Lockheed P-38 Lightning

Jeden z 13 vyrobených prototypov YP-38

P-38H Lightning

Na jar 1937 vydalo americké letectvo špecifikácie na nový prepadový stíhač s veľkým doletom a dostupom. Stroj sa mal vyznačovať rýchlosťou najmenej 660 km/h, do výšky 6 600 m sa mal dostať za 6 minút. Konštrukcia, ktorú predviedla firma Lockheed bola na tú dobu dosť netradičná. Ku dvojtrupému usporiadaniu sa konštruktéri priklonili po problémoch s inštaláciou turbokompresorov General Electric, ktoré vyžadovali veľa priestoru[1]. Dva silné motory Allison V-1710-11/15 boli navrhnuté tak, aby sa ich vrtule točili naopak a ich gyroskopické momenty sa tak vyrovnávali, čo výrazne zlepšovalo ovládateľnosť stroja pri veľkých rýchlostiach[2]. Palebná sila stroja pozostávajúca z jedného 37 mm kanónu Oldsmobile, dvoch 0,5" (12,7 mm) a dvoch 0,3" (7,62 mm) guľometov. Všetky tieto zbrane boli koncentrované pred kabínou, čo bolo tiež dosť netypické, pretože väčšina vtedajších amerických lietadiel mala zbrane v krídlach a trajektórie striel ich sa zbiehali v určitej vzdialenosti, naopak zbrane P-38 mierili priamo vpred, takže ich letci nemali obmedzený dostrel. Atypicky bol na svoju dobu riešený aj podvozok lietadla.

Napriek počiatočným problémom si výberová komisia U.S. Air Corps nakoniec vyžiadala v júni 1937 stavbu prototypu. 27. januára 1939 poručík Ben F. Kesley uskutočnil prvý let lietadla. Krátko po štarte sa však lietadlo začalo nekontrolovtelne chvieť a pilot len so šťastím pristál s otvoreným podvozkom na blízkom poli. Po potrebných úpravách už v nasledujúcich letoch podobné problémy nevznikali. Svojím aerodynamickým prevedením, nízkym odporom vzduchu bol nový prototyp XP-38 napriek svojej relatívne veľkej hmotnosti omnoho rýchlejší než akýkoľvek jeho predchodca v americkom letectve. Ani havária prototypu pri diaľkovom lete z Kalifornie do New Yorku, 11. februára 1939, neodradila armádu od nákupu nových strojov. Po početných zmenách, ktoré musela konštrukčná kancelária na žiadosť letectva usktutočniť sa nové P-38 začali k jednotkám dostávať až v júni 1941 - jednalo sa o verziu P-38D.

O P-38 v tej dobe prejavilo záujem aj Spojené kráľovstvo. Avšak v decembri 1941 dodané stroje boli bez turbokompresorov, ktoré boli v tej dobe v USA prísne stráženým tajomstvom a navyše s motormi, ktorých vrtule sa otáčali rovnakým smerom. To malo za následok ich slabé výkony. Briti preto prebrali len asi 143 kusov, ktoré nakoniec nikdy nepoužili v boji.

Počas roku 1942 sa objavili nové výkonné verzie P-38F a G s motorom Allison V-1710-49/53, ktoré mali dolet okolo 3830 km a boli schopné preletu Atlantiku. Tieto verzie boli onedlho nasadené v bojoch v rozľahlých Pacifických oblastiach. K zlepšeniu ovládateľnosti strojov, ktorých hmotnosť po zavádzaných zmenách pomerne rýchlo rástla, boli zvláštne upravené vztlakové klapky, ktoré piloti vysunuli počas súbojov do „bojovej polohy“ o 8°, čím umožnili strojom uskutočňovať zatáčky s menším polomerom.

Formácia Lightningov 1. stíhacej skupiny 15. leteckej armády USA nad Juhosláviou, 1944

P-38 bol od vstupu USA do vojny používaný na všetky možné účely ako výkonné stíhacie-bombardovacie, prieskumné, hĺbkové stíhacie a eskortné lietadlo, špeciálne upravené stroje slúžili na prevoz ranených, ako torpédové bombardéry či stroje na vlečenie leteckých terčov pri výcviku stíhačov. Do histórie sa zapísal najmä zostrel admirála Jamamota, významného japonského námorného veliteľa. Na neozbrojenej prieskumnej verzii F-5 lietal a zahynul i slávny francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry. Napriek tomu, že ako stíhačka P-38 nebol až tak úspešný, v bojoch nad Európu ho nemeckí vojaci čoskoro nazvali „dvojtrupý diabol“. V podaní niekoľkých amerických stíhacích es ako boli Bong či McGuire, ktorí dosiahli 40 a 38 zostrelov, bol P-38 skutočne nebezpečnou zbraňou. Ich úspechy však možno pokladať viac za výsledky úspešnej spolupráce skupín letcov.[1]

Dodnes sa zachovalo 6 letuschopných strojov P-38.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lockheed P-38 Lightning

• Fotografie z archívu USAAF

Portál letectvo