János Esterházy

Rozpad Rakúsko-Uhorska zastihol Esterházyho na pokraji dospelosti. Do polovice 20-tych rokov sa politicky neagažoval, prejavil však nesúhlasný postoj k povojnovému usporiadaniu svojou účasťou na ozbrojenom študentskom odbojovom hnutí v Burgenlande, ktorý trianonská mierová zmluva prisúdila Rakúsku. V polovici 20. rokov vstúpil do Krajinskej kresťansko-socialistickej strany (Országos Keresztényiszocialista Párt). Prvýkrát na seba výraznejšie upozornil v roku 1931, keď vyhlásil súťaž o napísanie monografie o dejinách maďarského národa, ktorú financoval z vlastných prostriedkov. V rovnakom roku začal s prvými väčšími verejnými vystúpeniami a od jesene sa ako pomerne neznámy politik prekvapivo stal horúcim kandidátom na post predsedu OKSzP. Ako predstaviteľ Československej maďarskej ligy túto organizáciu zastupoval pri Spoločnosti národov. Na kongrese Spoločnosti národov v roku 1932 získal aj medzinárodnú pozornosť, keď ju podrobil zdrvujúcej kritike a pre jej údajnú neschopnosť riešiť problémy národnostných menšín ju označil za hrozbu pre svetový mier. Esterházyho vystúpenie spôsobilo škandál a na protest voči nemu odstúpil predseda kongresu.

V roku 1931 stála OKSzP pred vnútornými vnútorným zmenami, ktoré súviseli s poklesom preferencií, generačnou obmenou a obmedzením jej finacovania maďarskou vládou. Maďarské vládne kruhy prejavili podporu pre dosadenie Esterházyho do čela strany, čo pravdepodobne súviselo s ich víziou užšej integrácie maďarských opozičných politických strán. Predsedom strany sa stal 14. decembra 1932. Vo svojom programovom vyhlásení sa prihlásil k boju Maďarov v "ponižujúcom menšinovom postavení" za ich národnostné práva, myšlienke autonómie Slovenska a potvrdil kresťanskú orientáciu strany. V ďalších rokoch pokračoval v predchádzajúcom kurze strany, ktorá patrila k tzv. negativistickému prúdu maďarskej menšinovej politiky a jej činnosť bola silne ovplyvňovaná maďarskými vládami.[3]

Ako predseda Krajinskej kresťansko-socialistickej strany a neskôr výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany udržiaval úzke kontakty s maďarskými vládami, vrátane kontaktov konšpiratívneho charakteru. Súčasťou jeho spolupráce boli písomné správy, v ktorých vystupoval pod rôznymi krycími menami (Tamás, Matyás, číslo 221). Táto spolupráca mala aj spravodajský charakter, oficiálna rola agenta ale nie je potvrdená známymi dobovými materiálmi.[poznámka 1] Okrem menšinovej tematiky sa v nich zaoberal otázkami vnútornej politiky, postojmi iných štátov proti Česko-Slovensku a stratégiou jeho oslabenia. Maďarské vlády prirodzene usmerňovali činnosť opozičných menšinových strán v súlade s hlavným cieľom svojej zahraničnej politiky – revíziou hraníc a to nie len na etnickom princípe ale s cieľom úplného rozbitia česko-slovenského štátu ako základného predpokladu pre znovupripojenie Slovenska k Maďarsku. Od roku 1933 (t. j. počas celej Esterházyho vrcholovej kariéry) koordinovalo kroky na likvidáciu Česko-Slovenska s nacistickým Nemeckom.[poznámka 2]

V roku 1933 bol dvakrát právoplatne odsúdený za poburovanie proti štátu a hanobenie republiky. Pred voľbami v roku 1935 sa podľa inštrukcií maďarskej vlády pokúsil o sformovanie autonomistického volebného bloku s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Maďarská vláda mala záujem na sformovanie takéhoto bloku v rámci koncepcie maďarského revizionizmu, podľa ktorej bol slovenský autonomizmus chápaný ako prostriedok na oslabenie, prípadne rozbitie Česko-Slovenska. Maďarská vláda sa snažila autonomistov preorientovať promaďarským smerom, čo sa jej však dlhodobo nedarilo. Z hľadiska maďarskej diplomacie boli preto dôležité Esterházyho dobré vzťahy s viacerými slovenskými ale aj poľskými politikmi, ktorí autonomistov podporovali, pričom on sám mal pôsobiť ako prostredník medzi maďarskou vládou a slovenskými ľudákmi.[4] Vytvorenie spoločného autonomistického bloku mala maďarská vláda podporiť aj finančnou dotáciou vo výške 100 000 korún[4], akcia však na poslednú chvíľu zlyhala. Vo voľbách v roku 1935 sa stal poslancom česko-slovenského parlamentu za mesto Košice.

V roku 1935 sa maďarskí opoziční poslanci č.-s. parlamentu odklonili od vyhranenej opozičnej politiky, keď po tom, čo odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk podporili voľbu Eduarda Beneša za prezidenta. Na rokovania o podpore si Beneš spomedzi viacerých maďarských poslancov vybral práve Esterházyho. Benešova podpora sa samozrejme neobišla bez intenzívnych konzultácií s maďarskou vládou, ktoré prebiehali ešte pred Esterházyho oslovením. Aj keď hlasy maďarských poslancov nakoniec neboli pre Benešove zvolenie potrebné, Beneš si voči Esterházymu zachoval náklonnosť. Esterházy od Kancelárie prezidenta republiky prijímal peniaze na podporu maďarských študentov a proti „maďarskému iredentizmu“. V rámci Benešovej snahy o naklonenie si mladej generácie z Krajinskej kresťansko-socialistickej strany mu boli tieto prostriedky vyplatené v období od jari do jesene 1936 v štyroch čiastkach v celkovej hodnote 144 000 korún[5]. V roku 1936 mu Beneš ponúkol funkciu ministra bez kresla, čo Esterházy odmietol s odkazom na údajné neplnenie predchádzajúcich sľubov.

