Rachel Carsonová

Carsonová sa narodila na malej rodinnej farme v Pensylvánii. Vyštudovala angličtinu a biológiu, mala nadanie na písanie a veľmi blízky vzťah k zvieratám a ochrane okolitej prírody. V roku 1929 pokračovala v štúdiu na Pennsylvánskej vysokej škole pre ženy (teraz Chatham university). Aj napriek finančným problémom pokračovala so svojim výskumom v zoológii a genetike na Johns Hopkins' University, kde v roku 1932 získala titul magistra v odbore zoológia.

Okrem tejto univerzity študovala aj na Marylandskej univerzite a niekoľko rokov pokračovala v štúdiu, najmä v Diere Woods v Massachusetts. Jej finančná situácia, ktorá nebola nikdy dobrá, sa ešte zhoršila v roku 1932, keď jej zomrel otec. Musela zanechať štúdium a všetok svoj čas venovala starostlivosti o matku.

Prijala prácu na čiastočný úväzok u amerického výboru pre rybolov ako vedecká spisovateľka, ktorá pracovala na textoch pre rozhlas – musela čeliť radikálnemu odporu zamestnať na túto pozíciu ženu. Porazila však ostatných uchádzačov a v roku 1936 sa stala len druhou ženou, ktorá bola výborom prijatá na plný úväzok na túto profesionálnu pozíciu (ako biologička).

Pracovala na všetkom, od kuchárskych kníh až po vedecké časopisy, a stala sa známou pre svoje nemilosrdné naliehanie na vysoké štandardy písania. Čoskoro sa jej článok dostáva do Atlantského mesačníka, kde bol na jej prekvapenie s potešením prijatý a publikovaný v roku 1937. V tom čase sa tiež zväčšila jej zodpovednosť a starostlivosť o rodinu, keď jej vo veku 40 rokov zomrela staršia sestra a ona musela prijať zodpovednosť za svoje dve netere, ktoré jej po sestre ostali.

V roku 1941 vydáva svoju prvú knihu „Under the Sea Wind“ (Pod morským vánkom), ktorá získala vynikajúce recenzie, no nemala žiaden komerčný úspech – kniha mala tú smolu, že bola vydaná len mesiac pre útokom na Pearl Harbor, ktorý vtiahol USA do 2. svetovej vojny.

Začala pracovať na druhej knihe, pre ktorú však nemohla nájsť vydavateľa, tak vyšla najprv ako seriál v New Yorker, než ju vydala Oxfordská univerzitná tlačiareň pod názvom „More okolo nás“. Stala sa bestsellerom a v rebríčku noviniek časopisu New Yorker sa udržala 86 týždňov, vyhrala národnú knižnú cenu a pomohla získať Carsonovej dva čestné doktoráty.

S úspechom sa dostavilo i finančné zabezpečenie a Carsonová mohla v roku 1952 zanechať svoju prácu a sústrediť sa len na písanie: dokončenie posledného dielu trilógie o mori, knihy s názvom „Okraj mora“, ktorá vyšla v roku 1955. Stala sa ďalším bestsellerom, získala nové ocenenia, bola sfilmovaná a dostala dokonca Oskara v kategórii dokumentárnych filmov. Carsonová však bola zdesená strhujúcim štýlom, v akom bol film natočený, a pokrivením faktov, a od filmu sa dištancovala. Počas rokov 1956 a 1957 pracovala na množstve projektov, zahŕňajúcich články pre populárno-náučné časopisy a televízne scenáre.

Rodinná tragédia však udrela i po tretí raz, keď jedna z neterí, o ktoré sa mala starať, vo veku 36 rokov zomiera a zanecháva po sebe 5-ročnú sirotu. Carsonová prijala zodpovednosť za dieťa, hoci sa musela starať popri tom i o takmer 90-ročnú matku. Prijala chlapca a kúpila majetok na vidieku, aby uspokojila narastajúce požiadavky na bývanie. Toto miesto sa malo stať hlavným faktorom pri výbere jej budúcich tém.

