Isoroku Jamamoto
Isoroku Jamamoto (jap. 山本 五十六 – Jamamoto Isoroku; * 4. apríl 1884, Nagaoka, Japonsko – † 18. apríl 1943, ostrov Bougainville, Papua-Nová Guinea)[1] bol japonský admirál, veliteľ japonského námorníctva počas druhej svetovej vojny. Bol jedným z hlavných architektov japonskej námornej moci a mal významný podiel na prestavbe japonského námorníctva, ktoré v roku 1941 kvalitou prevyšovalo väčšinu svojich protivníkov.
| Isoroku Jamamoto | |||
 Organizátor a veliteľ japonského námorníctva počas 2. svetovej vojny | |||
| Narodenie | 1. apríl 1884 Nagaoka, Japonsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 18. apríl 1943 (59 rokov) Bougainville, Papua-Nová Guinea | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Životopis
Narodil sa ako Isoroku Takano v Nagaoke, v japonskej prefektúre Niigata. Jeho otec Sadajoši Takano bol samuraj.
Po absolvovaní Japonskej cisárskej námornej akadémie v roku 1904, slúžil na krížniku Nisšin počas Rusko-japonskej vojny. Bol ranený počas bitky o Cušimu, keď stratil dva prsty na ľavej ruke. V roku 1914 pokračoval v štúdiu na Akadémii generálneho štábu, vďaka čomu v roku 1916 dosiahol hodnosť poručíka.
V roku 1916 bol Isoroku adoptovaný do rodiny Jamamoto a získal tak jej meno. V tej dobe bolo bežnou praxou japonských rodín, ktoré postrádali synov, že adoptovali mladých chlapcov, či mužov, aby mohli ďalej niesť rodinné meno. V roku 1918 sa Isoroku Jamamoto oženil so ženou menom Reiko, s ktorou mal 4 deti: dvoch synov a dve dcéry.
Neskôr v rokoch 1919 – 1921 absolvoval štúdium na americkej námornej akadémii v Newporte na Rhode Islande a Harvardovej univerzite. Neskôr pôsobil ako námorný atašé vo Washingtone. V roku 1923 bol povýšený do hodnosti kapitána. Už o rok neskôr, sa začal zaujímať o námorné letectvo. V roku 1928 velil krížniku Isuzu a následne lietadlovej lodi Akagi. Jamamoto vo vyšších funkciách presadzoval rozvoj námorného letectva. Ako viceadmirál predsedal leteckému oddeleniu, predtým ako sa stal prvým veliteľom prvej flotily lietadlových lodí. V roku 1930 sa zúčastnil na 2. Londýnskej námornej konferencii, a ďalšej v roku 1934.
Jamamoto bol osobne proti invázii do Mandžuska v roku 1931, ako aj proti vojne s Čínou, ktorá sa naplno rozhorela v roku 1937. Nesúhlasil ani s podpisom trojdohody, ktorá dala vzniknúť osi Berlín-Rím-Tokio v roku 1940. Ako člen ministerstva námorníctva sa osobne ospravedlnil americkému veľvyslancovi Josephovi C. Grewovi za útok na delový čln USS Panay v decembri 1937. Jamamoto bol aj proti vojne s USA. Neznepokojovala ho pritom ani tak reálna sila amerického loďstva, ktoré podľa jeho názoru boli Japonci schopní poraziť a zničiť, ale obával sa obrovského priemyslového potenciálu USA a vojenského loďstva, ktoré by USA dokázali pomerne rýchlo postaviť, pokiaľ by sa dostali do vojny.
Jamamoto naplánoval úder proti Pearl Harboru a prvú fázu bojov v Tichomorí. Už čoskoro po začiatku bojov sa ukázalo, že mal pravdu, keď upozorňoval, že Japonsko si nemôže dovoliť dlhodobú vojnu. Jamamoto presadzoval ideu rozhodujúcej bitky, v ktorej chcel rýchlo rozdrviť americké loďstvo a pomocou hrozby úderov proti západnému pobrežiu Ameriky si vynútiť mier. Úder na Pearl Harbor však nesplnil hlavný účel, keďže americké lietadlové lode neboli v chvíli útoku zastihnuté v prístave.
Rozhodujúca bitka, ku ktorej sa Jamamoto dostal až v roku 1942, známa ako bitka o Midway, sa skončila ťažkou porážkou Japonska. K porážke prispeli nielen Jamamotove nedostatky a záľuba v priveľmi komplikovaných plánoch, ktoré viedli k rozptýleniu síl a osudne sa spoliehali na moment prekvapenia ako aj istotu, že nepriateľ urobí presne to, čo sa od neho očakáva. Problémom bola i mäkká personálna politika, jednalo sa najmä osobu admirála Naguma, kedysi veľmi schopného dôstojníka, na ktorého však v tej dobe už doliehal vek a zodpovednosť. Jamamoto ho aj napriek neuspokojivým výsledkom váhal odvolať, či preveliť, pretože sa obával, že pokorený admirál spácha seppuku. Ale nebol to len Nagumov slabý výkon, ktorý sa spolu s veľkou dávkou smoly a prekombinovaného plánovania, podpísal na ťažkej porážke pri Midway. Japonci v tej dobe nemali ani tušenia, že všetky zachytené rádiotelegrafické depeše námorníctva Američania úspešne dešifrujú a analyzujú. Práve znalosť japonských námorných šifier mala vplyv na Jamomotovu neskoršiu smrť.
Jamamoto aj napriek porážke a strate 4 lietadlových lodí ďalej viedol veľmi vynaliezavým spôsobom boj proti Američanom. Nemohol však zamedziť ich rastúcej početnej, materiálnej a postupne i kvalitatívnej prevahe. Japonské námorníctvo na prelome rokov 1942 a 1943 uviazlo v zdĺhavých a vyčerpávajúcich bojoch o Guadalcanal. Za zhoršujúcej sa situácie sa Jamamoto rozhodol uskutočniť inšpekciu jednotiek dislokovaných v oblasti Šalamúnových ostrovov, čo sa mu však stalo osudným. Americká rozviedka zachytila a dešifrovala depeše s harmonogramom jeho cesty a rozhodla sa využiť túto príležitosť na jeho likvidáciu. Americké stíhačky P-38 Lightning s dlhým doletom si ráno o 9:34 18. apríla 1943 počkali na stroj vezúci Jamamota a zostrelili ho (Operácia Vengeance). Stroj, v ktorého troskách Jamamoto zahynul spolu s ostatnými dôstojníkmi svojho štábu, dopadol do džungle neďaleko pobrežia ostrova Bougainville.
Smrť vrchného veliteľa a jedného z najschopnejších japonských stratégov bola veľkou ranou pre japonské námorníctvo. Odborníci sa zhodujú na tom, že pod Jamamotovým vedením by japonské námorné sily bojovali počas druhej svetovej vojny omnoho vynaliezavejšie a zrejme by neklesli k brutálnej a samovražednej taktike kamikadze, ktorú presadili jeho bezradní nástupcovia[chýba zdroj]. Niektorí odborníci dokonca poukazujú na to, že Jamamoto bol jedinou osobou, ktorá bola schopná vyviesť Japonsko z beznádejnej vojny ešte skôr, než sa zvrhla v masaker japonského loďstva a letectva a skôr, než Američania zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki[chýba zdroj].