Ján II. (Byzantská ríša)

Ján Komnenos sa narodil v noci v pondelok 13. septembra 1087 ako tretie dieťa a prvý syn byzantského cisára Alexia I. a Ireny Dukovej. Zároveň mu prislúchal titul porfyrogenét, pretože bol synom vládnuceho cisára a narodil sa v purpurovej komnate cisárskeho paláca.[7] Už v roku 1092 bol svojim otcom menovaný za spolucisára, čo Jána predurčilo ako dediča Byzantskej ríše a pokračovateľa dynastického rodu Komnenovcov.[pozn. 2] Niekedy v rokoch 1104/1105 sa Ján II. oženil s uhorskou princeznou Piroškou, dcérou kráľa Ladislava. Šlo o prvý sobáš komnénovského princa so zahraničnou princeznou. Po príchode do Konštantínopolu Piroška prijala meno Irena a neskôr sa spolu s Jánom stala byzantskou cisárovnou. Už o rok, v roku 1106, sa Jánovi narodili prvé deti, dvojičky Alexios a Mária, neskôr sa páru narodilo ešte 6 detí.[5] Zdrojov spomínajúcich Jána v období pred nástupom na trón je pomenej. Tzv. Devolská zmluva z roku 1108 ho stále spomína ako spolucisára, naopak typikon kláštora v tom období zakladaného jeho matkou oficiálny status nespomína, čo mohlo byť spôsobené zlým vzťahom cisárovnej Ireny a jej syna a jej nástupníckymi preferenciami.[8] V desiatich rokoch 12. storočia sa postupne rapídne zhoršoval zdravotný stav cisára Alexia. Cisárovná Irena Duková a Jánova sestra Anna Komnéna sa snažili cisára presvedčiť, aby za svojho nástupcu určil Anninho manžela Nikefora Briennia mladšieho, hoci on sám podobné ambície nemal. Jánovo nástupníctvo dovtedy spochybňované nebolo a cisár Alexios mal svojho syna rád, a i preto, že chcel založiť novú dynastiu svojho syna nevydedil ani pred smrťou.[1][9][pozn. 3]

Krátko pred cisárovou smrťou ešte Ján otca navštívil v Manganskom kláštore, kde od neho dostal cisársky pečatný prsteň, s ktorým následne pravdepodobne na Alexiov pokyn odišiel za patriarchom, ktorý Jána korunoval za cisára (basileia). Odtiaľ Ján odišiel do Veľkého paláca, kde pomocou cisárskeho prsteňa na svoju stranu získal cisárske vojská, najmä varjažskú stráž, a ujal sa moci.[1] Po tom, čo 15. augusta 1118 cisár Alexios I. zomrel, sa Ján stal jediným cisárom. O trón však ešte musel zviesť súboj so svojou ambicióznou sestrou Annou Komnénou, ktorá sa nehodlala predčasne vzdať. Cisár Alexios I. bol pochovaný nasledovný deň v kláštore Krista Filantrofa. Ján sa skromného pohrebu nezúčastnil, pretože bol včas varovaný, že mu od jeho protivníkov hrozí nebezpečenstvo. Iná konšpirácia proti Jánovi bola usporiadaná o niekoľko mesiacov neskôr (niekedy v roku 1119) počas cisárovej výpravy do Anatólie. Ani táto ale neuspela, pretože Annin manžel Nikeforos Briennios odmietol cisára zradiť. Anna bola poslaná do kláštora a Brienniovi bolo dovolené naďalej slúžiť cisárov.[1][5]

Po uchopení moci Ján podľa tradičného byzantského zvyku odmenil a povýšil svojich verných prívržencov. Svojho brata Izáka, ktorý sa počas preberania moci postavil na jeho stranu povýšil na sebastokratora. Povýšení boli aj ďalší členovia rodu Komnenovcov, ktorý si už od vlády Alexia I. v Byzantskej ríši budoval mocenský monopol na úkor ostatných aristokratických rodov. Vysokej pocty, titulu veľkého domestika (megas domestikos), sa dostalo Jánovmu najlepšiemu priateľovi Jánovi Axuchovi, Turkovi zajatému pri obliehaní Nikáje v roku 1097.[5][10]

Mramorový okrúhly reliéf s vyobrazením Jána II.