Postrek insekticídom DDT v prírode - 1958

V 40. rokoch sa stávala čoraz viac znepokojená zneužívaním novovynájdených pesticídov, obzvlášť DDT. Ako sama uvádza, čím viac sa o pesticídoch dozvedá, tým je zdesenejšia. To vysvetľuje jej rozhodnutie začať hľadať niečo, čo sa napokon stalo jej najslávnejšou prácou, ktorou je kniha „Tichá jar“. Písanie tejto knihy odštartoval list od správcu Massachusettskej vtáčej rezervácie, ktorá bola zničená postrekmi DDT. V liste žiadal Carsonovú o využitie svojho vplyvu na vládne inštitúcie, aby začali vyšetrovanie použitia pesticídov. Tá sa nakoniec rozhodla, že by bolo účinnejšie vyzdvihnúť túto vec v obľúbenom časopise, no vydavatelia ostali ľahostajní a nakoniec sa preto projekt pre časopis stal vlastne knihou.

V postavení medzinárodného vedca bola teraz schopná pýtať pomoc aj ju prijímať od prominentných biológov, lekárov, patológov a entomológov. „Tichá jar“ sa stala detailnou kronikou vzťahu medzi prílišným používaním pesticídov ako dieldrin, toxafén, heptachlór a DDT a masovými úmrtiami divokých zvierat, ale nebolo to len suché vymenovávanie čísiel a faktov: jej písanie bolo tak lyrické a evokujúce, ako bolo presné. Čiastočne sa o to zaslúžilo aj to, že počas písania knihy jej diagnostikovali rakovinu prsníka: „Tichá jar“ bola jej posledným veľkým dielom.

Dokonca predtým, ako bola „Tichá jar“ vydaná v roku 1962, vyvolala násilný odpor; Carsonová bola vystavená hrozbám súdov a výsmechu, vrátane návrhov, že takto úzkostlivý vedec a hysterická žena v jednej osobne nie sú kvalifikovanými písať takúto knihu. Obrovský protiútok bol organizovaný takmer celým chemickým priemyslom, a bol náležito podporovaný poľnohospodárstvom. Chemické spoločnosti a iní kritici napadli ako knihu, tak autora: napadnúť údaje, ich výklad a dokonca Carsonovú bolo považované za vedecký kredit. Recenzie od ľudí, ktorí nemali finančný záujem na celej veci, však boli pozitívne, a „Tichá jar“ sa stala predajným hitom v USA i zámorí. Carsonová dostávala stovky pozvánok, aby prehovorila, ale nebola schopná väčšinu z nich prijať: jej dlhý boj s rakovinou ovplyvnil jej sily a vstúpil do tohto boja. Ale ak jej kniha nebola schopná zastaviť výrobu pesticídov, rozhodne aspoň zvýšila záujem verejnosti o chemický priemysel.

Použitie pesticídov sa stalo hlavnou verejnou záležitosťou, čo pomohlo v apríli 1963 vystúpiť Carsonovej v špeciálnom programe televízie CBS, kde sa zúčastnila diskusie s hovorcom chemickej spoločnosti. Hoci bola do tej doby vážne chorá, jej prístup zdravého rozumu bol presvedčivý. Neskôr v tom roku bola zvolená do Americkej akadémie umení a vied a prijala mnoho cien, vrátane Audobonovej medaily a medaily Cullena americkej geografickej spoločnosti. Ďaleko väčší význam pre ňu ale mala odozva americkej vlády, ktorá si objednala úplný prehľad politiky pesticídov. V jednom z jej posledných verejných vystúpení Carsonová svedčila pred senátnym vyšetrovacím výborom. Zákaz DDT v roku 1972 bol priamym výsledkom Carsonovej práce a „Tichá jar“ zostala nielen jedným z textov nadácie pre súčasné environmentálne hnutie, ale aj dôležitou živou klasikou až do týchto dní, hoci Rachel Carsonová napokon 14. apríla 1964 vo veku 56 rokov podľahla rakovine. V roku 1980 jej bola posmrtne udelená Prezidentská medaila slobody, najvyššie civilné ocenenie v USA.