Obdobie Komnenovcov a Angelovcov

Dynastii Komnenovcov (1081 – 1185) sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Hospodárstvo prevzalo niektoré západné črty (feudalizmus), ale inak v hospodárskej oblasti pretrvávala kríza z minulého obdobia.

Za vlády Alexia Komnena (1081 – 1118) uzavrela Byzancia vo vonkajších vzťahoch viaceré spojenectvá. Okolo roku 1080 seldžuckí Turci vedení Sulejmanom vytvorili v Malej Ázii sultanát Rum (neskôr aj sultanát Ikonion), čím sa začala turkizácia Malej Ázie. V roku 1082 Alexios s pomocou Benátok (ktorým odpustil dane a udelil isté výsady, čím vyvolal budúci nebývalý rozvoj Benátok) odrazil útok Normanov, ktorí predtým dobyli Drač. Na druhej výprave proti Byzancii a Benátkam roku 1085 zomrel normanský kráľ Robert Guiscard Viscardi a Normani Epirus opustili. V nasledujúcich rokoch sa Alexiovi podarilo obnoviť byzantskú nadvládu na Balkáne i v západnej Malej Ázii. V rokoch 1090-1091 sa vďaka diplomacii podarilo odraziť útok Seldžukov a Pečenehov, ktorí prenikli až k Bosporu a Izmiru. Hoci potom privolaní Kumáni Pečenehov úplne zničili a dokonca začala výprava do Srbska, obrátil sa Alexios I. Komnenos na západ s prosbou o pomoc proti Seldžukom, čo roku 1095 viedlo k vyhláseniu križiackych výprav (1096 – 1270) proti Seldžukom. Prostredníctvom prvej križiackej výpravy (1096-1099) získala Byzancia späť asi tretinu Malej Ázie, Krétu a Cyprus. Po určitých ťahaniciach uznali nakoniec križiaci byzantskú zvrchovanosť nad Antiocheiou.

Roku 1111 dostala aj Pisa (a 1170 Janov) podobné obchodné privilégiá ako roku 1082 Benátska republika, čím sa založila budúca prosperita aj týchto miest. Podobné privilégiá nasledovali aj v ďalších rokoch a dráždili byzantské domáce obyvateľstvo, čím prispievali k sporom medzi východom a západom. Byzantské osady talianskych mestských štátov, opatrené rôznymi výsadami, sa čoskoro fakticky zmenili na talianske kolónie.

Cisár Ján II. Komenos (1118 – 1143) porazil Pečenehov (1122) a posunul tak hranicu späť k Dunaju, dobyl od Seldžukov ďalšie územia v Malej Ázii (Kilikia 1137), dočasne ovládol aj Dalmáciu a Bosnu, uskutočnil aj výpravy do Antiochie (1142/1143), uzavrel spojenectvo s Benátkami a Pisou proti vládcovi Sicílie Rogerovi II. a miešal sa do uhorskej politiky (oženil sa s Irenou z rodu Arpádovcov). Práve keď sa pripravoval na veľkú výpravu do Jeruzalema, zomrel na následky poranenia z poľovačky.

Veľmi vzdelaný cisár Manuel I. (1143 – 1180), obdivovateľ západu, sa roku 1146 oženil so švagrinou nemeckého kráľa Konráda III. z rodu Štaufov, čím otvoril Byzanciu západnému (latinskému) vplyvu. Jeho druhá žena (1161) bola Mária z Antiochie. Dôsledkom Druhej križiackej výpravy (1147-1149), počas ktorej došlo aj k drobným konfliktom medzi domácim obyvateľstvom a križiakmi-Frankami, bol roku 1147 útok Normanov zo Sicílie proti Byzancii (vypálili Téby a Korint) a následné spojenectvo medzi Komnenovcami a nemeckými Štaufmi proti Normanom z roku 1148. Keď však Byzancia zaútočila roku 1155 na južnú a strednú Itáliu, nemecký kráľ Fridrich Barbarossa z rodu Štaufov spojenectvo ukončil, Manuel opustil Itáliu a uzavrel so sicílskymi Normanmi mier. Pokiaľ ide o sever a východ, Manuel napr. porazil Seldžukov v Kilíkii (jv. Malá Ázia) v roku 1158, porazil seldžuckého sultána z Ikonionu roku 1162, dobyl od Uhorska Dalmáciu, Chorvátsko a Bosnu roku 1167, zasahoval do sporov v Uhorsku a roku 1152 zmenil Srbsko (pod vládou Štefana Nemanjiča) a roku 1159 križiacke kniežatstvo Antiochia na vazalské územia. Dobytie Dalmácie a udelenie nových privilégií Janovu a Pise (1169/70) viedlo k vojne medzi Benátkami a Byzanciou, ktorú Manuel vyhral (1171). Všetky predošlé Manuelove úspechy proti Seldžukom v Malej Ázii však vyšli navnivoč, keď Manuelove vojská boli totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami pri Myriokefalone roku 1176. Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.

