Gemini 4

• James A. McDivitt (1), veliaci pilot
• Edward H. White II (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Dňa 27. júla 1964 NASA zverejnila zloženie posádky druhého pilotovaného letu programu Gemini. Veliacim pilotom misie sa stal James McDivitt a pilotom Edward White. Obaja boli nováčikmi z tzv. novej deviatky astronautov (The New Nine) a veľmi dobre spolu vychádzali. V záložnej posádke sa začali pripravovať Frank Borman a Jim Lovell, tiež z novej deviatky. Na tlačovej konferencii, počas ktorej bola predstavená hlavná a záložná posádka misie Gemini IV, sa zástupca šéfa Gemini Project Office Ken Kleinknecht zmienil o možnosti, ktorá v predbežných plánoch figurovala od januára toho roka, že by počas letu jeden z členov posádky otvoril svoj poklop a vysunul hlavu von z lode. V tejto fáze nevyhlásených vesmírnych pretekov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom by šlo o významné prvenstvo pre USA, ale paradoxné je, že novinári vtedy tomuto bodu nevenovali zvláštnu pozornosť.[1][2]

James McDivitt (vľavo) a Edward White (vpravo) počas predletových príprav, 7. máj 1965

Ohľadom výstupu do otvoreného vesmíru (extravehicular activity, EVA) boli v NASA v tom čase nejednoznačné názory. Všeobecne však prevládalo presvedčenie, že celá záležitosť sa musí preveriť vo vákuovej komore. Takisto dôvera v skafandre nebola vtedy ešte príliš vysoká. Skúšky posádky Gemini 3 síce preukázali, že výstup do otvoreného vesmíru v stoji (stand-up EVA, SEVA) je možné uskutočniť, ale s miernou modifikáciou poklopu, pretože pri skúškach vo vákuovej komore sa ho dalo uzavrieť len veľmi ťažko, a to v komore bola simulovaná výška len 12 km, nehovoriac o takmer absolútnom vákuu.[1][2]

Začiatkom roka 1965 začala hlavná a záložná posádka misie Gemini IV nacvičovať činnosti potrebné na SEVA, ale ešte stále sa definitívne nerozhodlo, či bude tento bod v letovom pláne misie. Vedenie Gemini Program Office a Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) sa nevedelo rozhodnúť, či predpokladané riziko za to stojí. Až 12. marca Dr. Robert R. Gilruth, riaditeľ Strediska pilotovaných letov, povolil nácviky vo vákuovej komore, s ktorými sa začalo 20. marca. Medzitým sa však odohrala udalosť, ktorá všetkých prinútila k zamysleniu a prehodnoteniu doterajších plánov misie Gemini IV. Dňa 18. marca 1965 vyštartovala zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur na obežnú dráhu Zeme kozmická loď Voschod 2. Kozmonaut Alexej Leonov sa pri tomto lete stal prvým človekom, ktorý vystúpil z lode do otvoreného vesmíru a vrátil sa späť. Američania však vtedy nemohli vedieť, aké problémy mal pri návrate do kabíny a že sa mu to podarilo len vďaka jeho veľmi dobrej fyzickej kondícii. Každopádne prežil a rozsah jeho výstupu značne prekonával výstup do otvoreného vesmíru v stoji, ktorý plánovala NASA.[1][2]

