Prvá viedenská arbitráž

Prvá viedenská arbitráž ((Prvý) viedenský diktát) bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938 a ktorou nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom. Na základe arbitrážneho rozhodnutia ministrov zahraničných vecí Nemecka Joachima von Ribbentropa a Talianska Galeazza Ciana malo Česko-Slovensko v dňoch 5. – 10. novembra 1938 odstúpiť územie s rozlohou 11 927 km² a viac než miliónom obyvateľov.

Predzvesť arbitráže
Slovensko po prvej viedenskej arbitráži (pre bližšie info klikni na obrázok)

Viedenskej arbitráži predchádzal celý sled udalostí. Už 12. januára 1938 predložila Zjednotená maďarská strana česko-slovenskej vláde svoje požiadavky. Chceli uzákoniť autonómiu Slovenska, zaviesť národný kataster a v prevažne maďarských obciach zrušiť slovenské školy. 10. marca maďarskí predstavitelia (Andor Jaross, János Esterházy a Géza Szüllő) opäť vzniesli požiadavky maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku, tentoraz bol dokument odovzdaný priamo premiérovi Milanovi Hodžovi.

26. júla 1938 vláda ČSR schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúcich sa slobôd národnostných menšín z oblasti občianskych práv, školstva a kultúry. Prijatý mal byť aj nový jazykový zákon a schválená mala byť decentralizácia štátu, teda autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. 27. augusta Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku.

21. septembra 1938 sa v Budapešti konala rozsiahla revizionistická demonštrácia, v ktorej sa požadovalo „pripojenia bratov Slovákov“ k Maďarsku.[1] (Maďarsko v tomto období voči Slovensku uplatňovalo striedavo politiku vyhrážok a prísľubov širokej autonómie v rámci poučenia z minulosti. Viacero výziev v tomto a podobnom duchu adresovalo aj priamo Jozefovi Tisovi.)

23. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia. Po Mníchovskej dohode bola pohotovosť armády odvolaná, okrem Slovenska, kde v okolí Rimavskej Soboty začiatkom októbra došlo k narušeniu hraníc maďarským oddielom. Česko-slovenská armáda ich však vzápätí vytlačila.

Súčasťou Mníchovskej dohody bol aj dodatok o vyriešení požiadaviek Maďarska do troch mesiacov. V prípade, že by sa v tejto dobe nepodarilo dosiahnuť dohodu, mali o vyriešení rozhodnúť signatárske veľmoci. Keďže politickí predstavitelia Maďarska mali pochybnosti, či je možné revizionistické požiadavky uspokojiť mierovou cestou, mali záujem na tom, aby sa problém riešil diktátom veľmocí, a nie vzájomnou dohodou.[2]

Maďarsko v snahe využiť šok z Mníchovskej dohody, medzinárodné oslabenie Česko-Slovenska, zaneprázdnenie jeho vlády rokovaniami s Nemeckom a Poľskom a vnútropolitické problémy naliehalo na urýchlený začiatok rokovaní o vytýčení novej hranice. Súčasťou nátlaku boli aj diverzné a teroristické akcie v pohraničí a pokusy vyvolať nepokoje maďarskej menšiny prostredníctvom rozhlasu, zhadzovania letákov a tajných agitátorov.[3][4] Napriek tomu táto snaha nesplnila očakávania a vodcovia maďarskej menšiny sa v obave pred postihom zdržiavali organizovania otvorených protištátnych akcií.[5]

Rokovania o slovensko-maďarskej hranici boli dohodnuté na začiatok októbra. V tom čase však nastali v Česko-Slovensku vnútropolitické zmeny (odstúpenie prezidenta a vlády a Žilinská dohoda), a tak 5. októbra 1938 Maďarsko súhlasilo s posunutím rokovaní na 9. október. Medzitým sa Jozef Tiso stal predsedom autonómnej vlády Slovenska, v tom čase premenovanom v rámci ČSR na Slovenskú krajinu. Ministerská rada v Prahe sa rozhodla, že česko-slovenskú delegáciu budú tvoriť iba slovenskí a rusínski predstavitelia. Toto bolo v súlade s želaním Tisovej vlády, ktorá verila, že sa jej podarí jednoduchšie nájsť kompromisné riešenie poskytnutím autonómie maďarskej menšine.[6]

Komárňanské rokovania

9. októbra 1938 sa v Komárne začali rokovania česko-slovenskej delegácie (predseda Jozef Tiso, ostatní členovia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno, zástupca Podkarpatskej Rusi I. Parkányi) s maďarskou (minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, minister školstva Pál Teleki a iní) o vytýčení novej hranice s Maďarskom.

Vzhľadom na rýchly vývoj situácie nebola česko-slovenská delegácia na rokovanie dostatočne pripravená. Materiály sa vopred nevypracúvali[7] a pražská ministerská rada neurčila postup ani konkrétne kroky. Postoj delegácie sa kryštalizoval v priebehu rokovaní. Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský sa navyše podobných rokovaní zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť medzinárodne skúseným politikom. Napriek tomu kládli pri rokovaniach tvrdý odpor. Maďarská delegácia naopak prišla s vypracovanou koncepciou. Napriek oficiálnemu postoju – revízii na základe etnického princípu – tento princíp porušovala, pričom dávala najavo, že jej cieľom nie je dosiahnutie kompromisu, a požiadavky predkladala ultimatívnym spôsobom.