V roku 1936 sa Krajinská kresťansko-socialistická strana zlúčila s Maďarskou národou stranou do Zjednotenej maďarskej strany (Egyesült Magyar Párt). Predsedom strany sa stal Andor Jaross (v Maďarsku neskôr popravený ako vojnový zločinec), Esterházy sa stal výkonným predsedom. Zlúčenie strán bolo vyžiadané priamo maďarskou vládou, nebolo však pozitívne prijaté všetkými členmi. Požiadal preto maďarskú vládu o prostriedky, ktoré mali slúžiť na odzbrojenie „rušiteľov pokoja“.[4] Podobne požiadal maďarskú vládu o prostriedky na korupciu vrcholových ľudáckych politikov.[4] V roku 1937 informoval Maďarsko o výzbroji česko-slovenskej armády a výstavbe vojenských pevností. V ďalšej správe informoval o realizácii obranných projektov pri Lučenci a rieke Ipeľ.[4] Strana prejavovala totalitné tendencie a sama seba považovala za jedinú oprávnenú reprezentatku Maďarov na Slovensku. V roku 1938 získala väčšinu hlasov maďarských voličov a zároveň už jasne deklarovala požiadavku pripojenia etnicky maďarských území k Maďarsku.[6]

V čase zvýšeného ohrozenia republiky a demokracie úzko spolupracoval s vnútornými a vonkajšími nepriateľmi česko-slovenského štátu. Vďaka svojim častým kontaktom s regentom Horthym, viacerými maďarskými premiérmi, ministrami a poslancami mal dobrý prehľad o smerovaní a cieľoch maďarskej, ale aj nemeckej politiky.[2] Vo februári 1938 prišlo v Budapešti ku kľúčovej dohode medzi sudetskými Nemcami a maďarskou vládou. Esterházy sa potom významne podielal na koordinácii spoločného postupu Zjednotenej maďarskej strany a Sudetonemeckej strany proti republike. Očakávaná spolupráca s HSĽS nepriniesla očakávané ovocie vzhľadom na to, že slovenskí autonomisti maďarskej politike nedôverovali. K cieľom svojej spolupráce s nimi sa vyjadril v správe pre maďarskú vládu po rokovaniach s HSĽS na jar 1938. Prezentoval ich ako „prvoradú povinnosť Maďarov za pomoci iných rozbíjať republiku“.[7] Verejne prejavoval svoje sympatie k slovenskému národu a HSĽS mu poskytla aj priestor na stránkach vlastnej straníckej tlače.

Užitočným zdrojom informácií o smerovaní nacistickej politiky bol pre Esterházyho Konrad Henlein. Esterházy sa ako kresťansko-socialistický politik síce verejne dištancoval od myšlienok národného socializmu, s Nemcami ale spolupracoval v rámci naplnenia cieľov maďarského revizionizmu. Vďaka Henleinovi bol informovaný o pláne sudetských Nemcov sabotovať rokovania s česko-slovenskou vládou[8], ako najrýchlešej ceste k rozbitiu štátu. Túto situáciu konzultoval s maďarskou vládou a získal od nej pokyn aplikovať rovnakú stratégiu, t. j. pracovať na takom programe, ktorý nemôže byť naplnený[8]. V máji 1938 ho Henlein informoval o nemeckom pláne začleniť české krajiny do Ríše, Slovensko malo pripadnúť Maďarsku.[9] Esterházy tieto informácie sprostredkoval maďarskej vláde, ale ako česko-slovenský občan a poslanec česko-slovenského parlamentu, ktorý zložil poslaneckú prísahu o pripravovaných plánoch (rovnako ako v iných prípadoch) neinformoval česko-slovenské orgány.[2] Napriek ideologickým rozdielom sa spolupráca so Sudetonemeckou stranou úspešne rozvinula a bola hodnotená maďarským ministrom zahraničných vecí ako vynikajúca.

Počas krízového roku 1938 sa zúčastnil viacerých rokovaní v hlavných mestách štátov, ktoré mali záujem na oklieštení a likvidácii Česko-Slovenska (Berlín, Budapešť, Varšava, Rím). Na týchto stretnutiach vystupoval ako polooficiálny sprostredkovateľ maďarskej vlády[10]. Počas Hitlerovej návštevy Talianska bol dokonca prizvaný na dôverný politický obed s Vodcom.[10] Pri tejto príležitosti ho Hitler informoval, že už má vypracované plány týkajúce sa Česko-Slovenska, ktoré budú čoskoro aj realizované (popri Hitlerovi sa zúčastnili Mussolini a Ciano). Prítomní s Esterházym konzultovali nakoľko by bola jeho strana schopná pomôcť pri ovládnutí Slovenska Maďarskom.[11]

Medzi 17. až 19. júnom sa zúčastnil rokovaní v Poľsku o pripojení Slovenska k Maďarsku. Tieto rokovania nie je možné interpretovať výhradne ako pokus o integráciu stredoeurópskych štátov a alternatívu voči posilňovaniu vplyvu Nemecka, ale nadväzovali na predchádzajúcu poľsko-maďarskú politiku proti Česko-Slovensku, v rámci ktorej oba uvedené štáty zbližovanie s ním odmietali. Poľskí predstavitelia nepochybovali o potrebe rozbitia Česko-Slovenska a v prechádzajúcich rokoch uznali (aj oficiálnou cestou) maďarské nároky na Slovensko. Napriek tomu sa zaoberali aj niekoľkými ďalšími alternatívami, ktoré sa týkali jeho ďalšieho osudu a v ktorých mal byť na Slovensku zachovaný poľský vplyv.[12] Inštrukcie k rokovaniam Esterházy získal osobne od maďarskej vlády počas svojej návštevy Budapešti. Plán, ktorý predostrel v Poľsku mal slúžiť najmä na rozptýlenie obáv Poliakov a týkal sa skôr jeho vlastných predstáv, než oficiálneho postoja maďarskej vlády.[13] Esterházy si bol vedomý toho, že myšlienka pripojenia k Maďarsku nemá na Slovensku podporu ani medzi autonomistami (nehovoriac o slovenských predstaviteľoch celoštátnych strán), preto malo Poľsko ako slovanský a katolícky štát vystupovať voči HSĽS v úlohe garanta. Predvojnové postavenie Slovákov v Uhorsku považoval za prekonané a Maďarsko im malo poskytnúť väčšiu formu samostatnosti, ako dovtedy centralistické Česko-Slovensko. Postavenie Slovenska malo byť podobné postaveniu Chorvátska v Rakúsko-uhorskej monarchii.[10][14] Autonómia Slovenska mala byť podľa Esterházyho realizovaná až po jeho oklieštení. Po maďarskej okupácii Podkarpatskej Rusi mali byť hranice Slovenska posunuté čo najviac na západ a zároveň mala byť odčlenená jeho južná časť.[10] Predstava, že Maďarsko poskytne Slovákom väčšie práva ako Česko-Slovensko bola vzhľadom na postavenie Slovákov v Maďarsku a smerovanie maďarskej politiky značne nereálna. Plán nebol realizovaný napriek tomu, že Poľsko prejavilo záujem sa na ňom podieľať. Poľsko požadovalo, aby sa Maďarsko so slovenskými autonomistami dohodlo, to však v očakávaní rýchleho zániku Česko-slovenska zvolilo vyčkávací postoj a politikov z HSĽS nepovažovalo za dostatočne vyspelých partnerov. Myšlienku pripojenia k Maďarsku ostro odmietol aj hlavný predstaviteľ propoľského krídla HSĽS Karol Sidor, ktorý doslova vyhlásil: „Maďarom neveríme a o návrate k nim nemôže byť ani reči.“ Toto vyhlásenie bolo publikované v poľskej aj slovenskej tlači.[13]

