s mravnosťou. Preto pri rozhodovaní súdov má vždy prednosť právo prirodzené pred právom pozitívnym, teda duch zákona pred jeho literou. Účasť občanov, morálka a verejná mienka by sa mali svojou účasťou uplatniť v parlamente v senátoch a u závažných trestných činov v súdnej porote (podobne ako v USA).

V histórii prvýkrát zaznamenaná demokracia (5. storočie pred Kristom), bola priamou demokraciou. Častejšie je ale nazývaná Aténskou demokraciou, pretože ženám a otrokom v tých časoch nebolo dovolené zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Mnohí teda namietajú, že to nebola ešte skutočná demokracia.

Základnou štruktúrou Aténskej demokracie boli inštitúcie skladajúce sa z mužských obyvateľov:

• rada obyvateľstva skladajúca sa z 500 obyvateľov volených žrebom
• viacero súdnych dvorov bez sudcov, skladajúcich sa z veľkého počtu porotcov volených tiež žrebom.

Z celkovej mužskej populácie 30000 bolo niekoľko tisíc politicky činných v týchto inštitúciách. Mnoho z nich kontinuálne po mnoho rokov. Aténska demokracia nebola len priamou v zmysle rozhodovania, ktoré bolo tvorené skupinou ľudí, ale tiež v zmysle, v ktorom ľudia prostredníctvom inštitúcii, rady obyvateľstva a súdnych dvorov, kontrolovali celý politicky proces. Veľká časť obyvateľstva bola neustále činná vo verejnej správe.[4] Moderné demokracie (nepriame) nevyužívajú inštitúcie podobajúce sa systému vládnutia v Aténskej demokracii.

Formou priamej demokracie mala v časti svojej histórii začínajúcej približne 449 rokov pred narodením Krista aj Rímska republika (Cary, 1967). Zákony v Rímskej republike boli formulované a schvaľované občanmi, rovnako ako aj odmietnutie platnej legislatívy. Občania vytvárali zákon od začiatku Rímskej ríše asi 449 pred Kr. počas ďalších 400 rokov až do smrti Júliusa Caesara v roku 44 pred Kr. Mnoho historikov označuje prijatie zákona nazývaného Lex Titia (právo vládnutia 5 rokov), 27. novembra 43 pred Kr. ako koniec republiky.

Moderné tvorenie zákonov občanmi začalo vo švajčiarskych mestách v 13. storočí, od kedy existovala tradícia miestnych a kantonálnych verejných zhromaždení, na ktorých sa mužskí občania každoročne stretávali na tržnom námestí, aby prijali najdôležitejšie rozhodnutia. V roku 1847 Švajčiari pridali povinné referendum k svojej národnej ústave. O každej zmene a doplnení ústavy je vláda povinná zvolať referendum. Rovnako je referendum povinné aj o vstupe Švajčiarska do medzinárodných organizácií.

Švajčiarsky raný socialista a zakladateľ prvého ľudového spotrebného družstva v kontinentálnej Európe Karl Bürkli bol silne ovplyvnený Rittinghausenom spolutvorcom teoretického zdôvodnenia myšlienky priameho ľudového zákonodarstva. Na pozadí týchto okolností viedol v rokoch 1867/68 politický vývoj v Zürichu k presadeniu trojstupňového ľudového zákonodarstva do kantonálnej ústavy. Rittinghausen zasiahol do vnútorošvajčiarskej diskusie a agitoval za to, aby aj ostané kantóny nasledovali príklad Zürichu.

V roku 1874 pridali možnosť nepovinného referenda. Ak poskytne 50 000 občanov svoje podpisy do 100 dní od oficiálneho uverejnenia parlamentného zákona, môžu si vynútiť referendum o tomto zákone. Pôvodne sa to nevzťahovalo na zákony, ktoré parlament označil za naliehavé. Ale keď parlament začal zneužívať túto možnosť a začal označovať najrôznejšie typy zákonov za naliehavé, referendum stanovilo, že naliehavé zákony môžu vstúpiť do platnosti okamžite, ale následne vždy musia podliehať povinnému referendu.