Táto udalosť spôsobila, že NASA sa v otázke vykonania výstupu do otvoreného vesmíru konečne rozhýbala. Na 29. marca Gilruth zvolal schôdzu pracovníkov, ktorí viedli oddelenia zaoberajúce sa letovými operáciami a systémovou divíziou. Na stretnutí sa prezentovala súprava na zabezpečenie životných podmienok astronauta počas pobytu mimo loď. Keďže bola pripevnená na skafandri v oblasti hrudníka, hovorilo sa jej chestpack. Na schôdzi bol predstavený aj prototyp ručnej manévrovacej pištole HHMU (Hand-Held Maneuvering Unit), ktorá mala astronautovi uľahčiť pohyb v otvorenom vesmíre. Spomínané vybavenie už bolo v pokročilej fáze vývoja a nič nebránilo tomu, aby sa počas misie Gemini IV mohol uskutočniť plnohodnotný výstup do otvoreného vesmíru. Spočiatku bolo ťažké o tom presvedčiť vedenie NASA, ale 25. mája to vtedajší riaditeľ agentúry James Webb nakoniec odsúhlasil. Astronaut Edward White sa medzitým v relatívnej tajnosti a pri absencii publicity pripravoval na výstup. Dňa 21. mája bol vydaný press kit, čiže informačný balíček pre novinárov, ktorý obsahoval stručnú zmienku o plánovanom výstupe bez akýchkoľvek detailov s tým, že definitívne potvrdenie môže prísť až v deň štartu. V rovnaký deň, kedy Webb oficiálne schválil uskutočnenie výstupu, sa však médiá dozvedeli, že EVA je plnohodnotnou súčasťou letového plánu Gemini IV.[1][2]

Kozmická loď Gemini 4 bola prvou americkou loďou, ktorá nemala žiadne vlastné meno. McDivitt a White chceli svoju loď pomenovať American Eagle (Americký orol), ale potom, čo Gus Grissom tvrdohlavo presadil ironický názov Molly Brown pre loď Gemini 3, NASA do budúcna zakázala ďalšie pomenovania kozmických lodí, ktoré znovu povolila až pri misii Apollo 9. McDivitt a White tak mohli svoj patriotizmus vyjadriť aspoň tým, že si na ľavé ramená svojich skafandrov dali našiť vlajky USA. Zaujímavosťou je, že tento zvyk pretrváva až dodnes. Na Cape Canaveral sa medzitým pripravovala nosná raketa a kozmická loď pre misiu Gemini IV, aby sa stihol plánovaný deň štartu, ktorým bol 3. jún 1965. Deň pred plánovaným štartom, 2. júna, vedúci letu Christopher „Chris“ Kraft oznámil: „Nemohlo to vyzerať lepšie“. Šéflekár oddielu astronautov Dr. Charles Berry povedal, že McDivitt a White sú v tak vysokom stave pripravenosti, v akom ešte žiadnu posádku nevidel. V ten deň bolo tiež do nosnej rakety natankované palivo. Všetko už bolo pripravené.[1][2][3]

White (vľavo) a McDivitt (vpravo) krátko pred nástupom do kabíny kozmickej lode Gemini 4 ráno v deň štartu

Vo štvrtok 3. júna astronauti vstávali o 04:10 miestneho času. Následne sa James McDivitt a Edward White osprchovali a podstúpili krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ku ktorým sa podával paradajkový džús, grilovaný steak zo sviečkovice, stratené vajcia, toast, jahodové želé a káva. Pri raňajkách im spoločnosť robili lekári D. Owens Coons a Eugene F. Tubbs, kňazi James Heiliky, McDivittov duchovný na Cocoa Beach, a Msgr. Irvine J. Nugent a ďalší hostia. Prišiel ich pozrieť aj šéfastronaut Alan Shepard. Potom McDivitt a White vyšli z Budovy operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Operations Building) a presunuli sa na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Nasledovala jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Prišli sem o 07:07. Astronauti spolu s niekoľkými technikmi nastúpili do výťahu, ktorý ich vyviezol do 11. poschodia obslužnej veže. Potom sa usadili na svoje miesta v kozmickej lodi Gemini 4 a čakali na štart. Spočiatku všetko prebiehalo bez väčších problémov. Štart sa plánoval na 09:00 miestneho času. Komplikácie začali v momente, kedy do vzletu zostávalo 35 minút. Erektor, pomocou ktorého sa raketa vztyčovala pre inštaláciu na rampe sa odmietal sklopiť ďalej ako 12° od vertikály. Technici vykonali rýchlu inšpekciu, v priebehu ktorej odhalili zle zapojený konektor. Problém vyriešili prepojením konektora, čo spôsobilo zdržanie 1 hodiny a 16 minút oproti plánu. McDivitt a White si medzitým v kabíne na chvíľu zdriemli. Potom už štartu nič nebránilo.[1][2][3]