Počas eskalácie napätia medzi Sudetonemeckou stranou a česko-slovenskou vládou vedúci predstavitelia Zjednotenej maďarskej strany odmietli prílišnú radikalizáciu, ktorá by mohla viesť ku zbytočnému krviprelievaniu[9]. Na rozdiel od nemeckej menšiny, za maďarskou menšinou nestála žiadna veľmoc a v prípade konfliktu sa mohla spoľahnúť iba na slabo vyzbrojenú maďarskú armádu. Podľa Esterházyho sa mala revízia uskutočniť výhradne "mierovými a demokratickými prostriedkami".

Výsledok Mníchovskej dohody, ktorá Česko-Slovensko oklieštila a bola súčasťou nacistického prieniku do strednej Európy uvítal a spolu s promaďarským poslancom HSĽS Jančekom odcestoval do Budapešti, kde mal pripraviť pôdu na pripojenie Slovenska k Maďarsku.[15] 6. októbra Slovensko vyhlásilo autonómiu, čo tak isto uvítal v súlade s predstavami, že odstredivé tendencie v štáte oslabujú Česko-Slovensko, Slovensko bude politicky nestabilné a po skorom kolapse sa Slováci ocitnú v bezvýchodiskovej situácii a pripojenie k Maďarsku prijmú. Chcel sa zúčastniť aj na slovensko-maďarských rokovaniach o nových hraniciach v Komárne, Jozef Tiso ako vedúci česko-slovenskej delegácie jeho účasť ale odmietol. 13. októbra maďarská delegácia rokovania predčasne ukončila po tom, čo odmietla viacero slovenských návrhov (autonómia Maďarov na Slovensku, odstúpenie Žitného ostrova, vytvorenie hraníc s rovnako veľkými menšinami na oboch stranách). Esterházy, ktorý nebol aktívnym účastníkom komárňanských rokovaní sa ujal iniciatívy a podieľal sa na príprave prvej viedenskej arbitráže(táto je ako akt medzinárodného násilia považovaná za právne nulitnú). Arbitráž sa niesla v réžii nacistického Nemecka a fašistického Talianska, pričom v prípravnej fáze bol vyslaný maďarskou vládou do Ríma ako expert na otázky slovensko-maďarskej hranice. Taliansku vládu informoval dopredu o jeho účasti priamo maďarský minister zahraničných vecí, ktorý mu zároveň dodal inštrukcie o územných nárokoch a prípadných ďalších účastníkoch arbitrážneho konania.[16] V tejto úlohe sa pričinil o pripojenie Košíc s etnicky prevažne slovenským okolím k Maďarsku.[17] Okrem pochybných argumentov o čisto maďarských (historicky trojjazyčných) Košiciach, Maďarsko ich okupáciou sledovalo prerušenie dôležitého železničného pripojenia na Podkarpatskú Rus a jej izoláciu ako prípravu na ďalšiu agresiu.

11. novembra 1938 ako poslanec za Košice uvítal Miklósa Horthyho počas jeho triumfálneho príchodu do mesta. Vo svojom prejave ho požiadal o také garancie menšinových práv Slovákov na anektovanom území, aké sú požadované pre Maďarov na Slovensku.[17] Horthy uvítal Slovákov vo svojej „tisícročnej vlasti" a prisľúbil im dodržiavanie ich jazykových a kultúrnych práv. Napriek vyhláseniu oboch politikov došlo na anektovanom území k rozsiahlym perzekúciám nemaďarského obyvateľstva. Menšinové práva boli okamžite oklieštené pod úroveň, ktorú poskytovalo Česko-Slovensko a ktorú Esterházy kritizoval. Mimo anektovaného územia zostali Esterházyho majetky. Ten odmietol ponúkané miesto v maďarskom parlamente a podľa vlastných slov zostal na Slovensku, aby obhajoval záujmy maďarskej menšiny. Nakoľko Maďarsko porušilo etnický princíp tvorby hraníc, na ktorý sa počas celého medzivojnového obdobia odvolávalo a zakrývalo ním svoje aktivity, veľkosť maďarskej menšiny poklesla na približne 60 000 ľudí[18]