Ján II. ihneď po svojom nástupe nadviazal na ťaženia jeho otca Alexia I., ktorý znovu nadobudol rozsiahle územia v Malej Ázii, ktoré Byzantská ríša stratila po bitke pri Mantzikerte. V priebehu rokov 1119 až 1121 sa mu podarilo Seldžukov vyhnať z juhozápadnej Anatólie (Frýgie) a znovu získať krátko pred tým stratenú Laodikeiu (dnes Denizli), Apameu a Sozopolis,[11] čím sa Byzancii znovu otvorila cesta do Attaleie a Kilíkie.[12] Následne sa však Ján na istý čas musel vrátiť do Konštantínopola, aby potlačil komplot jeho sestry Anny Komnény, a potom len pečenežský útok do balkánskeho Paristrionu a Trákie na severe Jána prinútil premiestniť vojská na druhú frontu. Nešlo o prvý útok divých kmeňov na Byzanciu, masívny útok musel odrážať už Jánov otec Alexios I. v 90. rokoch 11. storočia. Ján Pečenehov presvedčil, že je ochotný s nimi podpísať pre nich výhodný mier a následne na pri Beroie (dnes Stara Zagora) Pečenehov zaútočil. V ťažkých bojoch, v ktorých sám Ján utŕžil zranenie nakoniec Byzancia i za pomoci elitných vojsk varjažskej gardy vyhrala. Pečenežská hrozba na Balkáne bola po tejto porážke definitívne ukončená a časť Pečenehov bola následne usídlená v Malej Ázii.[11][13][14][15]

Benátky mali v Byzancii od vlády Jánovho otca Alexia I. výhodné obchodné podmienky,[pozn. 4] ktoré získali za pomoc proti normanskej invázii do Epiru v roku 1082. V Konštantínopole medzitým vyrástla luxusná benátska obchodná štvrť Pera, v ktorej sa katolícki Benátčania cítili ako na svojom území, čo sa však nepáčilo gréckemu obyvateľstvu.[14] Pretože Byzantská ríša už nepotrebovala benátske námorníctvo v boji proti Normanom,[13] cisár odmietol žiadosť benátskeho dóžu Domenica Michiela a benátske privilégiá znovu nepotvrdil. Na to Benátčania v roku 1123 zareagovali útokom na byzantskú Kerkyru, a len pre žiadosť jeruzalemských križiakov o podporu v ich záležitostiach ostrov nedobyli. Byzantská ríša na útok odpovedala vypálením benátskej štvrti v Konštantínopole, na čo zase Benátky odpovedali útokom a vyplienením väčšiny veľkých byzantských ostrovov, medzi nimo Rodos, Chios, Samos, Lesbos, či Andros.[6][11] V roku 1126 sa Benátky znovu pokúsili obsadiť Byzantskú Kefalóniu a Ján bol prinútený s Benátkami uzavrieť nevýhodný mier, ktorým boli Benátkam obnovené a rozšírené ich privilégiá.[pozn. 5][11][16]

Časť donátorskej mozaiky cisárskeho páru zobrazujúca Irenu Uhorskú uhorskú princeznú, manželka Jána II., Chrám Hagia Sofia, Konštantínopol

