Mil Mi-4

Projektové a prípravné práce na novom vrtuľníku začal konštrukčný tím v októbri 1951. A to pod vplyvom úspešného nasadenia amerických výsadkových vrtuľníkov v kórejskej vojne (1951 – 1953). Prvý let prototypu označeného ako VD-12 (vertaljot desantnyj – výsadkový vrtuľník pre 12 členov výsadku) sa uskutočnil už v máji 1952. Cez množstvo problémov s prototypom (trepanie listov nosného rotoru, nedostatočné oneskorenie medzi výmenami pôvodných drevených listov nosného rotoru – len 100 hodín) a ich odstraňovaním „počas prevádzky“ bola navrhnutá koncepcia na prelome rokov 1952 a 1953. Potom bola táto koncepcia schválená a následne sa rozbehla sériová výroba. Od leta 1953 boli vrtuľníkom prezbrojované prvé jednotky sovietskeho letectva. Bol to prvý transportný vrtuľník v službách sovietskej armády.

Ako už bolo uvedené, návrh stroja vychádzal zo Sikorskeho S-55. Ten svoj prvý let uskutočnil už v roku 1949. Nemožno však hovoriť o nejakom kompletnom kopírovaní, pretože zvolená koncepcia v tej dobe ani iné konštrukčné usporiadanie nedovoľovala.

Spočiatku bol Mi-4 vyrábaný ako výsadková a útočná helikoptéra pre sovietske ozbrojené sily. Táto verzia je charakteristická svojimi okrúhlymi oknami na kabíne a trupovým výklenkom, v ktorom mohol byť v prípade potreby umiestnený pozorovateľ, alebo tam mohla byť umiestnená prídavná palivová nádrž. Hlavným rozdielom medzi vrtuľníkmi Mi-4 a S-55 boli dvojdielne vráta sprístupňujúce nákladný priestor vrtuľníka Mi-4, kam sa zmestil náklad s maximálnou hmotnosťou 1 600 kg. Najčastejším nákladom ktorý Mi-4 prevážal bolo vozidlo GAZ-59, 76 mm protitankové delo,14 plne vyzbrojených vojakov alebo 2 motocykle. Vojenské verzie Mi-4 boli vyvezené do mnohých vzdušných síl v sovietskej sfére vplyvu, medzi ktorými najväčším odberateľom bola India, ktorá obdržala 60 ks a Kuba, ktorá obdržala 24 ks.

Od roku 1964 sa vo väčších množstvách vyrábali 2 civilné verzie Mi-4. Boli nimi Mi-4P a Mi-4S. Mi-4P bola štandardnou verziou pre Aeroflot, nesúc na palube 11 pasažierov pri normálnom alebo 16 pri ekonomickom sedení.Aeroflot ho taktiež využíval ako záchranný, pričom mohol niesť 8 nosidiel a doktora. Verzia Mi-4P je rozoznateľná svojimi štvorcovými okienkami na kabíne, krytmi kolies a chýbajúcim výstupkom v trupe. Popri pasažieroch mohlo byť nesených aj 100 kg batožiny.

Verzia Mi-4S bola zvyčajne používaná pri poľnohospodárskych prácach, a bola osadená práškovým posypovačom alebo nádržou s objemom 1 600 l, ktorá obsahovala pesticídy alebo hasiacu zmes, používanú pre požiaroch. Všetky verzie Mi-4 majú schopnosť upevnenia plavákov na kolesový pristávací podvozok. Civilné verzie Mi-4 boli nasadené v polárnych regiónoch ZSSR, kde vykonali množstvo dobrej práce, vykonávajúc geologický prieskum a hliadkovanie.

• Motor: 1× piestový Švecov AŠ-82V, 1250 kW
• Priemer nosného rotoru: 21,0 m
• Priemer vyrovnávacieho rotoru: 3,6 m
• Dĺžka s otáčajúcimi sa rotormi: 25,02 m
• Dĺžka trupu: 16,79 m
• Výška: 5,18 m
• Šírka trupu: 2,0 m
• Hmotnosť prázdneho stroja: 5390 kg
• Maximálna hmotnosť: 7550 kg
• Max.rýchlosť: 210 km/h
• Cestovná rýchlosť: 160 km/h
• Dostup statický: 2000 m
• Dostup dynamický: 5500 m
• Dĺžka výstupu do 3 000 m za: 13 min
• Dolet: 400 km
• Dolet s 11 cestujúcimi: 250 km

K.Munson: "Helicopters And Other Rotorcraft Since 1907" ISBN 0713704934

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mil Mi-4

Portál letectvo Ruský portál