Ján Počúvaj

Živnostenské oprávnenie vodiť získal v roku 1908. Mal 22 rokov a zopár dôvodov prečo sa stal vodcom. Jedným bolo finančné a materiálne zabezpečenie maloroľníckej rodiny a možno druhým vzťah k tatranskej prírode. V čase, keď sa začal zaujímať o hory, žili v Novej Lesnej chýrni horskí vodcovia Johann Franz starší a Johann Hunsdorfer a jeho syn. Možno práve oni mu boli vzorom a učiteľmi. Ján Počúvaj nikdy nebol výkonným horolezcom v dnešnom slova zmysle. V roku 1908, keď mladý Počúvaj dostal živnostenské oprávnenie vodiť turistov a horolezcov, prekonávalo tatranské vodcovstvo kritické obdobie. Tatranské osady sa stali miestami radovánok spoločenskej smotánky. Títo ľudia nemali veľký záujem navštevovať tatranské doliny a vystupovať na vrcholy. Do vysokohorského prostredia chodili v tom čase najviac horolezci, ktorých ciele boli náročnejšie a nepotrebovali na ich dosiahnutie horských vodcov. Horskí vodcovia sa však nevzdávali. Pavol Čižák, Ján Breuer, Pavol Spitzkopf starší i mladší a Ján Smögner roku 1907 vykonali „trojkový“ prvovýstup južnou stenou na Ostrý štít, dnes nazývaný „Cesta spišských vodcov“. Ale ani to nestačilo. Ján Počúvaj bol vtedy oveľa mladší ako jeho druhovia, mal viac síl, ale aj on sa často vracal zo Starého Smokovca, kde ponúkal svoje služby, bez zárobku.

Jeho prvou profesionálnou túrou bol Lomnický štít. Bol to náročný výstup bez reťazí a fixných pomôcok. Vodili tam, takmer vždy, dvaja horskí vodcovia. Počúvajov druh na lane väčšinou bol Pavol Záborský. Krátko po prvom výstupe na Lomnický štít viedol Počúvaj prvý raz samostatne trojicu turistov na Gerlachovský štít. Vystupovali i zostupovali Velickou próbou. Vodcovská komisia Karpatského spolku (Karpathenverein) pridelila Počúvajovi stanovište horského vodcu na Štrbskom Plese. Kým na Štrbské Pleso nepremávala električka chodil z Novej Lesnej v noci pešo. Jeho klienti, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť drahý nocľah v hoteloch na Štrbskom Plese, prespávali v chate na Popradskom plese. Počúvaj prichádzal tam nad ránom a potom s nimi pokračoval vo výstupoch na štíty. Neskôr ho preložili do Smokovca a napokon vodil z Tatranskej Lomnice.

V roku 1916, v prvej svetovej vojne, padol najperspektívnejší a talentovaný horský vodca Johann Franz mladší. O rok neskôr zomrel najslávnejší zo starých horských vodcov Johann Hunsdorfer mladší. Obaja boli z Novej Lesnej. Po vojne sa riadenia vodcovstva ujal Klub československých turistov. V júni 1921 bol schválený štatút horských vodcov. Nové skúšky urobilo 19 uchádzačov. Z Novej Lesnej bolo 16, dvaja zo Starej Lesnej a jeden zo Štrby. Väčšina z nich boli starší vodcovia. Počúvaj patril k najmladším a po smrti Franza a Hunsdorfera nemal vážnejších konkurentov. Vodil v lete i v zime. Od roku 1935 sa stal cvičiteľom Zväzu lyžiarov RČS. To už mal pomaly 50 rokov. Po odstúpení prestarnutého Johanna Franza staršieho sa stal náčelníkom Zboru horských vodcov z povolania a, ako sa o ňom písalo, „nekorunovaným kráľom tatranských veľhôr“. [1]