Esterázy bol zaskočený brutalitou maďarskej armády a žandárstva na anektovanom území. Sám uprednostňoval nenásilný návrat Slovákov k Maďarsku, ale hrubé formy asimilácie uskutočnenie takejto myšlienky komplikovali a perzekúcie boli slovenskou verejnosťou vnímané veľmi citlivo. Podľa Esterházyho názoru, netrpezlivosť a prehnané územné požiadavky poškodzovali maďarské záujmy a odrádzali Slovákov od promaďarskej orientácie. Aby si maďarská vláda Slovákov viac naklonila, navrhol jej ako taktický ústupok dobrovoľné vrátenie časti anektovaného územia o rozlohe asi 1 000 km², ktoré bolo etnicky prevažne slovenské (maďarská vláda tento krok odmietla). Napriek tomu, že si bol pravdepodobne vedomý skutočného stavu, postoj maďarskej vlády k Slovákom charakterizoval ako „priateľský“ a ďalej intrigoval za pričlenenie celého Slovenska. Ako maďarské záujmy poškodzujúcu udalosť hodnotil krviprelievanie v Šuranoch, kde došlo ku konfliktu medzi maďarskými žandármi a miestnymi slovenskými obyvateľmi. V tejto záležitosti následne intervenoval v Budapešti a upozorňoval, že takáto brutalita poškodzuje maďarskú vec a robí jeho pozíciu, ako aj pozíciu maďarskej menšiny na Slovensku neudržateľnou.[19] Verejne však odmietol zákrok maďarských žandárov odsúdiť a to napriek naliehaniu svojej sestry Lujzy. Takéto verejné odsúdenie by podľa jeho názoru Maďarsku uškodilo.[17] Naopak ostro kritizoval protimaďarské zhromaždenia, ktoré vznikli ako reakcia na incident.

Po vyhlásení autonómie došlo na Slovensku k rýchlemu kolapsu demokratického zriadenia. HSĽS počítala s maďarskou a nemeckou menšinovou stranou ako so súčasťami nového politického režimu a Esterházymu ponúkla atraktívne 17. miesto na jednotnej kandidátke. Po zmanipulovaných voľbách sa stal členom Snemu Slovenskej krajiny. Mal sa stať aj štátnym sekretárom pre maďarskú menšinu, ale vzhľadom na chýbajúcu spoluprácu so strany maďarskej vlády HSĽS nakoniec tento post zriadila iba pre slovenských Nemcov.

V decembri 1938 opäť navštívil Poľsko. Podľa pamätí poľského diplomata a politika Jana Szembeka Esterházy počas svojej návštevy označil výsledky Viedenskej arbitráže za nedostatočné. Sťažoval sa neúspech plánovanej akcie proti Karpatskej Ukrajine, na ktorú mali 20. novembra 1938 zaútočiť teroristické jednotky poľských a maďarských dobrovoľníkov. Tie podnikli na územie Česko-Slovenska niekoľko záškodníckych výprav s cieľom jeho destabilizácie.[20] Esterházy prisľúbil, že sa bude na neanektovanom zvyšku Karpatskej Ukrajiny osobne angažovať v prospech Maďarska, na čo chcel využiť svoju poslaneckú imunitu.[20] Ešte koncom februára 1939 sa počas svojej návštevy Berlína snažil presvedčiť nacistov, že Slováci sú za jednotu s Maďarskom.[21] Svojimi aktivitami de facto popieral právo iných národov na sebaurčenie, na ktoré sa odvolával v prípade Maďarov.

Esterházy oficiálne uvítal vznik 1. Slovenskej republiky a to aj rozhlasovým prejavom. Krátko po svojom osamostatení bolo Slovensko bez vyhlásenia vojny napadnuté Maďarskom. Podľa šéfa spravodajskej služby maďarských ozbrojených síl Rezső Andorku sa s Esterházym stretli deň pred útokom a ten pri tejto myšlienke prejavil obrovské nadšenie.[18]

Bol poslancom Slovenského snemu a členom dopravno-technického výboru, ktorý pripravoval zákony bez väčšej politickej dôležitosti.[22] Vzhľadom na to, že bol jediným zástupcom maďarskej menšiny, vačšinu svojich vystúpení venoval téme menšinových práv a slovensko-maďarských vzťahov. Jeho politické aktivity vychádzali z pragmatických záujmov a neboli vždy ideovo konzistentné. Esterházy ako poslanec pomáhal budovať totalitný režim, na druhej strane však nerealisticky očakával, že sa rovnaký režim bude chovať ľudsky.[23] Popri iných protidemokratických zákonoch uvítal obmedzenie slobody tlače v novembri 1939. Na rozdiel od poslancov HSĽS nebol viazaný straníckou disciplínou, preto pútal v inak uniformnom sneme pozornosť, v niektorých prípadoch dokonca kritizoval politický režim. Nešlo však o odmietnutie samotného spôsobu vládnutia, skôr o pripomienky k riešeniam čiastkových problémov.[24] Medzi pozitívne kroky je možné zaradiť napr. jeho kritiku väznenia nepohodlných osôb v ilavskom tábore bez riadneho súdu[25] alebo kritiku správania príslušníkov Hlinkovej gardy v súvislosti s protimaďarskými výtržnosťami (napriek tomu ju označil za dobrú ustanovizeň).

Napriek svojej kresťansko-socialistickej orientácii sa diskreditoval viacerými výrokmi, ktoré boli v plnom súlade s líniou vtedajšej politiky. V zahraničnej politike oslavoval spojenectvo s Nemeckom a prejavoval radosť, že Slováci a Maďari bojujú ako spojenci pod jeho vedením. Vojové úsilie mocnostní Osi označil ako boj Nemecka a Talianska za lepšiu budúcnosť Európy. Zatiahnuť sa nechal aj do diskusií o vernosti a úlohe satelitných štátov, kde obhajoval úlohu Maďarska ako verného spojenca nacistického Nemecka. V prejavoch sa vrátil aj k svojmu postoju k demokratickému Česko-Slovensku, ktorý dával do protikladu s ním deklarovanou lojalitou k slovenskému štátu. Podľa vlastných slov žiadnym spôsbom nepomýšľa aby voči slovenskému štátu vyvíjal "takú činnosť ako proti Česko-Slovensku"[26] a bývalých maďarských poslancov, ktorí akoukoľvek formou spolupracovali s česko-slovenskými vládami označil za zradcov. Česko-Slovensko označil za štát bez práva na existenciu, ktorý sa mu "zo srdca hnusil" a chcel ho rúcať ešte ako poslanec pražského parlamentu.[27] "Osudová" nemecko-maďarská aliancia mala byť podľa neho vybudovaná ešte počas "krutého česko-slovenského režimu (takéto názory hlásal paradoxne v čase existencie Protektorátu Čechy a Morava).