Po smrti uhorského kráľa Kolomana sa moci v Uhorsku ujal Štefan II. Pretendentom na uhorský trón bol oslepený nitriansky knieža Álmoš, ktorý ešte za vlády Kolomana utiekol do Konštantínopola, kde bol vrelo prijatý u svojej sesternice Ireny. V Byzancii Álmoš prijal meno Konštantín a bol dokonca obdarovaný menším panstvom v Macedónii, kde sa začali schádzať Štefanovi odporcovia a uhorský exil.[15] Štefan II. sa chcel svojho protivníka zbaviť a požiadal preto Byzanciu o Álmošovo vydanie alebo vyhnanie. Potom, čo Byzancia odmietla Álmoša vydať, vtrhli Uhri spolu s ich srbskými spojencami do byzantských pohraničných oblastí, a v rokoch 1127 až 1128[6][pozn. 6] zaútočili na Belehrad, Braničevo, Niš a Sofiu. Jedna armáda prenikla až hlboko na byzantské územie po Filipopolis (Plovdiv). V roku 1128 Byzantínci Uhrov zahnali za Dunaj, znovu opevnili pohraničnú pevnosť Braničevo, a stiahli sa späť. Hneď ako sa však byzantské vojská stiahli, Uhri zaútočili znovu. Ján prikázal svojim vojskám preplaviť sa za Dunaj, kde pri pevnosti Haram/Haramvár na Uhrov zaútočil na a poľahky ich porazil.[15][11] Byzancia si tak v bojoch udržala svoje územia a získala aj oblasť uhorského Sriemu (Frangochorionu v byzantskej Choniatovej kronike). Srbsko sa opätovne stalo byzantským protektorátom a časť Srbov bola presídlená do anatolského pohraničia, kde sa mali podieľať na jeho obrane.[14] Porážka Uhorska a Srbska, ako i Álmošova smrť v roku 1129 a Štefanova smrť v roku 1131,[11] Jánovi uvoľnila ruky pre anatólske a sýrske ťaženia.[15]

Po tom, ako sa Byzancia vysporiadala s nebezpečenstvom na severe Balkánu, obrátil sa Ján znovu na východné hranice, kde rástla moc miestnych tureckých panstiev. V rokoch 1130 až 1135 Ján v nie menej ako piatich expedíciách bojoval s Danišmendovcami, ktorí sa na istý čas stali hegemónom v Malej Ázii, takže sa so žiadosťou o pomoc na Byzanciu obrátil aj inak nepriateľský Rumský sultanát. Od Danišmendovcov sa Jánovi podarilo získať pás územia v okolí Kastamonu (starý rodový hrad Komnénovcov) a Gangry na severe Anatólie. I napriek dočasnej strate území po Jánovom odchode do Konštantínopolu v roku 1133, byzantské vojská oblasť čoskoro znovu dokázali pripojiť k ríši. Za úspechy na seldžuckej fronte sa Ján v roku 1133 dočkal slávnostného triumfu (slávnostnej procesie) v Konštantínopole.[pozn. 7][17][12][15]

V tomto období musel Ján riešiť aj iné, domáce problémy, pretože sa proti nemu postavil jeho brat a bývalý spojenec sebastokrator Izák, ktorý sa dvakrát pokúsil získať trón pre seba. Po neúspešnom pokuse o prevrat v roku 1130 Izák z Konštantínopola utiekol do Levanty, kde hľadal pomoc u križiakov a následne k Danišmendovcovi Gházimu Gumuštektinovi do Melitene,[18] k rumskému sultánovi a arménskemu panovníkovi Levonovi.[19] K zmiereniu bratov došlo až v roku 1138. Izákov syn Alexios avšak v roku 1141 taktiež utiekol k Turkom a už sa nevrátil.[16]

Novú kampaň proti Turkom Ján usporiadal na jar 1139. Ján najprv odrazil nájazdné útoky Turkov do údolia rieky Sangarios a následne sa boje preniesli do Bitýnie a Paflagónie. Pod byzantskú nadvládu sa znovu dostali od roku 1126 vzbúrené územia Chaldie a Trapezuntu, ktorým vládol správca Konštantín Gabras.[11] Byzantsko-turecké potýčky v krajine pokračovali aj v nasledujúcich obdobiach. V roku 1140 Byzantínci napriek značným snahám neuspeli pri obliehaní Neocézarey.[20]

Kláštor Krista Pantokratora v Konštantínopole založený cisárom Jánom II.

List Jána II. pápežovi Inocentovi II.

