Alkaloid

Alkaloidy sú homogénnou skupinou dusíkatých zlúčenín zásaditého charakteru, ktoré majú fyziologický efekt na ľudí alebo iné živočíchy. Vznikajú ako sekundárne metabolity niektorých húb, rastlín alebo živočíchov.

Alkaloidy majú rôznorodé účinky, mnohé z nich sa tradične používali alebo používajú ako liečivá, omamné látky alebo sú dokonca toxické.

Vlastnosti

Alkaloidy charakterizujú nasledovné vlastnosti:

  • Sú to dusíkaté organické makromolekuly, väčšinou (aj keď nie výlučne) deriváty aminokyselín.
  • V čistom stave sú to bezfarebné, tuhé, kryštalické, až na výnimky málo rozpustné vo vode.
  • Majú horkú chuť, najmä v pevnom skupenstve.
  • Sú zásadité, s kyselinami vytvárajú vo vode rozpustné soli.
  • Dajú sa vyzrážať z roztoku jodidmi ťažkých kovov.
  • Sú biologického pôvodu, najčastejšie rastlinného.

Rozdelenie

Podľa štruktúry

Alkaloidy sú rôznorodou skupinou a mnohé z nich derivátmi aminokyselín či iných metabolitov. Je ich veľké množstvo a nasledovný prehľad uvádza len niekoľko najznámejších alkaloidov:

Dejiny
Friedrich Sertürner, nemecký chemik, ktorý ako prvý oddelil morfín od ópia.

Ľudia už od dávnych čias používali rastliny obsahujúce alkaloidy na terapeutické a rekreačné účely. Napríklad liečivé rastliny boli známe v Mezopotámii už približne 2000 rokov pr.Kr. [1] Homérova Odyssea opisuje dar, ktorý dostala Helena od egyptskej kráľovnej. Bola to rastlina spôsobujúca zabúdanie. Tento dar sa považuje za opiát.[2] Čínska kniha o izbových rastlinách napísaná v 1. až 3. storočí pr.Kr. spomína liečivé účinky chvojníka a maku siateho.[3] Indiáni v Južnej Amerike tiež používali kakaovníkové listy od Staroveku [4] Výťažky rastlín, ktoré obsahujú toxické alkaloidy, ako napríklad akonitín a tubokurarín, boli používané od antiky na výrobu jedovatých šípov.[1] Medzi rastliny obsahujúce alkaloidy, patrí aj rod prilbica, ktorý zahrňuje asi 200 druhov. Všetky prilbice sú jedovaté byliny. Za najjedovatejšiu rastlinu v Európe je považovaná Prilbica modrá.[5]

Štúdie alkaloidoch začali v 19. storočí. V roku 1804 nemecký chemik Friedrich Sertürner objasnil "uspávací princíp" (latinsky principium somniferum), ktoré nazýval "morfium", na počesť Morfeusa, gréckeho gréckeho boha snov; v nemčine a niektorých jazykoch strednej Európy sa názov tejto drogy nezmenil. Pojem "morfín" používaný v angličtine a francúzštine bol zavedený francúzskym fyzikom Josephom Louis Gay-Lussacom.

Významným prínosom francúzskych výskumníkov Pierre Josepha Pelletiera a Josepha Bienaiméa Caventoua v oblasti chémie alkaloidov bolo objavenie chinínu (1820) a strychnínu (1818). Niekoľko ďalších alkaloidov, ako napríklad xantín (1817), atropín (1819), kofeín (1820), koniín (1827), nikotín (1828), kolchicín (1833), sparteine (1851), a kokaín (1860) bolo tiež objavených približne v tomto období.[6] Rozvoj chémie alkaloidov bol rapídne urýchlený v 20. storočí vďaka objavu spektroskopickej a chromatografickej metódy, ktoré umožnili identifikáciu vyše 12 000 alkaloidov do roku 2008.[7]

Prvú úplnú syntézu alkaloidu dosiahol nemecký chemik Albert Ladenburg v roku 1886. Vytvoril koniín reakciou 2-metylpyridínu a acetaldehydu, a pričom následne zredukoval výsledný 2-propenyl pyridín so sodíkom.[8][9]

Referencie
  1. Aniszewski, p. 182
  2. Hesse, p. 338
  3. Hesse, p. 304
  4. Hesse, p. 350
  5. ForestPortal Prilbica [online]. forestportal.sk, [cit. 2019-07-08]. Dostupné online.
  6. Hesse, pp. 313–316
  7. Begley, Natural Products in Plants
  8. Кониин[nefunkčný odkaz]. Great Soviet Encyclopedia (1969–1978)
  9. Hesse, p. 204

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alkaloid
  • Wikislovník ponúka heslo Alkaloid
Chemický portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.