Aktívny bol aj mimo snemu. Po zákaze novín Új Hírek (Nové správy) založil nový denník „Magyar Hírlap“ (Maďarský spravodaj).^[37]  V roku 1941 založil sporiteľňu „Takarétbank Rt.“ a vydavateľstvo Madách.^[38]

Po prvej Viedenskej arbitráži, okupácii južného Slovenska a Malej vojne boli slovensko-maďarské vzťahy značne vyhrotené. Hlavným princípom, ktorý určoval rozsah práv maďarskej menšiny na Slovensku bol princíp reciprocity. Na základe tohoto princípu mohla mať maďarská menšina iba také práva, aké bola maďarská vláda ochotná poskytnúť Slovákom. Esterházy patril k veľkým kritikom tohoto princípu, pretože maďarská menšina sa tak ocitla v úlohe rukojemníka a jej práva boli odoberané na základe udalostí, ktoré mohla ovplyvniť iba v obmedzenej miere. Odmietol však vziať na vedomie, že tento nátlakový nástroj sa nezačal používať svojvoľne, ale ako jediný efektívny spôsob ochrany pred konaním maďarských orgánov a v tejto súvislosti sa neváhal Slovensku vyhrážať.

Aj v záujme maďarskej menšiny sa preto snažil vymôcť väčšie práva pre Slovákov v Maďarsku. U maďarskej vlády intervenoval za povolenie Strany slovenskej národnej jednoty, ktorej registrácia blokovala registráciu Maďarskej strany na Slovensku. Povolenie oboch strán bolo realizované až koncom roka 1941. Stalo sa tak po intervencii Nemecka, ktoré považovalo ďalšie zhoršovanie vzťahov medzi svojimi spojencami za nežiaduce.[28] Podobným spôsobom intervenoval za povolenie slovenskej katolíckej a kultúrnej organizácie Spolok svätého Vojtecha. Povolenie tejto organizácie bolo podmienkou na povolenie maďarskej kultúrnej organizácie SzEMKE na Slovensku.[29] Vo všeobecnosti sa snažil o zmiernenie napätia medzi oboma štátmi a vystupoval v roli prostredníka medzi ľudákmi a maďarskou vládou. Vystupovanie v prospech Slovákov v Maďarsku však nebolo vždy pozitívne vnímané ani jeho vlastnou stranou.^{[chýba zdroj]} Ako predseda Maďarskej strany sa významne podieľal na organizovaní spoločenského a kultúrneho života miestnych Maďarov.

Esterházyho postoj k riešeniu židovskej otázky je možné charakterizovať ako výrazne kontroverzný. Esterházy sa sám prehlasoval za antisemitu, podporoval sociálne a ekonomické vylúčenie židov, ale rovnako ako iní antisemtiskí politici rovnakého obdobia nepredpokladal a nevítal ich fyzickú likvidáciu. V čase prvej viedenskej arbitráže už v Maďarsku platili protižidovské zákony a maďarská vláda na južnom Slovensku aplikovala aj niektoré protižidovské opatrenia, ktoré sa na zvyšok Maďarska ešte nevzťahovali. Na rozdiel od intervencií v prospech slovenskej menšiny sa Esterházy týchto židov nikdy nezastal. 23. januára 1939 na Slovensku vznikla komisia, ktorá mala navrhnúť prvé protižidovské zákony. Esterházy v tajnej správe pre maďarskú vládu vyslovil želanie, aby bolo prijatie protižidovského zákona odložené alebo aby bol prijatý vo veľmi miernej forme. Dôvodom, ako ho popísal, však neboli práva židovských spoluobčanov, ale posilnenie maďarskej pozície po rozbití Česko-Slovenska a pri jeho ďalšom delení. Podľa jeho názoru „tým by sa snáď mohlo dosiahnuť, aby sa Berlín od nich celkom odvrátil; osoh z toho by sme mohli mať my, keby Berlín chcel riešiť československú otázku s konečnou platnosťou“.[30][31]

Po osamostatnení Slovenska hlasoval za viacero protidemokratických a protižidovských zákonov[32], čím sa nelíšil od iných poslancov snemu. Tieto opatrenia nie len schvaľoval ale ich aj aktívne podporil svojimi vystúpeniami.[33] Miesto arizačných praktík režimu už 28. novembra 1939 kritizoval nízky počet Maďarov, ktorí boli dosadení za správcov židovského majetku. 22. februára 1940 hlasoval za zákon č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme[34], ktorý sa týkal takmer výlučne iba židov a mal za cieľ parceláciu židovských pozemkov. 25. apríla 1940 hlasoval za prvý arizačný zákon. Pri prvom hlasovaní 29. februára nebol v sneme prítomný, zákon bol však vrátený do snemu prezidentom a následne schválený za Esterházyho účasti. Opatrenia proti židom neschvaloval iba v počiatočných fázach riešenia židovskej otázky ale aj po nástupe pronacistického krídla HSĽS po rokovaniach v Salzburgu, ktoré sa netajilo svojim plánom riešiť celý problém podľa, nemeckého vzoru". 3. septembra 1940 podporil ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z., ktorým snem poveril vládu prijatím opatrení, ktoré sú potrebné na úplné vyradenie Židov zo spoločenského a hospodárskeho života.[35] To, že nešlo o náhodné rozhodnutie dokazuje aj jeho prejav z 8. októbra 1940, kde upozornil, že Maďari v minulosti trpeli od Židov rovnako ako Slováci. Uvítal ich samostatnú kategorizáciu v chystanom sčítaní obyvateľstva a pochvalne sa vyjadril aj o „skutočných a rýchlych opatreniach“ slovenskej vlády na ich vyradenie z hospodárskeho života.[36] Boj proti židom označoval ako legitímny, na druhej stane však žiadal, aby ním nebola dotknutá maďarská menšina. V čase jeho prejavu bola už proti židom zavedená celá séria nariadení, ktoré im zakázali viesť motorové vozidlá, uložili povinnosť odovzdať cestovné pasy (čím bol zamedzený ich slobodný pohyb a zavedená kontrola pred vysťahovaním), zriadená Ústredňa Židov[37] ako jediná povolená verejno–právna židovská organizácia (ostatné ešte existujúce boli zrušené), Židia boli povinní odovzdať súpis svojho majetku a ďalšie.