Štart misie Gemini IV, 3. jún 1965

Misia Gemini IV úspešne odštartovala 3. júna 1965 o 10:15:59,562 miestneho času (15:15:59,562 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Vzlet rakety a navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehli bez problémov až na krátky výpadok spojenia. McDivitt a White sa pustili do práce. Dvadsať sekúnd po vypnutí motora druhého stupňa White stlačením príslušného tlačidla oddelil kozmickú loď od teraz už nepotrebného nosiča a McDivitt loď od neho vzdialil krátkym zážihom trysiek orientačného systému, čím zvýšil rýchlosť Gemini o 1,5 m/s. O niekoľko sekúnd loď otočil a zabrzdil, aby sa mohol pozrieť na svoj cieľ. Druhý stupeň vtedy letel vo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, mierne rotoval a pomaly predbiehal Gemini. McDivitt sa v priebehu nasledujúcich desiatok minút pokúšal o priblíženie a let vo formácii s prázdnym stupňom, ale bez väčšieho úspechu. Naopak, zdalo sa mu, že stupeň sa od Gemini vzďaľuje. Na palube Gemini 4 nebol radar a McDivitt sa tak mohol orientovať len opticky. Ľudské zmysly na túto úlohu proste nestačili. Navyše, zvyšky pohonných látok tryskajúce z ventilov udeľovali druhému stupňu nepredvídateľné malé impulzy, vďaka čomu sa stupeň pohyboval voči Gemini úplne bludne. McDivitt sa musel vzdať ďalších pokusov o priblíženie. V nádržiach manévrovacieho systému kozmickej lode zostalo len 84 kg z pôvodných 146. Podľa pôvodného plánu sa White mal v priebehu svojho výstupu z kozmickej lode priblížiť k druhému stupňu a pokúsiť sa ho aspoň dotknúť, ideálne priniesť z neho kúsky laku či kovu ako vzorky, ale v terajšej situácii to už nebolo možné.[1][2][3][4]

V dôsledku neúspešných pokusov o priblíženie k druhému stupňu sa prípravy na Whiteov výstup do otvoreného vesmíru začali s oneskorením. McDivitt tak požiadal riadiace stredisko o odklad výstupu o jeden oblet, čo mu vzápätí aj povolilo. Potom astronauti pripravili samých seba, svoje skafandre a loď na nasledujúcich niekoľko desiatok minút vo vákuu a vypustili vzduch z kabíny. White tak v čase 4 hodiny a 11 minút po štarte mohol uvoľniť zámok svojho poklopu, ale ten odmietal fungovať a hrozilo, že poklop sa ani nepodarí otvoriť. Astronauti mali šťastie, že McDivitt vedel, ako to opraviť, pretože keď podobný problém nastal ešte počas výcviku v podtlakovej komore (vtedy sa poklop pre istotu nechcel uzavrieť), McDivitt po skončení skúšky pozoroval technika pri oprave mechanizmu uzamknutia poklopu a získané poznatky sa mu teraz veľmi zišli. Improvizovaná oprava mechanizmu trvala asi šesť minút a potom už Whiteovmu výstupu nič nebránilo.[1][2][3]

