Kontrakultúra 60. rokov

Viaceré nahromadené sociálne problémy naštartovali rast širokého hnutia „counterculture 60. rokov“. Jeden prúd z vplyvných mierových a nenásilných hnutí v USA riešil ústavné práva občanov vo vzťahu k nezákonnosti, špeciálne vzhľadom ku rasovej segregácii, pretrvávajúceho bezprávia na čiernych na juhu štátov, ktorého sa dopúšťala biela väčšina a rasovú diskrimináciu v pracovných príležitostiach na severe. Študentskí aktivisti bojovali na území vysokoškolských kampusov a občianski organizátori bojovali za založenie programov na potlačenie biedy a chudoby, hlavne vo vnútorných štvrtiach miest v USA.

Environmentalizmus vznikol z veľkého nepochopenia škôd spôsobených industrializáciou, používaním pesticídov a na druhej strane z dobre mieneného úmyslu zlepšiť kvalitu života rapídne rastúcej populácie. Kľúčové úlohy zohrali v tomto hnutí Rachel Carsonová a ďalšie osobnosti.

Potrebu ochraňovať práva žien, gayov, invalidov a iné opomínané sociálne skupiny dali do popredia záujmu mladí ľudia, ktorí si želali vytvoriť priateľskejšie a tolerantnejšie sociálne prostredie.

Sexuálna revolúcia vznikla takisto v generáciách, ktoré dorástli v 60. rokoch, vznikla u nich požiadavka kontroly pôrodnosti vzhľadom k väčšej slobode v sexe a k odporu voči tradičnému manželstvu. Na účet tejto zmeny názorov možno prirátať zvýšený počet detí narodených mimo manželstva z 5% na 25% u bielych a z 25% na 66% u Afroameričanov, ktorých generácia nastúpila v 90. rokoch 20. storočia. [5]

Sexuálna revolúcia obsahovala aj uvedomenie si sexuálnych rolí, akceptovanie homosexuality a občianskych práv inak orientovaných. Jadro sexuálnej emancipácie však spočívalo v otázke, prečo je sex dôležitý a v odstránení pokryteckého vzťahu voči nemu. [10]

Protest proti vojne vo Vietname pri Pentagone.

Nahrávanie Give Peace the Chance - John Lennon a Yoko Ono, Timothy Leary a Rosemary Leary, Judy Marcioni, Paul Williams.

Predlžujúca sa vojna vo Vietname rozdelila občanov USA na súhlasiacich s vojnou a na jej odporcov. Stala sa najdôležitejším faktorom prispievajúcim k vzostupu širokého hnutia kontrakultúry. Existuje široko prijatá mienka, že protivojnové názory má len mládež je mýtus. Veľké protivojnové protesty uskutočnené tisíckami väčšinou mladých ľudí vo všetkých veľkých amerických mestách však úspešne spojili milióny občanov proti vojne a proti vojnovej politike, ktorá prevažovala počas piatich kongresov a dvoch prezidentských úradov. Pravicová opozícia voči mierovému hnutiu, ktorá mala miesto v oficiálnej politike aj v neoficiálnych skupinách, nazývala mierových aktivistov „vietnikmi“. Slovná koncovka „-nik“ mala naznačiť ruský alebo komunistický vplyv spájaný s protivojnovými protestantmi[11].

Prvý väčší protest sa konal 1. októbra 1960 v Bostone v Massachusetts. Organizoval ho „Výbor pre rozumnú atómovú politiku“ na čele s Erichom Frommom, guvernérom Michiganu G. Mennenom Williamsom a Steve Allenom po boku s folkovými spevákmi Joan Baezovou a Petom Seegerom. Následne každý rok sa konalo množstvo demonštrácií až do 20. januára 1973, keď vošli do platnosti „Parížske dohody (1973)“.[12]

Ďalšie opozičné hnutie proti vojne vo Vietname pokračovalo v 1964 v amerických kampusoch. Študentský aktivizmus sa stal dominantným chovaním u generácie „baby-boomu“ a preniesol sa z nich na ďalšie demografické skupiny - strednú a vyššiu triedu, chudobných, robotníkov a registrované menšiny. Knihy hnutia counterculture, napríklad od Barbary Garsonovej „MacBird“ a nová hudba hnutia povzbudzovali ducha nonkonformizmu a opozície voči vládnucej elite.