Zreteľná zmena Esterházyho postoja je viditeľná počas hlasovania o Ústavnom zákone o vysťahovaní Židov z 15. mája 1942. Táto udalosť býva často dezinterpretovaná tak, že bol jediným poslancom, ktorý hlasoval proti prijatiu zákona, prípadne že bol jediným poslancom, ktorý sa postavil proti deportáciám (toto nepravdivé tvrdenie sa opakuje s takou frekvenciou a intenzitou, že preniklo aj do niektorej odbornej literatúry). V skutočnosti v čase prijatia zákona deportácie už bežali niekoľko týždňov (od 25. marca), deportovaná bola väčšina Židov vysídlená pred SNP (z približne 58 000 Židov bolo len 15 000 deportovaných po jeho prijatí)[38]. Samotný zákon bol postúpený do snemu za značne kontroverzných okolností. Deportácie boli iniciatívou slovenskej vlády, nie snemu, ale priamym dôsledkom legislatívnych krokov snemu na ktorých sa Esterhýzy podielal. Predsedníctvo snemu odmietlo deportácie legalizovať už v marci, čo však na ich priebeh nemalo vplyv[39] a zastaviť alebo obmedziť deportácie sa snažil aj predseda snemu Martin Sokol, ktorý o tejto otázke niekoľkokrát neúspešne rokoval s predsedom vlády Vojtechom Tukom. Začiatkom mája Sokol zvolal poradu s vybranými poslancami na ktorej sa dohodli, že zákon bude nakoniec prerokovaný, ale bude pozmenený tak, aby zároveň vytvoril podmienky na ochranu pomerne širokého okruhu ohrozených osôb (politika menšieho zla).[40] Esterházy ako jeden z viacerých poslancov za kontroverzný zákon nehlasoval. Na rozdiel od iných poslancov, ktorí na znak nesúhlasu opustili hlasovaciu sieň, bol jediný, ktorý ostal na mieste a za zákon preukázateľne nezdvihol ruku.[33] Takýto postoj bol prejavom odvahy, nakoľko rokovanie prebiehalo verejne (t. j. pod dozorom gardistov). Svoj postoj však nedeklaroval v pléne, ale oznámil ho neverejne Martinovi Sokolovi. Popri morálnej neprijateľnosti vysťahovania ho ako menšinový politik zdôvodnil najmä obavami z toho, aby v budúcnosti vysídlenie nepostihlo aj maďarskú menšinu. Zároveň sa ale opätovne prihlásil k svojim protižidovským postojom a prejavil odhodlanie na nich zotrvať. V tomto zmysle ospravedlnil svoje nehlasovanie aj maďarskej vláde. Z protižidovských zákonov, ktoré boli prijaté neskôr, Esterházy hlasoval za zákon č. 138/1942 Sl. z. o niektorých obmedzeniach Židov pri osvojení, ktorý zakázal adopcie Židov nežidmi a naopak.[41]

Esterházy aj počas existencie prvej Slovenskej republiky udržiaval blízke kontakty s poľskými predstaviteľmi, ktoré mal ešte z medzivojnového obdobia. Nakoľko bol po matke polovičný Poliak, viazali ho k Poľsku rodinné väzby a citový vzťah, kvôli ktorému ťažko niesol jeho okupáciu. Svoju poslaneckú imunitu využíval na prevoz Poliakov cez slovensko-maďarskú hranicu a u slovenských orgánov intervenoval aj v prospech tých, ktorí boli zadržaní a vydávaní Nemcom.[42] Podľa osobných svedectiev sa zaslúžil aj o záchranu viacerých Židov (napr. rodina Schlesingerových), ale výskum holokaustu na Slovensku nepotvrdil tvrdenia o stovkách zachránených Židov, Slovákov a Čechov. V dobových podmienkach slovenského antisemitizmu ale túto pozitívnu činnosť nevykonával ako jediný a to dokonca ani medzi vysokými politickými predstaviteľmi režimu. Maďarský historik István Janek uvádza aj vydávanie maďarských pasov perzekvovaným židovským občanom.

Častým omylom je tvrdenie o jeho údajnej pomoci Rudolfovi Viestovi pri jeho úteku do exilu, ktoré je v rozpore s denníkom samotného Viesta a je hodnotené ako faktografická chyba.[43] Svedectvá o Esterházym, ktoré cituje maďarský historik Imre Molnár, obsahujú aj ďalšie zjavne nesprávne tvrdenia ako napr. pomoc pri emigrácii „generála Jána Goliana“ a pod.

Esterházy ako poslanec čelil viacerým žiadostiam na stíhanie a zrušenie poslaneckej imunity, nie však z politických dôvodov, ale v súvislosti s porušovaním dopravných predpisov. Imunitu stratil až po incidente na železničnej stanici v Poprade v októbri 1943 a v roku 1944 mal byť aj zbavený poslaneckého mandátu. Dôvodom zbavenia imunity bolo údajné potupenie republiky. Po pristavení náhradnej vlakovej súpravy miesto očakávaného elitného vlaku opakovane vykrikoval, že ide o podvod „ako všetko v tomto štáte",[44] čo malo z úst známeho politika na prítomných pôsobiť zvlášť poburujúco.

Od roku 1943 jeho politická aktivita v súvislosti s vnútropolitickými zmenami a obratom vo vojne upadá. Slovenské národné povstanie ho zastihlo v Budapešti. V októbri 1944 protestoval prostredníctvom memoranda proti obsadeniu Maďarska nemeckou armádou. Po nastolení vlády Šípových krížov v Maďarsku odmietol transformáciu svojej strany na jej miestnu pobočku.[45] Režim Šípových krížov ho krátko internoval, následne na neho Gestapo vydalo zatykač. Pred nemeckými, rovnako ako pred česko-slovenskými orgánmi sa ukrýval až do príchodu sovietskych vojsk.

V maďarskej odbornej literatúre je Esterházy prezentovaný najmä ako kritik totalitných opatrení, humanista a demokrat, ktorý urgoval zmierenie medzi Slovákmi a Maďarmi. Zároveň je označovaný ako politik, ktorý môže byť vzorom pre spoluprácu medzi národmi v strednej Európe. V slovenskej histografi jeho osobnosť nepatrí k primárnym témam výskumu a slovenskí historici zväčša reagujú na podnety z vonku, keď sa prezentované tézy o Esterházym nezhodujú s výsledkami ich vlastného výskumu. Slovenská a česká odborná obec (napriek uzaniu niektorých pozitívnych čŕt kresťansko-socialistického politika) pristupuje k jeho osobnosti pomerne kriticky a jeho aktivity proti ČSR sú hodnotené ako jednoznačne nepriateľské.