Mapa Byzantskej ríše okolo roku 1180 pred štvrtou križiackou výpravou.

Po Manuelovej smrti sa stal cisárom jeho nedospelý syn Alexios II. (1180 – 1183), za ktorého vládla matka Mária spolu s jeho bratrancom. Spojenecký systém na Balkáne sa rozpadol (Srbsko a Uhorsko sa od Byzancie dištancovali). Nespokojnosť s Máriinou vládou viedla roku 1182 k revolúcii, ktorá prerástla v hotový pogrom proti všetkým „latiníkom“ (čiže západniarom), najmä voči benátskym obchodníkom, ktorí v tom čase prakticky ovládali celý obchod v Carihrade. Za týchto okolností sa s podporou vojska moci ujal Andronikos, bratranec bývalého cisára Manuela.

Za cisára Andronika I. (1183 – 1185) sa odtrhol Cyprus a Trabzon (Trapezunt). Andronikos sa rozhodol skoncovať s feudalizmom v ríši, čo sa nepáčilo mnohým šľachticom. Preto si proti nemu zavolali Normanov, ktorí roku 1185 dobyli Solún. Cisár ich porazil a rozzúrený sa rozhodol vyhubiť šľachticov v ríši. Stihol však zničiť len vedúce vrstvy (vrátane vraždy Márie a Alexia II. ), lebo v Carihrade vypukli proti nemu vzbury, po ktorých ho po niekoľkých dňoch mučenia z milosti zabili. Jeho smrťou sa skončila vláda dynastie Komnenovcov.

Za vlády Izáka II. Angela (1185 – 1195), príbuzného Komnenovcov a zakladateľa dynastie Angelovcov (1185 – 1204), boli porazení Normani na Sicílii (1185) a od ríše sa odtrhli Bulhari (1186). Izák preto uzavrel nové spojenectvo s Uhorskom proti Bulharsku.

Roku 1195 Izáka II. Angela zvrhol a dal oslepiť jeho brat Alexios III. Angelos (1195 – 1203), za ktorého vlády pokračovali zmätky v krajine, v Stredomorí sa rozmohli piráti a Bulharsko zosilnelo a cirkevne sa poddalo pápežovi (predtým patrilo Carihradu). Katastrofa nastala, keď zosadený Izák II. a najmä jeho syn Alexios IV. Angelos, ktorý chcel opäť dosadiť otca na trón, spolu s Benátkami (a cez Benátky nepriamo aj nemeckým cisárom a Normanmi, ktorí boli pobúrení paktovaním Byzancie so Saladinom, vládcom Egypta a Sýrie) presvedčili križiakov Štvrtej križiackej výpravy, aby proti vôli pápeža zaútočili na Byzantskú ríšu. Roku 1203 teda križiaci dobyli Drač, ostrov Korfu a napokon Carihrad, kde opäť dosadili Izáka II. Angela a jeho syna Alexia IV. Angela ako spoluvládcu (lebo Izák bol slepý) na trón. Hrabivosť križiakov a Benátčanov viedla k vzbure domácich v Carihrade na čele s Alexiom V. Dukom Murtzuflom, dočasnému vyhnaniu „západniarov“ z mesta a vymenovaniu Alexia V. za cisára (február-apríl 1204). 12. apríla však križiaci dobyli Carihrad po druhýkrát, z čoho sa Byzantská ríša už nikdy nespamätala a aj na dlhé roky (1204-1259) zanikla. Boli tiež zničené nezaplatiteľné umelecké diela v Carihrade.

• pozri v článku Byzantská ríša