Dlhodobým nepriateľom Byzantskej ríše na západe boli Normania, ktorí sa usadili na Sicílii. Normania sa už za vlády Alexia I. pokúsili vpadnúť do byzantského Epiru (dnešné Albánsko) a nová hrozba povstala po tom, čo sa Roger II. prehlásil sicílskym kráľom. Ján neprejavil priamy záujem na zisku bývalých byzantských území v Taliansku a viac sa orientoval na boje na východe. Aby avšak zabránil opätovnej invázii Normanov, hľadala Byzancia pomoc u pápeža a nemeckých cisárov, ktorí s Normanmi súperili o moc v Itálii. Ján sa so žiadosťou o pomoc obrátili na nemeckého cisára Lothara III., ktorý s byzantskou finančnou podporou v roku 1136 vtrhol do južného Talianska (vtedajšia Sicília) a dosiahol s vojskom až bývalú byzantskú pevnosť Bari. Byzantínci samozrejme nemali záujem o to, aby sa vlády nad Sicíliou ujalo opozičné rímsko-nemecké cisárstvo, konfliktom avšak zamestnali Sicílčanov, ktorí svojimi prípadnými útokmi na západe mohli podlomiť nasledujúce východné ofenzívy. Sicílčania mali navyše rodinné väzby na Antiochijské kniežatstvo, o ktoré mali podobne ako Byzancia záujem.[pozn. 8] V roku 1137 Lothara vystriedal Konrád III., s ktorým Byzancia takisto uzavrela spojenectvo prostredníctvom sobáša Jánovho syna Manuela a Berty zo Sulzbachu.[13][6] Roger takisto vystupoval proti pápežovi Inocentovi II. a podporoval jeho protivníka Anakléta II. Mier medzi pápežom a Rogerom bol uzavretý v roku 1139 Mignanskou zmluvou, v ktorej bol pápež prinútený uznať Sicílske kráľovstvo. Ján II. s pápežom rokoval aj o cirkevnej únii a obe strany sa snažili zmierniť napätie v rozdielnostiach medzi oboma cirkvami, avšak zásadný obrat nenastal.[21] Priateľské a obchodné vzťahy Ján II. budoval taktiež s Pisánskou republikou.[16]

Príchod Jána II. do Antiochie, francúzska miniatúra

Obliehanie Šajzaru v roku 1138, francúzska miniatúra

Ján II. na love, francúzska miniatúra

Okrem seldžuckých panstiev vo východnej Anatólii existovalo aj Arménske kniežatstvo v Kilikii, ktoré vzniklo v priebehu prvej križiackej výpravy. Byzantská ríša, ktorá Kilikiu pred Mantzikertom ovládala si na úrodné a bohaté územie činila nároky a Ján preto v roku 1137 do Malej Arménie vtrhol. Poľahky obsadil mestá Mopsuestiu, Adana, Anazarbos a Tarsos. Miestneho vládcu Levona I. Ján spolu s rodinou internoval v Konštantínopole.[22] Kilikia avšak nebola Jánovým definitívnym cieľom. Byzantská ríša si už od čias prvej križiackej výpravy robila nároky aj na bohaté, pôvodne grécke mesto Antiochiu, v ktorej bolo zriadené Antiochijské kniežatstvo. I napriek tomu, že križiacky štát oficiálne od vlády Alexia I.[pozn. 9] podliehal Byzancii, miestni panovníci vládli relatívne samostatne. Ján sa Antiochijska najprv pokúsil zmocniť diplomatickou cestou, po smrti Bohemunda II. v roku 1130 sa zjednával sobáš svojho syna Manuela a dedičky Antiochie Konštancie. Presné podrobnosti ponuky nie sú známe, avšak sobáš sa nakoniec neuskutočnil a moci v Antiochii sa vďaka sobášu s Konštanciou a pomoci jeruzalemského kráľa Fulka ujal Raimond z Poitiers.[6][18] Túto urážku sa Ján rozhodol riešiť vojnou a 29. augusta 1137 preto Byzantínci Antiochiu obľahli, a následne dobyli. Miestneho vládcu Raimonda z Poitiers Ján nechal na tróne ako svojho vazala. Zároveň sa dohodli, že v prípade, že Byzantínci dobyjú Aleppo a okolité moslimské územia, Raimond prenechá priamu vládu v gréckej Antiochii Byzancii a ujme sa dobytých území.[6][16][20][23]