White počas prvého amerického výstupu do otvoreného vesmíru

Kozmická loď Gemini 4 letela nad Tichým oceánom, keď sa White sa zaprel o poklop a o 19:34 UTC ho pomaly otvoril. McDivitt ho pri tom pozoroval a zároveň mu v rámci svojich možností aj pomáhal, keď sa White postavil vo svojom sedadle, aby na vonkajšok lode upevnil automatickú kameru na 16 mm farebný film a do pravej ruky si pripravil ručnú manévrovaciu pištoľ HHMU (Hand-Held Maneuvering Unit), ktorou si mal počas výstupu uľahčovať pohyb v priestore. O 19:46 UTC sa White pomocou krátkeho impulzu HHMU pomaly „vystrelil“ z kabíny. McDivitt vtedy ohlásil na Zem: „Vyzerá skvele, je vonku a sám sa pohybuje.“ Pomocou pištole, ktorou si vytváral „umelú gravitáciu“, sa White prešiel po kabíne až na jej špic. V jeden okamih sa rukavicou dotkol okna na McDivittovom poklope a zanechal na ňom šmuhu. McDivitt ho zo žartu vyhrešil: „Ušpiníš mi okienko.“ Stanici v Mexiku White oznámil, že asi 5 km nižšie vidí 100 km vzdialený druhý stupeň. Fotografoval ho spolu s inými objektmi kamerou na farebný film, upevnenou na držadle kyslíkovej pištole. V jednu chvíľu ľavou rukou zasalutoval McDivittovi. Hoci sa White snažil čo najviac šetriť s náplňou do HHMU, jej zásoby vystačili len na zhruba 20 sekúnd nepretržitého používania a aj pri krátkych impulzoch sa stlačený kyslík vyčerpal pomerne skoro. Štyri a pol minúty od prvého stlačenia spúšte bola pištoľ prázdna. Potom slúžila len ako držiak na kameru a White sa pokúšal pohybovať pomocou pozláteného lana, ktoré ho pútalo k lodi a poskytovalo mu prísun kyslíka a spojenie. Ukázalo sa, že tento spôsob pohybu je veľmi problematický. Napriek tomu White oznámil, že pohyb ani orientácia mu nerobia problémy. Svoj výstup si užíval a v jeden moment ohlásil: „Cítim sa ako... v reklame!“ Na konci výstupu sa Whiteovi dokonca podarilo postaviť sa na povrch lode. Komunikátor (CAPCOM) Gus Grissom, ktorý udržiaval spojenie s astronautmi zo strediska v Houstone, sa medzitým márne snažil dorozumieť s posádkou. Dvakrát opakoval: „Gemini 4, tu Houston,“ ale McDivitt a White ho nemohli počuť, pretože sa spolu veselo bavili cez interkom. Keď sa Grissom dostal k slovu, mal pre Whitea odkaz od letového riaditeľa Chrisa Krafta, ktorý mu prikazoval, aby sa okamžite vrátil späť dovnútra. Whiteovi toto nariadenie sprostredkoval McDivitt. White sa však odmietal vrátiť a veliteľovi odpovedal: „Čo ti to napadá, toto je veľká zábava... som úplne v poriadku, ešte sa nevrátim.“ „Ale máme ešte tri a pol dňa, kamarát,“ povedal McDivitt. Do toho sa ešte ozval Grissom: „Okamžite sa vráť!“ Necelých 30 minút potom, čo White otvoril svoj poklop, sa neochotne začal vracať späť na svoje miesto. Na Zemi Dr. Charles Berry oznámil, že podľa údajov z prístrojov je stav astronautov vynikajúci. White medzitým povedal: „Vraciam sa späť... a je to najsmutnejší okamih môjho života.“ Odhodil iba jednu rukavicu a protimeteorický kryt prilby. Ostatná teraz už nepotrebná záťaž (pútacie lano, prázdna kyslíková pištoľ atď.) zostala v kabíne. Po 20 minútach od opustenia kabíny, čiže o 20:06 UTC, bol White opäť na svojom sedadle. O 20:10 UTC došlo k zatvoreniu poklopu, teda po 36 minútach od jeho otvorenia, a výstup prvého Američana do otvoreného vesmíru skončil. Kozmická loď Gemini 4 v tom čase vletela nad Atlantikom do zemského tieňa. Počas výstupu sa White síce dosť spotil a zadýchal, ale zdalo sa, že pracovať v otvorenom vesmíre nebude nič zložité. O rok neskôr sa však ukázalo, že išlo len o ilúziu, pretože White nemal počas svojho výstupu za úlohu vykonávať nejakú zložitú prácu, ale v podstate sa len voľne vznášať v priestore. Medzitým sa astronauti snažili uzamknúť Whiteov poklop, ktorý ani teraz nefungoval spoľahlivo. McDivitt našťastie aj tentokrát opravil uzamykací mechanizmus, hoci kozmická loď už letela v zemskom tieni a musel pracovať poslepiačky. Poklop sa podarilo zaistiť o 20:17 UTC. Astronauti už nechceli pokúšať osud a poklop už znova neotvorili. Pôvodne ho mali otvoriť ešte raz, aby do vesmíru odhodili nepotrebné vybavenie. Do konca letu sa tak museli vyrovnávať so značným neporiadkom v kabíne. White potom po návrate do kabíny zjedol kúsky slaniny, toasty a pomarančový džús a trochu si pospal.[1][2][3]