Od 1968, čo bol rok po všeobecnej marcovej mobilizácii, až do všeobecnej marcovej manifestácie „National Mobilization Committee“ a konca vojny vo Vietname v 1974 prebiehal široký občiansky protest, ktorý mal podstatný vplyv na ukončenie tejto vojny.

Joan Baezová a Bob Dylan na pochode za občianske práva vo Washingtone 28.8.1963.

Hnutie African-American Civil Rights Movement (1955–68), ktoré viedol Martin Luther King, v USA bolo kľúčovým prvkom širokého counterculture hnutia. Uplatňovalo požiadavku nenásilia a zabezpečenia rovnakých práv uvedených v ústave Spojených štátov pre všetkých občanov. Viaceré štáty federácie nezákonne odmietali viaceré z ústavných práv vzťahovať na Afroameričanov. V roku 1955 zahájil M. L. King bojkot segregovanej dopravy v Alabame, čím sa začalo nenásilné hnutie za občianske práva[6]. Po nástupe Lyndona B. Johnsona do úradu prezidenta v 1964 bol odhlasovaný nový ústavný zákon „Civil Rights Act of 1964“, ktorý uzákonil zrušenie segregácie Afroameričanov v školstve, pracovných príležitostiach, doprave a ostatných verejných službách[6].

Strana čiernych panterov[13] bola silová zložka černošského hnutia, ktorá mala ozbrojené skupiny pozostávajúce z extrémistickeho krídla politického spektra hnutia. Mnohí chodili viditeľne ozbrojení, mali znaky príslušnosti k hnutiu (čierny baret, odznaky), často mali ozbrojené konflikty s americkou políciou. Pôvodne slúžili ako domobrana v černošských štvrtiach, neskôr sa viac zamerali na politický a sociálny aktivizmus. Zakladatelia strany boli Bobby Seale a Huey P. Newton.

Black Power bolo hnutie za ústavné práva afroamerického etnika, no bez militantnej zložky. Jeho členmi boli aj športovci, ktorí vyhrali na olympiáde v Mexiku medaily, ktoré im však boli odobraté kvôli verejnej prezentácii ich príslušnosti k tomuto hnutiu. V rámci sebauvedomovacieho procesu a boja za práva farebnej menšiny vznikla vplyvná černošská organizácia Black Power a jej umelecká odnož Black Arts movement (BAM). BAM bolo aktívne v rokoch 1965-1975 oficiálne ako umelecké združenie, no bolo do veľkej miery prestúpené ideologickými témami a hlavne bojom za rovnoprávnosť čiernych občanov. Jeho aktivistami boli prakticky všetky černošské slávne osobnosti hudby a ďalších umeleckých žánrov. V literatúre známy Everett LeRoi James bol básnikom Beat generation, no prestúpil na islam a začal bojovať v emancipačnom hnutí BAM pod menom Amiri Baraka[14].

V marci 1960 založili farební študenti na „North Carolina University“ organizáciu „SNCC“ (Student Nonviolent Coordinating Committee)[15], ktorá organizovala protesty študentov na juhu USA.

Rok 1966 - Berkeley - protest študentov, na obrázku Mario Savio rozdáva materiály, ktoré univerzita zakázala distribuovať na jej pôde.

Väčšina hnutia kontrakultúry vznikla v študentských kampusoch. Hnutie za slobodu slova v roku 1964 na University of California, Berkeley, ktoré malo svoje korene v Hnutí za občianske práva amerického juhu, bolo jedno z prvých. V Berkeley sa začala skupina študentov identifikovať ako názorové zoskupenie, ktoré je v spore s vedením a praktikami univerzity a tým aj s jej sponzormi. Iní vzbúreneckí mladí ľudia, ktorí neboli študentami, tiež prispeli k nárastu hnutia. Študenti demonštrovali požiadavky na slobodu slova, na dodržiavanie akademických slobôd a proti verbovaniu vojakov na akademickej pôde univerzity a kampusu.[16][17][18]

„Nová ľavica“ je všeobecný názov používaný v rôznych krajinách na opísanie ľavicových hnutí, ktoré vznikali v 60. a 70. rokoch 20. storočia[19]. Tieto sa líšili od ľavičiarskych hnutí, ktoré boli viac orientované k labouristickému aktivizmu tým, že prijali sociálny aktivizmus. „Americká Nová ľavica“ je spájaná s masovými protestami v kampusoch univerzít a radikálnymi ľavicovými hnutiami, ako napr. Weatherman.