Kolektív maďarských historikov, ktorý vypracoval odborný posudok pre potreby otvorenia prípadu, označil obvinenia Esterházyho ako nepodložené. Podľa ich vyjadrenia, Krajinská kresťansko-socialistická strana a Zjednotená maďarská strana boli stranami národno-konzervatívnymi a nemali nacistický charakter. Maďarská strana, ktorú Esterházy založil na Slovensku mala ešte dôraznejší protinacistický charakter a „každodennú antifašistickú prax“ v rámci ktorej podporovala prenasledované osoby. Maďarská strana bola na Slovensku len trpenou organizáciou, čoho dôkazom je aj jej registrácia v roku 1942. Esterházy mal výhrady k revíznej politike maďarských vlád a až do roku 1938 sa usiloval o uplatnenie maďarskej menšiny v rámci existujúceho česko-slovenského štátu. Podľa ich stanoviska, Zjednotená maďarská strana sa vďaka Esterházymu vyhla aj stretnutiu ľudákov a obidvoch nemeckých strán v Ružomberku vo februári 1938, nakoľko bola aj naďalej ochotná dosiahnuť dohodu s česko- slovenskou vládou. V kritickom období 1938 urobil všetko pre to, aby nedošlo k žiadnym násilným akciám. Esterházy podporoval slovenský autonomizmus a neustále pracoval v záujme maďarsko-slovenského priateľstva a spolupráce. Nikdy neorganizoval ani neinicioval žiadnu nezákonnú akciu proti česko-slovenskej alebo slovenskej vláde. Používanie kódových označení pri komunikácii s maďarskou vládou hodnotia ako bežnú diplomatickú prax a podľa ich stanoviska, nikto nikdy neobjavil žiadny dokument, ktorý by oprávňoval obviňovať Esterházyho zo spravodajskej činnosti, alebo ju naznačovať. Z týchto dôvodov charakterizovali obvinenia súvisiace s fašizmom a rozbíjaním Česko-Slovenska za neopodstatnené.[49]

Posudky českých a slovenských historikov naopak vyzneli väčšinou negatívne. Český historik Jaroslav Valenta deklaroval, že cieľom Esterházyho politických jednaní vo Varšave nebolo zlepšenie postavenia maďarskej menšiny, ktorú ako poslanec zastupoval, ale realizácia veľkomaďarskej politiky, ktorá znamenala útok voči nezávislosti a integrite Česko-Slovenska. V priebehu týchto rokovaní bola celkom v úzadí jeho funkcia poslanca a predstaviteľa maďarskej menšiny a dobrovoľne vystupoval ako emisár a sprostredkovateľ maďarskej vlády. Takúto účasť na rokovaniach dvoch štátov, ktorých cieľom bolo oklieštenie alebo likvidácia tretieho štátu, ktorého bol navyše občanom, hodnotil ako jasnú vlastizradu.[50] Vo svojej neskoršej reakcii na zverenejné maďarské stanovisko spochybnil metódu, ktorou svoje stanovisko podložili a citáciou poľských dokumentov spochybnil ich tvrdenie o neexistencii dokumentov, ktoré by preukazovali jeho účasť na rozbití Česko-Slovenska.[10] Podľa posudku Ladislava Deáka, Esterházy podporoval myšlienku slovenskej autonómie a samostatnosti ako základný krok k neskoršiemu pohlteniu Slovenska Maďarskom. V posudkoch ďalších expertov bolo poukázané na Esterházyho tendečnosť v otázkach menšinovej politiky, orientáciu na nacistické Nemecko pri presadzovaní vlastných požiadaviek, ale aj na to, že politické chyby ho nedoviedli až na pozíciu vojnového zločinca.[50]

Maďarskí, slovenskí a českí historici nedosiahli ani neskôr zhodu v hodnotení jeho života a politickej činnosti. Maďarský historik István Janek vidí dôvod jeho „martýrskej smrti" v jeho „boji za európske hodnoty, ľudské a menšinové práva a za vzájomnú toleranciu medzi národmi"[51] a Esterházy bol podľa jeho názoru odsúdený v neprítomnosti zámerne preto, aby sa pred súdom neobjavili nežiaduci svedkovia. Spochybňovaný je aj jeho antisemitizmus a samotné hlasovanie za protižidovské zákony, pričom protižidovské výroky sú vysvetľované tým, že boli vyžadované vtedajšími držiteľmi moci. [poznámka 3] Podobne sú ospravedlňované aj iné jeho problematické výroky, napr. gigantický (titanský) zápas mocností Osi za „lepšiu budúcnosť Európy“ vysvetluje maďarský historik Imre Molnár skrytým mytologickým významom, kde sa titani vo vzájomnom súboji zničia a skutočným posolstvom výroku je teda Esterházyho podpora demokracie.

Slovenský historik Ferdinand Vrábel identifikuje v maďarskej histografii tri jednoznačné tendencie – zatajovanie faktov (Esterházyho postoje nezlučiteľné s demokraciou a ľudskými právami), zdôrazňovanie niektorých pozitívnych činov a prekrúcanie udalostí (pomer Slovákov a Maďarov, židovská otázka, hlasovanie o ústavnom zákone o vysťahovaní Židov).[52] Niektoré teórie Imre Molnára, ktorého publikáce vyšli aj na Slovensku, hodnotí ako vyslovene naivné a smiešne (napr. účasť Esterházyho ako „súkromnej osoby" na rokovaniach v Ríme).[34] Podľa jeho názoru, na Molnárovu vedeckú objektivitu negatívne vplýva, že je predsedom spoločnosti, ktorá ma za cieľ Esterháyzho rehabilitovať. Proti prezentácii Esterházyho ako humanistu, demokrata a záchrancu Židov vystúpili v minulosti viacerí slovenskí historici, vrátane tých, ktorí sa systematicky zaoberajú problémom holokaustu a to aj oficiálym stanoviskom Historického ústavu SAV[53] Ivan Kamenec upozorňuje, že Esterházy, aj keď mu bola ideológia nacizmu cudzia, bol do spolupráce s ňou zatiahnutý v praktickej politike.[54] Podľa Igora Baku, ani niektoré Esterházyho kritické vystúpenia v sneme nie je možné chápať izolovane ako prejav jeho demokratickej orientácie, ale je ich potrebné vnímať v širšom kontexte napätých slovensko-maďarských vzťahov[55]

Pamätná tabuľa v Leviciach.