McDivitt v lodi Gemini 4

Ešte krátko po skončení Whiteovho výstupu astronauti vypli manévrovací systém kozmickej lode a až na výnimky aj väčšiu časť elektrického systému. Loď získavala energiu z batérií, a preto posádka chcela čo najviac šetriť elektrinou. Z rovnakého dôvodu astronauti šetrili aj palivom. Zvyšok letu sa tak loď väčšinou voľne vznášala a pomaly rotovala. Výnimkou však boli plánované manévre na zaistenie orientácie lode v priestore najmä kvôli pozorovaniu a fotografovaniu zemského povrchu a tiež zmeny parametrov dráhy, ktoré sa uskutočnili v apogeu počas druhého obletu, v apogeu 30. obletu, perigeu 30. obletu a medzi nimi. Ďalej v apogeu a perigeu 45. obletu a napokon asi 12 minút pred brzdiacim zážihom. Posledný manéver mal zabezpečiť návrat lode do atmosféry aj v prípade zlyhania brzdiacich motorov, tak ako pri predošlej misii Gemini 3.[1][2][3]

Florida Keys pri pohľade z Gemini 4

Medzitým astronauti vykonávali rôzne experimenty. Venovali sa cvičeniu s elastickým pásom, ktoré malo pomôcť objasniť stav kardiovaskulárneho systému. Ďalším experimentom bol fonokardiogram. McDivitt a White mali na hrudi pripevnený mikrofón, ktorý snímal ozvy srdca a audio výstup sa zaznamenával na magnetickú pásku. Posledným medicínskym experimentom bolo sledovanie demineralizácie kostnej hmoty, ale denzitometria sa vykonávala iba pred letom a po ňom, počas misie nie. Medzi ďalšími experimentmi na palube lode boli protón-elektrónový spektrometer a trojosový prúdový magnetometer. Počas letu sa meral aj elektrostatický výboj na povrchu Gemini, čo bolo dôležité pre ďalšie misie, pri ktorých sa plánovalo spojenie s druhým telesom na obežnej dráhe. Statická elektrina mohla totiž pri spojení poškodiť elektroniku a hlavne pyrotechniku oboch telies. Zaujímavosťou je, že pri misii Gemini IV boli namerané hodnoty vyššie oproti očakávaniu. Zistilo sa, že príčinou týchto vyšších hodnôt bola vlhkosť, ktorú produkoval výparník chladiaceho systému a zážihy trysiek kozmickej lode. Nakoniec sa však dospelo k záveru, že z hľadiska rizika elektrostatického výboja je spojenie dvoch telies bezpečné.[1][2][3]

Stiesnené podmienky na palube kozmickej lode a tiež nevhodne zvolený spánkový režim astronautom spôsobovali čoraz väčšiu únavu. McDivitt a White mali pôvodne spať striedavo zhruba po štyroch hodinách, čo sa ukázalo ako veľmi problematické kvôli neustálemu hluku z rádia a pohybom kolegu. Posádka tak dostala povolenie odpojiť si počas spánkovej periódy komunikačnú prípojku svojej helmy, ale ani v tomto prípade to nestačilo na osviežujúci spánok. Rušivé boli hlavne občasné zážihy trysiek a neadekvátna ventilácia skafandrov. Astronauti sa nakoniec so strediskom dohodli, že budú dodržiavať striedavé šesťhodinové spánkové periódy s možnosťou následného až dvojhodinového zdriemnutia, ak to bude možné.[1][2][3]