Britská „Nová ľavica“ bolo hnutie vedené intelektuálmi, ktoré korigovalo chyby „Starej ľavice“ (hlavne marxizmus-leninizmus a sociálnu demokraciu) v období po druhej svetovej vojne[19]. Nová ľavica bola zložená z pedagógov, agitátorov a ďalších, ktorí sa snažili realizovať v širokom spektre reforiem v oblasti práv sexuálnych menšín, interupcií, gendrových tém, halucinogénov. Vznikla na pôde univerzít, festivalov, komún; počas protestov v uliciach a šíri sa cez alternatívne tlačové média v USA, NSR, Taliansku, Veľkej Británii a najmä v časopise New Left Review (spopularizoval frankurtskú školu, filozofiu Gramsciho či Althussera).[20]

Hnutia začali upadať v 70. rokoch, keď sa rozpadala členská základňa.

Jeden z ideologických vodcov nemeckých aj svetových ľavicových študentov bol Herbert Marcuse prepojený s Frankfurtskou školou kritickej teórie. Bol to vplyvný libertarián a socialistický mysliteľ činný v študentskom hnutí v Západnom Nemecku a neomarxistický filozof „Novej ľavice“.

Herbert Marcuse v roku 1955 v Newtone (Massachusetts).

Vznik „Novej ľavice“ v 50. a 60. rokoch 20. stor. viedol k oživeniu záujmu o libertariánsky socializmus. Kritika Nových ľavičiarov voči Starým ľavičiarom a ich autoritárstvu bola spojená so silným záujmom o osobnú slobodu a autonómiu aj pod vplyvom myšlienok Corneliusa Castoriadisa a viedla k znovuobjaveniu starších socialistických tradícií, napríklad ľavého komunizmu.

Nová ľavica tiež viedla k obnoveniu anarchizmu. Časopisy ako „Radical America“ a „Black Mask in America“, „Solidarity“, „Big Flame and Democracy & Nature“, nasledované „The International Journal of Inclusive Democracy v UK“, predstavovali rad ľavých libertariánskych ideí novej generácie. Z tohto vznikli pojmy ako sociálna ekológia, autonomizmus a súčasná ekonomická participácia, (parecon), a Inkluzívna demokracia (angl. Inclusive Democracy).

Protest proti atómovej vojne v Bonne - 120 tisíc účastníkov. Miesto konania bolo v Bonner Hofgarten 14. októbra 1979.

Hnutie counterculture prejavovalo nedôveru používaniu nukleárnych technológií, jednak ako zdroja energie a jednak ako vojnovej zbrane. Už od 1945, od zničenia Hirošimy, diplomacia debatovala o bombardovaní jadrovými zbraňami. Od roku 1954 sa uskutočňovali intenzívne atómové testy, napríklad v Pacifiku a púštnych oblastiach USA. V roku 1961, keď vrcholila studená vojna, okolo 50 000 žien z „Women Strike for Peace“[21] uskutočnilo spoločný pochod cez 60 miest USA, aby demonštrovalo proti používaniu nukleárnych zbraní. V roku 1963 viaceré krajiny ratifikovali dohodu „Partial Test Ban Treaty“, ktorá zakazovala testovanie jadrových zbraní v atmosfére.[22]

V 1958, na Trafalgar Square v Londýne demonštrovalo 60 000-100 000 protestujúcich študentov, pacifistov a občanov Británie za zákaz vodíkovej bomby ("ban the Bomb").[23]

V Západnom Nemecku vznikol protest proti postaveniu novej atómovej elektrárne vo Wyhle. Projekt stavby bol zrušený v 1975 a tento úspech inšpiroval opozíciu aj v iných krajinách Európy a Severnej Ameriky.