Česko-slovenská delegácia odmietla maďarskú požiadavku plebiscitu, keďže nebol požadovaný domácim obyvateľstvom ani žiadnou politickou stranou a nebolo možné vnútiť ho zvonku. V priebehu príprav plebiscitu nemal na danom území vykonávať právomoci česko-slovenský štátny aparát, čím by sa uvoľnil priestor na promaďarskú propagandu.

Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. Maďarská strana požadovala za základ sčítanie obyvateľstva z roku 1910, ktoré bolo silne poznačené prebiehajúcou maďarizáciou. Česko-slovenská strana namiesto toho navrhovala výsledky sčítania z roku 1930, prípadne z roku 1880, ktoré ešte nebolo maďarizáciou natoľko poznačené.[8] Okrem toho namietala, že maďarský návrh nerešpektuje ani sčítanie z 1910, keďže zahŕňa aj súvislé slovenské etnické územie, na ktorom ani podľa daného sčítania nežila maďarská väčšina.

Česko-Slovensko bolo na znak svojej ochoty rokovať ochotné odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto. Tým sa prerušilo priame železničné spojenie medzi Podkarpatskou Rusou a českými krajinami. Maďarská armáda obsadila tieto mestá 11. októbra 1938. Maďarská delegácia sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Ultimatívne požadovala okamžité odstúpenie územia od línie Devín – Bratislava – Nitra – Tlmače – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Trebišov – Pavlovce nad Uhom – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom (vrátane miest). Česko-Slovensko s tým, samozrejme, nesúhlasilo.

Ešte počas rokovaní Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach navštívili Nemecko, kde sa na stretnutí s Hermannom Göringom (12. októbra 1938) snažili získať podporu voči nadmerným maďarským požiadavkám. Na základe Ďurčanského informácií česko-slovenská delegácia dospela k názoru, že Nemecko nebude tieto nadmerné požiadavky podporovať.[9]

Česko-slovenská strana ponúkla niekoľko ďalších návrhov, vrátane autonómie pre maďarskú menšinu alebo odstúpenia Žitného ostrova, pričom na zvyšných územiach malo dôjsť k vzájomnej výmene obyvateľstva, čím by boli obidva štáty národnostne kompaktnejšie.[9]

Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc s Maďarskom, a 13. októbra jednostranne rozhodli o ukončení rokovaní.

Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí – Nemecka a Talianska. Arbitráž bola zvolaná na zámok Belvedér vo Viedni na 2. november 1938. Anglicko a Francúzsko sa vzdali nároku na zasahovanie.

Územné nároky Maďarska a Poľska

Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko, obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou sa začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tentoraz na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4 280 obyvateľov.

Maďarsko požadovalo odstúpenie územia od línie Devín – Bratislava – Nitra – Tlmače – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Trebišov – Pavlovce nad Uhom – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom (vrátanie miest). Po arbitráži mu nakoniec pripadlo územie na severe ohraničené líniou Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom. Slovensko tak prišlo o vyše štvrtinu svojho územia.

Arbitráž

Arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belvedér dňa 2. novembra 1938. Členmi delegácie za jednotlivé krajiny boli:

Výsledok arbitráže
Maďarské vojsko obsadzuje Lučenec

Česko-Slovensko prišlo na rokovania úplne nepripravené a výsledkom tejto tzv. Prvej viedenskej arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Česko-Slovensku vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec – Galanta – Šaľa – Nové Zámky – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska.

Napriek deklarovanému cieľu vytvoriť etnické hranice stratili Slovenská krajina a Karpatská Ukrajina aj veľa prevažne či čisto slovenských, resp. rusínskych území.

Zrušenie prvej a druhej viedenskej arbitráže

Viedenské arbitráže boli právne neplatné, pretože predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť ešte potvrdená 10. februára 1947, keď ich Parížska dohoda (mierové dohody s Maďarskom a ostatnými porazenými krajinami) vyhlásila za zrušené a neplatné. Boli tak obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Podkarpatskú Rus „darovalo“ Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.

Referencie
  1. Deák, L. Vnútropolitický ohlas ..., str. 15.
  2. Deák (1998, s. 19)
  3. Deák (1998, s. 15)
  4. Deák, L. Vnútropolitický ohlas ..., str. 12.
  5. Deák, L. Vnútropolitický ohlas ..., str. 21.
  6. Deák (1998, s. 20)
  7. Bystrický (2008, s. 39)
  8. Deák, L. Vnútropolitický ohlas ..., str. 21.
  9. Deák (1998, s. 25)

Literatúra
  • Deák, Ladislav (1998), Viedenská arbitráž – „Mníchov pre Slovensko“, Bratislava: Nadácia Korene, ISBN 80-967587-7-2
  • Deák, Ladislav (2008), „Medzinárodno-politické súvislosti Viedenskej arbitráže a dôsledky pre južné Slovensko“, in Šmihula, Daniel, Viedenská arbitráž v roku 1938 a jej európske súvislosti : Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 10. novembra 2008, Bratislava: Vojenský historický ústav, ISBN 978-80-8106-009-09 Chybné ISBN
  • Bystrický, Valerián (2008), „Vnútropolitiký ohlas na zmeny hraníc v roku 1938“, in Šmihula, Daniel, Viedenská arbitráž v roku 1938 a jej európske súvislosti : Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 10. novembra 2008, Bratislava: Vojenský historický ústav, ISBN 978-80-8106-009-09 Chybné ISBN

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.