Keďže misia Gemini IV trvala až štyri dni, čo bolo na tú dobu pomerne dosť, malo riadiace stredisko po prvýkrát v histórii americkej kozmonautiky možnosť operatívne meniť letový plán v spolupráci s posádkou. McDivitt a White sa tiež stali prvými astronautmi, ktorí počas letu komunikovali so svojimi rodinnými príslušníkmi. Predtým mohli astronauti hovoriť so svojimi blízkymi cez telefón krátko pred štartom. Počas druhého dňa letu Gemini IV prišli Patricia McDivittová a Patricia Whiteová priamo do riadiaceho strediska v Houstone. Gus Grissom ich na necelé štyri minúty pustil na svoje miesto a obe ženy sa tak mohli na chvíľu porozprávať so svojimi manželmi v kozmickej lodi. McDivitt sa vyzvedal od svojej ženy: „Správaš sa spôsobne?“ „Ja som vždy dobrá. A ty?“ Opýtala sa ho žena. „Nemám veľa iných možností. Dá sa tu len jesť, spať a pozerať z okna.“ Vzápätí sa ho Pat spýtala: „Asi tam nemáš veľa miesta, čo?“ „To nie... Ed tu narobil hrozný neporiadok.“ Grissom potom pani McDivittovej niečo pošeptal a Pat svojmu manželovi prikázala: „Zapni počítač!“ „Počítač zapojený, madam,“ okamžite ohlásil McDivitt. Pat McDivittovú potom vystriedala Pat Whiteová, ktorá však mala menšie problémy s ovládaním tlačidla zapínajúceho mikrofón a čas pre vzájomnú komunikáciu tak čoskoro vypršal. Astronautov tento rozhovor veľmi povzbudil.[1][2][3]

Takmer celý štvordňový let prebiehal bez väčších problémov, ale na konci misie sa objavila vážnejšia komplikácia. V čase 74 hodín a 58 minút po štarte letela kozmická loď Gemini 4 v dosahu sledovacej stanice Carnarvon v Austrálii a CAPCOM na stanici odovzdal McDivittovi pokyny, ktoré mal zadať do palubného počítača. O trištvrte hodiny neskôr, keď loď letela v dosahu stanice Guaymas v Mexiku, McDivitt dostal pokyn počítač vypnúť. Hoci tlačidlo počítača už bolo v polohe „OFF“, stále však svietila kontrolka signalizujúca, že počítač je zapnutý a navyše sa rozsvietila aj kontrolka poruchy. Odborníci nad týmto problémom rozmýšľali niekoľko hodín, pričom prebiehali aj testy v simulátoroch. Zmienili sa okrem iného aj o možnosti, že počítač je príliš chladný. Astronauti sa ho pokúsili ohriať, ale ani to nepomohlo. Na palubný počítač sa tak už nemohli spoliehať, čo ale nebolo príliš povzbudivé, pretože počítač riadil zostupovú dráhu kozmickej lode počas návratu do atmosféry. Posádke tak zostával len balistický zostup s nižšou presnosťou pristátia. McDivittovi zo Zeme ohlásili, že kvôli poruche počítača bude pristávať s preťažením 8 g. McDivitt odpovedal: „To je príliš veľa na takého starca ako ja.“ Vzápätí sa o sebe dozvedel: „Máš na to ramená.“[1][2][3]