Vodil na mnohé tatranské štíty. V jeho vodcovskej knižke sú zapísané: Baranie rohy, Batizovský štít, Ťažký štít, Dračí štít, Furkotský štít, Ganek, Hrubý vrch, Ihla v Ostrve, Ihla v Patrii, Kačací štít, Kolový štít, Kôprovský štít, Kriváň, Malý Ľadový štít, Oštepy, Pfinova kopa, Popradský Ľadový štít, Prostredný hrot, Rumanov štít, Satan, Strelecká veža, Široká veža, Štrbský štít, Zlobivá. Veľmi rád sprevádzal klientov po hrebeňoch. absolvoval s nimi Soliskový hrebeň, Hrebeň bášt a hoci na Gerlachovský štít vodieval zákazníkov cez Velickú próbu, nadol cez Batizovskú próbu, ak mal vhodných zákazníkov rád ich viedol Martinovou cestou z Poľského hrebeňa. Chodieval aj do poľských Tatier, do ktorých prechádzal cez Ľaliové sedlo alebo Mengusovské sedlo, ale aj cez Sedlo Váha, dokonca v roku 1943. Najčastejsie však vodieval zákazníkov na Gerlachovský štít, Vysokú a Lomnický štít. Dňa 13. augusta 1957 zaznamenal do svojej vodcovskej knižky 600- tý výstup na Gerlachovský štít.

Počúvajovu klientelu tvorili väčšinou turisti, často ľudia, ktorí boli vo Vysokých Tatrách po prvý raz a možno prvý raz aj v horách. V jeho vodcovskej knižke prevládajú na prvom mieste české a na druhom nemecké záznamy. Prvých slovenských turistov - študentov VIII. triedy gymnázia v Nových Zámkoch viedol 6. júla 1936 Jordánovou cestou na Lomnický štít. Medzi jeho zákazníkmi boli Maďari, Poliaci, Bulhari, Francúzi, Angličania. Jeho nemčina i slovenčina boli poznačené spišským dialektom. Maďarsky sa vedel dohovoriť, ale jeho slovník bol veľmi obmedzený. Ovládal slovenské i nemecké názvoslovie Tatier, často však bolo nespisovné. Svoju záverečnú túru absolvoval s trojicou českých turistov z Olomouca 18. augusta 1962 na jeho obľúbený Gerlachovský štít. Mal vtedy 75 rokov a desať mesiacov.[1]

Pred druhou svetovou vojnou sa zoznámil s horským vodcom Ottom Krejčím. Ten za vojny spolupracoval s partizánmi, Nemci ho chytili a chceli popraviť. Johann Počúvaj, predseda spolku horských vodcov a etnický Nemec, sa zaňho zaručil a zachránil ho. Keď sa po vojne karta obrátila a spišskí Nemci boli odsunutí na Západ, Krejčí s kreditom odbojára zasa vybavil, že Počúvaj mohol ostať – hoci jeho dvaja synovia odišli.

Ešte ako mladý horský vodca pomáhal znášať mŕtvych kolegov a priekopníkov tatranského lezenia J. Breuera a Wieslawa Stanislawského, vtedy ešte v jednoduchej sieti. Pri vodcovskej činnosti vykonal aj prvovýstup severovýchodným hrebeňom na Východnú Slavkovskú vežu s (Heftym, Johannom Franzom a ďalšími) a niekoľko prvých zimných výstupov, napr. Karbunkulový hrebeň, a zo Žltej lávky na Žltú vežu.[2][3] Po druhej svetovej vojne zostal zo starej vodcovskej skupiny sám. V období 1950 – 1964 pracoval ako člen Horskej služby. V Tatranskej Lomnici, kde sídlila horská služba, vykonával pomocné práce, sporadicky pohotovostné služby, udržiaval okolie budovy. Poberal len minimálnu penziu a privyrábal si vodcovstvom do vysokého veku. Bol starosvetskou legendou medzi horskými vodcami. Posledných päť rokov žil v Novej Lesnej. Na sklonku života jeho domácnosť prepadli dvaja maskovaní chlapi, ktorí jeho i jeho manželku obrali o drobnú hotovosť a pohrozili im smrťou, ak niečo prezradia. Bol fyzicky i duševne zlomený a prestal vychádzať z domu. Dňa 4. apríla 1969 zomrel.[1]