Čoskoro však zistili, že vlastne nemajú možnosť iniciovať vlastné parlamentne zákony, tak v r. 1891 prijali aj ústavný dodatok, ktorý im toto umožňuje. Ústavná ľudová iniciatíva (skrátene ľudová iniciatíva) umožňuje občanom, aby iniciovali referendum pre svoje vlastné písomné návrhy, ak zozbierajú 100 000 podpisov v priebehu 18 mesiacov. Tento návrh môže byť buď formulovaný všeobecne a parlamentná komisia ho musí preniesť do legislatívy, alebo byť vo forme presne definovaných odsekov zákona, ku ktorým parlament nemôže robiť žiadne zmeny a doplnenia. Ak je návrh prijatý, stáva sa potom súčasťou ústavy. V praxi však môžu občania využívať tento nástroj na témy, ktoré zvyčajne riadia obyčajné právne predpisy. Preto je švajčiarska ústava pozoruhodnou zmesou všeobecných a celoštátnych zásad a ‘obyčajnej’ politiky.

Švajčiari prekonali tento problém zavedením všeobecnej ľudovej iniciatívy. Tú schválilo referendum vo februári 2003, ale do platnosti vstúpila až v roku 2006. Umožňuje občanom po zozbieraní 100 000 podpisov podať všeobecný návrh parlamentu, ktorý potom slobodne rozhodne, či ho zapracuje do zákona alebo do novely ústavy. Tento návrh sa potom stane predmetom referenda.

V čase od roku 1848 do konca roka 2004 sa na federálnej úrovni uskutočnilo 531 referend: 187 povinných, 152 nepovinných a 192 ľudových iniciatív. Obyvateľstvo bolo konzervatívne a schválilo iba 10 % občianskych návrhov, o ktorých hlasovali. Oveľa častejšie však zvolili vládou prepracovaný, väčšinou kompromisný protinávrh. Priemerná účasť bola viac ako 50% (s výnimkami do 80 %) a navyše už nejaký čas je asi o 10 percentuálnych bodov vyššia ako účasť v parlamentných voľbách. Na všetkých úrovniach – obecnej, kantonálnej a federálnej – sa každoročne vo Švajčiarsku koná viac ako 200 referend.[5]

Švajčiarsko nekoná referendá, ktoré navrhol parlament alebo vláda – známe aj ako plebiscity. Vo Švajčiarsku sú referendá buď predpísané ústavou, alebo iniciované občanmi využívajúcimi metódu zberu podpisov. S rastúcim počtom referend, ktoré sa konajú v Európe, najčastejšou medzinárodne používanou formou je však stále plebiscit. Často ide o všeobecne nezáväzné „referendá“, ktoré navrhujú politici pri moci s cieľom dať svojej politike mimoriadnu legitímnosť alebo preto, že koalície alebo strany majú vnútorné nezhody. Pravidlá hry sú často prispôsobené konkrétnemu prípadu spôsobom, ktorý sa pre politikov v danom momente zdá byť najvhodnejší. To však má iba veľmi málo spoločného so skutočnou priamou demokraciou.

Ďalším príkladom sú Spojene štáty, kde napriek federálnej republike, kde žiadna priama demokracia na federálnej úrovni neexistuje a neexistuje zákon, ktorý by určoval fixnú štruktúru orgánov samosprávy, takmer polovica štátov (a mnoho krajov) umožňujú občanom podávať návrhy (na zhromaždeniach či híringoch). Väčšina štátov má taktiež možnosť iniciatívy a referenda. Zastupiteľstvá rokujú verejne, v priemere dva až trikrát mesačne. V záujme vytvorenia priestoru pre účasť čo najväčšieho počtu ľudí sa zasadania väčšinou začínajú až podvečer, resp. večer a nezriedka trvajú aj do polnoci. Rokovania sú hojne navštevované. Na úvod rokovania sa často robí prehľad došlej pošty. Poslanci dostanú do rúk prehľad všetkých žiadostí, listov, sťažností a e-mailov, ktoré boli obci doručené odo dňa posledného rokovania, a informujú sa, ako sa ten-ktorý problém vyriešil. Nepísaným pravidlom je, že akákoľvek záležitosť musí byť uzavretá najneskôr do 30 dní. Po ukončení diskusie poslancov sa ku každému bodu rokovania otvára priestor pre verejnosť (tzv. notice).

Na lepšie aplikovanie priamej demokracie sa začína využívať aj internet a iné komunikačné technológie, napríklad e-demokracia. Koncept otvorenej vlády, dovoľujúci všetkým občanom zúčastňovať sa priamo na rozhodovaní v ľubovoľnej miere, akú si želajú, aplikuje princípy slobodného softvéru v oblasti spoločenského rozhodovania.