Vyzdvihnutie posádky Gemini IV po pristátí v Atlantiku, 7. jún 1965

Dňa 7. júna posádka v určený čas odhodila prístrojovú sekciu lode a v čase 97 hodín a 40 minút po štarte sa postupne zapálili štyri brzdiace motory na tuhé palivo v retrográdnej sekcii. Potom sa oddelil aj úsek s už nepotrebnými retrográdnymi motormi. McDivitt uviedol kabínu do rotácie s rýchlosťou 15 °/sec. Okolo 17:00 UTC kozmická loď preletela nad Dallasom a pod uhlom 23° vstúpila do horných vrstiev atmosféry. Posledné McDivittovo hlásenie pred prerušením rádiového spojenia znelo: „OK.“ Kabínu vzápätí obklopil oblak horúcej plazmy. Posádka nemohla vedieť, že rýchlosť rotácie kabíny sa zvyšovala až na 64 °/sec, za čo mohla porucha jednej z trysiek manévrovacieho systému. Počas zostupu si White všimol, že ten motor páli takmer nepretržite. Na zostupovú dráhu to však nemalo vplyv. K obnoveniu spojenia s posádkou došlo vo výške 30 km. McDivitt ohlásil, že sú úplne v poriadku. Vo výške 15,2 km sa otvoril stabilizačný padák a o chvíľu astronauti nadviazali spojenie s lietadlovou loďou USS Wasp, ktorá ich mala vyzdvihnúť. Vo výške 3,2 km sa otvoril hlavný padák. Po skúsenosti z predošlej misie Gemini 3 sa astronauti už pripravili na prevesenie padákového systému z jednobodového zavesenia na dvojbodové. Utiahli si ramenné popruhy, opreli sa o rámy okien a hlavy položili na ruky. Tentokrát astronauti vyviazli bez poškodených prilieb. McDivitt si však neodpustil poznámku: „Pár zlomených rúk, ale inak v pohode.“[1][2][3]

Kozmická loď Gemini 4 v poriadku pristála 7. júna 1965 o 12:12:12 miestneho času (17:12:12 UTC) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 310 km severovýchodne od ostrova Great Abaco, 64 km od lode USS Wasp a približne 80 km od určeného bodu. McDivitt spieval: „Hurá, hurá, ideme na Wasp!“ Astronauti potom ohlásili, že zle znášajú húpanie na mori a požiadali o vyzdvihnutie vrtuľníkom. Okrem toho oznámili, že majú aj veľký hlad. Napriek veľkej odchýlke od pristávacej oblasti kozmickú loď ešte na padáku spozorovala posádka jedného zo záchranných vrtuľníkov a niekoľko minút po pristátí už potápači pracovali na zabezpečení kabíny nafukovacím golierom. McDivitt a White si medzitým uvedomili, že opätovná prítomnosť zemskej gravitácie im nespôsobuje žiadne vážne problémy. Pred misiou sa lekári totiž obávali, že srdce astronautov nebudú schopné po tak dlhom pobyte v mikrogravitácii pumpovať krv do hlavy, čo by mohlo vyústiť v mdloby alebo aj smrť. Lekári tak astronautov prinútili nacvičovať pomerne zvláštny cvik, pri ktorom mali skloniť hlavu medzi kolená. V stiesnenom priestore kabíny bol tento manéver skrátka nezmyselný a smiešny. McDivitt to neskôr okomentoval tým, že aby sa skrčili do podobnej polohy, museli by mať s Edom ešte pár kĺbov naviac. Obavy lekárov sa nenaplnili a 57 minút po pristátí už obaja kráčali po červenom koberci na palube USS Wasp. Po štvordňovom kozmickom lete boli astronauti spočiatku unavení, ale inak v dobrej kondícii. O svojom dobrom zdravotnom stave všetkých presvedčil White deň po pristátí, kedy sa zapojil do preťahovania lanom medzi námorníkmi a mariňákmi. Whiteov tím námorníkov síce prehral, ale na tom príliš nezáležalo. Prípravy na ešte dlhšie kozmické lety mohli pokračovať.[1][2][3]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 4

• Gemini 4 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Gemini 4 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (7. díl) (po česky)