O Esterháyzho rehabilitáciu na Slovensku sa dlhodobo snažila jeho dcéra Alice Esterházy-Malfatti za podpory maďarských menšinových politikov a maďarskej vlády. V júli 1992 podala na Mestský súd v Bratislave návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Súd zabezpečil listinnú dokumentáciu, predvolal svedkov z Bratislavy a Budapešti a vyžiadal si vypracovanie posudkov od slovenských, českých a maďarských znalcov. V priebehu dokazovania navrhovateľka vzala svoju žiadosť späť. Následne adresovala žiadosť Generálnej prokuratúre o zrušenie pôvodného trestu z dôvodu porušovania práv obvineného.[56] Zákonnosť odsúdenia napadla aj sťažnosťou na Európsku komisiu pre ľudské práva v Štrasburgu. Sťažnosť však nebola prijatá s odôvodnením, že jej právomoci voči Slovensku začali až 18. marcom 1992.[47]

V roku 1993 Rusko uznalo protiprávnosť odvlečenia, súdu a trestu Esterházyho v Sovietskom zväze.[56]

V reakci na záujem o Esterháyzho osobu vydal Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike oficiálne stanovisko,[57] ktorým odmietol snahy prezentovať Esterházyho ako záchrancu „stoviek prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov“. Snahy stavať ho do tejto pozície označil za nepodložené a v rozpore s historickými faktami. Naopak, Zväz židovských náboženských obcí v Maďarsku zotrváva v pozitívnom pohľade a vyvinul snahu, aby sa po ňom pomenovalo nábrežie v Budapešti.[51]

23. marca 2009 mu bolo udelené vysoké poľské vyznamenanie Rad Polonia Restitute in memoriam za zásluhy o záchranu poľských utečencov a generála Sosnkowského cez územie Maďarska.[58]

Dlhohoročné úsilie Esterházyho rodiny a priaznivcov o to, aby mu bolo udelené vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi nakoniec skončilo neúspechom. Organizácia Jad Vašem sa po zvážení dostupnej dokumentácie rozhodla mu ocenenie neudeliť. Uznala však jeho podiel na záchrane niektorých Židov. Aj na toto uznanie sa neskôr odvolala mimovládna židovská organizácia Anti-Defamation Ligue (ADL), ktorá mu v novembri 2011 udelila cenu Jana Karského za záchranu Židov. Urobila tak napriek tomu, že predstavitelia židovských organizácii na Slovensku proti udeleniu vyznamenania dopredu protestovali. Odovzdávania ceny sa zúčastnil aj štátny tajomník maďarského rezortu diplomacie Zsolt Németh a predseda SMK József Berényi. Maďarský vicepremiér Zsolt Semjén toto označil za jasnú odpoveď na,útoky slovenských politikov“ a vyjadril nádej, že to prispeje k jeho blahorečeniu.[59] Tak ako v predchádzajúcich prípadoch, predstavitelia židovskej komunity na Slovensku tento krok odmietli. Na udelenie ocenenia reagovali otvoreným listom predsedovi ADL a vyjadrili poľutovanie, že napriek ich veľkému úsiliu odmietli vziať na vedomie názor komunity, ktorá bola danými vojnovými udalosťami postihnutá. V súvislosti s ocenením zároveň označili viaceré tvrdenia za nepravdivé. Ďalej upozornili, že takmer všetci príslušníci vtedy vládnúcich politických elít mali pod ochranou nejakých Židov, ale na rozdiel od bežných občanov neriskovali vzhľadom na svoju imunitu svoje životy a životy svojich rodín. Nemožno z nich teda robiť neohrozených hrdinov a kompenzovať tým ich predchádzajúcu antisemitskú politiku a zodpovednosť za slovenský holokaust.[60]

V roku 2012 sa Svetový zväz Maďarov pokúsil o rehabilitáciu Esterházyho v Česku prostrednítvom petície, ktorá bola doručená Poslaneckej snemovni. Petičný výbor sa petíciou zaoberal, ale zamietol ju s odôvodnením, že súdna rehabilitácia českým súdom nie je možná, nakoľko bol súdený Národným súdom v Bratislave a na iný typ rehabilitácie zatiaľ nie je dosť podkladov.[61]

László Kövér pri odhalení Esterházyho pamätníka vo Varšave.

Esterházy je maďarskými politikmi a historikmi často označovaný za mučeníka. Podobne ako v prípade Jozefa Tisa existujú snahy o jeho blahorečenie. Klub poslancov SMK udelil Esterházymu ako mučeníkovi cenu Pro Probitate (za statočnosť)[62] a deň keď nehlasoval za zákon o vysťahovaní Židov (15. máj) bol vyhlásený za Pamätný deň Maďarov na Slovensku.[62] Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jánosa Esterházyho 11. marca 2001 sa v maďarskom parlamente konala slávnosť za účasti maďarského prezidenta Ferenca Mádla. Na Slovensku vyvolala rozpačité reakcie účasť maďarských menšinových politikov a Františka Mikloška z Kresťanskodemokratického hnutia. V maďarskom parlamente vystúpil s oslavným prejavom aj Pál Csáky.[62] Esterházyho konanie v medzivojnovom období považuje sa svoj vzor aj preseda Strany maďarskej komunity József Berényi.[63]

Viacero oslavných akcií v minulosti zorganizovala maďarská ambasáda. Terčom kritiky sa stal aj fakt, že autor filmu o Esterházym, ktorý ambasáda premietala, v minulosti spoluorganizoval spomienkové akcie s extrémistickým Hnutím 64 žúp.[64] Na druhej strane vyvolali negatívne reakcie výroky Ivana Gašparoviča pre protifašistický časopis Bojovník, keď odsúdil pokusy o rehabilitáciu slovenských a maďarských politikov z daného obdobia a Esterházyho označil za vyznávača Hitlera.[65]