Do Antiochie sa Ján vrátil o rok neskôr (1138), keď sa spolu s miestnymi jednotkami, templármi a s edesským grófom Joscelinom II. Ján hodlal vrhnúť na sýrskych moslimov v Aleppe, Šajzare, Hame a Emese.[6] Byzantínci najprv obľahli Aleppo, ktoré avšak nedokázali rýchlo dobyť a koncom apríla preto odtiahli k pevnosti Šajzar na rieke Orontes (v staroveku nazývaná tiež Larissa). Blížiace sa vojsko mosulského vládcu Zengího a neochota križiakov o ťaženie ale Jána prinútili svoje obliehanie prerušiť, a tak Ján prijal ponúkanú ponuku Aleppčanov o mier.[24] Aleppský emir sa zaviazal platiť Byzancii tribút a zložil cisárovi sľub vernosti. Okrem toho ríši vrátil vzácne poklady, o ktoré ríša prišla po bitke pri Mantzikerte. Ján sa vrátil do Antiochie, kde začal plánovať nové ťaženie proti moslimom a požiadal Raimonda o vydanie citadely. Po tom, čo sa však v meste, vďaka grófovi Joscelinovi, rozšírila zvesť, že Byzantínci chcú z mesta po prebratí moci vyhnať latinské obyvateľstvo, vypuklo v meste protibyzantské povstanie. Aby zabránil masakre Grékov v meste, po uistení vernosti od križiackych veliteľov cisár mesto opustil a na jar 1139 sa vrátil do Kilikie, ktorú začali ohrozovať Seldžuci a Danišmendovci, následne po stabilizovaní situácie odišiel späť do Konštantínopola.[20][23]

Približný rozsah Byzantskej ríše za vlády Jána II. Komnéna (1118 – 1143)

Do Sýrie sa Ján znovu vydal v roku 1142. V Anatólii Ján najprv znovu odrazil tureckých nájazdníkov. V Attalei Jána zasiahla smrť dediča trónu Alexia a následne aj druhorodeného Andronika, ktorý mal spolu s tretím bratom Izákom bratovo telo odviesť späť do Konštantínopola. Alexios i Andronikos zomreli zrejme na rovnakú chorobu, snáď virulentnú horúčku.[14] Cisár pokračoval v ťažení na východ, kde sa mu podriadil a ako rukojemníčku svoju dcéru zveril edesský gróf Joscelin II.[20] Následne cisár v duchu predchádzajúcich dohôd požiadal Raimonda o vydanie Antiochie, čo však knieža odmietol a Byzantínci preto vyplienili okolie mesta. Pre blížiacu sa zimu sa však Byzantínci stiahli do Kilikie a plánovali ďalšie ťaženie o rok. V nasledujúcom roku Ján takisto plánoval uskutočniť púť do Jeruzalema, o čom informoval jeruzalemského kráľa Fulka. Ten sa obával, že by prítomnosť veľkého vojska mohla Jeruzalemské kráľovstvo priviesť do podriadeného postavenia voči Byzancii a žiadal cisára, aby krajinu navštívil iba s malým sprievodom. Chystaných ťažení sa už cisár nedožil. V marci 1143 Ján utŕžil pri poľovačke v pohorí Tauros v Kilikii strelnú ranu na ruke. Napriek tomu, že poranenie nebolo vážne, cisárova rana zhnisala a Ján dostal otravu krvi. Po tom, čo Ján odmietol amputáciu ruky nakoniec 8. apríla 1143 zomrel. Novým cisárom sa po Jánovi stal jeho najmladší syn Manuel, ktorý od otca dostal prednosť pred Izákom, ktorý sa cisárovi javil byť emočne nestabilný.[14][20][25]