Úloha žien ako domácich gazdiniek v industriálnej spoločnosti dostala výzvu v 1963, keď americká feministka Betty Friedanová zverejnila „The Feminine Mystique“, čím dala podnet hnutiu žien a ovplyvnila vznik toho, čo mnohí nazývali Druhá vlna feminizmu. Iné aktivistky, napríklad Gloria Steinem a Angela Davisová, ovplyvnili mnohé z mladých generácií žien. Pre National Organisation of Women mala výrazný význam procedúra v kongrese USA okolo odhlasovania „The Civil Rights Act of 1964“, v ktorej sa ženské hnutie silne aktivizovalo[24]. Feminizmus získal bývalú hodnotu vďaka protestnému hnutiu v neskorých 60. rokoch, keď ženy v hnutiach ako Students for a Democratic Society rebelovali proti „podpornej“ úlohe, ktorú zdedili od „Novej ľavice“. V 70. rokoch bol rozšírený pamflet s názvom „Women and Their Bodies“, v roku 1971 ako kniha „Our Bodies, Ourselves“[25]. Toto dielo malo výnimočný vplyv na rozvoj feminizmu.

V západnom svete bolo do vzniku hnutia kontrakultúry užívanie drog podrobené reštrikciám zákonov. Anti-establishment však začal používať v súvislosti s nadobúdaním poznatkov o východných náboženstvách a kultúrach rekreačné drogy, ku ktorým patrila hlavne marihuana. Psychoaktívne drogy sa tak podieľali nepochybne na celkovej dynamike rozvoja subkultúrnych hnutí a ich téz. Marihuana bola najrozšírenejšia v kampusoch. Jej užívanie sa však konalo v undergounde.

Najvýraznejšie sa podpísalo pod rozvoj drogových praktík subkultúry LSD, ktoré vzniklo prvýkrát v laboratóriách „Sandozu“ a v 60. rokoch sa stalo predmetom výskumu v CIA[32]. Na Harvardovej univerzite následne vznikol výskumný tím, ktorý skúmal účinky LSD na dobrovoľníkoch z radov vyučujúcich (Alan Watts) a študentov.[32] Vo výskumnom tíme boli aj Timothy Leary a Richard Alpert (prekrstený budhista Ram Dass)[33], ktorí využívali ako pokusné osoby študentov a väzňov[34].

Okrem štátneho projektu výskumu si robili súkromný výskum osoby z akademických kruhov, napríklad Timothy Leary[32], Owsley Stanley[35], Aldous Huxley alebo Terrence McKenna[36].

Autobus „Furthur“ na ceste po Štátoch

Vytvorili sa aj laické skupiny užívateľov a experimentátorov s psychedelikami, napríklad skupina Merry Pranksters[37][38] vytvorená okolo spisovateľa Kena Keseyho. Kesey a „Merry Pranksters“ pomáhali hodiť tieň na subkultúru 60. rokov, keď odštartovali cestu naprieč americkou krajinou v lete 1964 v autobuse s názvom „Furthur“ a prevádzkovali v ňom psychedelickú školu.

V roku 1959 sa stal Kesey dobrovoľníkom v medicínskom výskume financovanom CIA, ktorý sa nazýval „MK Ultra project“[32]. Tieto pokusy testovali účinky LSD, psilocybínu, meskalínu a iných psychedelík. Po testoch pokračoval Kesey v experimentoch sám a nahovoril na túto činnosť veľa svojich priateľov. Takto vznikol kolektív Merry Pranksters[39]. Pranksters navštevovali Timothy Learyho v Millbrooku v štáte New York, kde sa experimentovalo hlavne s LSD z dôvodu rozširovania vedomia a rastu osobnosti.

Pranksters tvorili priamu spojnicu medzi Beat generation a psychedelickou scénou 60. rokov. Autobus riadila bítnická ikona Neal Cassady, bítnický básnik Allen Ginsberg, jeho priateľ, ktorý bol nejaký čas na palube. Jack Kerouac takisto inklinoval k scéne Merry Pranksters. Potom, ako sa títo vrátili do Kalifornie, spopularizovali používanie LSD tzv. kyselinovými testami[40] („acid test“ - párty spojená s požitím LSD[41]), ktorých hrdinom bol Kesey a jeho dom v La Honda v Kalifornii, kde sa zastavovali všetci noví prišelci na West Coast.

Drogovú scénu dokresľovalo užívanie psychedelík na prírodnej báze pochádzajúcich z Mexika a strednej Ameriky. Boli to peyote, ktorý obsahoval alkaloid meskalín vyrábaný zo šťavy kaktusu druhu Lophophora, psychoaktívne huby s obsahom psilocybínu, MDA, marihuana. Jim DeRogatis (hudobný publicista)[42] napísal, že peyote bol dostať v Austine a v štáte Texas už oveľa skôr, ako vypukla kontrakultúra 60. rokov, pred rokom 1961.